Rozmýšľala doma a prišla na to, že keď sa kráľovičovia zaľubujú do chudobných dievčat, tým skôr sa môže zaľúbiť taký „doktor“ do nej, a doktor je predsa menej ako kráľovič.

Tolkoš anonymnými listami informuje príbuzných a predstavených Dr. Landíka o nerovnej známosti. Šéf Brigantík, napriek tomu, že i on si zobral robotnícke dievča, si predvolá Landíka na pohovor, ktorý sa neskončí najšťastnejšie.

Podľa zákona je rovnosť, a podľa zákona jej niet, rozdiely by nemali byť, sluhov niet, ale sú stavy a triedy, sú nadriadení a podriadení. Vy, pán okresný náčelník, vyčítate mi, že chodím za slúžkami, a pre rozdiel, čo je medzi nami, nechávate ma tu stáť už dve hodiny, kým vy pansky sedíte...
- Stop! – vyskočil náčelník, - aký je to tón?
- Demokratický.
- To si vyprosím! Neviete o „úctivosti“ voči predstaveným? Paragraf dvadsiaty šiesty. - Tam je i o „úctivosti“ voči podriadeným. - Kuchynské spôsoby! – zasmial sa opovržlivo Brigantík a zafučal ako býk. – Vidieť, že naháňate slúžky.
To Landíka dopálilo ešte väčšmi. Chcel toho fučiaceho býka do krvi poraniť. Nerozmýšľal a vybľafol:
- No, a čo vaša milosťpani? Robotníkova dcéra.

Do Bratislavy prišlo päť listov žiadúcich preloženie alebo potrestanie Landíka. Jeden bol i od jeho dobrej matky, ktorá po rodinnej porade posiela Landíka na „zotavenie“ k tete Kornélii. Tam sa stretne so svetáckou Želkou Petrovičovou. Skoro sa vybil „klín klínom“ a Landík by zabudol na belasé oči kuchárky Hany pri šibalských očiach Želkiných, ale sa mu podarilo byť nešikovným a strápnil sa pred Želkou a pred statkárom Dubcom (prevrátil bričku aj so Želkou). Dubec vyšiel z tejto príhody ako gavalier a Landík ako neokrôchanec.
Za ten čas vyhodia Rozvalidovci Hanu zo služby a Landík je preložený do Bratislavy, ktorá žije rušným spoločenský životom.

Keď Landík prišiel do Bratislavy, bolo práve po Dunajskom veľtrhu. Viali, ako obyčajne, zástavy. Trojaké. Československé: bielo-červené s belasým jazykom, české: bielo-červené a mestské: červeno-biele. Nebolo ich hodno snímať, lebo boli hneď po veľtrhu zase všenárodné oslavy. Tisíc sedemdesiatjeden rokov minulo, čo po prvý raz boli na Morave vierozvestcovia sv. Cyril a Metod a podľa niektorých najnovších historikov zastavili sa na Slovensku. Za týmito oslavami, ktoré boli projektované na sedem dní, malo byť tristoročné jubileum, ako sa založila v Trnave prvá „slovenská“ univerzita a mal sa oslavovať i jej zakladateľ, znamenitý „Slovák“ Peter Pázmán. Po tom sa malo sláviť stopäťdesiatročné jubileum narodenia básnika Jána Hollého, storočné jubileum od vzniku hymny Hej, Slováci, šesť i polročné trvanie Slovenskej krajiny ako administratívneho celku, a vo výhľade bol celoštátny zjazd hydrológov.