Vítajú ho škrekom-brekom:
„Akože ho, neúrekom,
akože ho nazveme,
čo s ním robiť budeme?“

Dohodli sa s kvikom-kvakom-kvak,
že ho nazvú Žaburiakom, tak!
Okúpu ho v močarine – kvak!
Povijú ho ako iné – tak!

Mamička len hlavou kýva
a do očiek sa mu díva:
„V celej šírej močarine
nie je také krásne, milé,
žiadne iné!“

Staré žaby prisvedčujú – kvak,
že je veru, že je veru – tak.

„Papuľku má ani vráta – kvak!“
„Bude spevák ako tata – tak!“
„Očká veľké ako žiadne – kvak!“
„Čo nevidí, neukradne – tak!“

„Ako sane nôžky malé – kvak!“
„Bude majstrom vo futbale – tak!“

Mamička len hlavou kýva
a do očiek sa mu díva,
kolíše ho na podbeli,
objíma ho od radosti
pred očami žabích hostí,
až ho bolí bok.
„Hneď ťa spapám od ľúbosti!“

Preľaklo sa žaburiatko
- skok!
Nikdy viac ho nevideli.