V tom prichádza obžinkový sprievod a Ľudovít v ňom nachádza žničku, po ktorej celý deň k usilovne pátral. Týchto dvoch nechá celý sprievod osamote, len Miluša a Rohon ich opodiaľ pozorujú, a tak je mladý barón prichytený pri bozkávaní ruky sedliackej dievky. Aby jej vrátil česť, musí si ju podľa Miluše zobrať. Keďže grófka hrala svoju sedliacku úlohu statočne a svoje vzdelanie pred ním úspešne ukrývala, Ľudovít si ju zobrať odmieta a vyhlási, že to on je mladý barón Kostrovický a nemôže si to predsa dovoliť. Ľudovít má už druhýkrát namierené domov. Grófku si brať nemieni, a navyše aj ona je urazená. Karty však zamieša Orieška, ktorý práve sa prichádza zhostiť svojej úlohy zbormajstra. Keďže nevie o výmenách, povie Ľudovítovi, že tá žnička v čele obžinkového sprievodu bola jeho dcéra Miluša. Orieška je učiteľ, preto si Ľudovít povie, že ani jeho dcéra nemôže byť nevzdelaná a požiada o Milušinu ruku. Rohon, ktorý už okolnosti pozná a vie do koho sa zaľúbil urobí to isté. Požiada Oriešku o ruku jeho dcéry. Na grófkin zámok medzičasom prichádza Ľudovítov otec, barón Kostrovický, ktorého Capková zavolala aby jej pomohol zbaviť sa Miluše. Myslí si, že keď barón zbadá, že sa jeho syn zaľúbil do Miluše (podľa Capkovej to ale naňho zámerne nachystala sám sa postará o jej vyhodenie. Vôbec ale netuší o výmene mladého grófa a inžiniera, takže nakoniec vyzerá ako blázon, keď za barónom privedie ako jeho syna Rohona.
Zmätok ale netrvá dlho, Miluša a grófka odhalia svoju pravú totožnosť. Oba páry zistia, že sa vlastne každý zaľúbil do toho správneho, a aj Ľudovít sa zmieri zo svojim otcom, ktorý by svadbu jeho syna s dievkou z ľudu nezniesol. Charakteristika postáv

Hlavným rozlišovacím znakom postáv v Zmierení alebo Dobrodružstve pri obžinkoch, a vlastne celej Palárikovej tvorbe, je stupeň národného obrodenia, vzťah k národu a vlasti. Od toho sa odvíja kladné alebo záporné hodnotenie postavy ako aj zvyšok jeho charakterových čŕt.


Miluša – grófkina spoločníčka, dcéra rechtora Oriešku. Je národne uvedomelá, a vlastenka. „Ó darmo sa sebec tým menom honosí:
Kto nie je priateľ ľudu, ten nie je vlastenec,
lež márny šarlatán a streštenec,
ktorý len nesvornosť rozsieva v krajine“/1
Svojím skutočným vlastenectvom ide príkladom grófke Hrabovskej, ktorú, poukazovaním na umeleckú stránku národa, jeho piesne a kroje, privádza bližšie k slovenskému ľudu.
Svoje pokrokové liberálne názory prezentuje, potom ako sa dozvedá o grófkinom rozhodnutí vydať sa za neznámeho šľachtica.