Absurdná dráma- v 50.r sa začína šíriť dramatická tvorba. Prvé náznaky zaznamenávame už na konci 1. pol. 20. storočia vo francúzskej a americkej literatúre. Človek v nepriateľskom svete sa pohybuje bezhlavo a uprostred nezmyselných vzťahov s inými ľuďmi nedokáže komunikovať, prestáva byť osobnosťou, stáva sa hračkou akýchsi nepomenovataľných síl. Absurd. dráma bola charakterizovaná mihilistickou (absolútna ničota) koncepciou života človeka a ovplyvnila existencionalistickú filozofiu o nezmyselnosti života a človeka. Predstavitelia absurdnej drámy prerušili štruktúru klasickej drámy- chýbal súvislý dej, zápletka, vyvrcholenie, medziľudská komunik. Postava nie je charakterizovaná, odnikiaľ neprichádza nikam nesmeruje. Ocitne sa v chaotickom svete osamelá, bez možnosti túto situáciu zmeniť.
Antoine de Saint- Exupéry:
francúzsky prozaik a esejista šľachtického pôvodu. Študoval v Paríži. 1921 nastúpil základnú vojenskú službu v letectve. Bol pilotom u rôznych spoločností, od 1934 v službách Air France. Za občianskej vojny bol v Španielsku, odkiaľ písal reportáže pre parížske denníky. V roku 1938 sa pokúsil o let medzi New Yorkom a Ohňovou Zemou. Od roku 1943 slúžil ako vojenský pilot vo francúzskej oslobodzovacej armáde v severnej Afrike a 1944 sa nevrátil z letu nad Korzikou. Písal romány a poviedky s tematikou života letcov a vojny, v ktorých život nechápal ako dobrodružstvo, ale ako hrdinstvo jednotlivca a jeho obetavosť pre iných.
Debutoval novelou Letec. Romány: Pošta na juh, Zem ľudí. Filozofickou rozpravou pre dospelých Malý princ, symbolicky ukazuje, že len priateľstvo a láska vedú k prekonani osamelosti. Táto filozofická rozprávka sa dá chápať v dvoch úrovniach:
- detskej úrovni ako epické rozprávanie o Malom princovi,
- vo filozofickej úrovni ako hľadanie pravdy a zmyslu života.
Na formovanie talianskej literatúry mal veľký vplyv bol talianskeho ľudu proti Musoliniho fašistickej diktatúre. V Taliansku sa v 50-tych rokoch zformoval nový umelecký smer neorealizmus. Nadviazal na realistické literatúrne tradície, ale tiež analyzoval sociálne problémy povojnového Talianska. Hrdinami sa stávajú jednoduchý ľudia z vidieku a z najbiednejších mestských štvrtí. Autori na priblíženie situácie využívajú ľudový jazyk a jednoduché štylizácie.
Alberto Moravia:
Najvýznamnejšou osobnosťou talianskej literatúry. Do literatúry vstúpil už v 20-tych rokoch románom Ľahostajní. Odkrýva v ňom zvrátenosť istých kruhov vtedajšej talianskej spoločnosti a hlbokú krízu jej morálnych hodnôt. Romány: Rimanka, Vrchárka. Po vykresľovaní morálneho úpadku buržoáznej spoločnosti pokračuje autor svojim dielom Nuda.
Rimanka: vrcholné dielo talianskeho neorealizmu, nesie prvky existencionalizmu (nazáujem, nuda). Román zachytáva obraz jednoduchých ľudových vrstiev v Ríme počas fašistického štátu, s tým súvisí zatýkanie, výsluchy, praktiky fašistickej polície. Centrom pozornosti je psychológia dievčaťa, ktoré sa stáva prostitútkou napriek tomu, že cielom jej života je prežiť život milujúcej matky a manželky. K prostitúcií ju dovedie najchudobnejšia štvrť šičiek a práčok a matka, ktorá túži aby jej dcéra neživorila a využila svoju krásu. Adriana sa v závere diela vzdáva života prostitúdky, kvôli svojmu dieťaťu. Román je výpoveďou hlavnej postavy Adriany a skladá sa z 2 častí.
1. Adriana sa na podnet matky stáva modelkou istého maliara. Stretáva sa s panským šoférom Ginom, ktorý sa do nej aľúbi. Adriana prežíva večer s Ginnom v dome jeho panej. Adrianina priateľka Gizela pozve Adrianu spoločný výlet, aby robila spoločníčku Astantovi (policajnému úradníkovi). Ten sa do nej zaľúbi. Adriana ho spočiatku odmieta, no nakoniec podľahne a získava prvé peniaze. Astan pozýva Adrianu na ministerstvo, kde jej oznámi, že Ginno je ženatý, má svoju rodinu. Adriana je rozčarovaná a rozhodne sa žiť životom prostitútky napriek. Adriana zinscenuje stretnutie s Ginnom a oznámi mu, že vie o jeho rodine a z hnevu ukradne jeho panej pudrenku. V Adrianinom byte sa stretáva množstvo mužov. Jediný, s ktorým sa nechce milistne stýkať je Astanta.
2. Adriana s Gizelou žijú životom „úspešných“ prostitútok. Na ulici majú veľa zákazníkov, medzi ktorými je Giacomo Mino, do ktorého sa Adriana zaľúbi. Ginno rozviaže kontakty s Adrianou, zmieri sa s tým, že je prostitútka a narafiči krádež púdrenky na slúžku, ktorá mu bola nesympatycká. Slúžka sedí vo väzení a Adriane je to ľúto. Preto prichádza za Astantom, ktorý jej poradí aby sa obrátila na kňaza, ktorý púdrenku vráti na polícií. Adriana čoraz viac ľúbi Mina, ktorý jaj prezradí, že je členom protivládnej protifašistickej organizácie. Mino má záporný postoj k životu a k sebe samému. Zo strachu prezradil mená svojich priateľov- členov organizácie. Má výčitky svedomia a spácha samovraždu. Adrianu zachraňuje iba vedomie materstva a chce aby sa jej dieťatko narodilo zdravé a bolo šťastné. V závere pochopí, že najväčšou hodnotou života je čestnosť a poctivosť.
