Úplné začiatky slov. divadelníctva siahajú do obdobia klasicizmu. Tento obdobie sa vyznačovalo tým, že prostredníctvom národných buditeľov slovenčina sa stala národným jazykom. Pravda, ešte neprišiel čas aby na územie dnešného Slovenska sa mohol zachovať ako spisovný jazyk, začalo sa však vybudovanie národnej vzdelanosti v slov. jaz. K tomuto hnutiu sa pridali v r. 1830 Gašpar Fejérpataky-Belopotocký a Ján Chalupka, ktorých považujeme za priekopníkmi divadelníctva na Slovensku. Obaja boli vynikajúci znalci drámy, napriek tomu sa stretli mnohými ťažkostiami, a tak začiatky slovenského divadla sa stali nesmierne ťažkým: neexistovali divadlá a neboli divadelné krúžky a spolky, ktoré by uskutočnili divadelné predstavenia.
Takmer o sto rokov neskôr, po skončení prvej svet. vojny, dráma a profesionálne slov. divad. sa stretli s podobnými ťažkostiami ako prví predstavitelia dramatickej tvorby v slov. lit. Následkom vojny boli zničené viaceré divadlá a zostali tu iba málo hercov, režisérov, dramaturgov. Všetky tieto okolnosti spolu s nedostatočným finančným zabezpečením zapríčinili , že rozvoj drámy zaostával za poézio a prózou.
V prvej polovici 20. st. boli postavené tri profesionálne divadlá ( v Bratislave, v Košiciach a v Nitre), preto, okrem hier J. Gregora-Tajovského, dostali priestor aj dramatické diela Ivana Stodolu. Stodola sa významnou mierou pričinil o rozvoj slov. dram. tvorby. Najznámejším Stodolovým dielom je satirická hra Jožko Púčik a jeho kariéra. Je to „satira na falošne chápaný humanizmus“ so znakmi tragikomédie. Je to príbeh čestného a skromného Jožka, ktorý sa stáva obeťou bezcharakterného človeka, ktorý je, na Jožkovo nešťatie, jeho nadradeným. K úspešným divadelným hrám Ivana Stodolu patrí aj tragédia Bačova žena, v ktorom hrdinka hry sa dostáva do zúfalej situácie, z ktorej nenachádza iné východisko, ako smrť.
Ďalším vynikajúcim dramatikom medzivojnového obdobia bol Július Barč-Ivan. Jeho najúspešnejšia hra Matka má tragické zakončenie. Je to príbeh matky a jej dvoch synov, ktorí sa nenávidia. Matka napokon obetuje vlastný život, aby zabránil bratovražde.
Po druhej svet. vojne dramatická tvorba prekonala podobný vývin ako po prvej svet. vojne. Tento proces však bol veľmi pomalý, keďže súvisela od politickej situácie. Pritom divadelná tvorba ako dôležiý prostriedok ovplyvňovania verejnej mienky bola po roku 1948 pod väčším ideologickým dozorom než ostatné lit. druhy.