Dôležitým ohniskom národného pohybu sa od 20. rokov minulého storočia stala Bratislava. Tu na evanjelickom lýceu sa združila pokroková mládež a postavila si svoj národný program.
Túto mládež sa rozhodla opustiť češtinu, ktorej sa dovtedy pridŕžali evanjelici a prijať za spisovný jazyk slovenčinu. V tom čase sa v úzkom styku medzi Slovákmi veľmi šírila strednú slovenčinu. Preto Ľ. Štúr – vodca tejto mládeže – neprijal za spisovný jazyk bernolákovčinu /bola mu málo slovenská/, ale prijal kultúrnu stredoslovenčinu. Dôvody, ktoré ho takto nútili konať, rozviedol v spise Nárečia slovenskuo alebo potreba písania v tomto nárečí /1848/ a v spise Náuka reči slovenskej podal jej gramatiku. Pravopis bol fonetický a to bola základná príčina, prečo M.M. Hodža mal námietky voči štúrovčine. Preto profesor Martin Hattala v Krátkej mluvnici slovenskej /1852/ upravil štúrovský pravopis na etymologický /prihliada na vývoj slova/. Túto podobu prijali aj bernolákovci, takže odvtedy je spisovná reč Slovákov jediná a jednotná.

Obdobie matičné a martinské

Roku 1863 bolo v Turčianskom Svätom Martine založená Matica slovenská. Jej cieľom bolo kultúrne pozdvihnutie Slovákov. V tom čase začal sa rozvíjať aj spisovný jazyk, lebo vzrastal počet diel krásnej literatúry i diel vedeckých. MS bola síce roku 1875 zatvorená, následkom tuhého útlaku zo strany Maďarov, ale rozvoj spisovného jazyka sa nezastavil. Martin sa stal v tom čase centrum kultúrneho i politického života Slovákov, tam vychádzali noviny, knihy a časopisy, tam sa sústreďovali aj spolky a národné dejatelia.
Spisovnú slovenčinu z konca 19. a začiatku 20. storočia spracoval Samo Czambel najmä v spise Rukoväť spisovnej reči slovenskej /1902/.

Obdobie medzi I. a II. Svetovou vojnou

28. októbra 1918 vznikla Československá republika – prvý štát Čechov a Slovákov. Slovenčina sa stala štátnym jazykom – používala sa v školách, úradoch, na súdoch, vo vede a umení. Jej rozvoj priaznivo ovplyvňovala vyspelejšia čeština. Na rozmach slovenčiny brzdili do istej miery niektoré politické tendencie. Z jednej strany to bolo idea tzv. čechoslovakizmu. Podľa tejto idey Česi a Slováci tvoria jeden národ – československý – a mali by mať aj jeden československý jazyk. Z druhej strany časť slovenskej buržoázie dávala najavo separatistické /oddeľovacie/ úmysly, ktoré sa v spis. Slovenčine prejavovali v tzv. purizme.
Puristi sa usilovali očistiť spis. slovenčinu najmä od českých slov. Bez ohľadu nato, či boli potrebné alebo nie.