Dramatická tvorba v slovenskej literatúre 20. storočia

Úplné začiatky slov. divadelníctva siahajú do obdobia klasicizmu. Tento obdobie sa vyznačovalo tým, že prostredníctvom národných buditeľov slovenčina sa stala národným jazykom. Pravda, ešte neprišiel čas aby na územie dnešného Slovenska sa mohol zachovať ako spisovný jazyk, začalo sa však vybudovanie národnej vzdelanosti v slov. jaz. K tomuto hnutiu sa pridali v r. 1830 Gašpar Fejérpataky-Belopotocký a Ján Chalupka, ktorých považujeme za priekopníkmi divadelníctva na Slovensku. Obaja boli vynikajúci znalci drámy, napriek tomu sa stretli mnohými ťažkostiami, a tak začiatky slovenského divadla sa stali nesmierne ťažkým: neexistovali divadlá a neboli divadelné krúžky a spolky, ktoré by uskutočnili divadelné predstavenia.
Takmer o sto rokov neskôr, po skončení prvej svet. vojny, dráma a profesionálne slov. divad. sa stretli s podobnými ťažkostiami ako prví predstavitelia dramatickej tvorby v slov. lit. Následkom vojny boli zničené viaceré divadlá a zostali tu iba málo hercov, režisérov, dramaturgov. Všetky tieto okolnosti spolu s nedostatočným finančným zabezpečením zapríčinili , že rozvoj drámy zaostával za poézio a prózou.
V prvej polovici 20. st. boli postavené tri profesionálne divadlá ( v Bratislave, v Košiciach a v Nitre), preto, okrem hier J. Gregora-Tajovského, dostali priestor aj dramatické diela Ivana Stodolu. Stodola sa významnou mierou pričinil o rozvoj slov. dram. tvorby. Najznámejším Stodolovým dielom je satirická hra Jožko Púčik a jeho kariéra. Je to „satira na falošne chápaný humanizmus“ so znakmi tragikomédie. Je to príbeh čestného a skromného Jožka, ktorý sa stáva obeťou bezcharakterného človeka, ktorý je, na Jožkovo nešťatie, jeho nadradeným. K úspešným divadelným hrám Ivana Stodolu patrí aj tragédia Bačova žena, v ktorom hrdinka hry sa dostáva do zúfalej situácie, z ktorej nenachádza iné východisko, ako smrť.
Ďalším vynikajúcim dramatikom medzivojnového obdobia bol Július Barč-Ivan. Jeho najúspešnejšia hra Matka má tragické zakončenie. Je to príbeh matky a jej dvoch synov, ktorí sa nenávidia. Matka napokon obetuje vlastný život, aby zabránil bratovražde.
Po druhej svet. vojne dramatická tvorba prekonala podobný vývin ako po prvej svet. vojne. Tento proces však bol veľmi pomalý, keďže súvisela od politickej situácie. Pritom divadelná tvorba ako dôležiý prostriedok ovplyvňovania verejnej mienky bola po roku 1948 pod väčším ideologickým dozorom než ostatné lit. druhy.

K tomu sa pripočítalo aj fakt, že dramatická tvorba bola vždy viac závyslá od finančnej podpore štátu, následkom čoho vzniklo menej kvalitných divadelných hier. Najmä v 50-tych a v 70-tych (v období kultu osobnosti a v prvých rokoch normalizácie), kedy vzniklo veľa schematizmom poznačených podpriemerných diel.
Napriek ideologického nátlaku politickej moci mnohým autorom podarilo sa vytvoriť hodnotné dramatické diela. K poprednej generácie dramatikov patril Štefan Králik, ktorý patril medzi angažovaných dramatikov v rokoch socializmu. Spôsobil ako lekár, preto mnohé z jeho drám sa odohráva v lekárskom prostredí. Drámy Posledná prekážka, Hra bez lásky, Hra o slobode majú charakter psychologických a filozofických hier. Ústredné postavy týchto hier sa ocitnú v neobyčajných situáciách, prežívajú vnútorné konflikty a zápasy. Do podobnej situácie sa dostane aj hlavná postava lekárskej drámy Posledná prekážka, chirurg Lorenc, ktorý sa musí rozhodnúť lekárskou etikou a stratou svojej lásky, Heleny. Nakoniec v ňom víťazí etický princíp.
Približne o desaťročia neskôr stúpil do lit. Ivan Bukovčan. Patril k významným osobnostiam slov. dram. tvorby. Jeho vrcholné dielo je tragikom. Pštrosí večierok, v ktorom poukázal na tých, ktorí videli štátom nespravodlivo odsúdených a obvinených, avšak zvolili “pštrosiu“ politiku. V dráme Kým kohút nezaspieva zobrazuje osud desiatich rukojemníkov, ktorí si musia zvoliť ktorý z nich bude popravený. K angažovaným dramatikom patril aj Ján Solovič, ktorý bol hlavným predstaviteľom sociorealistickej dramatickej tvorby. Solovič najväčší úspech dosiahol hrami Strieborný jaguár, Meridián a Zlatý dážď. Tieto diela (ako ideologicky správne) sa hrali na celom Slovensku.
Vyvrcholením opozičnej drámy bola dramatická tvorba Petra Karvaša. Jeho diela mali mimoriadne kritický charakter. Pomocou irónie humoru a satiry kritizoval rozličné negatívne javy soc. spoločnosti a poukázal na deformácie v medziľudských vzťahoch. Jeho najlepšie a najkritickejšie dielo je tragikomická groteska Veľká parochňa.V tomto Karvaš odsudzuje pomocou alegórie akúkoľvek podobu diskriminácie, násilia a totality. Autorova spoločenská kritika vyvrcholila v hrách Experiment Damokles a Absolútny zákaz. Karvaš kvôli týmto hrám dlhé roky nemohol publikovať.
Koncom 60-tych rokov sa začala úpadok moci KSČ. V tomto období sa sformovali v Bratislave dve nekonvenčné divadlá: Divadlo Satinského a Lasicu a Radošinské naivné divadlo. Vedúci osobnosti divadiel boli Milan Lasica, Július Satinský a Sanislav Štepka. Títo autori vytvorili rad kvalitných hier, ktorými ovplyvnili celé generácie divákov, najmä mladých.

Z nich mnohí sa stali vynikajúcimi hercami a dramatikmi, ktorí dodnes majú pred sebou vytýčený hlavný ciel divadla: poučiť, rozosmiať a rozplakať.