Slováci a podkarpatský Rusíni pri voľbách 2. apríla 18461 vytvorili jednotný front. Slovenská volebná kandidátka poukazuje na obdivuhodného ducha spolupráce. Na čele kandidátov stál Adolf Ivanovič Dobriansky, Ján Palárik bo na šiestom mieste. Zvolený bol jedine A. I. Dobrovský, ktorý sa takto stal jediným tlmočníkom a obhajcom záujmov Rusínov a Slovákov v poslaneckej snemovni. Medzitým, čo sa Rakúšania a Maďari navzájom dohadovali, Slováci v šesťdesiatych rokoch zaznamenali niekoľko úspechov na kultúrnom poli. Memorandum národa slovenského, odhlasované 6. júna 1861 v Turčianskom svätom Martine, žiadalo pre riadne vyhradené a Slovákmi obývané územie v lone jednotného ústavného a slobodného štátu utvorenie samostatného Slovenského Okolia, Memorandum nedosiahlo úplný výsledok ani u cisára ani v uhorskom sneme, malo však určité klady – v roku 1863 bola založená Matica slovenská, kultúrna ustanovizeň, zjednocujúca v harmonickej spolupráci katolíkov a evanjelikov, a boli založené tri slovenské gymnáziá v Revúcej, Turčianskom svätom Martine a Kláštore pod Znievom. Treba zdôrazniť, že Memorandum hlásalo plnú solidaritu Slovákov s ostatnými národmi Uhorska, ako sú Rusíni, Rumuni, Slovinci, Srbi a Chorváti žiadajúci aj pre ne všetko to, čo Maďari už mali. Posvätnú jednotu slovenských národovcov okolo Matice slovenskej naštrbilo poľské povstanie z roku 1863, ktoré zapríčinilo určitý rozkol medzi slovenskými vlastencami. Jedni boli za neochvejnú vernosť ruskému cárovi, druhí boli reálnejší a kritickejší voči ruskému absolutizmu a prejavovali sympatiu s rozdelenými a utláčanými Poliakmi.
Nacionalistické hnutie, ktoré sa zrodilo v Uhorsku pod vplyvom germanistických tendencií Jozefa II., nadobúdalo stále väčšie rozmery najmä preto, že centrálna vláda vo Viedni začala ochabovať v dôsledku vnútroštátnych a medzinárodných ťažkostí. Po porážke Rakúska pri Hradci Králové v roku 1866 barón von Beust z poverenia cisára Františka Jozefa uzavrel v roku 1867 Ausgleich s najtvrdšími vnútornými nepriateľmi monarchie – s Maďarmi. Na základe tohto rakúsko-maďarského vyrovnania cisár slávnostne uznal historické práva svätoštefanskej koruny tým, že sa dal 1. júna 1867 v Budíne korunovať za uhorského kráľa. Rakúske cisárstvo sa pretvorilo na dualistickú monarchiu – Rakúsko-Uhorsko. Rakúsko a Uhorsko sa stali samostatnými štátmi, každý so svojím parlamentom, vládou a súdnictvom, ktoré spájala iba vládnúca dynastia a spoločné ministerstvá zahraničia, vojny a financií.