referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Dáša
Piatok, 10. januára 2025
Maturitné otázky zo slovenčiny
Dátum pridania: 20.09.2004 Oznámkuj: 12345
Autor referátu: saba
 
Jazyk: Slovenčina Počet slov: 52 410
Referát vhodný pre: Gymnázium Počet A4: 189.8
Priemerná známka: 2.90 Rýchle čítanie: 316m 20s
Pomalé čítanie: 474m 30s
 

    Príbeh sa začína príchodom nízkej zostarnutej osôbky do budovy banky. Ujal sa jej jeden bankár (autor), že ju obslúži. Predo mnou sedí okolo šesťdesiatpäťročná, neobyčajne zoschnutá, maličká žena. Sedí na stoličke, visia jej nohy, obuté vo veľkých, na jej nohu neprikrojených starých čižmách. Spod plachtičky vykúka čierna, zmraštená, chudá tvár, vpadnuté, bezzubé ústa a trčia detsky malé ruky. Nie je toľká ako stredne urastené dvanásť-trinásťročné dieťa. Doniesla nevyrobenú zmenku a podala ju bankárovi. Ten sa jej spýtal že na koľko ju má vypísať a ona nesmelo, akoby šla hriešne slová z úst vypustiť riekla, že na 3 koruny. Bankára to spočiatku zarazilo, no nechcel ju uraziť almužnou a suma ako suma, nuž ju aj vypísal. Žena sa mu zaručila, že ju určite zaplatí, aj keby mala predať svoju posteľ, perinku a aj truhlicu. Ale bankára trápil osud tejto ženy, nuž sa na ňu začal ľudí vypytovať, no nik mu o nej nevedel takmer nič nevedel. Slováci vedia veľa rozprávať o pánoch grófoch, princoch; poznajú celé rodokmene cisárov, ale medzi sebou málokoho zbadajú, čo by bol akého osobitnejšieho života a mravov človek. Medzi svojimi nikto nehľadá príkladu. Ako by sme všetci boli rovnako zlí, alebo rovnako dobrí, že by sme sa nemohli jeden od druhého ničomu dobrému naučiť. Ťažký život mala táto úbohá žena. Muža mala onakvého. Boh vie, aký bol čudák. Nerád robil. Trocha. Trocha popaprať motykou, kosou, vidlami, a dosť! Keď sa horko-ťažko vybral i s kapsou, naplnenou na týždeň, do roboty, na druhý, tretí večer už bol doma. Kapsa prázdna, a na robotu zle-nedobre, že ťažká, planá, pláca malá, že on radšej bude pod pecou ležať o hlade, ako za tri-štyri šestáky cez deň robiť. A ono, keby ležať, nechže by ležal, ale keď príde večer, chce sa jesť, keď ráno svitne, zas, a obed aby nechýbal. Okrem lenivosti si aj rád vypila a zafajčil a keď mal ísť robiť, hneď bol chorý a všetko ho bolelo. A tak žena sama musela muža a ešte aj syna chovať. Keď syn odrástol, odišiel do služby a občas pomáhal matke otca chovať. Neskôr už si peniaze odkladal. Že vraj na svadbu, háby mu treba. Syn sa oženil a aj s nevestou sa k rodičom prisťahovali. Chlapi celé dni len vylihovali a ženy do roboty chodili. Potom prišli deti a nebolo čím ich nachovať. Pôstková začala chlebík piecť a po dedine predávať, no neskôr už ani to nestačilo. Otec sa so synom opíjal a pýtali od žien čím ďalej, tým viac peňazí. Keď nedali, tak sa pritrafilo aj že ich vyobháňali, za vlasy pokvákali... Čas plynul a starej Pôstkovej predsa pán boh pomohol: umrel jej muž. Syn sa na kare opil a rozohnal celú rodinku. Matke do starej strigy nadával a zahrážal sa jej, že keď ho ona nebijávala, bude on ju. Nuž od nich Pôstková odišla a žila sama. Nevesta s deťmi za ňou chodievali. Deti sa tam najedli, ešte si aj domov zobrali. Doma peňazí nebolo. Čo aj žena zarobila, otec prepil. Nevesta ju aj nahovárala, aby sa vrátila, no ona odmietla. No zvrtli sa pomery a pečením chlebíka si už na živobytie ťažko zarábala. Odišla na Dolniaky na repu. A si aj zarobila. Aby peniaze nestratila, dala si, ako iné prostodušné ženičky, zárobok schovať gazdovi, ktorý ich ta bol zaviedol. A ten peniažky prehajdákal. Nemal nič, nemali mu čo vziať, no sľúbil, že všetko vráti. No čo starej Pôstkovej iné ostávalo, dala sa zasa na pečenie chleba. Ešte tej zimy, štverigajúc sa s bielizňou na pôjd, spadla z rebríka a zlomila si ruku. Jednou rukou na chlieb nezamiesi. Komôrka bez piecky, jesť niet čo, smrť sa zmilovať nechce. Niekto to oznámil na obci a richtár ju dal k doktorom do špitála. Keď sa o tom dopočul jej syn, v opilosti sa vybral za ňou a vzal ju k sebe domov. Rozľútostený ju uložil na teplé miestečko a ona ho hladila rukami po hlave. Keď sa ruka zahojila, ešte tri krát šla do repy. Vrátila sa do banky, vrátiť dlžobu aj s interesami, lebo to nestihla na čas. Keď sa jej bankár opýtal, že či to je zo zárobku, odvetila, že nie, že to perinku predala a zárobok si odložila na pohreb. 

    Sociálne a morálne problémy, ktoré vyplývajú z majetkových pomerov, sú námetom hry Statky-zmätky. Najlepšia dramatická práca Tajovského – 4-dejstvová dráma, kriticky zobrazil spoločenské pomery na dolnozemskej dedine. (napísal ju v čase pobytu v Nadlaku – Rumunsku – mal možnosť pozorovať sociálne problémy). Centrum deja – bohatí bezdetní manželia Mara a Ondrej Palčík. Svoje majetkové probémy chcú riešiť za pomoci spríbuznených rodín Ľavkovcov a Kamenskovcov. Palčíkovci nahovoria chudobných Ľavkovcov, aby im dali syna Ďurka za vlastného, oženili ho so Zuzkou Kamenskou a oni im prepíšu po smrti svoj majetok. Plán sa Palčíkovi podarí, keď však Ďuro vidí, že išlo len o sľuby, začínajú sa rozbroje. Po čase strpčí Zuzke život do takej miery, že odchádza z domu Palčíkovcov a Ďuro si privádza k sebe druhú ženu Betu. Keď na gazdových meninách na popud chamtivej Bety žiada Palčíka, aby mu prepísal majetok a pre svojich rodičov pôžičku, Palčík odmietne jedno i druhé. Sklamaná Beta opúšťa Ďura a Palčík v zlosti vyženie z domu. Jadro dramatického konfliktu tvorí zápas o majetok. Hra sa vyznačuje funkčným využitím zhusteného dialógu, dejotvorná funkcia je tu vyvážená. Zuzka dopláca najviac na všetky spory. V celej knihe bola nerozhodná, na konci sa sama ostro rozhodla. Prvýkrát Tajovský ukázal rozhodnú ženu, sama rozhodla o svojom budúcom živote.

 
späť späť   26  |  27  |   28  |  29  |  30  |  ďalej ďalej
 
Copyright © 1999-2019 News and Media Holding, a.s.
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.