František Švantner: Aťka

František Švantner
Dielo Františka Švantnera je vyvrcholením prózy naturizmu v prvej polovici 40. rokov. Narodil sa v Bystrej. Učil na viacerých ľudových školách. V rokoch 1947-1950 bol externým referentom Matice slovenskej a venoval sa literárnej činnosti. Predčasne zomrel v nemocnici v Prahe.
Prvú poviedku Výpoveď uverejnil v časopise Svojeť. Po nej nasledovali ďalšie, v knižnej podobe vyšli až roku 1976 pod názvom Novely. Už v nich sa prejavil ako bystrý pozorovateľ života so schopnosťou podať jeho umeleckú analýzu. Lyrizmus bol pritom iba jednou polohou v prístupe k stvárneniu skutočnosti.
Medzi jeho ďalšie diela patria:
Romány: Nevesta hôľ, Život bez konca
Novely: Dáma, Sedliak, Kňaz, Ľudská hra list - Spolu vyšli knižne až v roku 1966 pod názvom Dáma. Dielo: Aťka

Útvar: poviedka

Forma: epické dielo, ktoré má dejovú líniu. Rozprávačom v diele je sám autor, zaujímavé je onikanie rozprávača aj ostatných postáv ujčekovi Macovi. Autor použil retrospektívny pohľad pri spomínaní ujčeka Maca, na veci čo sa stali a takto nás s nimi oboznamuje. Dielo sa odohrávalo na jar, v minulosti ešte za čias monarchie, keď kôň bol najsilnejší pomocník človeka pri jeho práci. Motív koňa zasadili do svojich diel viacerí spisovatelia prózy naturizmu. Švantner však nevyužil koňa ako všetci ostatní, a to ako silného spoločníka pri práci so všetkými vlastnosťami, ktoré v nás kôň evokuje – sloboda, dobrota, rýchlosť, krása, čistota, bohatstvo. Švantner poukázal na koňa ako mimoriadne inteligentné zviera, ktoré dokáže v nesprávnych rukách dokonca zabíjať. Toto sa mu dokonale podarilo na Aťke, kobyle bielej farby, čo v nás ešte viac zosilňuje dobrotu a čistotu tohto zvieraťa. Príčina prítomnosti smrti vo Švantnerových prózach sa problematizuje buď riešením, vyvrcholením, alebo ako aj v tomto prípade sa zahaľuje tajomstvom. Autor si dokonale všíma všetky charakterové i telesné detaily svojich postáv, udalostí dejúcich sa okolo nich a samozrejme prírody, pričom ich dokáže obdivuhodne spísať na papier. Využíva jazyk plný metafor, epitetonov, zdrobnelín.
„Tma sa počala štiepať, lebo z oblohy vyšľahovali dlžizné plamene ani nabrúsené meče alebo ako rozpajedené hadie jazyky. Keď taký plameň zasiahol zem, nastal deň so svetlom jasnejším nad poludňajšie slnce. Kopce, skaly i stromy obeleli a zasvietili, akoby celý svet bol z ohňa a jasu.

Bolo to však len za chvíľočku, lebo hneď zatým spojila sa rozkálaná tma v nesmiernu, nepriehľadnú pevninu, ktorá stonala pri nápore vetra.
Hromy hučali.
Ujček Maco sa nepohli. Vyzerali ani indický boh, ktorého myšlienky zakrúcajú sa od večnosti do špirály.“

Kompozícia: nemá žiadne kapitoly. Poviedka je jedna zo šiestich v zbierke próz Malka + doslov(Andrej Chudoba), vydal Slovenský spisovateľ, Bratislava 1980, 240strán. Postavy:

Ujček Maco: hlavná postava, starý ujček , vyše šesťdesiatročný, no stále v dobrej kondícii. Ujček Maco za mladi slúžili na vojne, odkiaľ si doniesli jazvu na ľavom líci v tvare hviezdy. Potom chodievali pásť kone s už nebohým Bariakom. Boli to človek, ktorý celý život prežili v prírode, a tak aj zmýšľali. Nebáli sa žiadnych nadprirodzených javov, síl a bytostí. Všetko si vedeli vysvetliť zdravým sedliackym rozumom v súlade s prírodou. Presne vedeli kedy bude pršať, odkiaľ dážď príde. Nepohrdli pohárikom dobrej pálenky ani svojou zapekačkou, s ktorou väčšinou sedávali. K ostatným ľuďom boli dobrý a milý, aj keď sa Sochorkin chlapec zľakol, utešili ho ani vlastného syna. Dobro im bolo vlastné a zloby sa nebáli. Snažili sa vyriešiť problém smrti Bariaka. Mysleli na to vo dne i v noci, no nie a nie rozlúštiť to. Ráno po kúpe Aťky totižto začuli zvláštny rozhovor krčmára a Hybana:
- Päť stovák je vašich a kôň je môj.
- To nie je rovný diel.
- Viete dobre, že predo mnou je ešte ťažká robota.
- Aký termín ste dali?
- Mesiac.
- Nesklame?
- Aťka ma ešte nesklamala!
- Raz môže.
- Nesmie, budem striehnuť!
- Tak vás budem o mesiac čakať.
- O mesiac!
- Prichystám zatiaľ niečo.
- Môžem ešte niečo skúsiť, ale nechcel by som už veľa babrať, toto už bude šiesty
- Veď sa pojednáme
A takto vyzeral ujček Maco podľa autora:
Ožiarila sa pri strome tvár, ktorú inakšie nebolo vidno, lebo tma padala do ohňa. Táto tvár bola červená a ligotali sa jej oči. Keby však svietilo slnko, bola by žltkastá ako osikový list v jeseni a oči by mala celkom obyčajné, povedali by sme nevýrazné, skryté. Keby svietilo slnko, zistili by sme aj to, že táto tvár je už stará, ale okrem vrások, ktoré napíšu roky do každej tváre, našli by sme na nej aj také, čo sú zrejme celkom iného pôvodu. Tvoria na ľavom líci strapatú hviezdu, ktorej stred je práve pri ľavom kútiku úst a ramená presekávajú ostro celé líce všetkými stranami.
Táto tvár bola ujčeka Maca, ktorý teraz majú koníky ani hámriky. Ujček Maco chodievajú často pásť, aj na furmanku sa ešte vyberú, hoci budú už mať vyše šesťdesiat.

Tú hviezdu na ľavom líci si doniesli z vojny, ale nie z frontu, lebo keď ujček Maco slúžili, vtedy ešte nebolo chyrovať o fronte. Povráva sa, že im ju dal vyznačiť sám pán cisár za voľajaký priestupok. Aký to bol priestupok, nikto nevie povedať, lebo ujček Maco sa nikomu o tom nezmienili.
Bariak: nebohý koniar. Udupaný Aťkou, cvičenou kobylou, na Paseke. Bariak ju kúpil mesiac pred smrťou od Hybana pri krčme v Kráľovej, keď sa vracali z Liptova, kde boli s ujčekom Macom kupovať kone. Ponúkol Hybanovi päť stoviek a jednu na prepitie.
Bariakov paholok: po smrti Bariaka chodieval s ujčekom Macom
Sochorkin chlapec: tiež chodil pásť kone. Bol ešte mladý, len teraz vyšiel zo školy, no už musel robiť za otca i za matku. Otca si totižto nepoznal a matka bola už nevládna

Osnova:
1. Zoznámenie z ujčekom Macom a jeho pomocníkom
2. Opis prírody, búrky
3. Kúpa Aťky
4. Rozuzľovanie uzlíka smrti Bariaka
5. Rozprávanie Bariakovho paholka o gazdovej smrti
6. Druhý opis prírody, tmy, vetra
7. Volanie z tmy
8. Hľadanie hlasu
9. Zmiznutie Aťky

Doslov:
O perle sa vravieva, že jej zrod trvá tri až štyri roky.
Asi toľko, koľko trvá, kým sa v tvorcovi zrodí dobrá a múdra kniha. Dobrá, pretože sa prihovára srdcu, a múdra, pretože sa prihovára rozumu. Je mostom medzi dvoma brehmi ohraničujúcimi človeka ako život a smrť. Klenie sa ponad ľudské priepasti ako možnosť stratenej harmónie, ako cesta naspäť, k brehu, ktorý sa čoraz väčšmi vzďaľuje - k domovu, k nízkym dverám a vysokému stolu, k sekere tuho zaťatej do zrubu. Taká je Malka, ako hlboko, mocne zaťatá sekera. Tak do krvi zatína človek, ktorý sa narodil, vyrástol vo vrchoch. Medzi nepoddajný mi, čo sa s nožom za pásom a so sekerou na pleci presekali z temnoty až ku svitaniu. Zaťal opravdivo, hlboko, až do dna.
Malka je ten most a hlboký zátin. Tečie Z neho sladké a číre ako Z javorového dreva. Šťastná poviedka, ktorá jediným objatím obsiahla všetko - báseň aj drámu, prózu i epos, legendu i mýtus, posolstvo aj zvestovanie. Je to kryštál s mnohými hranami. Obracajte ho, ako chcete, vždy svieti svojím vlastným jasom. Nie iba na povrchu, ale aj vo vnútri. Má svoje svetlo, vlastné tajomstvo.
Malka svojimi bielymi rúčkami obsiahla dva živly, dvoch démonov, ktorí už od nepamäti zápasia medzi sebou. Od tých čias, ako sa bájna bytosť rozčesla na ženu a muža, trvá ten nežný i búrlivý spor. Zápas so srdcom, vetrom a divým anjelom. Zápas medzi nebom a zemou, medzi vodou a kameňom. A na jeho konci posolstvo: láska je dar, ale treba oň bojovať.
V týchto poviedkach sa všetko hýbe, ruje a zápasí.

Kamkoľvek sa pozriete, všade klokocú ostré farby a tuhé vône, dovnútra zrejú osudné náruživosti a náruživé osudy. Ešte aj ľudský sen sa desí noci. Nikto však nehynie náhodou. Vo Švantnerovej dráme vládne osudné antické predurčenie. Na jeho panteistickej scéne obklopuje človeka bizarný chór: zvieratá, živly, stromy a vrchy. Všetko naňho volá, všetko mu odpovedá, všetko mu spieva, hučí a zvučí ako žriedlo, v ktorom divo zápasia démoni dobra a zla.
Lež perla sa nenájde každý deň.
Básnik sa musí sto, tisíc ráz ponoriť do ožiarených hlbín povestí, rozprávok a mýtov. Musí sa veľa ráz ponoriť až ku dnu, kým ho oslní šťastný záblesk, iskrivý ako hôľny sneh.
Perla sa rodí Z bolesti, z trýzne úlomku, zadretého v živom mäse.
Vo Švantnerových novelách zavše cítim ako to bolí.
Nepamätám sa kedy som prvý raz čítal .Malku ale bolo to dakedy v študentských časoch. Pamätám sa však, ako som ju cítil a vnímal, viac cítil ako vnímal. Bolo to v povojnovom období, dychtivom po básňach, po svetle, i po ľudskom dobrom ráne. Myslím, že vtedy sme skoro všetci načúvali básnikom, nemohli sme sa nasýtiť dobrých a múdrych kníh. Boli to neopakovateľné roky nových zjavení a novej humanity. Malku som vtedy vnímal ako krehký ľúbostný príbeh, baladu o mne i o nás, báseň o láske, umocnenú vlastnými opojeniami a snami.
Neskoršie, keď som prežíval skutočné balady a drámy, v časoch zrenia i zákonitého triezvenia, čítal som Malku ako básnivú prózu. Objavil som v nej mýtus túžby a jej naplnenia. Bolo to vtedy, keď som kdesi v sebe samom, na konci ilúzii a opojení, hľadal svetlo a našiel Malku. Jej bielu tváričku v prítmí neskutočnej koliby. To však už nebol príbeh, ale východisko Z dilemy. Ponuka znova začať.
Znova som si prečítal Malku a znova ma prekvapila jej tvár a svetlo v jej očiach. Malka nezostarla, je stále čistá, mladá a krásna ako na prahu mojej mladosti. Ešte rezonuje, ešte zvučí a skrytá struna vo mne jej odpovedá. Priznám sa, čosi vo mne aj zhranelo, aj stíchlo, aj otupelo, ale to nie je únava ani rezignácia. Je to skôr nostalgia klenotníka, ku ktorému sa nečakane vrátila staro dávna perla.
Malka prežila svoj hanblivý príbeh a dozrela na podobenstvo, na symbol pravej túžby a čistoty. Prečítali sme ju a poučení vekom a múdrosťou závidíme tým, čo prídu a budú ju čítať po nás. A nielen čítať, ale aj ľúbiť, čakať, a hľadať. Lebo Malka oživuje naše nedôverčivé a unavené srdce a zbystruje otupené zmysly.
Taká je Malka.
Švantner prenikavo cítil život. Aj tam, kde ho iní ani len netušili.

Robustnou imagináciou oživuje skaly a hory, vody a stromy, vdychuje do nich život ako demiurg-stvoriteľ. Ako pravý tvorca zjavuje neviditeľné a ohlasuje nepočuteľné. Preňho niet mŕtvych vecí, kulís a rekvizít, všetko hrá svoju drámu v dvoch dejstvách života a smrti. Zovšadiaľ sa ozývajú vzrušené hlasy starých balád a mýtov. Ani on, ani jeho svet nepozná pokoj. Ešte aj v slnečnom tichu vysoko na holiach počujeme biť vášnivé srdce jeho hrdinu - štvanca. Zakaždým ho prenasleduje a štve láska alebo nenávisť. Inej možnosti niet. Nič medzi tým a nič okrem toho. Priepasť medzi dvoma skaliskami. Muž a žena. Puklina v monolite. Osudový priestor ľudskej drámy.
Vo Švantnerových poviedkach všetko vrie, plynie, šumí, klokoce, letí, cvála, uniká i mizne. Nič nemožno zvrátiť, zastaviť, uchopiť a mať. (Vraví: „. . . každá chvíľa, ktorú práve prežívame, je pre nás stratená.“) Básnik akoby poznal iba dva pevné body - narodenie a smrť. Všetko, čo je medzi tým, je turnaj živlov, zápas o česť, lásku a sen. Každá jeho novela k nám volá ako zvon, rozkolísaný na dvoch trámoch života a smrti. Práve v tejto optike je básnik zjavný, svojský a neopakovateľný. A tak sa stáva jedným Z tých, o ktorých môžeme povedať, že neboli iba povolaný, ale aj vyvolení.
Zavše sme o ňom hovorievali, že je neskutočný, mystický, „anjelský“. Znova som si prečítal jeho Malku a myslím si, že sme sa mýlili.
Naozaj nie je „anjelský“. Jediný anjel, ktorého som v ňom našiel, bol čierny anjel smrti. Bojoval s nim celú noc až do svitania a svoj boj vyhral.
Malka je jeho korunný svedok.
Perly nestarnú, iba menia svoj jas a ligot. Po istom čase ich pokryje patina, pripomínajúca staré striebro. Vtedy pripomínajú májový sneh na holiach a jarné obláčiky putujúce po nekonečnom nebi. Tam niekde medzi nebom a zemou, medzi poéziou a smrťou, medzi rozčesnutou jedľou a šuchorivým machom v prítmí koliby leží Malka a biele nôžky má prikryté kožúškom.
Odchádza so všetkými, čo prešli, a čaká na všetkých, čo pôjdu.

Andrej Chudoba.