Patrí sem Škola aténska, určite najklasickejší zo všetkých obrazov vrcholnej renesancie.
Najväčším architektom tohto obdobia bol Donato Bramante (1444-1514), ktorý do symetrického staviteľstva zaviedol klasické prvky, ako napríklad v Tempiettu v Ríme. Bramante tiež vytvoril prvé návrhy s lúčovitými kaplnkami kupolou pre chrám sv. Petra. Na tejto zložitej a celé storočie trvajúcej stavbe sa takisto podieľal aj Michelangelo a ďalší umelci.
Vplyv renesancie v takmer morom obklopených a skrytých Benátkach, akoby odrezaných od zbytku Talianska, sa prejavil relatívne neskôr. Avšak od konca 15. storočia dali Benátky svetu rad veľkých maliarov vrátane Giovanniho Belliniho (asi1430-1516), Giorgiona (1476-1510) a Tiziana (asi1487-1576). Benátski umelci boli v porovnaní s väčšinou talianskych maliarov zameraný viac na fyzickú stránku a menej na rozumovú stránku. Najväčší z nich- Tizian- mal v maľovaní svojich dokonalých portrétov neprekonateľný cit pre farby a látky. V architektúre prispôsobil Benátčan Andrea Palladio (1508-1580) rímske modely vidieckeho štýlu. Jeho štýl ovplyvňoval architektov po dlhé storočia
Asi od roku 1530 bol renesančný klasicizmus nahradený viac výstrednejším štýlom, ktorému sa dnes hovorí manierizmus. Koniec renesancie sa často pričítava vydrancovaniu Ríma (brutálne lúpenie a drancovanie gardami Karola V.) v roku 1524, keď viedlo v Taliansku ku dramatickej zmene nálady. Prejavila sa taká skutočnosť, že vrcholná renesancia dospela ku svojmu koncu. Dosiahla istej dokonalosti. A tak sa stalo nezbytné vydať sa novým smerom.

Použitá literatúra:
Kamenický M.: Lexikón svetových dejín, SPN Bratislava, 1997
Adams S. a kol.: História ľudstva, SLOVART Bratislava, 1995.