Básnik a žena- Ján Smrek - ideový rozbor

Básnik a žena je nielen ľúbostná báseň, je to hlavne oslava ženy, lásky a života. Ženy sú autorovou múzou, inšpiráciou a je to hlavne ich láska, ktorá ho vedie napísať báseň a pomáha mu získať určitú chuť do života. Ženy stotožňuje s láskou a považuje ich za cieľ, či už v živote, alebo vo svojej tvorbe. Básnickú skladbu tvoria štyri časti a Stretnutie po desiatich rokoch. Predstavujú štyri ročné obdobia jar, leto, jeseň a zimu, ale aj etapy v živote zamilovaného človeka.
V prvej časti V ZASNEŽENOM PARKU básnik nepíše o všedných každodenných veciach píše o niečom jedinečnom či už o ženách, alebo udalostiach, ktoré ho nadchnú, vzrušia. Aj preto sa v zasnežený deň vybral do parku, aby našiel: ,,lásku, čo k veľdielu inšpiruje“. Básnik sa prechádza po parku v snahe nájsť inšpiráciu a stretáva ženu, ktorá ho na prvý pohľad očarila. Vidí v nej svoju múzu plnú lásky, nehy a ľudského tepla. ,,Celý svet miluje a vzýva ženu. Lež básnik nadovšetko.“ Ona v ňom spoznáva básnika a rozprávajú sa nielen o jeho básňach, ale aj inšpiráciách, ženách. Pokračovanie jarné: Smrek tu zobrazuje tú najkrajšiu časť lásky- zaľúbenie na začiatku každého vzťahu, je to úprimné pobláznenie, ktorému chýba rozumné uvažovanie. Vzrušenie striedajú bozky a vyznania lásky. Básnik prirovnáva mladosť k poháru, ktorý je naplnený láskou a milenci sú tými, ktorí tento pohár vyprázdnia až do dna a svojou láskou ho znova naplnia. Práve jar je tým , keď všetko rozkvitá, rovnako aj láska básnika a jeho ženy.
LETNÁ NOC NA VODE, zaľúbenci sa plavia na loďke- pripomína nám to romantickú plavbu na gondole niekde v Benátkach. Prichádza vyvrcholenie ich lásky, nevidia nič okolo seba. Jeden pre druhého v tej chvíli žijú a dokázali by aj zomrieť. Ona si na ňom váži a cení jeho optimizmus, názory bez pretvárky: ,,Keby som cítila, že hlas váš mámi, už bych sa rozlúčila s vami. Lež cit váš čistý je jak kvapka rosy.“ Básnik jej ukázal život v plnej kráse a ona je preňho tou ženou, o ktorej píše, pre ktorú žije a ktorá mu napĺňa život. ,,Vy moja drahá, vy ste mojou Toscou, vás obsypať chcem lupeňmi bozkov tam na tom brehu.“ Ich láska vyvrcholila vzájomným splynutím, keď sa milovali na brehu rieky.
PADAJÚ LISTY- jeseň je obdobím depresií a smútku po slnečnom lete. Rovnako je to aj s láskou. Básnik si nechce pripustiť melancholické pocity. Lásku prirovnáva k naplnenej čaši alebo vinobraniu, teda k niečomu dospelému, zrelému, vážnemu. Žena má však slzy v očiach a lúči sa.

On nič nechápe a ani chápať nechce, ale vie, že nemá právo ju držať. Dôvodom odchodu je pravdepodobne manžel, ale aj zmena v chápaní lásky. O ich láske hovorí ako o sne, ilúzii, klame a ten sen akoby ju úplne pohltil a teraz sa snaží prebudiť do skutočnosti. Jej odchod môže znamenať určitú záchranu básnika v jeho písaní. Chce aby ich láska alebo spomienka na to akí boli šťastní nikdy nezovšednela, lebo ju považuje za niečo výnimočné a nezabudnuteľné. ,,V láske našej ja vidím toľkú krásu, že všednosti tieň nesmie padnúť na ňu.“ A takto zostane navždy v jeho veršoch. Spočiatku cíti básnik obrovský žiaľ a prázdno v živote ,,Nesmiem vás zdržať. Zajtra budem zase chodiť len sám a hľadieť so závisťou, jak iní pôjdu šťastia cestou istou...“ Keď sa lúčia jeho slová sú plné vďaky za lásku, ktorú mu dala. ,,Za všetko šťastie , za dar krásy každý osud nech nežným ostane k vám navždy. Posledné slovo, láska moja: Sbohom!“
Básnik žije poéziou čaká čo mu osud prinesie, ten mu priniesol stretnutie s milovanou ženou. Uplynulo 10 rokov, ona celý čas čítala jeho básne a teraz pri stretnutí s ním nevie či má veriť jeho veršom, alebo slovám. Hovoria o rozpore v živote básnikov aj keď v tvorbe to nevidno aj on prežíva strasti a utrpenia ,,Život náš iný je než verše naše. Bo čo je skutočné je každodenné a pre inšpiráciu menej cenné.“ Nepíše o tom čoho má dostatok, ale naopak o tom čo mu chýba o láske, šťastí, lebo jeho verše majú prinášať radosť a nie smútok, žiaľ, lebo tých je na svete veľa. ,,Lež ja, čo v podstate som smutný človek, ja hlásam smiech a rozmar, hlásam zdravie, bo nimi víťaziť môž nad zármutkom.“ Odchod ženy bol pre neho aj prínosom jeho láska nezovšednela, hoci pociťoval smútok necítil sa nešťastný bez milovanej ženy - šťastím bola a je pre neho poézia- tá ho nemôže opustiť. ,,Keď píšem, tvorím, vtedy sa – vyznať môžem- šťastným cítim. Lebo to šťastie nik mi neukradne.“
Pri tejto žene si uvedomil čo znamená milovať a čo je to láska, vie, že je dôležité aj po zlých skúsenostiach alebo problémoch postaviť sa k nim čelom a ísť ďalej. Bolo by chybou skončiť s písaním alebo utápať sa v smútku: ,,Oj v živote je toľká radosť skrytá, že vlastne hlúpe je tvár robiť kyslú pred húfmi ľudí verne zápasiacich. Zápasiť treba. Neujsť nikdy z boja. Nebáť sa rán, že sa snáď nezahoja. Nepatriť nikdy medzi neveriacich.

A milovať -“ Aj keď sa zaľúbenci rozchádzajú a dajú si posledný bozk posledná veta básnika je oslavou ženy: „To najsladšie ľudské slovo: žena.“
V živote každého človeka, teda aj básnika sú chvíle keď je nesmierne šťastný vtedy tvorí, píše neuveriteľne pekné básne, ktoré vychádzajú z jeho srdca. Potom nasleduje obdobie, keď začína pochybovať o smerovaní v živote- svet je podľa neho materialistický a básne strácajú hodnotu, ale vďaka láske a poézii nestratí zmysel života. A ďalej tvorí a tým prináša radosť všetkým ľuďom.