Pri bráne holej
keď ruky vystrel som, už nebolo jej.
Len miesto, nohami jej vyšliapané
na mäkkom snehu, ešte ostalo mi.

Pri ňom som stál a díval sa naň nežne.
Na viečka sadali mi vločky nežné
a spánok vysielali na mňa domy.
Čo vravíš, srdce? Tiché je jak pena.
Len pery, tie sa ešte pohybujú.
Hovoria čosi, čosi vyslovujú.
To najslastnejšie ľudské slovo: žena.


..................................................................................................

Použitá literatúra:
Ján Smrek: Básnik a žena, Bratislava, 1983, mimo edície
Milada Caltíková: Sprievodca dielami slovenskej a svetovej literatúry, 2000, Enigma.