František Švantner
Dielo Františka Švantnera je vyvrcholením prózy naturizmu v prvej polovici 40. rokov. Narodil sa v Bystrej. Učil na viacerých ľudových školách. V rokoch 1947-1950 bol externým referentom Matice slovenskej a venoval sa literárnej činnosti. Predčasne zomrel v nemocnici v Prahe.
Prvú poviedku Výpoveď uverejnil v časopise Svojeť. Po nej nasledovali ďalšie, v knižnej podobe vyšli až roku 1976 pod názvom Novely. Už v nich sa prejavil ako bystrý pozorovateľ života so schopnosťou podať jeho umeleckú analýzu. Lyrizmus bol pritom iba jednou polohou v prístupe k stvárneniu skutočnosti.
Medzi jeho ďalšie diela patria:
Romány: Nevesta hôľ, Život bez konca
Novely: Dáma, Sedliak, Kňaz, Ľudská hra list - Spolu vyšli knižne až v roku 1966 pod názvom Dáma. Dielo: Aťka

Útvar: poviedka

Forma: epické dielo, ktoré má dejovú líniu. Rozprávačom v diele je sám autor, zaujímavé je onikanie rozprávača aj ostatných postáv ujčekovi Macovi. Autor použil retrospektívny pohľad pri spomínaní ujčeka Maca, na veci čo sa stali a takto nás s nimi oboznamuje. Dielo sa odohrávalo na jar, v minulosti ešte za čias monarchie, keď kôň bol najsilnejší pomocník človeka pri jeho práci. Motív koňa zasadili do svojich diel viacerí spisovatelia prózy naturizmu. Švantner však nevyužil koňa ako všetci ostatní, a to ako silného spoločníka pri práci so všetkými vlastnosťami, ktoré v nás kôň evokuje – sloboda, dobrota, rýchlosť, krása, čistota, bohatstvo. Švantner poukázal na koňa ako mimoriadne inteligentné zviera, ktoré dokáže v nesprávnych rukách dokonca zabíjať. Toto sa mu dokonale podarilo na Aťke, kobyle bielej farby, čo v nás ešte viac zosilňuje dobrotu a čistotu tohto zvieraťa. Príčina prítomnosti smrti vo Švantnerových prózach sa problematizuje buď riešením, vyvrcholením, alebo ako aj v tomto prípade sa zahaľuje tajomstvom. Autor si dokonale všíma všetky charakterové i telesné detaily svojich postáv, udalostí dejúcich sa okolo nich a samozrejme prírody, pričom ich dokáže obdivuhodne spísať na papier. Využíva jazyk plný metafor, epitetonov, zdrobnelín.
„Tma sa počala štiepať, lebo z oblohy vyšľahovali dlžizné plamene ani nabrúsené meče alebo ako rozpajedené hadie jazyky. Keď taký plameň zasiahol zem, nastal deň so svetlom jasnejším nad poludňajšie slnce. Kopce, skaly i stromy obeleli a zasvietili, akoby celý svet bol z ohňa a jasu.