Moderna - prekliati básnici

Moderna

(80 roky 19.storočia a 20 roky 20.storočia)

Umelecká moderna- je termín, ktorým sa označujú umelecké smery z konca 19.storočia a zo začiatku 20.storočia.
Patria sem tri smery: symbolizmus, dekadencia a impresionizmus.
Hlavné črty- Všetky smery sa navzájom prelínali a ovplyvňovali a pôsobili súčasne v Európe. Častokrát boli obohacované o špecifické prvky jednotlivých kultúr: národnou literatúrou, estetikou, filozofiou,
resp. novými smermi(civilizmus, futurizmus...)Tvorbu literárnej moderny zjednocovala hlavne jedinečnosť autorského subjektu.
Spisovateľ bol sklamaný zo súčasnej spoločenskej situácie a tvoril doslova zo vzdoru voči spoločnosti.
Moderna skúmala jednotlivca v hraničných a neobvyklých situáciách. Snažila sa preniknúť do oblasti podvedomia, sna a intuície a nájsť tak nový rozmer indivídua.
Hrdina bol väčšinou osamotený-Od detských let já nebýval
jak ostatní; já nepoznal
vášeň či cit, jenž druhé rval.
Z tohto zdroje netryskala
ani má trýzeň; nezlákala
mých druhu radost duši ke svým hrám;
co miloval jsem, miloval jsem sám.
(E.A.Poe- Sám)
Niektoré smery ako racionalizmus a jeho variant naturalizmus sa zamerali na racionálny prístup ku skutočnosti a opierali sa najmä o výdobytky techniky.
Spoločenská situácia- v novodobej spoločnosti sa do popredia dostáva vrstva zbohatlíkov, ktorá upúšťa od hodnôt a mravných ideálov dovtedajšej spoločnosti. Silnie kapitalistická spoločnosť, ktorá si prestáva všímať a podporovať umenie, ktorého spoločenský význam rýchlo klesá. Sústredenie sa prenieslo na vedu, ktorá zabezpečovala politickú a ekonomickú moc.


Nové literárne smery:

PARNASIZMUS

Vznikol pred symbolizmom, ale neskôr pôsobil súčasne s ním.
Parnasisti sústredili svoju poéziu do troch zborníkov
s názvom Súčasný Parnas(sídlo múz).Tvrdili, že jediným zmyslom poznania je dokonalá krása a umenie sa má stať samo sebe cieľom. Dôležitá bola forma básne, nie obsah. Inšpirovali sa antikou.

SYMBOLIZMUS

Je to umelecký smer, ktorý vznikol ako reakcia na naturalizmus a parnasizmus.Za chvíľu v Európe zaujal popredné miesto.
Zakladateľom bol Charles Baudelaire. O symbolizme sa často hovorí ako o tzv.

“fin de siecle“(koniec storočia).
Poeticky symbolizmus definoval Paul Valéry.
Myšlienkový základ:
-skutočnosť je zložitejšia ako nám ju podávajú zmysly.
-na poznanie skutočnosti nestačí racionálne poznanie, ale básnik musí poznávať intuitívne.
-symbolizmus sa snažil vniknúť do podstaty skutočnosti cez sústredené vnímanie a estetický zážitok tvorcu, ktorý používa prelínanie sa svojich zmyslových vnemov.
-hlavný rozdiel medzi symbolizmom a realizmom je v tom, že symbolizmus má vzťah ku skutočnosti založený na iracionalite.
-v symbolizme sa do popredia dostáva určitý druh individualizmu, teda nadraďovanie jednotlivca nad celok;
a skepsa, čiže akési pochybovanie nad svetom a dobovou spoločenskou situáciou.
-symbolisti považovali minulosť a záujem o dejiny za nepotrebnú a štylizovali sa do role nepochopených, prekliatych. Uvedomili si, že sa v podstate sami vydedili zo spoločnosti, vybrali si samotu v rušnom spoločenskom živote.
-Symbolisti sa snažili uniknúť od hromadiacich sa problémov, začali sa sústrediť na svoje “JA“. Hľadali nové priestory v sne, mimo reality, v neznáme a podvedomí. Poézia symbolistov ťažila zo sugescie a z evokácie(asociácie, vyvolávania).

DEKADENCIA

Na konci 19. storočia sa za dekadentov považovali tí básnici, ktorí opustili tradíciu v poézii. V dekadentnej literatúre zväčša dominovali motívy smrti, zániku, chorobných javov vo veľkomeste, zdôrazňovali sa patologické stavy ľudského vedomia, nespútaná sexualita a výstredné pocity.
V tomto období vznikla skupina autorov, ktorých prezývali prekliati básnici.











PREDSTAVITELIA:

Charles Baudelaire
(1821 Paríž- 1867 Tamže)

Francúzky básnik predstaviteľ dekadencie a symbolizmu. Básnik ktorý cítil celý život rany zo svojho detstva a jeho tvorba je tým do značnej miery poznačená. Narodil sa v Paríži, kde bol synom bývalého kňaza, po revolúcii prof., potom úradníka a Karolíny Defaysovej, dcéry londýnskeho emigranta. Ako šesťročný stratil otca, matka sa o rok vydala za baróna Aupicka. Baudelaire cítil živelný odpor proti nemu a neskoršie aj proti podmienkam súvekého života, proti oporám meštian. spoločnosti a proti servilnosti umenia. Pred maturitou bol vylúčený zo školy. Odmietol akékoľvek zamestnanie. Rodina ho poslala na loď do Kalkaty, ale B. sa predčasne vrátil, obohatený dojmami- básne Albatros, Exotický parfum, Istej kreolskej dáme...Po dosiahnutí plnoletosti utrácal dedičstvo po otcovi a podliehal vplyvu “čiernej Venuši“ Jeanne Duvalovej. Rodina mu obmedzila finančné prostriedky. A aby si zarobil na život dandyho, spolupracoval s menej význ. básnikmi. Začal písať bystré posudky o parížskych salónoch a vypracoval sa na popredného kritika umenia. 1848 bojoval na barikádach. Rozčarovanie z revolúcie a Napoleon. prevratu v B. prehĺbilo pesimizmus. Potom ako založil časopis Verejné blaho, napísal svoju 15 r. pripravovanú jedinú básn. Zbierku Kvety zla. V poézii B. žiada aktivitu všetkých zmyslov. Obnažil tvár veľkomesta, uplatnil čierny humor, nové tóny irónie, sarkazmu a krutosti. Silne ho ovplyvnili skúsenosti s hašišom a ópiom pomocou ktorých mohol viac cítiť svoju duševnú tvár a tak hlbšie skúmať práve toto zmyslové poznanie. Písal rôzne diela ako napríklad: Splín Paríža, Umelé raje, Romantické umenie, Intímne denníky, La Fanfarlo, Bruselské roky, Trosky a iné.

Neúspech, nestriedmosť, peňažná tieseň rozrušili B. podlomené sily. Dostal obrnu, stratil reč a po dlhej agónii zomrel.
Paul Verlaine vzdal poctu Ch. Baudelairovi v Posmrtnom diele z roku 1867:
„ Bol vynikajúci spisovateľ, veľký básnik, čo je potrebne vždy zdôrazniť. Obdivuhodná čistota jeho štýlu, jeho skvelý verš, pevný a zároveň poddajný, jeho mohutná a zároveň subtílna obraznosť a snáď nad všetkým tým vždy vybraná citlivosť, často hlboká a krutá ako svedčia jeho najmenšie diela, zaisťujúce Ch. B. miesto medzi najrýdzejšími veličinami doby“.


POSADLOSŤ(Kvety zla)
Veliké lesy desí mne jak katedrály;
hrmí jako varhany a z večné mrákavy
prokletých srdcí- tam, kde chroptí
staré žaly-
ozvěnou duní:De profundis clamavi.

Buď proklet oceán; smršte a uragány
Jsou i v mé duši;slyším hořký smích.
Člověka zdeptaného, urážky a hany
Ó šíré moře, skučet z vlnobití tvých.

Jak milá bys, ó noci, bez své záŕe,
hovoru hvězd jež mluví řečí známov všem!
Vždyť toužím po prázdném a černém,
po nahém
Ale i temnoty jsou zahaleny v šláře,
Kde miriády jasů v oči tryskají,
to mrtví jsou a známě se tak dívají.

Zbierka Kvety zla šokovala meštiakov a dala podnet k tomu,
že Baudelaira vyhlásili za blázna
- bol to básnikov ideový zámer- vniesť do zdanlivého harmonického súladu tejto zaháľajúcej vrstvy negáciu, budovať nový vkus. Zbierku odmietla aj kritika pre jej údajnú nemravnosť, no napriek tomu ovplyvnila vývoj modernej európskej poézie.
Používa aj prírodnú lyriku vo forme sonetiky(báseň Súvislosti). Autor pomocou prírodných symbolov podáva obraz človeka ako súčasť niečoho väčšieho, ako malé sklíčko v mozaike ľudstva.

Jean Arthur Rimbaud
(1854 Charleville- 1891 Marseille)

Narodil sa v Charleville. Otec bol bohém, kt. neskôr opustil rodinu. Prísna výchova matky, úteky z domu, skupina utopických socialistov. Inšpirácia Baudelaire, Rousseau, Helvét, Morely a Mably plus Verlainov obdiv.
Bojoval v koloniálnom vojsku, dezertoval, s cirkusom prešiel Švédsko a Nórsko, bol v Egypte, potom na Cypre.
Prešiel celú Somálsku púšť, v Harrare sa usadil a obchodoval zo zlatom a slonovinou. Podľahol rakovine. Verlaine mu publikoval verše. Rimbaud zaujal hugovský sen o slobode a antické mýty chápal ako symboly rovnosti a republikánstva.
Jeho talent bol zrelý už v prvých básňach ,vo veršoch namiereným proti rodnému mestu a jeho malomeštiakom, v karikatúrach proti kresťanstvu a žene. R. zmenil v poézii štruktúru i metódu.

Žiadal, aby sa básnik stal svojprávnym tvorcom a vynálezcom prenikajúcim k vnútor. zákonitostiam umenia. Teóriou „vidiaceho“ nadviazal na starú romantickú a vizionársku predstavu básnika- mága, podľa kt. nadzmyslové závraty majú produkovať javy reči a tie zasa vyvolať “videnie“. Ako prvý čiastočne rozrušil celistvosť a jednoliatosť tematických, vetných a slovných prvkov básnického diela.

Diela: Pri hudbe, Vystrašené deti, Moje tuláctvo, V zelenej krčmičke, Pobyt v pekle, Iluminácie

Paul Verlaine
(1844 Mety- 1896 Paríž)

Syn dôstojníka, stal sa úradníkom. Písal básne, po komúne 1871 sa spriatelil s Rimbaudom. Bolo to veľmi búrlivé priateľstvo, v Bruseli naňho po jednej z častých scén vystrelil, za čo ho odsúdili na 2 r. do väzenia. Prechodne konvertoval ku katolicizmu.V „Romanci bez slov“ sa odráža kríza v ich vzťahu a v „Múdrosti“ úsilie o vnútornú čistotu, kt. hľadal vo viere. Čoskoro sa však vrátil k bohémskemu životu. „Úbohý Léliane“, ako sa často sám nazýval, striedal poryvy vrúcnosti s pýchou dekadencie „prekliatých básnikov“. Patril medzi zakladateľov symbolizmu.
Diela: Prekliaty básnici, Moje väzenie, Vyznania, Saturnské básne, zb. Múdrosť


Guillaume Apollinaire
(1880 Rím-1918 Paríž)

Bol vedúcou osobnosťou avantgardy na začiatku 20 storočia. Vlastným menom Wilhelm Kostrowicki. Pseudonym Appolinaire začal používať až neskôr.
Počas svojho života sa dostal do Nemecka a neskôr do Prahy, čo veľmi ovplyvnilo jeho tvorbu. V Nemecku sa A. dobrovoľne prihlásil na verdunský front, bol ranený, dva razy mu operovali lebku. Spoznal sa s P. Picassom, čo ho priviedlo k utvoreniu kubofuturizmu(spojenie výtvar. prvkov s civilizačnými výdobytkami).Vo svojich básňach spájal statiku s dynamikou a každej myšlienke dával konkrétne miesto. Chcel dokázať, že aj v literatúre sa dá komponovať ako v kubickom maliarstve. Ochorel na Španielsku chrípku a zomrel ako 38 ročný v Paríži. Známi bol tým, že sa celý život zaujímal o spoločenské zvyky nevšedných spoločenstiev- o tulákov, Rómov, obyvateľov predmestí, komediantov...Jeho tvorba mala veľký význam pre vývin literatúry modernizmu. Sviežou lyrikou, aplikáciou nesmierne bohatej škály tónov a novátorskými formami(nevšedné typografické usporiadanie) mal značný vplyv na mladšie generácie.
Guillaume Apollinaire nebol vodcom. Bol oveľa viac tým, čomu sám hovoril raketa signálu. Mohli by sme povedať o Apollinairovi, že bol nákazlivý. Nepotreboval podávať vysvetlenia, nemusel presvedčovať. Tvrdil a uverili tomu.

Pomohol im pomocou illuminácie.
Je tým, kto najlepšie zosobnil vo všetkých svojich rôznych modifikácii modernosť začiatku tohto nášho storočia, začiatku, ktorý je zároveň koncom jednej epochy.

Zdroje:

Encyklopédia spisovateľov -