Citát: „Ale či som mu vari mohla povedať, že to mňa bozkával, že mňa tisol k hrudi ako vzácnu ikonu a ukradnutý kus zlata zároveň? Či som mu mohla či len slovkom povedať, čo sa po vyhorení starého otcovho mlyna s nami porobilo? Že v ňom zhoreli všetky úspory našej rodiny a že sa otec z vojny nevrátil, a že sa moja matka pomiatla na rozume, a že starý otec pri záchrane mlyna prišiel o zrak a dožil svoj, navzdory všetkému hrdý zemiansky život v ústave pre slepcov? Nemohla.“
Rozplakala sa, no plakala len dokým uvidela pri bráne manžela na invalidnom vozíku.
Na obed Júlia pripravila parené buchty s makom, pretože si ich manžel prial, hoci vedel, že mu nerobia dobre a bude mať záhu. Potom šla do hory na hríby, sadla si pod jedľu, ktorú nazvala svojou starou mamou a zdôverila sa jej s dnešnou príhodou v autoservise. Skontrolovala bývalú zajačiu noru, kde (vlani začiatkom jesene) zahrabala manželovu zbraň. Náhodou ju objavila v trezore a ukradla mu ju. Blízko nory našla tri nádherné dubáčiky. Do lesa za ňou prišiel doktor Oslej. Vyhľadal ju, aby ju pooinformoval o návšteve jej manžela, hoci mu sľúbil, že jeho žene nič neprezradí a zavezie ho na vyšetrenie. Ako bývalému doktorovi sa mu prišiel posťažovať s bolesťami po ťažkom obede. Keď už znovu sedela sama pod jedľou prišla búrka. Blesk rozčesol starú jedľu a Júlia sa s ňou naposledy rozlúčila ako sa nemohla rozlúčiť so svojou starou matkou. Domov za ňou prišli Oslejovi vnuci, doniesli pilulky pre pána Kollára a Oslejovo telefóne číslo. Aj im dnes zapojili telefón. Batéria na vozíku sa vybila a bolo treba zviezť muža k bráne po pilulky, no inokedy poslušná žena, len prudko strčila do vozíka. Krištof tento pokus zmárniť ho nekomentoval, odviezol sa späť sám. Júlia sa zavrela do sprchy, a prúdmi vody ako keby zo seba zmývala všetko zlé, čo na nej bolo a vyšla s predsavzatím zmeniť sa. Prvý krát si obliekla šaty od dcéry, ktoré už dlho viseli v skrini. Keď ju pri večeri uvidel muž, prekvapilo ho to. Pristihol ju s pohárikom v ruke. Keď sa spýtal, čo v ňom je, odpovedala, že sušené čučoriedky, pre zlepšenie chuti. Ale nebola to pravda. Boli to "Vranie oči", jedovaté bobule. Ale ani jedna neskončila v polievke. Vysypala ich do drezu a otočila kohútikom. V noci nespala dobre, snívalo sa jej o mútnej vode a uprostred noci sa zobudila na hlasnú hudbu z mužovej izby. Plakal. Ráno 19. mája, bolo počuť z kuchyne spev. Raňajky neboli hotové na čas a neboli také ako zvyčajne, namiesto čiernej kávy s troškou mlieka, dvoch rožkov s maslom a džemom, dvoch vajíčok so šunkou sa na tácke ocitli dva krajce čierneho chleba a čaj s mliekom.
Júlia išla do mesta na poštu, po manželov dôchodok, do autoservisu a zatelefonovať synovi do Bratislavy, hoci bol len štvrtok a volávala mu piatok. Nemohla volať z domu, aj keď už mali telefón, lebo mu chcela povedať o Viole a mužovej chorobe, o tom, že sa pokúsila zabiť jeho otca, o zbrani, ktorú skryla a myslela si, že ju ňou chcel zabiť, aby neumieral sám. Syn jej nakázal, aby nešla domov, ale k Mikulášovi Oslejovi a počkala tam na neho. Osleja stretla v autoopravovni, pozval ju do cukrárne, potom ju odviezol domov.