Báseň má byť citová a muzikálna
estetická sféra má byť inšpirovaná prírodou


"Až umriem raz, chcem umrieť v máji,
keď kvitne celý cintorín,
a chcem v ten kút, kde biele ruže

uzriem, keď oči otvorím.
Bo nezavriem ja oči navždy,
ja, čo som belosť mal tak rád!
Nemiloval som lupeň každý,
len čistý biely nastokrát..."5)

V zbierke veršov Struny sa síce naďalej pridržiava programovej prírodnej lyriky, ale pozornosť zacieľuje aj na medziľudské vzťahy a na medziľudskú komunikáciu. Smrek tu aktualizoval hedonistický postoj k životu a obnovil tu aj princíp hry. Smrekova pôvodná tvorba sa završuje zbierkou Nerušte moje kruhy. Táto zbierka sa skladá z dvoch samostatných cyklov. Prvý cyklus pod názvom Nerušte moje kruhy vznikol v roku 1939. Je to autobiografické básnické pásmo, v ktorom rozpráva o svojom detstve. Zvlášť vydarený je obraz dediny zo začiatku nášho storočia. Druhý cyklus, Stromy, obsahuje básne z rokov 1950 až 1962. Prírodu označuje ako rozhodujúci zákon života.

3 Memoárová a prekladateľská tvorba
3. 1 Memoárová tvorba
Tomuto druhu literárnej tvorby sa začal venovať v 60-tych rokoch a tvorí ju jediné dielo. Knižne však vyšla len jeho prvá časť pod názvom Poézia moja láska (1968). V tejto autobiografickej knižke vyjadril svoje životné skúsenosti, ako aj náhľady na umenie a poéziu. Dielo zachytáva poprevratové obdobie básnikovho života a slovenského kultúrneho diania. Smrek tu postupuje chronologicky. Podrobne osvetľuje svoj vstup do literatúry, žurnalistiky, aktívne pôsobenie v Modre, Martine, Bratislave a v Prahe. Autor sa vyjadruje k problémom a postupnému rozvoju slovenskej kultúry po vzniku Československa.

3. 2 Prekladateľská tvorba
Veľkú časť svojej literárnej dráhy zasvätil prekladateľskej činnosti. Často uverejňoval preklady svojich vrstovníkov v časopise Elán, čím dával mladej medzivojnovej literatúre pomerne širokú nadnárodnú orientáciu. Jeho prekladateľské postupy sa vyznačujú vernosťou originálu, ale aj úsilím o zmodernizovanie starších literárnych textov a tým o ich priblíženie súčasnému publiku. Vlastné prekladateľské dielo vytvoril až v 40-tyh a 50-tych rokoch. Prekladal hlavne z francúzskej, maďarskej a ruskej literatúry. Tieto práce vyšli v samostatnom zväzku pod názvom Preklady (1978):
F. Villon: Veľký testament, v spolupráci s J. Felixom, 1949;
E. Ady: Básne, 1950; József: Nie ja volám, 1952; S. Petofi: Básne, 1953; A. S. Puškin: Ruslan a Ľudmila, 1957.

4 Publicistická tvorba
Ako novinár z povolania uverejňoval články, fejtóny, besednice najmä v Národných novinách (1920-29) a v Slovenskom denníku (1924-26). Po vzniku Elánu (1930-47) komentoval takmer sústavne aktuálne otázky kultúrneho a literárneho života. Robil to na pomerne širokej programovej základni a často konvergentne s pokrokovými prúdmi v našom medzivojnovom kultúrnom a politickom dianí.