Zástavy teda neschodili zo stĺpov a domov už vari pätnásty deň. Bola radostná nádej, že budú ševeliť ešte aspoň mesiac.

Landík si veľmi dobre vedie v úrade. Víta pri Dunaji indického kráľa, ktorý nakoniec nevyjde ani na palubu lode, ktorou ho prevážajú.

2. Časť:
Po prostredí vysokých štátnych úradov a politických strán nás sprevádza pán Petrovič. Pozná recept, ako každému vyhovieť a s každým zostať zadobre. Stojí pred problémom, ktorý spolok na schôdzi finančne podporiť a ktorý odmietnuť.

- Nič nebude. Budem mlčať. To je najlepšie a najspravodlivejšie. Ruka ruku umýva. Nech každý dostane to, čo mu patrí. Podporujme sa navzájom vždy a všade – bez závisti. Je to ideálne, taká krotká spoločnosť koalovaných vôlí, strán, stavov, túžob, rečí i skutkov. Môcť tak každému vyhovieť. Aby sa každý uplatnil a mal aspoň na lyžičku masti z veľkého krajinského hrnca.. Nie! Nebudem hovoriť!

Nie je neprístupný. Každého vypočuje, mnohým pomôže a niekomu pomôže aj veľmi rád. O podporu pre svojho syna príde prosiť pekná vdova Estera.

Poznačil si jej meno a adresu a ubezpečil:
- Podporu vám vymôžem, milostivá.
A aj ju vymohol. Sám behal v úrade, rozprával sa s úradným referentom, aby vec čím skôr pripravil, vyhľadal i osvetových koreferentov Koreňa i Krokavca. Oni prikývli. Len Krokavec poznamenal:
- Je aspoň pekná tá vdova?
Neodpovedal. Otázka sa mu videla cynická, hoci inokedy dával sám podobné otázky.
Vo výbore nebolo nijakej námietky. Podpora prešla.
Tešil sa a oznámil jej to v osobitnom liste.
Prišla mu poďakovať. Bola vďačná až do úsmevu v slzách:
- Nezabudnem vám to, pán poslanec.
Oslnený jej mäkkou krásou, oduševnene ju potešoval:
- Maličkosť. Netrápte sa vďakou. Podporu môžem spraviť permanentnou. Ak by ste niečo potrebovali, krásna pani (tak jej povedal), len sa obráťte na mňa.
Keď mu podala ruku pri odchode, už azda tretí raz, pritiahol ju k sebe. Jej ústa boli celkom blízko jeho. „Čo by povedala, keby som ju bozkal?“ Pomyslel si, ale ju nepobozkal. „To by bol kúpený bozk.“ Zadrhol svoju žiadostivosť. Predsa sa celkom nezdržal: napravil jej lovecký klobúčik so sojčím pierkom viac na ucho.

Trápi ho jeho rodinný život, ale len do prvej straníckej schôdze. Kariéra je pre neho rozhodujúca. Zdá sa mu, že žena a dcéra sú príliš moderné.

Zasa si pomyslel, ako kedysi nemohol nahovoriť svoju snúbenicu, terajšiu svoju ženu, pani Ľudmilu, aby šla s ním do hory na vychádzku, a keď mu ešte nebola ani snúbenicou, nechcela ísť s ním ani na zmrzlinu do cukrárne bez „kibica“.