Ľudovít Štúr a slovenčina

Dôležitým ohniskom národného pohybu sa od 20. rokov minulého storočia stala Bratislava. Tu na evanjelickom lýceu sa združila pokroková mládež a postavila si svoj národný program.
Túto mládež sa rozhodla opustiť češtinu, ktorej sa dovtedy pridŕžali evanjelici a prijať za spisovný jazyk slovenčinu. V tom čase sa v úzkom styku medzi Slovákmi veľmi šírila strednú slovenčinu. Preto Ľ. Štúr – vodca tejto mládeže – neprijal za spisovný jazyk bernolákovčinu /bola mu málo slovenská/, ale prijal kultúrnu stredoslovenčinu. Dôvody, ktoré ho takto nútili konať, rozviedol v spise Nárečia slovenskuo alebo potreba písania v tomto nárečí /1848/ a v spise Náuka reči slovenskej podal jej gramatiku. Pravopis bol fonetický a to bola základná príčina, prečo M.M. Hodža mal námietky voči štúrovčine. Preto profesor Martin Hattala v Krátkej mluvnici slovenskej /1852/ upravil štúrovský pravopis na etymologický /prihliada na vývoj slova/. Túto podobu prijali aj bernolákovci, takže odvtedy je spisovná reč Slovákov jediná a jednotná.

Obdobie matičné a martinské

Roku 1863 bolo v Turčianskom Svätom Martine založená Matica slovenská. Jej cieľom bolo kultúrne pozdvihnutie Slovákov. V tom čase začal sa rozvíjať aj spisovný jazyk, lebo vzrastal počet diel krásnej literatúry i diel vedeckých. MS bola síce roku 1875 zatvorená, následkom tuhého útlaku zo strany Maďarov, ale rozvoj spisovného jazyka sa nezastavil. Martin sa stal v tom čase centrum kultúrneho i politického života Slovákov, tam vychádzali noviny, knihy a časopisy, tam sa sústreďovali aj spolky a národné dejatelia.
Spisovnú slovenčinu z konca 19. a začiatku 20. storočia spracoval Samo Czambel najmä v spise Rukoväť spisovnej reči slovenskej /1902/.

Obdobie medzi I. a II. Svetovou vojnou

28. októbra 1918 vznikla Československá republika – prvý štát Čechov a Slovákov. Slovenčina sa stala štátnym jazykom – používala sa v školách, úradoch, na súdoch, vo vede a umení. Jej rozvoj priaznivo ovplyvňovala vyspelejšia čeština. Na rozmach slovenčiny brzdili do istej miery niektoré politické tendencie. Z jednej strany to bolo idea tzv. čechoslovakizmu. Podľa tejto idey Česi a Slováci tvoria jeden národ – československý – a mali by mať aj jeden československý jazyk. Z druhej strany časť slovenskej buržoázie dávala najavo separatistické /oddeľovacie/ úmysly, ktoré sa v spis. Slovenčine prejavovali v tzv. purizme.
Puristi sa usilovali očistiť spis. slovenčinu najmä od českých slov. Bez ohľadu nato, či boli potrebné alebo nie.

No aj napriek týmto nepriaznivým vplyvom spis. slovenčina rástla a mohutnela. Spisovná slovenčina dnes

Po oslobodení našej vlasti, a najmä po víťazstve socializmu, zmenilo sa aj postavenie spisovného jazyka. Spisovný jazyk sa prudko rozšíril medzi vrstvy národa. V minulosti, keď sa za školské vzdelanie platilo, spisovnú reč si osvojili bohatí ľudia. Chudobní mali prístup k vzdelaniu veľmi sťažený. Dnes je však vzdelanie povinné pre všetkých. S rozširovaním moci robotníckej triedy sa spisovný jazyk stále viac a viac šíri medzi široké ľudské masy. Našou snahou je, aby spisovný jazyk bol ustálený, systémový a aby bol všeobecne známi. Ustálenosť spisovného jazyka sa dosahuje tak, že jazykovední odborníci skúmajú používanie spis. jazyka a zisťuje tvary, ktoré sa používajú všeobecne alebo v prevažnej miere. Odborníci teda zisťujú normu spisovného jazyka. Normou spisovného jazyka je tá podoba, ktorá sa používa všeobecne alebo v prevažnej miere. Túto podobu potom odborníci vznášajú do príručiek /Pravidlá slov. pravopisu, slovníky gramatiky/, a to tak, že formujú príslušné pravidlá. Táto náročná práca sa volá kodifikácia. My sa učíme kodifikovanú podobu.
Úplnosť normy sa vyžaduje preto, aby svojím jazykom sme vedeli vyjadriť veci veľmi dôležité, i najtajnejšie záchvevy ľudskej duše.
Systémovať normy spis. jazyka sa vyžaduje zasa preto, aby jazyk bol jednotný a aby si gramatické pravidlá navzájom neodporovali.
Všeobecná známosť spis, jazyka je zasa potrebná preto, aby všetci príslušníci národa mali prístup k vzdelávaniu prostredníctvom spisovného jazyka.
Posledná zásadná kondifikcia spis. jazyka sa uskutočnila v r. 1953. Urobili sa niektoré úpravy, ktorými sa zjednodušil pravopis, a ustálila sa rozkolísaná výslovnosť, a to tak, že pravopis sa uviedol do zhody so správnou výslovnosťou.
1./ V tvare minulého času a v 3. osobe m. čísla sa všade píše mäkké i, napr. muži pracovali, ženy hrabali. Dovtedy sa mäkké i písalo len v mužskom rode život. A v ostatných bolo tvrdé y, napr. deti plakaly.
2./ Zjednodušilo sa písanie predložiek z, zo, s, so.
Predložka s, so sa odvtedy používa už len so 7.pádom, z, zo len s 2. pádom.
3./ Ustálilo sa aj písanie predpôn s-, z-, zo- podľa výslovnosti.
Starosť o zisťovanie normy spis. jazyka a o jeho kodifikáciu sa sústreďuje v SAV – v Jazykovednom ústave Ľ, Štúra. Tam vychádzajú Pravidlá slov. pravopisu, Slovník slovenského jazyka, Morfológia slov.

jazyka a iné.
Slovenský spisovný jazyk sa vo svojom vývine opieral najmä o vlastné zdroje – o slovanské nárečia.
No pri rozvíjaní slovného bohatstva a syntaxu sa spis. slovenčina opiera aj o iné jazyky, s ktorými Slováci prichádzajú do styku. Prvé miesto medzi nimi zaujímala čeština. Bola dlhé stáročia spisovným jazykom Slovákov a do slovenčiny preniklo z nej veľa slov a frazeologických spojení. Podstatne menší význam majú pre slov. maďarčina a nemčina. Z týchto jazykov prenikli do slov. len jednotlivé slová: korbáč, dereš, bíreš, sihoť, ťava. Z nemčiny: richtár, rytier, rínok, musieť.