Hľa, ste tak sama! Ťažko sa vám vníma,
jak majestátna, krásna je tá zima,
tie hebkým perím zašatené sady!

"Skutočne..."

A ja pri tom všetkom badám,
i tu že na človeka príde nuda,
keď osamotenosť je príliš krutá.
Či nezdieľate moju mienku?

"Hádam..."
Už tu zo začiatku je cítiť, že básnik z diela je tým istým básnikom, ktorý toto dielo píše, totiž veľa vlastných skúseností, zážitkov, útrap premieta i do svojich reflexii v diele.
osud mi nechcel žičiť dokonale.
Premnohí ľudia nektár pijú stále,
k mnohým zas život skúpy je vo všetkom...
Až pri predstavení básnika, žena prichádza na to, s kým má tú česť - je to TEN známy básnik. Tu sa rovnako i fiktivita diela prepletá so skutočnosťou. Práve v tomto období sa na čas autor odmlčal - rozoberá to i tu.
"A vaše meno?"

Smrek.

"Ach, to vy ste?
Kto by si myslel! Od istého času
len na vaše sa verše všade tážu.
Sú také smutné, lež i zápalisté.
A vy že by ste viacej nepísali?
to nie je možné!"

Ver´ tak, moja pani.
Musím to nechať. Nemám chuti ani;
svet nevie oceniť dnes duše dary.
Kráska sa snaží básnika, hoci cíti jeho bolesť a beznádej, opäť naladiť ku tvorbe.
Len tak som pristúpil k vám, posmelený,
že z očú žiarila vám neha ženy.
Šťastie sa málokedy núka samo...

"Vidíte, že sa ešte nadchnúť viete!"
Básnik sa kráske zdôverí z dávnou túžbou napísať báseň o niečom tak očarujúcom, ako je ona, pričom ona je z toho zmätená. Sama nevie pochopiť, prečo práve žena má byť tou inšpiráciou. Básnik má svoju odpoveď - žena je preňho oltárom, pred ktorý je hodno sa klaňať.
A lásku máme v ženách stelesnenú.
Preto sa koria im i ľudia hmoty,
nie iba básnici a idioti.
Celý svet miluje a vzýva ženu.
Lež básnik nadovšetko.
Žena, očarená, pozve básnika na čaj, on sa tiež netají svojou túžbou pokračovať v rozhovore. Obaja sú tým druhým očarení, žena koketuje, básnik obdivuje a zvádza.
Rozídu sa s dohodou stretnutia čo najskôr.
Ja vyznám: dnešný deň len pocit blahý
v mysli mi zanechá. A preto, pani,
prosím, by prišli ste i nabudúce.

KAPITOLA DRUHÁ - POKRAČOVANIE JARNÉ
Zo začiatku jemný opis prírody s dôrazom na jej krásu ešte väčšiu, keď sa v nej prechádza neznáma kráska.
Hľa, z okien ľadové už zmizli kvety
a živé snežienky nám rastú v hore.
Mne zima nikdy nezdala sa takou
krásnou a milou, ako čo vás poznám.
Básnik ďalej odhaľuje city svojho srdca, vzýva krásu a ospevuje neznámu. Ona je ním a jeho rečou tak očarená, že nevie, či tomu má skutočne veriť. Už nielen básnik, ale aj žena vedú dlhé monológy plné obdivu toho druhého.
Či môžem sputnať ruky, zavrieť oči,
keď vy vo svojom ženskom majestáte
predo mňa stanete si v jarnom šate
jak pružná mladá breza na úbočí?
Monológy su rovnako plné reflexií o láske, či dokonca mladosti. Správajú sa k sebe už veľmi dôverne, bozkávajú i objímajú sa - tieto znaky náklonnosti nahrádzajú postupne slová.
"Nič nevravíte.