A tak sa radšej snažil ľudí motivovať a presvedčiť ich, možno i sám seba, že niečo také je možné. Ukázať, že nie všetci ľudia z buržoázie a šľachty sú zlí, a ak aj áno je možné že sa zmenia. Že slovenský ľud si svojimi kvalitami dokáže na svoju stranu získať aj takých presvedčených maďarónov. Zároveň postavy Milušinho typu, predstavujúce slovenskú inteligenciu, ktorá si v ničom nezadá s tou Maďarskou, a je predsa len ľudu bližšia a funguje teda ako akási spojka medzi ľudom a vyššími vrstvami, v ľuďoch vzbudzujú nádej, že nemusia zostať navždy len tou „gemeine bagážou“. Navyše im dodávajú odhodlanie a idú ako príkladom tým, ktorí sa s touto úlohou odmietajú zmieriť. Pomáhajú zmazať z ich hláv to známe stredoveké „Modli sa a pracuj“, ktorým páni držali svojich poddaných na uzde a pripravujú ich na občiansku úlohu, ku ktorej sa dostali roku 1848.
No nemenej dôležitá je aj reakcia druhej strany, teda šľachty a buržoázie. Tým zase Palárikove hry nastavovali zrkadlo, poukazovali na ich chyby a zbytočnú povýšeneckosť, no dávali im aj motiváciu k zmene, pripomínali kvality ľudu a národa.

Zmierenie bolo aj Palárikovou filozofiou v otázke riešenia národnostnej otázky Slovákov v Uhorsku. Stotožňoval sa s myšlienkami Novej školy slovenskej; veril, že Slováci, Maďari a všetky ostatné národy Uhorska spolu môžu žiť v jednom štáte úplne pokojne, za predpokladu že sa im na to vytvoria primerané podmienky. V Dobrodružstve pri obžinkoch je nositeľom týchto myšlienok rechtor Orieška, ktorý vo svojich monológoch dúfa v to:

„...aby si Slováci a Maďari sväté práva spoločnej
krajiny Uhorska spojenými silami bránili, národnosti
svoje vzájomne ctili, národnej vzdelanosti a osvety -
bez ktorej blaho vlasti ani myslieť sa nedá - jeden
druhému úprimne dopriali a aby žiadnej nenávisti,
žiadneho sváru medzi nimi nebolo..."/23

Ideu zmierenia proklamuje v závere aj zbor žencov a žničiek vetou
„Sláva všetkým Slovákom i Maďarom statočným“
Národnosť teda nie je hlavným Palárikovým meradlom ľudských kvalít, nevidí hlavné zlo v Maďaroch ako takých. Tak ako medzi Slovákmi aj medzi nimi sa nájdu ľudia dobrí i zlí a predsudky a zaujatosť sú úplne zbytočné.
Odrodilectvo
Šľachta a buržoázia za Palárikových čias pokladali svoju rodnú reč – slovenčinu – podobne ako stará Capková za reč ktorou sa rozpráva len „tá gemeine bagáž/24“. Za jazyk skutočných vzdelancov a ľudí „na úrovni“ bola pokladaná Maďarčina, Nemčina, Francúzština.