A P R Í L
Prihnal sa vietor so sniežkom,
otriaslo kašku pod briežkom. Brr! potom ešte poldeň celý
sypal sa na ňu páper biely.

,,Ó!“ stene kaška: ,,Beda mi!
Kde sa mám podieť s kvietkami?
Veď pre ten vietor, zimu veľkú
beží mi smrtka po stebielku.“

A už jej hlávka ovisá,
už myslí, koniec blíži sa.
Tu škovránok, čo býval blízko,
zastal ju tielkom pred vetriskom.

,,Čo smútiš?“ povie. ,,Že je mráz?
Neboj sa, veď to prejde zas
a sneh, pre ktorý robíš stenky,
bude tvoj nápoj pre korienky.“

Potom sa vtáčik do hrúd skryl
a kaška vypla tenkú byľ
a riekla si: „Veď jar je predsa,
hlavičku hore, nedajme sa!“

A vydržala. Veru tak.
Odrazu pošiel čierny mrak
a teraz kašku v mladej tráve
bozkáva slnce ligotavé. JAR

Prišla včielka v prvom letku
k sedmikráske na posiedku:
„Už si hore, kvietok biely?
Dávno sme sa nevideli!“
Sedmikráska rad po rade
rozkladá si lístky mladé,
ba i golier porozpína,
nech ju slnko vyobjíma.
„Sladká moja,“ včielka šepce,
“už sa mi viac driemať nechce.
Od rána mi hora hučí,
že už vŕba lístky pučí.“
Počula to chrobač malá,
Z postieľok hneď povstávala:
„Hore, kvietky krásne, hore,
už je Vesna v našom dvore!“
Za čas krátky – lúky, stráne
kvietím boli zasypané...
Zajac virgá ce úvrate:
„Jar, jar je tu, deti zlaté!“

SEDMIKRÁSKA
Plakala sedmikráska malá,
klonila hlávku až po zem:
„Tak by som veľmi, veľmi spala,
a nevládzem a nemôžem!
Včielka už dávno nechala ma,
spia chrobáčiky pod kvetmi...
Na lúke bdiem už len ja sama -
a tak sa bojím hroznej tmy!“
I vykladá si ďalej čosi,
rozpína lístky maličké
a slza ani kvapka rosy
zjagá sa na jej tváričke.
Zbudí sa vetrík, čo spal v kríčku:
„Čože to?“ zvolá.
„Zas je krik?“
„Nedá mi spať.“ „Tak nad hlavičku
vyhrň si biely golierik.“
A sedmikráska nelenivá
stúli svoj golier čipkový,
a čo? Len chvíľka – už aj sníva
o včielkach, muškách, čmeľovi.

BODLIAK
V poli bodliak stojí
jak stráž na postoji,
z hrubých listov trčia ihly bodákov.
K nemu len tak v letku
chodí na besiedku
iba vietor a vše dáždik z oblakov.
Preto bodliak smúti
a žiť nemá chuti:
„Ach, moja tvár nikoho sem nezláka!
Teraz ako vlani
všetko sa ma stráni...
Samota je strašný údel bodliaka!“
Ale čo sa stalo?
Prejde času málo,
a tu puk sa vynorí z tých bodákov...
A raz – div nad divy -
kvet sa pravý, živý
rozvil tam a zaskvel krásou storakou.
Videla kvet včela,
zavolala čmeľa,
sadli na kvet. Ej, bola v ňom hostina!
A bodliak sa díva,
veľkú radosť skrýva:
„Už som nie sám! Vitaj, moja rodina!“

STRACH MÁ VEĽKÉ OČI
Myška, takto veľký šaľo,
hrozne teraz narieka:
do izby jej napršalo -
čo bude z jej domčeka?

„Pomoc! Pomoc, bratia rodní!“
búcha vedľa na dvere,
“veď ten lejak naničhodný
detičky mi zoberie...!“
Čul ju krt i hraboš malý,
a hoc išla čierna noc,
háky, drúky, líne vzali,
bežia myške na pomoc.
No kým došli do jej chyžky,
voda krásne opadla
a našli tam všetky myšky
čupieť na kraj sedadla.
Smiali sa jej potom všetci
zo dvora i z chotára,
vraj: keď myši pukne v peci -
spraví vola z komára.

RANENÁ BREZA
Mesiačik veľký, zlatistý
bozkával brezu na listy:
„Brezička, breza, riekni mi,
prečo tak plačeš noci, dni?“
Pozrela breza do neba,
otriasla slzy zo seba,
pritisla lístky ku perám:
„Mesiačik, druh môj..
–umieram!“
„Čo?“ skríkol mesiac na skaly.
“Čo?“ skaly trikrát zvolali.
„Či sa ti dobre nedarí?
Veď si najkrajšia v chotári!“
Zastenal pníček spanilý:
„Deti mi srdce zranili,
sekerou ťali do dreva,
krv sa mi zo žíl vylieva!...“
Mesiačik zašiel – nastal deň,
plakali listy – plakal peň.
Keď svitla teplá nedeľa,
ranená breza umrela.

BIELY OBLAK
Vyšli mraky v čiernom rúchu,
liali vodu na zem suchú,
a keď mali prázdne krhličky,
ostal z nich len mráčik maličký.

Pozrie mráčik vôkol seba:
sám je, sám v tej hĺbke neba...
“Bratia, kde ste? Beda-prebeda,
vetrisko mi nôžky objedá.“

Keď narobil kriku mnoho,
zlaté slnko počulo ho.
Hneď vyslalo na zem lúčov moc,
zavolalo paru na pomoc.

Jemná ako páper samý,
už je para nad horami:
„Vezmi si ma, mráčik, na rúčky,
stane sa z nás oblak ľahučký.“

Márne sa už vietor zlostí,
márne chce hrýzť bez milosti,
oblak si naň sadá: „Aja-hoj!
Nes ma teraz svetom, tátoš môj!“

BIELA ZIMA
Skočil vietor po vysokú oblohu,
doteperil ťažkú chmáru v batohu.
Polietal po kraji trošku,
potom spravil dieru v rožku
a rozkázal: „Von sa, páper, veselo!
Pokry zem a premaľuj ju na bielo!“

Zapadá svet bielym snehom
deň aj noc:
v poli, v hore, všade je ho
moc a moc.
A keď slnko ráno vstalo,
všetko biele čiapky malo.
Krik, šum! Deti z domu bežia
na kopec:
Oj, sanica vždy je lepšia ako pec!

A tam vonku, hore celou dolinou,
polia, hory spia pod bielou perinou.
Po cestách sa havran tára,
stopy nôh do snehu vbára.
Ako vládca lovil vlani krížom-kráž,
teraz chodí po žobraní: “Čo mi dáš!“

„Nedám vtáčka ani máčka,
len sa posť.
príď, až bude zabíjačka,
budeš hosť!“
A tak havran až do jari
hľadá živnosť po chotári,
a keď biela snežienka sa vynorí,
čierny havran zas uletí do hory.
PRED KÚPAČKOU
Behá zajac po úbočí
ako tieň:
celý domček zaliala mu
povodeň.

Prerazila slabé steny,
sebou vzala kôš pletený.

Čo si počne na Veľkú noc,
neviete?
V čom zas bude vajká nosiť
po svete?

Čo sa mu už nepridalo
po roky,
vzali farby na vajíčka
potoky.

Teraz stojí zahútaný,
zmoklé pakle stíska v dlani...

To je smola, o akej ste
nečuli:
Zajko musí vajká farbiť
v cibuli.

ŽABIATKO
Ľudmila Podjavorinská

Keď pršalo, mrholilo,
žabiatko sa narodilo,
žabiatko ver´silné ani buk,
otvorilo sivé očká,
skríklo: „Mama, kŕk!“

A mamička, žabka milá,
veľmi sa mu potešila.
Zavolala zakrátko:
„Poďte, žabky, babky, tetky,
poďteže k nám na posiedky,
máme malé žabiatko!“

Hneď sa zbehli žabky-babky,
znášajú mu nové hábky,
košieľočky, čepčeky a periny
i kolísku z trstiny.

Dokola si posadali,
žabiatku sa radovali:
v celej šírej močarine
nie je také krásne, milé
žiadne iné!
Vítajú ho škrekom-brekom:
„Akože ho, neúrekom,
akože ho nazveme,
čo s ním robiť budeme?“

Dohodli sa s kvikom-kvakom-kvak,
že ho nazvú Žaburiakom, tak!
Okúpu ho v močarine – kvak!
Povijú ho ako iné – tak!

Mamička len hlavou kýva
a do očiek sa mu díva:
„V celej šírej močarine
nie je také krásne, milé,
žiadne iné!“

Staré žaby prisvedčujú – kvak,
že je veru, že je veru – tak.

„Papuľku má ani vráta – kvak!“
„Bude spevák ako tata – tak!“
„Očká veľké ako žiadne – kvak!“
„Čo nevidí, neukradne – tak!“

„Ako sane nôžky malé – kvak!“
„Bude majstrom vo futbale – tak!“

Mamička len hlavou kýva
a do očiek sa mu díva,
kolíše ho na podbeli,
objíma ho od radosti
pred očami žabích hostí,
až ho bolí bok.
„Hneď ťa spapám od ľúbosti!“

Preľaklo sa žaburiatko
- skok!
Nikdy viac ho nevideli.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Mária Rázusová-Martáková:Básničky