Ak historia je akymsi vecnym, emocionalne neprifarbenym zaznamom ludskej evolucie, potom literaturu mozno nazvat kronikou myslienok a pocitov celej ludskej spolocnosti od najstarsich cias po sucasnost. Je to prave literatura, ktora odraza vnutorny svet cloveka, jeho najhlbsie city, ziale, problemy, ale i pocity extatickeho stastia, euforie, radosti zo zivota. A ktory ludsky cit je hlbsi a silnejsi, ako ten najcistejsi cit lasky? Preto laska je tema vecna-ako pre zivot, tak pre literaturu. Stetavame sa s nou v dielach vsetkych literarnych obdobi, prudov a smerovani, od cias antickeho Grecka az po sucasne 21. storocie.
Azda najskor tema lasky objavuje v tvorbe starogreckej poetky Sapfo. Svojou prostou citovou uprimnostou, akou vo versoch ospievala povaby dievcat, milostny vzruch i smutok z nenaplnenej tuzby, si vysluzila pomenovanie "desiata Muza". Bohuzial sa cela zachovala iba jedna basen Modlitba k Afrodite. V rimskej literature sa milostnou poeziou zaoberal Ovidius v knihe elegii s nazvom Lasky. Laska, o ktorej pouca, nema nic spolocne s hlbsim citom, je to lahka, zabavna hra, ktorou si mladi Rimania spestrovali zivot. Po zaniku antickych kultur nastalo dlhe obdobie stredoveku s nadvladou cirkvi a slachty. Ulohou stredovekej literatury bolo odrazat feudalny sposob zivota a nabozensky svetonazor. Celkove ovzdusie teda nevelmi prialo rozvijaniu lubostnej literatury, aspon nie v zmysle lasky vasnivej, plnej tuzby a pokusenia, ale lasky chapanej ako galantny prejav rytierovej sluzby, ochrany a uctievania vyvolenej panej srdca. Takato dvorna lyrika a rytierske eposy sa zacali objavovat v 12.storoci. V nemeckej literature je znamy epos Tristan a Izolda Gottfrieda von Strassburga, v ktorom sa hrdinovia omylom napiju carovneho napoja lasky, smrtelne sa do seba zalubia a napokon spolocne zomieraju. Nastup humanizmu a renesancie znamenal navrat k hodnotam antickej kultury. Hlasalo sa pravo cloveka na prirodzene, radostne prezivanie zivota, pravo na lasku. Spomenme si napriklad na velikana talianskeho humanizmu Danteho Alighieriho, ako svojou basnou Bozska komedia ospieval milovanu Beatrice, alebo na Francesca Petrarcu a jeho zbierku lubostnych sonetov Spevnik, ktoru venoval svojej laske Laure. Laska ma vsak vela podob, nie vzdy je cista a uprimna, casto je nicena ziarlivostou, nenavistou a intrigami. O tom svedcia i diela azda najznamejsieho anglickeho dramatika Williama Shakespeara.