Na štedrý večer, hoci čakali, neprišiel Ježiško s darmi, ani otec sa nevrátil z vojny. Vrátil sa ranený Päták a doniesol zlú novinu, vraj videl gazdu padnúť. No matka sa neopustila. Vyčkávala pri okne na poštárku Veronu. Aj cigánke Hane karta povedala, že gazda žije, je na ruskom fronte, nech čaká list. Petráňka však pri pradení začala, že „vdovu treba utešiť“ a nezabudla pripomenúť, že za zemičku im rada pomôže. Priadky ju rýchlo vykúrili, urazená naprázdno odišla. O pozemky sa zaujímali aj Livorovci, Ondrušovci, ba aj krčmár Klanica. No matka nepredala zem, si nedala zem, ktorá ju živila.
Keˇprišla jar a bolo treba orať, zapriahali sa kravy a ľudia a tak sa hospodárilo. Úroda bola dobrá, ale obilie zrekvirovali pre vojsko. Prišla ďalšia zima. Pred štedrým večerom prišla poštárka Verona s tým najkrajším darčekom. Doniesla list z Ruska. Otec písal, že je živý a zdravý, padol do zajatia pri prvých bojoch. Z vojny prišla ďalšia kalika, Jano Durčiak. Bol nízkej postavy, vychudnutý na kosť a predsa vraveli o ňom, že je to chlap, akého treba hľadať. Rozprával o všetkom otvorene a ľudom sa jeho smelosť páčila. Dúfali, že keď nieto jedla ani streliva, vojna sa už skoro skončí. Do týchto nádejí prišla zlá správa, dom bol zadĺžený a banka hrozila dražbou. Mamka zaniesla úradníkovi úplatok, aby so splátkou počkal a vybrala sa s tetkou Porubiačkou, na jarmok do Liptova na zárobky. Aj keď sa ich pokúšali oklamať, ženám sa dobre zadarilo a zarobili si na prežitie. Páni si však žili bezstarostne. Ľudia im museli ľadovicu na cestách rúbať, aby sa mohli prevážať na kočoch, opravovať cestu museli ísť aj deti zo školy hoci boli podaktoré bosé. Zhabali ženám železo na kanóny, vzali panvice, mažiare, starožitné svietniky i zvon zo zvonice. Vybrali sa sťažovať za notárom, ale ten na ne poslal žandárov. V škole sa učilo, no bolo chladno, drevo mali nosiť deti, každé jeden deň. Lenže chudobní nemali z čoho a bohatí nezakúrili zo skúposti. Keď už bolo veľmi zle odhodlala sa mama ukradnúť zlomenú vŕbu, ktorá hnila na Ondrušovie pozemku. Hanbila sa, no nemala na výber. Takto prebehol ťažký už tretí rok vojny. Ľuďom, ktorí si požiadali, prideľovali úrady na pomoc ruských zajatcov. Aj strarý otec jedného dostal. Fiodora, ktorý sa ponášal na jeho mŕtveho syna Ondra. U tetky Lipničanovie sa zas zabýval Michail. Pomáhali s robotou a skamarátili sa s domácimi. Preto, keď chceli utiecť domov do Ruska za rodinou, ochotne im pomohli. Vojna mení všetkých.