15. OBRAZ VOJNY V TVORBE REMARQUA, HAMINGWAYA, ROLANDA A ČAPKA

1. pol. 20. stor. sa považuje za najkomplikovanejšie obdobie v dejinách- z historických udalostí 1. a 2. svet. vojna. Najväčšie následky 1. svet. vojny niesli hlavne európske národy. Po 1. svet. vojne nastáva rozmach techniky, čo na 1 strane vzbudzuje nádej na lepší život, ale zároveň určité obavy, pretože človek sa stáva prostriedkom manipulácie vládnucich tried. Prvá svetová vojna prerušila obdobie rozvoja, nastalo obdobie strachu, kedy sa ľudia báli o svoj život a z jedného dňa na druhý strácali ideály a vieru v spravodlivú a lepšiu spoločnosť. Toto obdobie nezostalo nepovšimnuté ani u spisovateľov, ktorí protestovali proti vojne a s tým bola spojená aj ich tvorba, ktorá sa zameriavala na podanie autentických obrazov situácie v danom období. Poukazovali na nezmyselnosť vojny a ľudskú hlúposť. Varujú ľudstvo pred ničivosťou vojny, pred množstvom zbytočných obetí. Vyjadrovali svoje pocity a názory. Patrili k stratenej generácii. K autorom, ktorí ako mladí ľudia zažili na vlastnej koži hrôzy prvej svetovej vojny a v dielach sa k nej vracajú. Podarí sa im vojnu prežiť a vracajú sa domov, lenže strácajú ilúzie o ďalšom živote, nevedia sa zaradiť do spoločnosti. Generácia sa cíti podvedená, oklamaná- stratená.  Mier pre nich nie je vyslobodením, nevedia sa pozerať na život ako obyčajní ľudia, sú poznačení vojnou. „Vy všetci ste stratená generácia.“ – Gertrúda Steinová. Obraz vojny v diele nie je ani tak na to aby zastrašoval citlivé vedomie človeka, ale skôr na to, aby toto vedomie sformoval a upevnil v zápase za skutočnú ľudskosť v medziľudských vzťahov. Medzi najvýznamnejších a najčítanejších autorov patria Ernest Hemingway a Erich Maria Remarque. 

Erich Maria Remarque:

    Nemecko-švajčiarsky spisovateľ, vl. menom Kramer, po nástupe fašizmu žije v exile vo Švajč. A USA. Patril ku generácií autorov, ktorá priamo zo školských lavíc odišla bojovať na front 1. svet. vojny. Stvárňoval tragické príbehy z vojny vo veľkej časti svojho diela. Pretože zachytával skutočnosť v obnaženej podobe, hodnotilo sa jeho dielo často ako prejav naturalizmu. Remarque bol jedným z tých, ktorí hneď po vychodení školy išli na vojnu a dva roky prežil v zákopoch. Po vojne vystriedal množstvo rozličných zamestnaní.

    Svetový úspech dosiahol románom Na západe nič nového (v origináli Im Westen nichts Neues vyšiel v roku 1929). V tomto románe vyjadril všetko, čo prežil a čo si myslí: „Táto kniha nechce byť ani obžalobou, ani vyznaním. Chce sa iba pokúsiť vydať svedectvo o generácii, ktorú – poznačila vojna – i keď unikla jej granátom.“ Autor zobrazuje osudy nemeckých vojakov na nemeckom fronte počas 1. sv. vojny. Jedno z mála diel odohrávajúcich sa na bojisku. Okrem zničenia životov mladej generácie, ich nádejí a ideálov autor zobrazil aj spôsob vedenia vojny. Vo chvíľach ohrozenia života vojak prestáva byť dôstojníkom, prestáva byť vzdelancom- jedn. človek, Franc.- Nemcom. Chce pražiť! Mladí nemeckí vojaci vojnu chápu ako nutnosť, povinnosť, boja sa smrti, nie sú zabijakmi s presvedčenia. Vyčítajú generácií svojich otcov a učiteľov, že všetku tú hrôzu zaodeli do vznešených fráz o národe a vlasti. Mladí vojaci sú svedkami rôznych problémov. Nemci trpia nedostatkom potravín, zbraní a vojakov. Na fronte necvičených vojakov, ktorí front neopúšťajú, trpia. Dezercia- bežný jav. Román je výpoveďou hlavnej postavy- Paula Böumera. Postava je viac menej autobiografická. Je svedectvom o mladej generácií poznačenej vojnou, hoci unikla granátom. Remarque tiež  používa pojem stratení- „sme opustení ako deti, skúsení ako starí ľudia, sme povrchní a suroví, jednoducho sme stratení“ Autori ho preto omylom zaraďujú medzi stratenú generáciu.

Kompozícia románu: dejová línia je dosť slabá. Retrospektívne sa dozvedáme za akých udalostí sa Paulova gymn. trieda prihlásila dobrovoľne ne front vplyvom učiteľa Kantorka a ako prešli základným vojenským výcvikom. Dej je prerušovaní dialógmi Paula s ostatnými vojakmi o otázkach vojny a mieru, ďalej reflexnými úvahami o príčinách vojny, o nezmyselnosti vzdelania vo vojnovom svete.

    Paul Bäumer: - hlavná postava - rozprávač románu.

Celý román je jeho výpoveďou. Trieda sa dostáva na front. Paul zomiera ako poslední a podáva svedectvo o živote a smrti svojich kamarátov. Paul je veľmi citlivý, 20 ročný chlapec. Dennodenne vidí zomierať ľudí na fronte- ťažko znáša situáciu, postrelí franc. typografa Geralda Duvala- spočiatku má výčitky svedomia, nájde jeho adresu, chce napísať rodine, ale potom na to zabudne aby si zachránil vlastný život. Silným citom u chlapcov je kamarátstvo. Jeho veľmi dobrí kamaráti- Kammerick a Katzinski. Na vojne si uvedomuje, že tu nie ej rozdielnosť medzi priateľmi a nepriateľmi- všetkých poslala na front vláda.

     Stanislaus Katczinsky- prezývajú ho Kat. Je hlava skupiny, húževnatý, prefíkaný, ľstivý štyridsiatnik s nehybnou tvárou, modrooký, s ovisnutými plecami a úžasným nosom, čo vždy zaňuchá, keď sa má čosi zomlieť, kde možno prísť k dobrému jedlu, alebo kde sa dá poriadne uliať. Kat umiera, keď ho Paul prenáša cez pole s rozmliaždenou nohou a cestou schytá do hlavy črepinu, je najstarší z hlavných hrdinov, ale má „šiesty zmysel“. K nováčikom sa správa takmer otcovsky a pomáha v každej situácii či už jedlom, radou alebo starostlivosťou. Je ženatý a povolaním obuvník, ale vyzná sa v každom prostredí a povolaní. Nebol vzdelaní, ale veľmi praktický. Dokázal sa zorientovať v každom priestore. Stal sa pre chlapcov nenehraditeľný.

    Kammerich: - je to prvý ranený v románe a aj prvý zomiera, je slabšej konštrukcie, leží v nemocnici, amputovali mu nohu, má silené bolesti, Paul žiada ošetrovateľa, aby mu pomohol, ale ten vie, že Kammerich čoskoro zomrie, jeho matka ťažko niesla jeho odchod na front.

    Albert Kropp- taktiež 19 ročný chlapec, ktorý vo vojne príde o nohu (po amputácií- introvert), je malý, ale z nich najinteligentnejší, najlepšie mu to myslí. Má hodnosť slobodníka. Myslí si, že vojna by sa mala odohrávať medzi generálmi a ministrami a nie obyčajnými ľuďmi.                        

    Detering - je sedliak a najdôležitejšie je pre neho jeho hospodárstvo a rodina. Stále na nich myslí a každý deň číta noviny. Nedokáže pochopiť, prečo vo vojne trpia nevinné zvieratá. Dezertuje, ale chytia ho poľní žandári. Viac o ňom nebolo počuť.

    Müller- sníval o vojnovej mature, preto sa stále učil a všade zo sebou nosil učebnice. Po   Kammerichovej smrti zdedí čižmy, a aj keď mu je to nepríjemné, pretože Kammerich bol jeho priateľ, vie, že on ich už potrebovať nebude, sám zomiera, keď ho z blízkej vzdialenosti trafí svetlica.

    Kantorek- učiteľ telesnej výchovy, ktorý učil Paula a jeho spolužiakov a v podstate donútil svojimi rečami chlapcov, aby sa prihlásili na front - nechceli byť zbabelcami. Nakoniec musí aj on narukovať, z čoho nie je v skutočnosti taký šťastný, ako by sa to z jeho rečí pred triedou dalo predpokladať.

    Himmelstoss- desiatnik a vedúci zberného tábora pre nováčikov, deviateho mužstva. Bol postrachom Klosterbergu, lebo stále preháňal nováčikov a vyvršoval sa na nich. Stále ich takpovediac „buzeroval“. Chlapci sa mu za to raz pomstili riadnou bitkou. Bol malej postavy, zavalitý, mal ryšavé fúzy. V civile bol poštárom, vo vojne si chcel dokázať, aký je dôležitý- funkcia z neho spravila despotu. Pri rozhodujúcej bitke na fronte sa však zachová zbabelo.

V tomto diele vyjadruje svoj hlboký odpor k vojne. Opisuje zážitky skupiny mladých študentov, ktorí okamžite ako skončili strednú školu nastupujú do vojny na front, kde dennodenne vidia umierať iných. Postupne však aj oni, jeden za druhým zahynú. Autor sa pomocou autoštylizácie cez postavu Paula Bäumera dostáva do deja. Dej diela je rozprávaný v prvej osobe ako zážitky a príhody P.Bäumera. Autor používa krátke vety, pomocou ktorých sa zvyšuje gradácia deja. Takisto využíva expresionistické opisy vojny, bolesti a smrti. Dielo je rozčlenené do dvanástich kapitol.