18. SLOVENSKÁ MEDZIVOJNOVÁ POÉZIA (vitalizmus v poézií SMREKA, novosymbolizmus LUKÁČA, sociálne motívy NOVOMESKÉHO, katolícka moderna JANKO SILAN, nadrealizmus RUDOLF FÁBRY)

    Laco Novomeský:

Najvýznamnejším predstaviteľom avantgardnej ľavicovej poézie. Narodil sa v Budapešti. Po vzniku ČSR sa rodina presídlila do Senice. Absolvoval učiteľský ústav v Modre , krátko pôsobil ako učiteľ v Bratislave , neskoršie sa stal žurnalistom. Bol redaktorom ľavicových novín , neskôr až do rozdelenia ČSR žil dlhší čas v Prahe. V roku 1944 sa podieľal na príprave SNP. Po druhej svetovej vojne pôsobil ako politik v oblasti osvety a kultúry. Bol obvinený z buržoázneho nacionalizmu a odsúdený na desať rokov väzenia. Občiansky a umelecky bol rehabilitovaný až v roku 1963 , keď sa opäť vrátil do literatúry. Zomrel v Bratislave. Prvé básne uverejňoval začiatkom dvadsiatych rokov v časopisoch Vatra , Svojeť a Nový rod. Dlhší čas sa publikačne viazal na časopis Mladé Slovensko.

V prvotine Nedeľa sú popri množstve sociálne ladených veršov aj básne vyslovene melancholické , plné osobných smútkov , ale aj úžasu nad svetom , v ktorom boli silní a slabí , v ktorom nik nezastená z detského pozdravenia. Už tu prejavil silnú stránku tvorivej osobitosti - zmysel pre účinnú básnickú skratku a pôsobivé prežívanie plynutia času.

Vo viacerých básňach debutu Slúžka, Noc, Nedeľa, Fiasko sa prechyľuje k príbehovosti , začleneniu epických motívov do lyrického tkaniva svojej poézie, využíval apollinairovské pásma a črty poetizmu, ktoré prehĺbil v zbierke Romboid. Túto venoval pamiatke Janka Kráľa. Vyjadruje tu smútok nad jeho sociálnymi protikladmi v súzvuku so svojim ľavicovým presvedčením.

V zbierke Otvorené okná sa mu podarilo posilniť avantgardnú a sociálnu tvorbu. Zbierka obsahuje intímne ladené verše Noc v stráni a verše s témou domova Slávny slovenský cmiter.
Cyklická báseň Stretnutia je slovenskou sociálnou epopejou, v ktorej básnik stvárnil tému slovenských hrobov, rozsiatych po bojiskách 1. svetovej vojny , ako aj hrobov slovenských vysťahovalcov roztrúsených po celom svete.

Zbierka Svätý za dedinou , ktorá vyšla v Prahe obsahuje básne so španielskou tematikou. Španielska krajina , Kondotiér.

Vo väzení napísal ďalších desať básní , ktoré vydal pod názvom Pašovanou ceruzkou. Svoj návrat do literatúry vyjadril dvoma poémami Vila Tereza a Do mesta 30 minút.

Zbierka Stamtodiaľ a iné obsahuje osobné a tragické motívy. Podobne bol ladený cyklus básní pod názvom Dom , kde žijem , ktorú však už nestihol publikovať. K problematike SNP sa vrátil v obsiahlej básni Analýza.

    Rudolf Fábry:

Fabryho básnické začiatky sa datujú do prvej polovice 30. rokov dvadsiateho storočia, keď publikoval v časopisoch Svojeť a Postup. Ako osemnásťročnému mu v roku 1933 vyšlo sedem básní v Antológii slovenskej poézie. Na básnikovo ďalšie autorské formovanie mal výrazný vplyv jeho pobyt v Prahe (1933), kde sa prostredníctvom českých prekladov zoznamoval s európskou básnickou avantgardou, predovšetkým so surrealizmom, ktorý v tom čase začínal prenikať aj do českej poézie (V. Nezval, K. Teige). Fabryho básnickú prvotinu Uťaté ruky dnes literárna historiografia právom pokladá za nástup surrealizmu (nadrealizmu) v slovenskej literatúre.

    Básnik tu uplatnil metódu voľného radenia asociácií, spontánnej uvoľnenej obraznosti, miestami princípy tzv. kŕčovitej krásy a prezentoval sa aj tzv. automatickými textami. Po prvý raz v dejinách slovenskej poézie bol nastolený voľný verš ako závezná forma básnického prejavu.

    Príklon k úsiliu o nové umelecké videnie reality a rozchod so starými básnickými postupmi sa prejavuje aj v špecifických estetických gestách, akými je napríklad prečiarknutie názvu prvej časti zbierky Prológ ( názov je prečiarknutý dvoma silnými čiarami na znamenie, že práve takéhoto básnenia sa autor teraz vzdáva – pokladá ho totiž iba za predstupeň ku skutočným básňam), či využitie detských riekaniek v záverečnej časti nazvanej Fair play.

    Mladý lyrik sa tak stal akýmsi duchovným otcom surrealizmu, hoci samotná nadrealistická básnická skupina sa sformovala až v roku 1938. Surrealistickú (nadrealistickú) básnickú metódu Fabry rozvinul vo svojej druhej zbierke Vodné hodiny hodiny piesočné.

    V básnickej skladbe Ja je niekto iný- slovenský nadrealizmus vyvrcholil práve v tejto obsiahlej básnickej skladbe- vyvrcholilo Fabryho umelecké hľadačstvo. Úryvky z nej uverejnil ešte počas druhej svetovej vojny v nadrealistických zborníkoch Sen a skutočnosť (1940) a Pozdrav (1942) a v časopise Elán. Prevládajú v nej apokalyptické vízie (objavujúce sa už aj v predchádzajúcich knihách), ktoré sú reakciou na fašistický totalitarizmus a vojnu. V dvoch pásmach skladby si básnik vytvoril postavu Fénea – “diabla metafory”, ktorý ho sprevádza bájnym svetom utrpenia a hrôzy.

Autor však skladbu dotváral až po oslobodení, čo zanechalo na jej tematickom a morfologickom ustrojení zjavné stopy. Ako nadrealistická poézia vôbec je i táto Fábryho skladba viacvýznamová. Okolo ústredného motívu smrti reťazia sa v nej obrazy krutosti, hrôzy a všeobecnej záhuby. Takým spôsobom vyslovoval básnik svoj protest proti vojnovému ničeniu a tým nepriamo zároveň svoj odpor voči ére fašizmu. Jeho skladba sa však líši od bežnej chápanej občianskej lyriky. Vytvára sa nadskutočno – jeho rozdvojenie, čo naznačuje aj názov skladby „Ja je niekto iný“, bytosť Féneo je druhý pól básnikovho subjektu.  Féneo – diabol metafory, básnikov partner a dvojník. Z úst Fénea sa valia obrazy všeobecného zmaru, obrazy sveta a vesmíru vyvráteného z koreňov.Kreácia pomyselného dvojníka Fénea umožnila Fábrymu rýdzo básnickými prostriedk. konfrontovať osobné aj kolektívne podvedomie pohnutej doby s racionálnym vedomím. Dve stretnutia s touto postavou tvoria obsahové jadro celej skladby (Prvé stretnutie s Féneom a Druhé stretnutie s Féneom). Medzi týmito dvoma pásmami predstáv klenie sa hlavná myšlienka diela- privolávanie nového času. Dramatické napätie trvá až do okamihu, keď v závere skladby v básni „Ja som to“ obnovuje jednotu subjektu „ktosi šiel po ceste s Féneom, ruka v ruke, ten ktosi bol som ja a ja som bol Féneo“. Pod strhujúcim dojmom oslobodenia, v ktorom sa jeho pohľad od pochmúrnych scenérií vojnového ničenia preniesol k "sklepeniam budúcnosti". V tejto časti sa súbežne s obnovou racionálneho zmyslu vracia do jeho básnického prejavu tradičný systém básnického pomenovania. Záverečná časť skladby (Prológ k epilógu) vyznieva harmonicky ako dôverčivá oslava moderného sveta – veku. V nej sa básnik zároveň vracia k tradičnému lyrickému prejavu.

Lyrická poéma Ja je niekto iný svojim syntetickým básnickým obsahom a originálnym tvarom patrí medzi najväčšie tvorivé zisky slovenského nadrealizmu. Je to nový typ alebo nový stupeň nadrealistických obrazov o skutočnosti.