Pavol Jozef Šafárik:

Spisovateľ, historik, etnograf, jazykovedec, narodený 13. mája 1795 v Kobeliarove, okres Rožňava. V rokoch 1805-1808 študoval na nižšom gymnáziu v Rožňave. V rokoch 1808-1810 v Dobšinej, 1810-1814 na lýceu v Kežmarku. Tam v kruhu uvedomelých spolužiakov a zásluhou profesorov mal možnosť spoznať základné slavistické diela a československy a slovansky sa uvedomiť. Zároveň sa tam začal literárne prejavovať, V rokoch 1815-17 išiel opäť študovať. Tentoraz filozofiu a dejiny na univerzitu v Jene. Na ceste tam a späť sa zastavil v Prahe. Tam nadviazal kontakt s Jungmanom a Hankom – vedúcimi osobnosťami českej kultúry. Roku 1819 prijal miesto prof. a riaditeľa novozaloženého srbského pravoslávneho gymnázia v Novom sade. V roku 1848 pokrokovo vystúpil na Slovanskom zjazde, zaslúžil sa o rozvoj vedeckého bádania, o školské reformy, budovanie slavistických katedier, vydávanie prameňov. V čase Bachovho absolutizmu žil utiahnutý a venoval sa iba vedeckej práci. Zo strachu pred prenasledovaním za svoje smelé vystúpenie na zjazde v roku 1848 spálil svoju korešpondenciu.

Šafárik si v poézii vytváral aktívny vzťah k životu, chápal ju v úzkej spätosti s ním. V Bratislave s Palackým napísal anonymný spis vo forme 6 listov – Počátkové českého básnictví obzvlášte. Spracovali v ňom teoretické otázky prozódie a angažovanosti poézie, kritike podrobili súčasnú čes. a slov. poéziu, odmietli Dobrovského prozodický systém a navrhli používať časomieru.
Venoval sa aj prekladovej literatúre. V Jene preložil Schillerovu drámu Maria Stuartka a Aristofanovu komédiu Oblaky. Zaoberal sa aj štúdiom pamiatok staroslovienskej literatúry a dejín slovanských národov. Pre študujúcu mládež a záujemcov o slovanskú kultúru vydal učebnicu o slovanských jazykoch a literatúrach. Po tomto diele sa Šafárik naplno venoval výskumu dejín slovanských národov.        Svoje rozsiahle poznatky o najstarších dejinách slovanských národov zhrnul do významného vedeckého diela mladej slavistiky – knihy Slovanské starožitnosti. V nej predstavil slovanské národy, dokazoval indoeurópsky pôvod slovanských jazykov. Vychádzal zo záznamov arabských a gréckych historikov a návštevníkov slovanských krajín. Dielo pomohlo rozšíriť poznatky o slovanských národoch a bránilo ich pred zneužívaním. O jeho význame svedčí aj fakt, že vyšlo v ruskom, poľskom i nemeckom preklade, sčasti aj v srbštine a francúzštine. Podobný charakter malo aj dielo Slovanský národopis. Priniesol základné údaje o slovanských národoch, ich sídlach, jazykoch, etnických hraniciach so zemepisnou mapou. V spore o Štúrovskú slovenčinu sa postavil na stranu J. Kollára ako jeho generačný druh, ale prejavil pochopenie aj pre Štúrovo vystúpenie. Mal však obavy, že spisovnou slovenčinou sa oslabí spoločný zväzok Čechov a Slovákov. Šafárik položil vedecké základy slavistiky, požíval veľkú úctu doma i za hranicami. Zomrel 26. 5. 1861 v Prahe. Jeho dielo vyšlo pod názvom Sebrané spisy I., II., III., čiastočne ako Spisy I, jednotlivé diela aj ako Dejiny slovanskej reči a literatúry vo všetkých nárečiach a Literatúra, jazyk, spoločnosť. Univerzita v Košiciach spolu s niekoľkými fakultami v Prešove nesie jeho meno.