–umieram!“
„Čo?“ skríkol mesiac na skaly.
“Čo?“ skaly trikrát zvolali.
„Či sa ti dobre nedarí?
Veď si najkrajšia v chotári!“
Zastenal pníček spanilý:
„Deti mi srdce zranili,
sekerou ťali do dreva,
krv sa mi zo žíl vylieva!...“
Mesiačik zašiel – nastal deň,
plakali listy – plakal peň.
Keď svitla teplá nedeľa,
ranená breza umrela.

BIELY OBLAK
Vyšli mraky v čiernom rúchu,
liali vodu na zem suchú,
a keď mali prázdne krhličky,
ostal z nich len mráčik maličký.

Pozrie mráčik vôkol seba:
sám je, sám v tej hĺbke neba...
“Bratia, kde ste? Beda-prebeda,
vetrisko mi nôžky objedá.“

Keď narobil kriku mnoho,
zlaté slnko počulo ho.
Hneď vyslalo na zem lúčov moc,
zavolalo paru na pomoc.

Jemná ako páper samý,
už je para nad horami:
„Vezmi si ma, mráčik, na rúčky,
stane sa z nás oblak ľahučký.“

Márne sa už vietor zlostí,
márne chce hrýzť bez milosti,
oblak si naň sadá: „Aja-hoj!
Nes ma teraz svetom, tátoš môj!“

BIELA ZIMA
Skočil vietor po vysokú oblohu,
doteperil ťažkú chmáru v batohu.
Polietal po kraji trošku,
potom spravil dieru v rožku
a rozkázal: „Von sa, páper, veselo!
Pokry zem a premaľuj ju na bielo!“

Zapadá svet bielym snehom
deň aj noc:
v poli, v hore, všade je ho
moc a moc.
A keď slnko ráno vstalo,
všetko biele čiapky malo.
Krik, šum! Deti z domu bežia
na kopec:
Oj, sanica vždy je lepšia ako pec!

A tam vonku, hore celou dolinou,
polia, hory spia pod bielou perinou.
Po cestách sa havran tára,
stopy nôh do snehu vbára.
Ako vládca lovil vlani krížom-kráž,
teraz chodí po žobraní: “Čo mi dáš!“

„Nedám vtáčka ani máčka,
len sa posť.
príď, až bude zabíjačka,
budeš hosť!“
A tak havran až do jari
hľadá živnosť po chotári,
a keď biela snežienka sa vynorí,
čierny havran zas uletí do hory.