(S výnimkou smrti niektorých postáv- to ale nastáva až v závere diela a výsledok vojny i vyvrcholenie deja to neovplyvnilo.) Táto neschopnosť bojov ovplyvniť dejové udalosti ešte viac podčiarkuje ich nezmyselnosť a tým zdôrazňuje hlavnú myšlienku románu: neopodstatnenosť celého vojnového konfliktu. 3.1.4. Rozprávač:

Dielo je písané formou rozprávania Paula Bäumera v 1. osobe jednotného čísla. Ten vystupuje ako vševediaci rozprávač. Jedinou výnimkou je úplný záver románu, kedy je v 3. osobe j. č. Prostredníctvom rozprávača oznámené:
„Padol v októbri 1918, jedného dňa, čo bol na celom fronte taký pokojný a tichý, že sa správa z bojiska obmedzila iba na vetu: Na západe nič nové...39“

3.1.5. Postavy:

Hlavné: Paul Bäumer

Paul Bäumer: 20-ročný študent nemeckého gymnázia. Pod vplyvom profesora Kantorka sa so svojimi spolužiakmi prihlási na vojnu. Spočiatku je citlivý, vyľakaný, plachý (ako každý nováčik, ktorý je neskúsený na fronte). Neskôr sa úplne mení jeho charakter: → nový rebríček hodnôt, je ľahostajný k veciam, ktoré kedysi patrili k jeho životu. Priateľstvo je u neho na prvom mieste, pre priateľa by dokázal aj zomrieť.
„Stali sme sa tvrdšími a nedôverčivými, neľútostnými, pomstivými, surovými a to bolo dobre, lebo práve tieto vlastnosti nám chýbali.“
„Nezrútili sme sa, pomohlo nám našich dvadsať rokov, hoci veľa iného nám to sťažovalo. Najdôležitejšie však bolo, že sa v nás prebudil silný, úžitočný pocit spolupatričnosti, ktorý sa potom v poli vystupňoval na to najlepšie, čo vojna priniesla: na kamrátstvo!“
Neskôr sa stal skúseným vojakom, ktorého len tak niečo nerozhádže, no v skutočnosti je veľmi citlivý, zraniteľný a všetko, čo zažíva sa mu hlboko vrýva do pamäti. Pred vojnou písal básne, túžil byť vydavateľom. Stráca ideály, svoje sny, potom, čo videl, si už nevie predstaviť normálny život.
„Nie sme už mládež. Nechcem už dobyť svet. Sme utečenci. Utekáme pred sebou. Pred vlastným životom. Mali sme osemnásť rokov a začínali sme milovať svet a bytie, museli sme však začať strieľať. Prvý granát čo vybuchol, trafil naše srdcia. Sme odrezaní od aktivity, od snaženia, od pokroku. Už v to neveríme. Veríme vo vojnu.40“
Bojí sa osamelosti, túži po živote, po mieri. Psychologické zázemie nachádza na fronte pri kamarátoch, nie pri rodine. Zomiera ako posledný zo svojej triedy krátko pred skončením vojny. Vedľajšie: Stanislaus Katczinsky, Albert Kropp, Müller, Tjaden, Leer, Haie Westhus, Himmelstoss, Kantorek, Detering, Franz Kemmerich, Gérard Duval

Stanislaus Katczinsky: „Katczinsky je nenahraditeľný, má šiesty zmysel.41“
Paulov vzor, najlepší priateľ, druhý otec. Vždy sa dá na neho spoľahnúť.