Egypťan Sinuhet je dnes svetoznámy: vďaka fínskemu spisovateľovi Mikovi Waltarimu, ktorého rovnomenný román z roku 1945 dosiahol obrovský úspech a v preklade vyšiel vo všetkých jazykoch, do ktorých sa prekladajú romány (vrátane nášho). Treba však povedať, že Waltariho Sinuhet má len máločo spoločné so Sinuhetom z egyptských prameňov. Pritom práve tento Sinuhet si vyslúžil svetovú slávu: jeho "rozprávanie" je najstarší známy životopisný a zároveň dobrodružný spis vo svetovej literatúre. Pochádza naozaj z priepastnej hĺbky vekov - vznikol v čase, keď do začiatku nášho letopočtu chýbalo toľko storočí, koľko ich dodnes od neho uplynulo.
Pôvodný sinuhet bol podľa tohto spisu kráľovský hosnostár, ktorý po pokuse sprisahancov o palácový prevrat ušiel do cudziny, kde sa časom vypracoval na vplyvného muža a na staré dni sa vrátil na kráľovu výzvu do vlasti. Na rozdiel od Waltariho Sinuheta nebol teda lekárom a do cudziny sa neodobral zo zúfalstva nad svojimi hanebnými činmi, ani za zisk z predaja predmetov z vylúpenej hrobky, a po návrate nemusel odísť do vyhnanstva. Na svojich cestách sa dostal iba do dnešného Libanonu a azda do Sýrie, teda nie do Babylonu a na Krétu; nenavštívil ani ríšu Chetitov, lebo tá v jeho čase ešte neexistovala. Nemal nič spoločné so zavraždením kráľa Achnatona, tobôž mu nezamiešal do vína jed; už preto nie, lebo Achnaton žil a umrel o mnoho storočí neskôr. Kým Waltari kladie svojho Sinuheta do čias posledných kráľov 18. dynastie, príbeh pôvodného Sinuheta pripadá do vlády dvoch kráľov 12. dynastie. Je teda o vyše pol tisícročia starší.
Istotne je Sinuhetov "vlastný životopis" oveľa triezvejší ako románový životopis Waltariho Sinuheta. Chýbajú v ňom vzrušujúce scény z praxe "kráľovského otvárača lebiek" (ktorá v Egypte neexistovala), o "dni falošného kráľa" v Babylone (ktorý tam takisto neexistoval) i mnohé iné zaujímavosti, ktoré sa síce dobre čítajú, ale nie sú historicky podložené. Nad fantáziou víťazí v ňom autentickosť: napriek tomu je čitateľsky príťažlivým a navyše vynikajúcim umeleckým dielom. Oplýva bohatým jazykom, hýri skvelými prirovnaniami, strháva dejom, uchvacuje pôvabom obrazného vyjadrovania. Prekvapuje myšlienkami, ktoré sú aj po štyroch tisícročiach občas aktuálne, a na rozdiel od Waltariho románu je naplnený životným optimizmom.
Sinuhetovo "rozprávanie" patrilo medzi naiobľúbenejšie literárne diela starovekého Egypta.