Pretože sa obyvatelia delia a štiepia, chcú založiť spolok, kde by si boli všetci obyvatelia rovní.

Politický sekretariát strany ľudovej, lidovej, agrárnej, sociálnodemokratickej, národnodemokratickej, národnosocialistickej, národnej, komunistickej ...
- Potom čo stolík v krčme, to osobitná spoločnosť Čechov, Slovákov, Maďarov, Židov, rozličných straníkov, luteránov, katolíkov, verejných úradníkov, privátnych úradníkov, žobrákov.
Spoločne sa zhrozili, že jeden druhému je nepriateľom, jeden od druhého bočí ako zlodej. Ako čo by si skalu rozmrvil na drobné skalky a tie skalky sa ohraničujú, vrstvia, natierajú sa nacionálne, nábožensky, stavovsky, rasove, rodove, triedne, majetkove, stranícky a každá si myslí o sebe, že je lepšia, pevnejšia, stálejšia ako tá druhá.. Ľudí treba premeniť na včely. Nech má každá svoj úľ, svoj súš, nech lieta a zbiera prášok z kvetov, nech napĺňa dieročky v súši medom, ale je potrebná jedna spoločná lúčička, na ktorej by sa všetci stretali, jednakými boli, seberovnými, kde by neboli nijaké spoločenské rozdiely, postavenie, zamestnanie, rod, strana, náboženstvo, rasa atď. Kde by boli všetci rovní. Toto sa prízvukuje. Kde by bola jediná podmienka vstúpiť na túto spoločnú lúčku: čistota charakteru. Na toto sa kladie dôraz. Táto spoločná, čistá a rovná lúčka, by mal byť spolok, ešte jeden spolok, ktorý by mal meno Rovnosť.

Ako ale vyzerá rovnosť v praxi? Tolkošovi sa páči kuchárka Hana, ale neodváži sa o ňu vážne uchádzať, lebo je spoločensky nižšie. Aj demokrat Landík si v kútiku duše myslí, že je predsa len čosi viac ako Tolkoš.

Ty si viac ako ja, ja viac ako Hana, Hana viac ako chyžná, chyžná viac ako kravská dievka. Ja sa k Hane nesmiem približovať. Ľudia hľadia, a ja som predsa z predných mešťanov.
- Z márnivých, namyslených.
- Nie, ale z tých, ktorí dajú na honor. Potriasol ruku Landíkovi. Chytro sa obrátil a zmizol v tme, ako čo by sa hanbil.
„Aký hlupák“, myslel si Landík, idúc z kroka na krok opačným smerom. „On ma chce biľagovať za namysleného inteligenta, a je sto ráz namyslenejší ako ja.. Citliví, požadovační, namyslení ľudia. Treba s nimi zďaleka a zvysoka. Najnesúcejší stavebný materiál pre také Rovnosti. Dobre, že uzná, že som viac...“

Landík sa rozhodne demonštrovať rovnosť, odprevádza krásnu Hanu a dievča sa mu čoraz viac páči.

Hana sa Landíkovi páčila. Silou-mocou chcel vybadať jej pôvod na posunkoch, či nie sú drevené, krátke, trhané; na smiechu, či nie je veľmi hlasný, rehotajúci; na chôdzi, či nekladie nohy koncami dnuka; na reči, či nie je sprostá; ale čím viac hľadel na ňu, tým väčšmi sa presviedčal, že na dievčati niet nič hrubé a nepekné. Naopak, všetko mu bolo príjemné, pekné, ľahké a jemné ako u hociktorej panskej slečny.
Dievča inštinktívne cítilo Landíkove myšlienky. Uverilo v duchu, že sa mu páči a že ju len preto odprevádza, lebo je v jeho očiach pekná. Bdela nad tým, aby sa mu niečím neznepáčila. Dnes jej už lichotilo, že ju „doktor“ odprevádza, a nevidelo sa jej to divné.