Margita Figuli: Mladosť

Margita Figuli v tomto románe spomína na časť svojho detstva, ktoré prežila na mieste, kde sa narodila, na dolnej Orave vo Vyšnom Kubíne. V čase keď vypukla 1. svetová vojna, mala dve sestry a jedného malého brata.
Postavy: rozprávačkou je autorka, Margita Figuli, v knihe sa ani raz nespomína jej meno, oslovujú ju rôzne „Okaňa, Rapotačka, Mačička“ Je ešte malá, veľa veciam nerozumie, má rada rozprávky.
Jej staršia sestra Betka je rozumné robotné dievča, vojna ju zmení, zvážnie, páči sa jej chlapec z dediny, Milan Osadský. Ľudka prostredné dievča je ťažšie zvládnuteľné, vidí nespravodlivosť a hnevá ju, keď je bezmocná. Najmladší je chlapček Jurko, je ešte maličký, nevie ,čo sa okolo neho deje. Chýba mu otec. Matka – gazdiná ostala na všetko sama. Nikdy sa však nevzdáva, je usilovná, odhodlaná uživiť svoje deti.
Maťko Feranec – dedinská sirota, dobrý chlapec, bol vždy ochotný pomôcť. Na záver knihy prichádza jeho mama, hľadajú k sebe cestu.
Tetka Porubiačka – suseda, odvážna žena. Rada pomohla.
Sváko Daňo Pavkovie – Sused, ktorý mal dobré srdce a vždy nejakú rozprávku na jazyku.
Ďalšie kladné postavy – poštárka Verona, Tetka Osadská, starý rodičia
Záporné postavy – Kupec Smoliar, krčmár Klanica, Livorovci, Petráňovci, Ondruš, ktorý mal však dobrosrdečnú ženu.

Dej:
Autorka prináša pohľad dieťaťa na 1. svetovú vojnu. Ešte je maličká, len päťročná, nechápe, prečo sa začala vojna.
Citát: „Kdesi vraj kohosi zastrelili. Pre jediného človeka má byť medzi krajinami vojna. To si povrávali ľudia, ale z nás detí ani jedno tomu nerozumelo.“
Všetci chudobní muži museli narukovať, takže ich otec tiež. Aj koňa, Ferka im zobrali pre potreby vojska. Doma zostali len boháči. Od vojny oslobodili Livoru pre veľký majetok, Ondruš tiež ostal doma, Petráňa nechceli, lebo mal krivú nohu. Ten kričal za odchádzajúcimi s bibliou v rukách : „Nebojte sa, neopustíme vás, ani vaše ženy s deťmi.“ No keď bolo treba pomôcť pozvážať žito z polí, každý sa staral, len o seba. Ondruš, hoci bol s nimi rodina, bakuľou hnal najmladšie dievča (autorku - Margita Figuli) z dvora. Rozhodla sa teda gazdiná pozvážať aspoň seno na ,kolieskach´. Pre slabú ženu, to však bola ťažká robota, zrútila sa aj s nákladom do priepasti. Musela ostať ležať, seno im pri mesiaci pozvážali dobrí ľudia, aj keď boli tiež na tom biedne. Pomáhal Maťko Feranec, sirota a aj tetka Osadská, jej ostal aspoň syn, Milan. Prišli sa zaliečať aj Livorovci, no len preto, že chceli pripraviť rodinu o poslednú zem.

Ťažké časy prišli s blížiacou sa zimou. Bolo treba nahotoviť dreva. Deti zbierali v hore šušky, zatúlali sa však aj do Livorovie lesa. Tetka namiesto toho, aby im pomohla, vyhnala ich a šušky im povysýpala, hoci by im nechýbali, mali plný dvor dreva. Vzala im aj vrecia a malého Jurka vybila po rukách. Keď už polia oddychovali pod snehom, nebolo toľko roboty, chodili deti do školy. Betka a Ľudka brali so sebou aj najmladších. Učilo sa len po maďarsky, hoci nikto tej reči nerozumel. Žiaci sa učili naspamäť celé články, nevediac, o čom sa v nich hovorí. Učiteľka bola mladá a prísna, kontrolovala každé slovo.
Citát: ...Ale naraz ma prudko zapokúšalo, kde vlastne na tej mape bývame my. Zodvihla som ruku dohora a hlásila som sa. Učiteľka sa spýtala, čo vlastne chcem, keď som ešte nebola školopovinným dieťaťom. Opakovala som nahlas myšlienku, ktorá pred minútou vo mne skrsla: „A kde na tej mape bývame my?“ „Kto, my?“ položila otázku. „My, Slováci,“ povedala som, lebo mama nám často rozprávala, že my sme Slováci a že žijeme pod jarmom Maďarov. Čakala som, že učiteľka s úsmevom zodvihne trstenicu a na mape ukáže miestečko, kde bývame. Ale po mojej otázke znevľúdnela jej tvár a po chvíľke odhodlala sa opakovať presne to, čo kázala učebná osnova: „Niet nijakých Slovákov, sú len Maďari.“ Od prekvapenia naširoko sa mi otvorili oči. Sedela som v poslednej lavici a od chrbtov som si poobzerala ostatné deti. Staršie hľadeli zahanbene do lavíc, len Milan Osadský zahľadel sa na mňa a smelo hodil voskovožltou šticou, akoby ma chcel presvedčiť, že je to nie pravda. „A vlastne,“ dokončila učiteľka „vy dvaja nemáte tu čo robiť, choďte domov, lebo iba vyrušujete.“ .. Rozmýšľala som, čím sme sa previnili, ale necítila som nijakú výčitku svedomia ako vtedy, keď som omylom potrhala belasé zvonce v cudzej záhrade. Necítila som nijakú vinu, a predsa mi bolo ťažko na detskej duši.. Prvá zima bez mužov bola ťažká, všetko chýbalo. Dosť bolo len rozprávok, ktoré deťom rozprávala tetka Helena, krpčiar Daňo Pavkovie, či starí rodičia. Matka obetovala veľkú sumu, aby dala zväčšiť a zarámovať otcovu fotografiu. Dlho čakali deti na takú vzácnosť, nakoniec prišla, no museli na pošte oveľa viac zaplatiť ako bolo na objednávke. Keď však odbalili papier, nečakala ich otcova tvár. Agent ich oklamal, na obraze boli cisári. A peniaze zhrabol pre seba. Livorovci, Ondrušovci, ba aj krčmár Klanica zaujímali sa o pozemky. Míňal sa týždeň za týždňom a list od otca z vojny stále nechodil.

Na štedrý večer, hoci čakali, neprišiel Ježiško s darmi, ani otec sa nevrátil z vojny. Vrátil sa ranený Päták a doniesol zlú novinu, vraj videl gazdu padnúť. No matka sa neopustila. Vyčkávala pri okne na poštárku Veronu. Aj cigánke Hane karta povedala, že gazda žije, je na ruskom fronte, nech čaká list. Petráňka však pri pradení začala, že „vdovu treba utešiť“ a nezabudla pripomenúť, že za zemičku im rada pomôže. Priadky ju rýchlo vykúrili, urazená naprázdno odišla. O pozemky sa zaujímali aj Livorovci, Ondrušovci, ba aj krčmár Klanica. No matka nepredala zem, si nedala zem, ktorá ju živila.
Keˇprišla jar a bolo treba orať, zapriahali sa kravy a ľudia a tak sa hospodárilo. Úroda bola dobrá, ale obilie zrekvirovali pre vojsko. Prišla ďalšia zima. Pred štedrým večerom prišla poštárka Verona s tým najkrajším darčekom. Doniesla list z Ruska. Otec písal, že je živý a zdravý, padol do zajatia pri prvých bojoch. Z vojny prišla ďalšia kalika, Jano Durčiak. Bol nízkej postavy, vychudnutý na kosť a predsa vraveli o ňom, že je to chlap, akého treba hľadať. Rozprával o všetkom otvorene a ľudom sa jeho smelosť páčila. Dúfali, že keď nieto jedla ani streliva, vojna sa už skoro skončí. Do týchto nádejí prišla zlá správa, dom bol zadĺžený a banka hrozila dražbou. Mamka zaniesla úradníkovi úplatok, aby so splátkou počkal a vybrala sa s tetkou Porubiačkou, na jarmok do Liptova na zárobky. Aj keď sa ich pokúšali oklamať, ženám sa dobre zadarilo a zarobili si na prežitie. Páni si však žili bezstarostne. Ľudia im museli ľadovicu na cestách rúbať, aby sa mohli prevážať na kočoch, opravovať cestu museli ísť aj deti zo školy hoci boli podaktoré bosé. Zhabali ženám železo na kanóny, vzali panvice, mažiare, starožitné svietniky i zvon zo zvonice. Vybrali sa sťažovať za notárom, ale ten na ne poslal žandárov. V škole sa učilo, no bolo chladno, drevo mali nosiť deti, každé jeden deň. Lenže chudobní nemali z čoho a bohatí nezakúrili zo skúposti. Keď už bolo veľmi zle odhodlala sa mama ukradnúť zlomenú vŕbu, ktorá hnila na Ondrušovie pozemku. Hanbila sa, no nemala na výber. Takto prebehol ťažký už tretí rok vojny. Ľuďom, ktorí si požiadali, prideľovali úrady na pomoc ruských zajatcov. Aj strarý otec jedného dostal. Fiodora, ktorý sa ponášal na jeho mŕtveho syna Ondra. U tetky Lipničanovie sa zas zabýval Michail. Pomáhali s robotou a skamarátili sa s domácimi. Preto, keď chceli utiecť domov do Ruska za rodinou, ochotne im pomohli. Vojna mení všetkých.

Ľudka robila svojej mame starosti, vyvádzala s chlapcami, lozila po stromoch, vyberala vtáčiky z hniezd, robí zle bohatým. Stávalo sa, že matka nevedela, ako ju potrestať, Ľudka urobila síce zlú vec, no bola to zaslúžená odplata pre skupáňov. Z Betky vyrástlo zodpovedné dievča, rýchlo dospela. Prešla zima a panstvo žiadalo od poddaných zhŕňať blato z ciest. Ľudia však už boli príliš unavení a neposlúchli. Radšej si opravili svoje cesty do polí. Za malú výhru prišla rýchlo odplata. Páni rozkázali narukovať aj chlapcom. Na Betkin veľký žiaľ musel odísť aj Milan Osadský, hoci mal len 16 rokov. Všetci sa utešovali tým, že vojne bude rýchlo koniec. No tých, čo sa vrátili z Ruska, kde sa už nebojovali, posielali na iné fronty. Otec sa nevracal ani dávno nenapísal a vojna pokračovala ďalej. Citát: „Nikto sa neopovážil hlesnúť slovíčko, a ani by sme neuhádli nájsť vhodné slovo pre chvíľu, keď je dospelému nevydržateľne ťažko. Len všetci cítime, že znova vymyslel človek proti človeku ukrutnosť. Do mňa sa vracal jeden z tých bolestných pocitov, keď odchodili najmladší do vojny. Zdalo sa mi, že sa rozutekám za richtárom, hodím sa na neho a doškriabem mu za odplatu do krvava tvár. Ale v skutočnosti ani to som nemohla. Pravdu mala mama, že som ešte maličká.“
Domov sa vracali chlapi, utekali z boja. Skrývali sa, doniesli si so sebou aj pušky, chceli prevrat aký bol v Rusku. V lete, po štyroch rokoch vracia sa deťom otec. Dostal dovolenku. Najmladší ho nespoznávajú. Zmenil sa. Navonok aj vo vnútri. Hneď ako prišiel, pustil sa do roboty na poli, nešetril ani deti. Maťkovi Ferancovi sa vrátila mama z Budapešti, ruky má skrivené lámkou, Maťko sa musí o ňu starať. Prichádzajú muži z vojny. Páni v kaštieli sa boja nepokojov, tak radšej utekajú do mesta. Vojna sa končí. Ale to, čo prežili chlapi na fronte a ženy dlhé roky bez mužov sa už nevráti späť. Ani stratené detstvo nič nenahradí. Kniha sa končí peknou príhodou o stratenom, či vlastne ukradnutom káčatku poštárky Verony. Nakoniec sa predsa vráti, hoci ďalšou krádežou zlodejovi. Takže spravodlivosť predsa existuje, len ju niekedy treba vybojovať.

Vlastné hodnotenie: Kniha sa mi naozaj páčila. Obsahuje menej deja, no priniesla dramatický a účinný obraz vojny z pohľadu ľudí, ktorý sa jej priamo nezúčastnili. Román ukazuje, ako dieťa postupne odkrýva to zlé, čo je na svete. Nespravodlivosť, klamstvá, nenávisť. Vyzdvihuje matku, oslavuje jej materinskú lásku, starostlivosť a odvahu.