Vo Viedni sa však o osude Slovenského prestolného prosbopisu nerozhodlo, pretože dvor poslal slovenskú žiadosť do Budína na vyjadrenie k uhorskému palatínovi, ktorý všetky požiadavky Prosbopisu zamietol.

V týchto pohnutých časoch oboznámil Ľudevít svojich blízkych priateľov s myšlienkou spojiť katolícky aj evanjelický prúd Slovákov na báze jednotného spisovného jazyka. Za základ si zvolil stredoslovenské nárečie najmä pre jeho rozšírenosť, pôvodnosť a zrozumiteľnosť. Zjednotenie Slovákov sa malo uskutočniť prostredníctvom všeslovenského spolku Tatrín, ktorý bol nadkonfesionálnym kultúrnym združením, panovníkom však napriek niekoľkým žiadostiam nikdy nepotvrdeným a nepovoleným.

Otázka nastolenia spisovnej slovenčiny sa formovala v Ľudevítovi už dlhší čas. Pred niekoľkými rokmi (1836 - list sa nachádza v korešpondencii) sa v liste Palackému sťažoval, že biblická čeština, ktorou písali evanjelici, sa stáva čoraz nezrozumiteľnejšou pre ľud a vyslovil želanie, že keby Česi upustili od niektorých svojich výrazov, ktoré by nadobudli trochu slovenskejší ráz, otvorila by sa tým tá pravá cesta pre utvorenie spisovného jednotného československého jazyka. Predpokladalo to však ochotu k ústupkom nielen zo slovenskej, ale aj z českej strany. Keďže českí vlastenci podobnú ochotu nepreukázali, rozhodol sa Štúr so svojimi prívržencami pre novú formu spisovného jazyka, ktorý by v jednotnej reči spojil bernolákovcov aj evanjelikov.

11. júla 1843 sa Štúr, Hurban a Hodža stretli na Hurbanovej fare v Hlbokom, kde sa dohodli na postupe pri uvádzaní slovenčiny do života. 17. júla navštívili na Dobrej Vode Jána Hollého, ktorého ako významného predstaviteľa bernolákovčiny prvého oboznámili so svojim zámerom.

V tomto roku (1843) sa zároveň komplikovala situácia na lýceu. Maďarizačné tlaky na odstránenie Štúra z postu zástupcu prof. Palkoviča boli silné už od nástupu Ľudevíta na lýceum. Ich vyhrotenie v decembri 1843 malo za následok pozbavenie Štúra funkcie námestníka prof. Palkoviča. Nepomohli ani študentské petície, ani obrany niektorých profesorov ev. lýcea. Sám Ľudevít napísal v nemčine (vydal v Lipsku, pretože v Uhorsku by to nijako nemohlo vyjsť) spis Žaloby a ponosy Slovákov v Uhorsku na protiprávne prechmaty Maďarov. Na protest proti nespravodlivému rozsudku sa 22 študentov rozhodlo v marci 1844 odísť z lýcea. 13 z nich potom dokončilo štúdiá v Levoči.

V auguste 1844 sa konalo prvé zhromaždenie Tatrína v Lipt. Sv. Mikuláši, na ktorom sa zúčastnil aj Ľ. Štúr, ktorý bol zvolený za člena predsedníctva spolku. O rok neskôr sa po niekoľkoročnom úsilí podarilo Štúrovi získať od panovníka povolenie vydávať Slovenskje národňje novini s literárnou prílohou Orol Tatránski. Noviny vychádzali od 1. augusta 1845. Písané boli v Štúrovej slovenčine a našli si svojich zarytých nepriateľov aj horlivých prívržencov.