On nič nechápe a ani chápať nechce, ale vie, že nemá právo ju držať. Dôvodom odchodu je pravdepodobne manžel, ale aj zmena v chápaní lásky. O ich láske hovorí ako o sne, ilúzii, klame a ten sen akoby ju úplne pohltil a teraz sa snaží prebudiť do skutočnosti. Jej odchod môže znamenať určitú záchranu básnika v jeho písaní. Chce aby ich láska alebo spomienka na to akí boli šťastní nikdy nezovšednela, lebo ju považuje za niečo výnimočné a nezabudnuteľné. ,,V láske našej ja vidím toľkú krásu, že všednosti tieň nesmie padnúť na ňu.“ A takto zostane navždy v jeho veršoch. Spočiatku cíti básnik obrovský žiaľ a prázdno v živote ,,Nesmiem vás zdržať. Zajtra budem zase chodiť len sám a hľadieť so závisťou, jak iní pôjdu šťastia cestou istou...“ Keď sa lúčia jeho slová sú plné vďaky za lásku, ktorú mu dala. ,,Za všetko šťastie , za dar krásy každý osud nech nežným ostane k vám navždy. Posledné slovo, láska moja: Sbohom!“
Básnik žije poéziou čaká čo mu osud prinesie, ten mu priniesol stretnutie s milovanou ženou. Uplynulo 10 rokov, ona celý čas čítala jeho básne a teraz pri stretnutí s ním nevie či má veriť jeho veršom, alebo slovám. Hovoria o rozpore v živote básnikov aj keď v tvorbe to nevidno aj on prežíva strasti a utrpenia ,,Život náš iný je než verše naše. Bo čo je skutočné je každodenné a pre inšpiráciu menej cenné.“ Nepíše o tom čoho má dostatok, ale naopak o tom čo mu chýba o láske, šťastí, lebo jeho verše majú prinášať radosť a nie smútok, žiaľ, lebo tých je na svete veľa. ,,Lež ja, čo v podstate som smutný človek, ja hlásam smiech a rozmar, hlásam zdravie, bo nimi víťaziť môž nad zármutkom.“ Odchod ženy bol pre neho aj prínosom jeho láska nezovšednela, hoci pociťoval smútok necítil sa nešťastný bez milovanej ženy - šťastím bola a je pre neho poézia- tá ho nemôže opustiť. ,,Keď píšem, tvorím, vtedy sa – vyznať môžem- šťastným cítim. Lebo to šťastie nik mi neukradne.“
Pri tejto žene si uvedomil čo znamená milovať a čo je to láska, vie, že je dôležité aj po zlých skúsenostiach alebo problémoch postaviť sa k nim čelom a ísť ďalej. Bolo by chybou skončiť s písaním alebo utápať sa v smútku: ,,Oj v živote je toľká radosť skrytá, že vlastne hlúpe je tvár robiť kyslú pred húfmi ľudí verne zápasiacich. Zápasiť treba. Neujsť nikdy z boja. Nebáť sa rán, že sa snáď nezahoja. Nepatriť nikdy medzi neveriacich.