Ján Smrek: Bacardi a iné básne

Názov: Ján Smrek
Autor: Bacardi a iné básne

Útvar: lyrická básnická skladba
Zbierka: je výberom diel z Hostiny a Studne, Smrek sa na začiatku tvorby zapísal do ľudí ako básnik píšuci o láske, ctiteľ žien, vychutnávač života, tu ale začína vystupovať ako kritik politického smeru, ale i vojnu, fašizmu, preto je táto zbierka iná a odlišuje sa napríklad opd Básnika a ženy. Po zbierke Studňa sa odmlčal na nejakú dobu a potom to už bol opäť jeho starý typ písania. Tieto básne boli písané za druhej svetovej vojny, hľadá inšpiráciu v hudbe Beethovena, Čajkovského, Smetany. Sám o týchto básniach povedal, že nevznikali zámerne, vznikli ústnym podaním, v krčmách, hostincoch, ak by ich niekto hneď po vyslovení nezapísal asi by zanikli, preto nemajú pôvodný rukopis. Už názvy básní nám môžu napovedať. Roma 1941, Rotterdam, Praha 1942, Stalingrad 1942, Belehrad 1943, Hamburg 1943, Paris 1944, a potom Bacardi, Šampanské,..

Zbierka zaujme hneď prvou básňou BACARDI, ktorá pojednáva celá o alkohole. Cez alkohol je vidno, že cestoval, koľko druhov rumov, toľko krajín. „Zostupoval k nám Napoleon v tom nápoji, čo niesol meno jeho, my ozaj videli sme jeho tvár a počuli sme výskot Paríža...“ Pre mňa tu bol Napoleon zvýraznením vojny, v ktorej sa zmietal svet. Možno netreba za alkoholom hľadať skryté významy vojny – „ani nebude dobre na svete, kým ruky, ktoré plnia náboje, nevrátia sa k plneniu fliaš. Prečo má tiecť len krv? Nech tečú nápoje!“, pre mňa to bolo vyjadrením toho, že prostý ľud túto vojnu nechcel, chceli ju „tí hore“. Ďalšou básňou, ale z trochu z iného súdku je Roma 1941, je tu plno obrazov z mesta, báseň je i dôkazom jednoduchosti písania Smreka, verše sú jednoduché a krátke, no stačia dva na vyjadrenie myšlienok. Kontrasty preňho nie sú cudzím pojmom, začne o kráse Ríma, o vavrínových vencoch, no vzápätí „už na kupolách zástavy noci vlajú, fontány zhasínajú, lampy chŕlia tmu. Čo ulica, to katakomba. Nad Neapolom krúži bomba“ a v tom istom verši opäť kontrast keď „Rím je večný, nezraniteľný, Rím sa smie oddať snu.“ Inšpirácia hudbou je viditeľná i tu, keď „gitary visia po stenách ako obesenci, ktorých nik neodreže. Mlčí dnes Ľud tvoj, Verdi, ako obmurovaná veže.“ Na rozdiel od Lukáča nezabúda na svoju lásku, keď o nej nemôže písať, nájde si spôsob ako ju sem dostať. „Ale ma raní vedomie, že sa tu dnes o láske nehovorí. O tom, že každého dňa zväčšuje sa procesia sirôt a vdov.“
Paris d´aujourd´hui je báseň, ktorá mi je asi najmilšia.

Poznám Paríž, a preto si viem predstaviť o čom píše. Je zmesou všetkého – histórie, lásky, slávnych osobností...Začína láskou medzi námorníkom a milou. „Díva sa na teba socha malého desiatnika z Korziky a jedným okom plače.“ Ďalej skvost Paríža – Eiffelova veža, no krásy jej vtedy nebolo „darmo vyjsť na Eiffelku, niet rozhľadu. Nad čipkovými strechami rozprestrela sa mdloba..“
Traja mušketieri sa už tiež stratili. A ako vyjadril iróniu? „Sanscullot? Ten nedobýva Bastillu, len Banque de France.“ Aké bývali vojny v minulosti – hrdé, bez strachu, s odvahou, tak ako bojovali traja mušketieri, či Napoleon, no čo sa stalo teraz? Z vojny sa stala len fraška bohatých.
Ešte ma neobeste bolo skôr vyznaním svojich myšlienok, orientuje sa viac na človeka. Je to akoby vyhrážka „tím hore“, že ľudí nemôžu ovládať ako sa im zachce. „ Keď každý človek
V sebe zvíťazí nad strachom zo smrti, už je vám beda! Môžete ho obesiť sto razy, tvár jeho škeriaca sa pokoja vám nedá.“

Ostatné básne majú podobnú tému. Rýmy sú v každom verši iné, neopakujú sa, niekde nie sú vôbec. Je to ľahká poézia, ktorá sa veľmi dobre číta.