ŽIVOT KONŠTANTÍNA, ŽIVOT METODA

(legenda - literárny druh obľúbený hlavne v stredoveku, opisujú sa v nich životy svätých, ich mučeníctvo a zázraky. Cenné sú tým, že sa v nich zachovali skromné zmienky o živote ľudí.)
- pripisujú sa Konštantínovmu a Metodovmu žiakovi Klimentovi. Po smrti Konštantína a Metoda, žijú ich žiaci na území Bulharska, Čiech, Ruska.

ŽIVOT KONŠTANTÍNA - štýl diela je vznešený, prebrané sú doň citáty zo starého a nového zákona. Autor sa sústreďuje na vykreslenie Konštantínovho detstva, štúdia a činnosti. Vyzdvihuje jeho nadanie, súcit s trpiacimi a neochvejnosť pri obhajovaní pravdy (obhajoba staroslovienskej vzdelanosti a bohoslužobného jazyka proti trojjazyčníkom /zástancom hebrejčiny, gréčtiny a latinčiny/.
Vrcholí zápalistou obranou staroslovienskeho jazyka a slovanskej bohoslužby. „Či neprichádza dážď od Boha na všetkých rovnako? Alebo či slnce tak isto nesvieti na všetkých? Či nedýchame na vzduchu rovnako všetci? A tak vy nehanbíte sa, tri jazyky len uznávajúc a prikazujúc, aby všetky ostatné národy a plemená boli slepé a hluché?"

Legenda ŽIVOT METODA - sa zaoberá najpodrobnejšie Metodovou činnosťou vo Veľkomoravskej ríši. Je kratšia a vecnejšia, má menej legendových čŕt. Ukazuje väčší zmysel pre vykreslenie veľkomoravského spoločenského ovzdušia. Zo základov staroslovienskej vzdelanosti a literatúry vyrastali slovanské národné literatúry, najmä v krajinách, kam sa uchýlila časť Metodových žiakov (Čechy, Bulharsko). 

Metod preložil Starý zákon (okrem knih Makabejských) a napísal niekoľko cirkevných spisov. Konštantínove a Metodove preklady i pôvodné diela sa zachovali len v neskorších odpisoch(10- 11. stor., napr. Kyjevské listy) Starosloviensky jazyk mal vysokú gramatickú, syntaktickú i štylistickú úroveň a vyrovnal sa latinčine i gréčtine. Písmo hlaholika bolo na svoju dobu veľmi dokonalé, lebo dokázalo vyjadriť všetky hláskové zvláštnosti slovanského jazyka.

Na území Bulharska vznikli 2 diela: ŽIVOT NAUMOV - hovorí o pôsobení Metodových žiakov na iných územiach ako Veľká Morava. O PÍSMENÁCH - (pripisuje sa kňazovi Chrabrovi), rozpráva o vzniku hlaholiky, a cyriliky. CYRILIKA - zjednodušená hlaholika, založená na veľkých písmenách gréckej abecedy. (Metodovi žiaci)

Veľkomoravská a cyrilometodská tradícia sa na Slovensku pestovala najmä po 17. storočí. Prebúdzala záujem o dávnu históriu (Ján Baltazár Magin, Juraj Fándly) a o domáci jazyk (Daniel Sinapius- Horčička st., Anton Bernolák). Od čias národného obrodenia sa uplatňovala aj v umeleckej literatúre (Ján Hollý, Ján Kollár, Ľ. Štúr, J.M. Hurban,).

INDOEURÓPSKE JAZYKY. VZNIK A VÝVIN SLOVANSKÝCH JAZYKOV. Pre jednotlivé skupiny príbuzných jazykov existuje predpokladaný pôvodný jazyk, nazývaný PRAJAZYK. Pre také jazyky, ako slovenčina, ruština, nemčina, francúzština, angličtina ale aj latinčina a gréčtina, bol prajazykom INDOEURÓPSKY PRAJAZYK (praindoeurópčina). Písomné pamiatky v najstarších indoeurópskych jazykoch pochádzajú z 3. tisícročia p. n. l. Jazykové spoločenstvo, v ktorom sa používal indoeurópsky prajazyk, obývalo pravdepodobne súvisiace oblasti v Malej Ázii, a na Blízkom východe. V súčasnosti sa jazyky, ktoré vznikli z indoeurópskeho prajazyka, používajú v Indii a celej Európe. Preto sa tieto jazyky, označujú ako indoeurópske jazyky, a tvoria indoeurópsku jazykovú skupinu.

Slovanské jazyky: Predchodcom slovanských jazykov bola PRASLOVANČINA. Z pôvodného indoeurópskeho prajazyka sa vyčlenila niekoľkými charakteristickými zmenami v hláskovej stavbe. Napr. spoluhlásky k g ch -pôvodného prajazyka sa v praslovančine zmenili na č ž š pred samohláskami b, i, e, ě. Z predpokladaných praslovanských slov *kelo, *giv, *legeti tak vznikli slovenské slová čelo, živý, ležať. Takáto zmena sa označuje ako PRVÁ PALATALIZÁCIA. (prvé zmäkčovanie) Je známa aj: DRUHÁ PALATALIZÁCIA a TRETIA PALATALIZÁCIA.
Ak porovnáme dnešné slovanské jazyky, zistíme, že sú neobyčajne blízke. Z toho možno vyvodiť záver, že praslovančina sa pomerne dlho rozvíjala, ako jednotný dialekt indoeurópskeho prajazyka, a to v období, keď Praslovania žili v spoločnej pravlasti. Keď sa však z tejto pravlasti rozišli, začal sa aj ich prajazyk rozpadať na jednotlivé dialekty. Tieto dialekty sa rozlišovali najmä svojou hláskovou stavbou. V historickom vývine sa niektoré z týchto dialektov stali základom spisovného jazyka. Napr. stredoslovenský dialekt sa stal základom spisovnej slovenčiny, orlovský dialekt základom spisovnej ruštiny.