23. SLOVENSKÁ POÉZIA PO R. 1945 AKO METAFORA ĽUDSKÝCH OSUDOV A ŽIVOTA ČLOVEKA (KOSTRA, HOROV, RÚFUS, VÁLEK)

1945-1948- najzložitejšie obdobie v dejinách literatúry- týka sa to poézie, prozy a drámy. Celá slovenská literátúra sa doslova ocitla v troskách. Viacerí autori boli väznení, iný žili v ústraní, boli zastrašení alebo emigrovali. Čo sa týka autorov medzivojnovej poézie- Beniaka, Lukáča, Smreka: 1. z nich bol väznený a odsúdení a ďalší sa museli nachvíľu odmlčať, pretože sa nedokázali vzdať svojej duchovnej orientácie. Podobný osud stihol aj Laca Novomeskáho.

Ján Kostra:

Autorovu počiatočnú básnickú tvorbu inšpirovali poetizmus (Nezval, Seifert, Wolker) a v 20. storočí autori Novomeský a Smrek. Výber z básní vyšiel pod názvom Posledné a prvé. Autor postupne od pôvodnej poézie (črty poetizmu a symbolizmu) prechádza k motívom detstva a dospievania, vyjadril lásku k matke a domovine. K jeho prvým zbierkam patria Hviezda a Moje rodná- nesie znaky rodného kraja. Motív domova je u Kostru pokračovaním medzivojnovej poézie a podobne ako Lukáč dáva do protikladu kontrast domov- svet, dedina- mesto. V obd. 2. sv. vojny píše básnické zbierky: Ozubený čas, Puknutá váza, Ave Eva, Presila smútku, Všetko je dobré tak. Kostra bol aj prekladateľom z franc.- Bodlaire- Kvety zla a z nemeckej- Geothe.

Presila smútku: prvá povojnová zbierka, autor sa však vrátil k 2. sv. vojne- hrôzy vojny. Autor sa uzatvára do seba. Donútila ho presila smútku zo sveta, z ktorého prichádza gigantizmus smrti. Nedokáže sa zmieriť s tým, čo dokáže urobiť človek a pýta sa: „Čo sa to deje s nami planéta?“- báseň Planéta Zem. Márne chce uniknúť smútku, nedarí sa mu to- báseň Už smútok preteká. Autor uvažuje nad tým kde by našiel svoj druhý domov lebo tu pre neho miesta niet. Zvažuje či by sa nemal presťahovať na inú planétu, hviezdu, alebo by si nemal vziať na seba inú podobu len nie ľudskú, pretože o človeku má tú najhoršiu predtavu. Priraďuje mu tie najhoršie prívlastky: „Zvrhlí je tento svet, človek dokáže zožrať človeka, človek je horší ako zviera.“ Autor jediné východisko nachádza v poézií. Len báseň je schopná dať mu radosť, vitalitu, rodosť zo života.

Ave Eva: táto básnická zbierka je vrcholom básnikovej tvorby, je to lyrické vyznanie básnika k žene, oslava ženstva ako životodárneho princípu. Zmyselný, erotický lyrizmus skladby sa prelína do básnickej reflexie. Žena je symbolom lásky, prúdom života. Predstava ženy sa mení na mítus ženstva ako podnet pre život. V básni dojíma nielen erotika, ale morálny vzťah k žene, spolucítenie s osudom ženy uprostred hrôz vojny, kedy sa stráca pôvodné poslanie ženy milovať muža a rodiť deti. Skladba vyznieva optimisticky, že sa žene vráti pôvedné poslanie. Táto báseň spolu so Smrekovou- Básnik a žena patrí medzi vrcholné skosty úcty k žene slovenskej lyriky.

Autor sa po 1948 odmlčal (bol ovlyvnený soc. real.). Neskôr znova vstupuje do literatúry zbierkami: Šípky a slnečnice, Báseň, Dielo tvoje a posledné zbierky: Len raz, Každý deň.

Každý deň: Čo je ideou básne Každý deň? Hlavnou myšlienkou je, že človek nemôže existovať sám. Existuje praveká pravda, že človek je tvor spoločenský a nie samotársky. Kostra však presne stanovuje atribúty človeka, ktorého máme stretať každý deň. Máme stretať človeka:

a) obráteného tvarou do dialky (má predstavovať optimistu majúceho svoj cieľ)
b) nie strachoputa (nemá sa báť nepoznaného)
c) človeka, ktorý chce spoznávať nové svety (tým chce povedať, že máme stretať človeka pokrokového a nie spätkujúceho). Na to, aby dosiahol potrebný efekt využil animáciu (racy s ypsilonom sú zvieratá a raci s iotou sú ľudia)
d) každý deň stretnúť jednoduchého človeka, ktorý sa nevzdá, padne, ale zdvihne sa a ide ďalej.

Každý deň stretnúť človeka,
ktorý bremä vláči,
klesá,
a z prachu vzletí.

e) stretať človeka, ktorý s tebou súcití a žije s tvojimi problémami:

Stretať človeka,
ktorého srdce v tebe bije.

Básnik používa na zdôraznenie každej hlavnej myšlienky refrén:

Každý deň stretnúť človeka,
človeka stretnúť každodenne.