Vznik a vývoj románu

- je žánrom veľkej epiky
- najznámejší a najrozšírenejší žáner súčasnej prózy
- z hľadiska rozsahu i obsahu a použitia kompozičných i štylistických prostriedkov sa vyznačuje veľkou pestrosťou
- najviac spoločných vlastností ma s poviedkou a novelou
- obsahuje dejové zložky, viaceré postavy a zložité vzťahy medzi nimi
- preberá aj prvky ostatných literárnych druhov
- ak sa v texte nachádza nadmerné množstvo lyrických prvkov, hovoríme o lyrizácii románu
- ak sa zvýši napätie a hutnosť textu, hovoríme o dramatickosti
- rozsah nie je presne určený- 60-70 000 slov až do 200 000
- prvý román vznikol už v antike(s ľúbostnou tematikou): Langos- Dafnis a Chloé z 3. s. p.n.l.
- pre romány z obdobia staroveku je typická historická, fantastická alebo dobrodružná, ľúbostná a satirická tematika: Apuleius: Zlatý osol, Petronius: Satirikom
- v stredoveku sa rozvíjali veršované epické skladby: Tristan a Izolda
- vplyv orientálnej literatúry: Rozprávky tisíc a jednej noci
- v stredoveku sa román rozvíjal popri epose iba ako menej hodnotný žáner
- vedúce postavenie medzi epickými žánrami si získal postupne

- je vývinovo najpremenlivejším žánrom
- z vývinového hľadiska sa za dôležitý medzník pokladá Rabelaisov román: Garganrua a Pantagruel
- ešte väčšmi vývin románu ovplyvnil Don Quijote de la Mancha
- Pikareskný román: pokladá sa za istý druh plebejskej literatúry
- hlavnou postavou je šibal, ktorý sa vyznačuje chytráctvom a podnikavosťou
- putuje od jedného pána k druhému, úspechy sa striedajú s neúspechmi
- je začiatočnou formou dobrodružného románu
- vzniká v španielskej lit. v 16. a 17: stor., no vrchol dosiahol až v 18: stor.: La Sage: Gil Blas, H. Fielding: tom Jones, J.Hašek: Osudy dobrého vojaka Švejka
- z pikareskného románu vznikajú ďalšie typy románu, predovšetkým tzv. výchovný román a filozofický román: dobrodružná tematika: Voltaire: Candide
- v romantizme sa začína prehlbovať opis vnútorného stavu postáv
- vďaka Dostojevskému a Tolstému vzniká psychologický román: v období modernizmu sa román otvára všetkým sféram spol. života, no zároveň aj viac subjektivizuje a priberá nové, niekedy značné protichodné názory a pohľady na isté javy
- každé dielo obsahuje filozofický náhľad na svet: F. Kafka, J. Joyce, M. Proust, T. Mann
- v druhej polovici 20. stor. modernizmus vystriedal postmodernizmus: U.
Eco
- znovu sa začala používať dejovosť textu
- začal sa približovať štruktúre populárnej lit.
- autori už nepíšu pre úzky okruh čitateľov, ale pre všetky typy
- tým, že sa štruktúra románu stále menila, nemožno nájsť jednotné kritéria
- obyčajne sa používa viacero hľadísk
1. - román rozdeľujeme podľa povahy deja: 1) reálne možný- dielo môže obsahovať realistický, skutočný príbeh, ktorý neprekračuje hranice reality
- môžeme ho nazvať román- skutočnosť
- vystupujú individuálne, konkrétne a historické postavy
- patrí k nemu realistický a naturalistický román: L. N. Tolstoj: Vojna a mier, Vzkriesenie, G. Flaubert: Pani Bovayrová, E. Zola: Nana
- taktiež ešte patrí aj román literatúry faktu: T. Capote: Chladnokrvne
- východiskovými žánrami sú kroniky, životopis, autobiografia, denník, pamäti, dokument, literatúra faktu
2) nereálny- prekračuje hranice reality, obsahuje prvky fantastiky a uprednostňuje románovú fikciu pred každodennou skutočnosťou
- možno ho nazvať román- výmysel
- možno priradiť dobrodružný román( diela Verna), utopický román( Komenského Labyrint světa a ráj srdce, Campanellov Slnečný štát), gotický román( M.
Shelleyová: Frankenstein), romantický román

- žánre. evanjeliá, apokryfy( utajené, neoficiálne spracovania príbehov zo Starého a Nového zákona), rozprávka, životy svätcov a eposy
- vývinový pohyb románu prebieha v línii román skutočnosť- román výmysel- román skutočnosť
2. - ďalším kritériom je čas deja. môže byť zasadený do minulosti( historický román), do súčasnosti( román so súčasnou tematikou), do budúcnosti( utopický román)
- za zakladateľa historického románu sa považuje W. Scott: Ivanhoe, Waverley
- v romantizme bol taktiež obľúbený historický román: V. Hugo: chrám matky božej v Paríži, J. M. Hurban: Gottšalk
- román so súčasnou tematikou môže byť psychologický, ktorý vykresľuje vnútorný stav jednej postavy alebo viacerých postáv alebo spoločenský z rozličných soc. prostredí
- utopický román má obyčajne filozofický základ a je zasadený do nejakého ideálneho prostredia: Thomas Mor: Utópia, niektoré diela Komenského
- na utopické diela nadväzujú vedecko- fantastické romány( sci- fi literatúra): za ich prvého predstaviteľa pokladáme J. Verna
3. – ďalším kritériom je historický aspekt, pri ktorom sa prihliada na to, že istý typ románu bol rozšírený iba vo vymedzenom časovom období
- týka sa to pikareskného románu, rytierskeho románu, ale aj románu z obdobia socialistického realizmu
- z tohto hľadiska sa romány rozdeľujú aj podľa lit. smerov: renesančné, sentimentálne, romantické, realistické, naturalistické, moderné a postmoderné
4. - možno triediť aj podľa témy
tematicky sa román môže viazať na isté prostredie, z ktorého autor čerpá námet
v tejto súvislosti hovoríme o rodinnom, sociálnom, dedinskom, niekedy aj o spoločenskom románe
5. - možno triediť aj podľa kompozičných princípov
- autor totiž často kvôli kompozičnému rámcovaniu textu siaha po iných žánroch
- román môže mať denníkovú formu: Goethe: Utrpenie mladého Werthera
- byť vytvorený z listov: B. Stocker: Dracula
- napísaný formou dialógu alebo cestopisu
6. - možno rozdeliť podľa spôsobu spracovania témy. humoristický, experimentálny, satirický
ak román plní istý konkrétny zámer, hovoríme o didaktickom(výchovnom) románe
- keďže sa román stále vyvíja, ťažko sa dajú vymedziť jeho hranice a určiť všetky jeho podoby
- klasický román mal presne vymedzenú kompozíciu, ktorá obsahovala dve samostatné časti- zauzlenie a rozuzlenie
- na samom začiatku(expozícia) autor oboznamoval čitateľa s hlavnými postavami
- už v expozícii sa zjavujú konflikty a zápletka, ktorá dej rozvíja a zároveň zauzľuje
- vyvrcholenie deja sa nazýva krízou

- po nej nastáva rozuzlenie zápletky, konflikty sa ukončia buď kladným alebo záporným riešením
- súčasný román si zachováva z pôvodnej kompozície konflikty, nastolenie problému a jeho riešenie, ale jednotlivé prvky nemajú vo výstavbe textu ustálené miesto
- Nový román: je osobitný druh románu- antiromán, ktorý vznikol v prvej polovici 50. tokov vo Francúzsku
- popiera základné vlastnosti klasického románu. ucelený dej a epický hrdina
- autori kritizovali psychologizovanie
- veľký význam pripisovali dialógu: vyslovené slovo útočí na psychiku partnera v rámci dialógu a pritom vyjadruje psychiku hovoriaceho
- postava takto stráca presné kontúry, dokonca aj meno
- v texte sa často nachádzajú iba gramatické postavy
- buduje svoju poetiku na zachytení istých záchvevov ľudskej psychiky a na miesto deja uprednostňuje akýsi antidej resp. útržky deja

- dôležitejšiu funkciu nadobúda podtext
- odmietajú vnútorný monológ
- predstavitelia: N. Sarrautová, A. Robbe- Grillet, M. Butor, C. Simon, P. Jaroš: zdesenie, R. Sloboda, J. Johanides
- Dievčenský román: určený dospievajúcim dievčatám
- hlavnou postavou je hrdinka, ktorá prekonáva isté životné prekážky a vyznačuje sa mravnými hodnotami
- orientuje sa na citovú stránku života a konflikty sa sústreďujú na prostredie, v ktorom sa dievčatá najviac pohybujú
- sentimentálny príbeh, stereotypnosť témy, zjednodušený pohľad na život
- teoretici ho neuznávajú
- prvým takýmto románom je Motgomryovej Anna zo zeleného domu, obľúbená je aj Jana Eyrová od Ch. Brontëovej
- slovenskí predstavitelia: j.
Blažková, K. Jarunková: Jediná

Do 19. storočia spadá aj rozvoj slovenského románu. Prvý slovenský román (Bajzov René mládenca príhody a skúsenosti) vznikol ešte koncom 18. storočia. Významnými slovenskými románopiscami 19. storočia boli S.H. Vajanský, E.M. Šoltésová a M. Kukučín. Vývin románu sa nezastavil ani v našom storočí. Jednou z tendencií v jeho vývine je snaha román zosubjektívniť. Táto tendencia zasiahla aj našu literatúru (J.C. Hronský). Iná tendencia sa prejavuje snahou po objektívnom zobrazení spoločnosti a charakteristických znakov doby. U nás zasiahla románovú tvorbu P. Jilemnického a F. Kráľa. Obidve tieto tendencie pretrvávajú v našej literatúre dodnes. Najvýznamnejšími románopiscami slovenskej literatúry po oslobodení sú F. Hečko, V. Mináč, A. Bednár, R. Jašík a iní. Zo súčasných slovenských autorov medzi najvýznamnejších autorov patria L. Ballek, P. Jaroš, A. Hykiš, V. Šikula, A. Chudoba, J. Lenčo a iní.