Božena Slančíková Timrava:

Timrava sa narodila v rodine farára. Počas svojho života písala prevažne prózu. V nej mala svoje miesto próza s vojnovou tematikou. B. S Timrava nepodliehala ilúziam po skončení 1. svetovej vojny a utvorení ČSR. Napísala dve diela, v ktorých sa priamo vyskytuje problém vojna. Sú to : V čas vojny a Hrdinovia.

    V diele Hrdinovia /názov novely = ironický/ reaguje autorka na 1.svetovú vojnu, opisuje, ako ju prijímajú ľudia, ich vzťah k nej, je to silne protivojnové dielo. Timrava vyjadruje svoj hlboký odpor proti vojne a zlu, ktoré vojna so sebou prináša. Všetko zlo nesie na svojich pleciach mierumilovný človek. Kontrast: rozdielnosť názorov na vojnu u ľudu a u panských vrstiev. Kým ľud prijíma vojnu s nedôverou, ako zlo, ktoré mu prináša iba utrpenie, páni sa nadchýnajú vojnou a bojovanie v nej vyhlasujú za veľký vlastenecký čin. Realistické opisy rozdielov medzi hrdinami a "hrdinami" počas 1. svetovej vojny, kritizuje malomeštiaka a buržoáziu, jej vlastenecké reči a chválenie vojny, no keď má prísť k činu, snaží sa mu vyhnúť /kritika falošného vlastenectva/. Okrem vojny nezabúda Timrava aj na osobné osudy ľudí z dediny, nestrácajú sa ani v najťažších časoch.2 skupiny ľudí na dedine:

1. = sedliaci - odmietajú vojnu, lebo prináša utrpenie a smrť. Sem patrí aj podnotár Širický.
2. = notár Baláň + pomaďarčená inteligencia (túžia po vojne, ale iba pokým na ňu nemusia ísť oni; ak majú ísť bojovať, už nie sú hrdinovia) - po pol roku ich nadšenie pre vojnu opadlo; po troch rokoch vojnu preklínajú podnotár Štefan Širický - „Prečo má bojovať ľud? Prečo umierať? Čo zlé zavinil?“
Stelesňuje ideál ľudskosti, je to statočný vlastenec, drží vo svojich myšlienkach s ľudom, ale navonok sa nebúri proti pánom, pred pánmi sa tvári, že drží s nimi. Je skôr uzavretej povahy. Uvedomuje si nezmyselnosť vojny; odsudzuje klamstvo, faloš. Tiež je povolaný na vojnu, padne pri zachraňovaní cudzieho- nepriateľského vojaka. Sú doňho zaľúbené všetky dievčatá, on bol zamilovaný do Lízy Malinskej, až dokým si raz náhodou nevypočul jej posmešné reči o utrpení ľudu
notár Laco Balán - „Pre našu krajinu je spása vo vojne!“ „ Zabijeme všetko!“ „Každý túži po boji, za slávou, i ja sám!" „Náš sedliak nerozumie, že pre vlasť nastali veľké časy, časy vznešené, len to má na mysli, že musí deti, ženu opustiť!“ „Kto je proti vojne, ten je vlastizradca!“  Bezduchý cynik; berie si na tvár masku vlastenca, v podstate je to zbabelec a egoista, je pretvarovačný, zbabelý, podlízavý, vystatovačný...
Líza Malinská - "Prečo bolo potrebné ma zo sna budiť? Mohli i ráno oznámiť, že bude vojna... aká to zlosť!“ Mladá pekná učiteľka, páči sa jej Širický a ona sa páčila jemu, sebavedomá, pyšná, samoľúba, rozmaznaná, za každú cenu chce mať to, čo si zaumieni /rodičia si ju tak vychovali, dávali jej všetko, čo chcela/, vymáha si to častým plačom

Dej sa odohráva v istej dedine v Hrablickom okrese. Nočný pokoj dediny rozruší správa o vypuknutí 1. svetovej vojny. Všetci sú preľaknutí. Výkriky zúfalstva, nešťastia i zadosťučinenia počuť nocou. Ale páni, a spočiatku i ľudia, sú presvedčení o skorej porážke nepriateľa. Vojna sa však predlžuje a odobratí sú i takí, ktorí boli spočiatku oslobodení od vojenskej služby. Žiada si stále nových chlapov a tak príde rad i na Širického a notára Baláňa. Baláň všetkých posmeľuje do boja, ale keď jemu príde povolávací rozkaz, je z neho úplne iný človek, je bledý, vystrašený, chorý, bojí sa smrti, dokaličenia. Sľubuje hory-doly, len aby nemusel narukovať. Nakoniec, keď ho nezoberú, ako keby sa znova narodil: „Nesúci! Baláňom trhlo. Vrelá krv prebehla mu telom za minútu a obliala i temeno, že očervenel celý. Veľká radosť ohlušila ho, že teraz už od nej nemohol sa pohnúť." Širický je odobraný. Tomu sú protivné vystatovačné reči pánov, je znechutený Baláňovým správaním, jeho „vlastenectvom“, cíti s trpiacim ľudom. Chce ísť k Líze, ktorú už dlhšie miluje, vyznať lásku, ale náhodou začuje jej tvrdé reči na dedinských ľudí, ako sa smeje z plaču a kvílenia nešťastných žien, nesúceho sa dedinou, z utrpenia ľudu. Širický, ktorý je s ľudom spätý, nechápe jej povrchnosť, nahnevá sa na ňu a svoj úmysel nevykoná. Na vojnu odchádza vyrovnaný, keďže v dedine nezanecháva nikoho, koho miluje /nemal rodinu/. Vojna pokračovala ďalej. Denne prichádzali správy do dediny, kto padol, kto je dokaličený a čoskoro sa preto vráti domov. Aj u pánov pomaly hasne vlastenecký zápal a nadšenie za vojnu. Za tri a pol roka od začiatku vojny sa už ani jeden z nich neoduševňuje pre vojnu, nikto v nej nevidí spásu pre krajinu ako predtým, chcú pokoj, mier. I Baláň zmenil reči: „Kedy bude koniec týmto časom strašným? Nebolo nám dosť vyliatej krvi?!“ V tomto čase sa dozvedeli od Paľa Dubovie, ktorého na pár dní z vojny pustili, že Širický padol. Zomrel na fronte pri záchrane nepriateľského vojaka: „Raz po bitke, keď sme zahnali nepriateľa, jeden ranený stenal a volal o pomoc. Nik nechcel k nemu, lebo paľba, hoc poriedku, ešte trvala - oni šli. Dosť sme ich prosili, aby ho nechali, že je to aj tak nie náš ranený, ale ich - nedbali nič. Šli k nemu a ako si kľakli, kde ležal, že mu pomôžu, viac ani nevstali. Tam ich guľa trafila do čela." Aj keď bol Štefan Širický nútený zabíjať, zachováva si svoju ľudskosť, vyjadril takto svoj odpor k vojne. Je to však len individuálny protest.

    Milo Urban:

patril medzi významných prozaikov slovenskej poprevratovej literatúry. Počas existencie Slovenského štátu poskytoval svoje služby vtedajšej vláde. Vrchol jeho tvorby tvorí román Živý bič. Osamelej hájovni pod Babou horou prežil radostné detstvo v dôvernom styku s prírodou. Už ako šestnásťročný začal publikovať. Stal sa úradníkom a neskôr redaktorom v Bratislave. Vo svojich dielach vytváral tragické ľudské situácie, nastoloval a riešil v nich všeobecne platné ľudské problémy. Do našej literatúry nimi vniesol nový spôsob vykreslenia postáv cez ich vnútorné konflikty.

    Živý bič-  Obsah: Román Živý bič bol jedným z prvých diel sloveskej medzivojnovej prózy, ktoré už v 30. rokoch začali v prekladoch prenikať aj do sveta. Milo Urban sa ním zaradil medzi autorov románových diel o prvej svetovej vojne, aké od začiatku 20. rokov začali vznikať v literatúre európskych krajín a v USA (Henri Barbuse: Oheň. Roland Dorgelés: Drevené kríže. E. M. Remarque: Na západe nič nového. A. N. Tolstoj: Krížová cesta, Ernest Hemingway: Zbohom zbraniam a i.).
Témou románu je prvá svetová vojna. Dej sa však neodohráva na forte, ale autor opisuje jej vplyv na život ľudí v horniackej dedine Ráztoky. Vojna ničí majetky, zabíja a mrzačí ľudí bez rozdielu a psychicky zaťažuje charaktery jednotlivcov a ich konanie. V pozadí osudov hrdinov románu stojí dedina ako celok. Urban neidealizuje pomery v nej, ale zobrazuje krutosť a surovosť v konaní niektorých postáv, alkoholizmus a násilie. Vplyv vojny zobrazil M. Urban na osudoch viacerých obyvateľov Ráztok. Spomedzi nich však do popredia vysunul Adama Hlavaja, človeka jednoduchého, no pritom aktívneho, obetavého, priateľského, vedomého si svojej ľudskej dôstojnosti. Ďaľšie postavy:
Eva Hlavajová, Adamova žena, ktorá trpí odchodom muža na front, a tak sa stáva ľahkou korisťou notára Okolického. Eva je jednou z mnohých obetí vojny v zázemí. Dotkla sa jej všetka krutosť a surovosť tohto obdobia. Notár Okolický patrí k zhýčkaným reprezentantom vyššej triedy, ktorý trpí pocitom strachu a neuspokojenosti zo života. Osobuje si právo i moc zasahovať do osudov ľudí len pre svoje nezopovedné pobavenie. Ilčíčka, jednoduchá sedliačka, ktorá sa inštinktívne búri proti každej nezmyselnej krutosti a keď jej na fronte zastrelia jediného syna, stáva sa otvoreným hlásateľom všetkej pravdy, rebelantom proti existujúcemu poriadku. Román sa skladá z dvoch častí - Stratené ruky a Adam Hlavaj.