A P R Í L
Prihnal sa vietor so sniežkom,
otriaslo kašku pod briežkom. Brr! potom ešte poldeň celý
sypal sa na ňu páper biely.

,,Ó!“ stene kaška: ,,Beda mi!
Kde sa mám podieť s kvietkami?
Veď pre ten vietor, zimu veľkú
beží mi smrtka po stebielku.“

A už jej hlávka ovisá,
už myslí, koniec blíži sa.
Tu škovránok, čo býval blízko,
zastal ju tielkom pred vetriskom.

,,Čo smútiš?“ povie. ,,Že je mráz?
Neboj sa, veď to prejde zas
a sneh, pre ktorý robíš stenky,
bude tvoj nápoj pre korienky.“

Potom sa vtáčik do hrúd skryl
a kaška vypla tenkú byľ
a riekla si: „Veď jar je predsa,
hlavičku hore, nedajme sa!“

A vydržala. Veru tak.
Odrazu pošiel čierny mrak
a teraz kašku v mladej tráve
bozkáva slnce ligotavé. JAR

Prišla včielka v prvom letku
k sedmikráske na posiedku:
„Už si hore, kvietok biely?
Dávno sme sa nevideli!“
Sedmikráska rad po rade
rozkladá si lístky mladé,
ba i golier porozpína,
nech ju slnko vyobjíma.
„Sladká moja,“ včielka šepce,
“už sa mi viac driemať nechce.
Od rána mi hora hučí,
že už vŕba lístky pučí.“
Počula to chrobač malá,
Z postieľok hneď povstávala:
„Hore, kvietky krásne, hore,
už je Vesna v našom dvore!“
Za čas krátky – lúky, stráne
kvietím boli zasypané...
Zajac virgá ce úvrate:
„Jar, jar je tu, deti zlaté!“

SEDMIKRÁSKA
Plakala sedmikráska malá,
klonila hlávku až po zem:
„Tak by som veľmi, veľmi spala,
a nevládzem a nemôžem!
Včielka už dávno nechala ma,
spia chrobáčiky pod kvetmi...
Na lúke bdiem už len ja sama -
a tak sa bojím hroznej tmy!“
I vykladá si ďalej čosi,
rozpína lístky maličké
a slza ani kvapka rosy
zjagá sa na jej tváričke.
Zbudí sa vetrík, čo spal v kríčku:
„Čože to?“ zvolá.