Jozef Hrabák Epika

E P I K A

Epika je protiklad lyriky, pretože ide o sujetový žáner. Má teda dej. Hrabák nazýva lyriku, epiku i drámu žánrami, aj keď my ich označujeme ako literárne druhy. V epike stojí autor ako subjekt v úzadí, čím text nadobúda objektívnosť. Typický bezpríznakový rozprávací čas je minulý, prítomný čas sa realizuje vo forme dialógov. Najčastejšia forma výpovede je 3-OSOBA ( Er-ferma ). Epika sa bežne označuje ako próza. K lyrike je v protiklade aj z hľadiska využívania trópov. Metonýmia prevažuje v epike nad metaforou.
Jozef Hrabák si všíma vývoj epiky a jej žánrov hlavne z historického hľadiska a na tomto základe ich aj člení. Ďalšie členenie epiky je na základe jej rozsahu. Rozlišuje VEĽKÚ, STREDNÚ a MALÚ ( drobnú ) EPIKU.

VEĽKÁ EPIKA

Má viacero dejových línií, veľa postáv a veľkú epickú šírku. Jej najstarší žáner je KLASICKÝ HRDINSKÝ HOMERSKÁ EPOSIEPOPEJA. Hlavnými postavami sú hrdinovia, zachytáva udalosti významné pre celý národ a do deja zasahujú bohovia alebo iné mytologické bytosti. Heroický epos má hlavnú dejovú líniu a množstvo vedľajších dejov (epizód ). Prevažujú podrobné opisy bitiek. Predchodkyňou eposu boli folklórne epické piesne spievané AIÓDMI ( rapsódmi ). Epos sa delí na tematické časti ( spevy ), ktoré sa kedysi recitovali za zvuku LÝRY. Známy je Vergíliov epos Aeneida. STREDOVEKÝ HRDINSKÝ EPOS
Vyvinul sa z ústneho podania. Vytvorila ho francúzska stredoveká literatúra v cykle básní Chanon de Geste ( piesne o hrdinských činoch ), najznámejšia je Pieseň o Rolandovi. Táto literatúra sa rozčlenila na kroniku a rytiersky epos ( „ román“).

RYTIERSKA EPIKA
Bola zväčša rýmovaná, zábavná, vystupovali tu rozprávkové a zázračné živly. Námetom boli dobrodružstva rytierov, oslavovala statočnosť a vernú lásku. Niektoré motívy prechádzali do ústnej ľudovej slovesnosti.

ZVIERACÍ EPOS
Je to mešťanská paralela rytierskych eposov. Jeho vznik súvisí s latinskými bájkami, no bez moralizovania, vtipne a alegoricky odhaľuje ľudské charaktery.
Po renesančných a klasicistických pokusoch o obnovenie antického eposu v európskej literatúre epos ako živý literárny žáner mizne, aj keď môžeme hovoriť o VEĽKEJ VERŠOVANEJ EPIKE, čiže o epose romantickom,
duchovnom,
idylickom,
modernom ( reflexívnom).

ROMÁN
Známym typom románu je PIKARESKNÝ ŠPANIELSKY ROMÁN ( špan. picaro = darebák ).

Hlavná postava je nehrdina, veselý tulák, šibal, ktorý slúži na vykreslenie spoločnosti. Vznikol, spojením viacerých noviel a najznámejší je Dômyselný rytier Don Quijote de la Mancha od Miguela Cervanzesa.


1

Do minulosti je položený dej HISTORICKÉHO románu, do súčasnosti ROMÁNU ZO SÚČASNOSTI a v budúcnosti sa odohráva UTOPICKÝ ROMÁN. PSYCHOLOGICKÝ ROMÁN delíme na psychologický, psychopatologický a sentimentálny ( dnes chápaný ako príliš precitlivelý, tzv. ženské čítanie). SATIRICKÉ a HUMORISTICKÉ ROMÁNY sú založené na nadsázke, zhovievavom postoji ku kritizovanému javu. SPOLOČENSKÝ ROMÁN má mnoho typov: rytiersky, šľachtický, aristokratický, mešťanský...Obľúbený je KRIMINÁLNY ROMÁN a z hľadiska výpovednej formy je dôležitý román EPIŠTOLÁRNY ( román v listoch).
Z hľadiska historického vývinu románových typov je treba spomenúť PASTORÁLNY ROMÁN, ktorý vyjadroval humanistický, kultivovaný vzťah k životu a zachytával idealizovaný, pastierky život. V polovici 17. storočia priniesla francúzska aristokratická spoločnosť PRECIÓZNY ROMÁN, ktorý bol výrazom barokového vkusu. Prevládala milostná a dobrodružná tematika, zobrazujúca vtedajšiu šľachtickú spoločnosť. Za románovými hrdinami sa skrývali skutočné osobnosti. Osvietenstvo prišlo s FILOZOFICKÝM ROMÁNOM a romantizmus s ROMÁNOM HRÓZOSTRAŠN(„gothic novel“).
V súčasnosti radíme do románovej tvorby aj ŽIVOTOPISY, ktorých hlavné postavy sú skutočné osobnosti. Patrí tu i LITERATÚRA FAKTU. Využíva síce veľa dokumentov, no k umeleckej tvorbe sa blíži úsilím o zábavné a slohovo dokonalé podanie. NOVINOVÝ ROMÁN ( román-fejtón) je písaný na pokračovanie pre tzv. široké publikum. Má často triviálny ráz a lacné dejové efekty. KOLPORTÁŽNY ROMÁN sa tlačí vo veľkých nákladoch vo forme tenkých brožúr, takže vyzerá ako časopis. REPORTÁŽNY ROMÁN je na hranici literatúry faktu a informuje o udalosti, ktorá vzrušila verejnosť. Dnes je obľúbená SCIENCE-FICTION. Ide o kratší útvar s fantastickou alebo vedeckou tematickou. Zakladateľom je Jules Verne. V 20. storočí zaznamenáva román rôzne experimenty. Nastupuje francúzsky NOVÝ ROMAN (antiromán), ktorého predstaviteľ bol aj Alain Robbe – Grillet, a ktorý rezignuje na psychologické preniknutie postáv. Líči len vonkajšie udalosti.

MALÁ ( DROBNÁ ) EPIKA

Má 1 hlavnú dejovú líniu, málo postáv, ktoré majú nekomplikované vzťahy. Rozsah je menší a zrozumiteľnejší.

ANEKDOTA
Najmenší epický útvar. Má spravidla len 2 situácie, ktoré sa nečakane rozuzlia.

Ide o prozaickú podobu epigramu.

BÁJKA
To je alegorické rozprávanie zamerané didakticky ( výchovné ). Zvieratá alebo neživé veci tu konajú a rozprávajú ako ľudia ( personifikácia).

PARABOLA
Útvar podobný bájke, tiež s prvkami didaktickosti a alegorickosti, no s prevažujúcim vážnym tónom. Nachádza sa napr. v Biblii.

ROZPRÁVKA
Tak ako povesť je folklórneho pôvodu. Odohráva sa vo vymyslenom svete, má ustálenú kompozíciu, hrdina má obyčajne splniť nejakú úlohu, časté sú symboly ( číslo 3
2

alebo 7), slovné obraty ( napr. úvodné a záverečné formulky). Do deja zasahujú nadprirodzené bytosti, ale vždy víťazí dobro.

POVESŤ
Je viazaná k určitému miestu alebo osobe ( napr. hrady, rody, skaly, kopce ). Často vysvetľujú vznik nejakého mena (ETYMOLOGICKÁ povesť) alebo erbu ( ERBOVÁ povesť).

FABLIAUX
Malá bájka zo stredovekého Francúzska. Kratšie žartovné rozprávanie býva spravidla veršované. Vychádza z meštianského alebo dedinského prostredia a obsahuje 3 typizované postavy: ženu, sedliaka a duchovného. Je ostrou kritikou niektorých javov feudálnej spoločnosti.

EXEMPLUM ( príklad)
krátke stredoveké rozprávanie vkladané do kázní či didaktických spisov pre oživenie a ilustráciu. I v typickej stredovekej zbierke exempiel Gesta Romanorum je pripojené mravné ponaučenie.

LEGENDA ( veci, ktoré majú byť čítané)
Rozprávanie s náboženskou témou ( hlavne kresťanskou). Hlavný hrdina je svätec, mučeník, konajúci nadprirodzené javy.

APOKRYFY ( zatajovaná kniha)
Majú tiež náboženský charakter, no pre svoj výklad písma a zobrazovanie postáv z Biblie, boli vylučované z oficiálneho užívania a prenasledované cirkvou.

IDYLA (selanka)
Líči blažený život, ktorý plynie pomaly, bez otrasov. Bola to pôvodne grécka podoba umiestňovaná do dedinského života ( hlavne pastierskeho prostredia).

STREDNÁ EPIKA

NOVELA ( talianska novinka)
Kratší epický zámer, ktorý sa vyznačuje krátkosťou, reálnym postojom ku skutočnosti, hovorovým štýlom a jednoduchou fabulou s 1 hlavnou zmenou situácie. Sujet je zameraný na neobvyklé, nečakané zakončenie ( pointa). Charaktery postáv sú podávané vývojovo. Zakladateľom je G. Boccaccio so svojím Dekameronom. Známym typom novely je NOVELA ROMANTICKÁ, vykresľujúca atmosféru hrôzy, bizardné postavy.

ROMANETO ( arabeska)
Špecificky český žáner, ktorého tvorcom je Jakub Arabes, i keď názov pochádza od J. Nerudu. Snaží sa vytvoriť iracionálnu situáciu, neracionálne ju vyložiť. Obsahuje prekvapivý koniec.

POVIEDKA
Súborný názov pre strednú epiku. Ťažiskom je popis, nie napätie a dejový spád je pomalý.

V rámci poviedky sa vytvárajú ďalšie žánre podľa OBSAHOVÝCH hľadísk
3
(idylické poviedky, humoreska) a podľa MORFOLOGICKÝCH hľadísk ( podpoviedka, minipoviedka).

FEJETÓN ( beseda)
Je na hranici strednej a malej prózy. Táto novinárska forma rozpráva o záujmovej príhode alebo otázke ľahkým konvenčným tónom. Hlavnými znakmi sú aktuálnosti, súvislosť s každodennými otázkami.





POUŽITÁ LITERATÚRA:

1. Hrabák, J.: Poetika. Praha: Československý spisovateľ, 1973. s. 284 – 310.