Milan Rúfus:

má bohatú tvorbu, ktorá bola preložená do mnohých jazykov.

Debutoval zbierkou Až dozrieme, ktorá obsahuje rôzne motívy: rodičia, rodný kraj, 2.sv. vojna, aktuálne spoloč. podmienky. Optimizmus predošlej generácie vystriedal smútkom a tragizmom, ktoré vznikli z obavy o budúcnosť človeka vo svete plnom násilia a krutosti. Prehĺbil pohľad na človeka v celom jeho tragickom rozmere. Zobrazuje motív domova, detstva a lásky. Až dozrieme, to si uvedomíme až vtedy, keď dozrieme. Potom pochopíme zmysel aj tých predtým nepodstatných vecí. Dozrieť znamená pochopiť.

Zbierka Chlapec maľuje dúhu: autor hovorí o najdôležitejšom a najpodstatnejšom- o zrode človeka, o smrti, o potrebe lásky o dare života.

Autor sa predstavil ako tichý človek, ale u Rúfusa byť tichým neznamená byť pasívnym- zmiereným so svojim osudom, ale naopak autor vyzýva ľudí aby sa prebudili zo spánku a bijovali za to čo bude v budúcnosti patriť ich deťom. Rúfus začal tvoriť ako 17 roč. po skončení 2. sv. vojny, ale hrôzy vojny sa mu nestihli premiestniť do jeho tvorby. No dokázal sa vcítiť do utrpenie života ľudí, ktorí vo vojne stratili to najvzácnejšie čo mali- deti.

Zbierky Zvony, Hudba tvarov (zb. spojená s umelcom Ľudovítom Fullom- autor analyzuje podstatu krásy), Stôl chudobných, Kniha rozprávok (ovplyvnená ľudovou slovesnosťou). Pre deti a mládež: Modlidbičky, Lupienky; preklady z nórskej literatúry.

    báseň Materstvo: (zb. Až dozrieme) V úvode autor využíva určitú paralelu: tak ako roľník sa celý rok stará o svoje semiačko zaadené hlboko v zemi, opatruje ho a chráni, aby na konci života zožal svoju úrodu, tak plodom našeho života sú deti. No od zrelého klasu je ešte dlhá cesta k dobre vypečenému chlebíku. Podobne je to s deťmi- narodením sa začína dlhá cesta k dobre vychovanému človeku. Básnik reaguje na ženinu bolesť- „zrod človeka je vykúpený bolesťou“ a s bolesťou a fanfárami plaču prichádza nový život. Autor vyjadruje čím je dieťa pre matku- všetkým. Matka a dieťa tvoria symbiózu- splynutie duši matky a dieťaťa- matka prežíva jeho bolesť, žiaľ, smútok, sklamanie, šťastie. Je tu silná citová spätosť, kontakt, ktorý je užší s matkou ako s otcom. Autor používa oslovenie z biblie-„Mária matka spasiteľova“, ktorá je symbolom všetkého utrpenia, ale aj odpúšťania.

    báseň Modlidba za Slovensko: od začiatku autor prirovnáva Slovensko k hniezdu. Hniezdo je symbolom domova, rodičov, domovom rodín- ľudí, ktorí sú si blízky a majú sa radi. Autor považuje za najväčšiu hodnotu Slov. „deti Slovenska“- otcov, mamy, všetkých žijúcich- deti. Autor vyzýva aby sme sa radovali, že máme zem samým bohom darovanú. Chce v nás vzbudiť spoluzodpovednosť za spoločnosť. V 3. časti autor naznačuje, že Boh dal Zem Slovákom už skôr a my ho teraz máme zveľaďovať pre ďalšiu generáciu. Prosí Boha aby vzhliadol k Slovensku, hoci je malé, ale autor tvrdí, že nezáleží na veľkosti hraníc, ale na veľkosti ľudskej humanity.

    báseň Rozjímanie o detskom smútku: (zb. Nové modlidbičky) Je ukážkou autorovej veľkej lásky k deťom. Prirovnána deti k anjelom ich čistotou a nevinnosťou. Ich život nie je vždy šťastný a bezstarostný. Duša dieťaťa sa môže cítiť osamelá. Deti majú tiež svoje problémy a sny a dospelý ich nechápu. Deti majú svoj vlastný svet, ktorý chráni „záštita Ježišova“, ktorá na deti nenechá dopustiť. Vie, že detská duša je krehká a zraniteľná. Stotožňuje sa s myšlienkou Ježiša Krista.