Nemôžu spolu viezť normálny rozhovor, lebo im to nedovolí choré myslenie a zvrátená logika panujúca v celom diele, obmedzujú ich vojenské hodnosti a z nich plynúce predsudky. Často sa zdá, že sa už nikto z nich nediví, keď nedostane odpoveď na položenú otázku, prípadne sa dozvie niečo úplne iné ako chcel vedieť. Vedú medzi sebou absurdný dialóg. Ani to, čo robia nemusí mať vysvetliteľnú podstatu a deďže absurdít iba pribúda a každý má tú svoju, nikto sa už nepozastaví ani nad tým, že človeka je možno ignorovať a prehlásiť za mŕtveho ak to súhlasí s armádnymi postupmi, aj keď je očividne nažive a pohybuje sa po tábore. Podobné úlety sú autorovým prostriedkom na kritiku spoločenských vzťahov, ale nie iba počas vojny, tá im len pridáva na intenzite a možno si ich tak lepšie všimnúť. V románe sa objavujú aj autorove úvahy, ako inak, o absurdite vtedajšieho sveta. Našťastie pri nich neupadá do prehnaného pátosu a pomáhajú len utvoreniu predstavy, napríklad: o Ríme spustošenom bombardovaním obidvoch znepriatelených armád. Hlavne sa autor v diele venuje rozboru psychiky jednotlivých postáv. Z 42 kapitol, na ktoré knihu rozdelil, len 5 nie je nazvaných podľa konkrétneho človeka, zohrávajúceho určitú úlohu počas deja. Portréty každej z opisovaných osôb ako náplň sú na prvý pohľad zárukou, že sa v počas 500 strán v knihe nič zaujímavé neudeje. Je pravda, že dej je pomerne jednoduchý, zato ale rozhodne nie nudný. Každý z ľudí, ktorí sú tu opísaní, si prežili svoje bezvýznamné situácie, pomocou ich konania, toho, čo ním zamýšľali dosiahuť a toho, čo si myslia acítia, si o nich dokáže čitateľ spraviť slušný obraz. Navyše je jasné, že si tieto situácie neprežívalú osamotene, ale mnohé sú spomenuté vo viacerých kapitolách a z rôznych uhlov pohľadu. Tak sa Hellerovi podarilo dosiahnuť, že pri čítaní určitej pasáže je už dopredu jasné, čo sa udeje, ale dostane nový rozmer, dajú sa vopred vytušiť reakcie postáv. Pri prelínaní deja dochádza aj k niekedy nečakaným vysvatleniam, napríklad: starec s kvetinou, ktorý náhodou zranil neohrozeného plukovníka --- de Coverleyho počas slávnostného pochodu Rímom. Vzniká tak však problém so sledovaním deja, napriek tomu, že nie je rozsiahly. Tým, že nie je rozprávaný chronologicky, nie je dokonca ani vidieť, ktorá z jeho vetiev je hlavná a vedie k rozuzleniu, pri začatí kapitoly niekedy nie je jasné, v ktorom úseku deja sa odohráva. Hlavným spoločným bodom celého diela sú hrdina a miesto, na ktorom sa dej odohráva. Tým miestom je stredomorský ostrov Pianosa, ležiaci len 13 km na juh od Elby. Na ňom má svoju základňu 256-ta letecká eskadra americkej armády.