2. STAROSLOVIENSKA LITERATÚRA A JEJ OHLAS V SLOVENSKEJ NÁRODNEJ KULTÚRE.

Veľkomoravskú ríšu založil knieža Mojmír I. (830 - 846) a zveľadil knieža Rastislav (846 - 870). Veľkomoravské kniežatá museli bojovať proti vplyvu Východofranskej ríše, ktorý upevňovali šírením kresťanstva franskí kňazi. Kresťanstvo v tom období bolo oporou štátu, základom jeho celistvosti.
Z toho dôvodu Rastislav vypravil k byzantskému cisárovi Michalovi III. posolstvo so žiadosťou o vierozvestcov. Michal III. mu v roku 863 poslal bratov Konštantína a Metoda. Obaja poznali slovanské nárečie z okolia svojho rodiska Solúna. Pred príchodom na naše územie zostavil Konštantín a Metod prvé slovanské písmo – hlaholiku (na základe malej gréckej abecedy, glagol = slovo) a prvý slovanský spisovný jazyk – staroslovienčinu, zrozumiteľnú pre ľud na rozdiel od latinčiny. Svojou činnosťou marili úsilie franských feudálov o nadvládu nad VM. Franskí kňazi bratov obvinili pred pápežom z bohorúhačstva, a preto sa obaja vypravili do Ríma (867)obhajovať slovanskú bohoslužbu. Konštantín pred pápežským dvorom obhajoval staroslovienčinu nielen ako jazyk spisovný, ale aj cirkevno-kresťanský proti názoru, že „sú len tri jazyky, ktorými sa patrí v knihách sláviť Boha: hebrejský, grécky a latinský“. Tento názor(3 jazykov) obhajovali tzv. Trojjazyčníci. Pápež Hadrián II.(867 - 887) potvrdil slovanskú bohoslužbu a vymenoval Metoda za arcibiskupa. Konštantín vstúpil v Ríme do kláštora, prijal meno Cyril a čoskoro zomrel. Metod sa vrátil na VM, kde sa medzitým stal vládcom Svätopluk, ktorý podporoval franských kňazov. Na ich podnet Metoda uväznili a dali odvliecť do Bavorska. Na zákrok pápeža Jána VIII. ho po vyše dvoch rokoch prepustili. Metod musel znovu v Ríme obhajovať slovanskú bohoslužbu i svoje učenie. Ján VIII. potvrdil starosloviensky liturgický jazyk. Po Metodovej smrti pápež Štefan V. zakázal slovanskú bohoslužbu. Väčšina slovienskych kňazov musela odísť pred prenasledovaním, pretože Svätopluk sa priklonil k latinskej liturgii. Uchýlili sa najmä do Bulharska, kde začiatkom 10. Storočia zostavili nové písmo – cyriliku (na základe veľkých písmen gréckej abecedy).

Významným kultúrnym činom Konštantína a Metoda bolo zostavenie prvého slovanského písma - HLAHOLIKY, založenie 1. slovanského literárneho jazyka - Staroslovienčiny, a vytvorenie 1. slovanskej prekladovej a pôvodnej literatúry. (Cyrilika vznikla až na zač. 10. st. na bulharskom území. Starosloviensky jazyk bol macedónskym nárečím z okolia Solúna.) písmo: HLAHOLIKA (vychádzala z malej gréckej abecedy) jazyk: STAROSLOVIENSKY Stredoveká literatúra vyrastala na základe feudálneho spoločenského poriadku a kresťanského náboženstva. Spočíva vo viere v božský, nadpozemský svet. Ľudský, pozemský svet je podľa nej iba jeho odrazom a symbolom. V cirkevnom prostredí vznikala feudálna náboženská literatúra. Hlavný hrdina: svätec. Literárne žánre: piesne, kázne, legendy, exemplá a dráma. Vo feudálnej svetskej literatúre bola ústredným hrdinom zidealizovaná postava bojovníka, šľachtica a rytiera. Hrdina sa vyznačoval statočnosťou, oddanosťou feudálnemu pánovi.

Začiatky slovenskej literatúry siahajú do stredoveku. Slovenská stredoveká literatúra sa delí na dve vývinové obdobia.

1. Literatúra písaná po starosloviensky (863-1000)
2. Literatúra písaná po latinsky (1000-1500) a po česky slovakizovanou češtinou (od 2. pol. 14. stor.)

a) PREKLADOVÁ LITERATÚRA - bola určená na náboženské potreby, vznikla na území VM
K a M preložili do staroslovienčiny misál(omšovú knihu), evanjeliá(Nový zákon), breviár(modlitebnú knihu pre kňazov), žaltár(zbierku žalmov), spevník a Súdny zákonník pre svetských ľudí. Pôvodné preklady sa nezachovali, zachovali sa len odpisy ich žiakov z 10. a 11. storočia.

b) PÔVODNÁ LITERATÚRA -vznikla na VM a na bulharskom území PROGLAS - napísal Konštantín -veršovaný predhovor k prekladu evanjelia od Konštantína

-je to 1. slovanská báseň, oslava staroslovienskeho jazyka a prekladu evanjelia. 110 dvanásťslabičných veršov. Oslavuje v ňom slovanský preklad Písma a vyzdvihuje domáci jazyk ako základ knižnej vzdelanosti, pretože aby bol človek duchovne živým, musí získať vzdelanie: „A ešte väčšmi od človeka z kameňa je mŕtva duša, každá duša bez písmen “ Obhajuje práva Slovanov na vlastný liturgický jazyk. Štýl básne je obrazný , popretkávaný biblickými citátmi. Rozvíja nábožensko- didaktické motívy(vzťah Božieho slova a vzdelanosti).

Medzi najvýznamnejšie Veľkomoravské pamiatky patria: MORAVSKO - PANÓNSKE LEGENDY (koniec 9. stor.)- zaoberajú sa Konštantínovým a Metodovým životom.

ŽIVOT KONŠTANTÍNA, ŽIVOT METODA

(legenda - literárny druh obľúbený hlavne v stredoveku, opisujú sa v nich životy svätých, ich mučeníctvo a zázraky. Cenné sú tým, že sa v nich zachovali skromné zmienky o živote ľudí.)
- pripisujú sa Konštantínovmu a Metodovmu žiakovi Klimentovi. Po smrti Konštantína a Metoda, žijú ich žiaci na území Bulharska, Čiech, Ruska.

ŽIVOT KONŠTANTÍNA - štýl diela je vznešený, prebrané sú doň citáty zo starého a nového zákona. Autor sa sústreďuje na vykreslenie Konštantínovho detstva, štúdia a činnosti. Vyzdvihuje jeho nadanie, súcit s trpiacimi a neochvejnosť pri obhajovaní pravdy (obhajoba staroslovienskej vzdelanosti a bohoslužobného jazyka proti trojjazyčníkom /zástancom hebrejčiny, gréčtiny a latinčiny/.
Vrcholí zápalistou obranou staroslovienskeho jazyka a slovanskej bohoslužby. „Či neprichádza dážď od Boha na všetkých rovnako? Alebo či slnce tak isto nesvieti na všetkých? Či nedýchame na vzduchu rovnako všetci? A tak vy nehanbíte sa, tri jazyky len uznávajúc a prikazujúc, aby všetky ostatné národy a plemená boli slepé a hluché?"

Legenda ŽIVOT METODA - sa zaoberá najpodrobnejšie Metodovou činnosťou vo Veľkomoravskej ríši. Je kratšia a vecnejšia, má menej legendových čŕt. Ukazuje väčší zmysel pre vykreslenie veľkomoravského spoločenského ovzdušia. Zo základov staroslovienskej vzdelanosti a literatúry vyrastali slovanské národné literatúry, najmä v krajinách, kam sa uchýlila časť Metodových žiakov (Čechy, Bulharsko).

Metod preložil Starý zákon (okrem knih Makabejských) a napísal niekoľko cirkevných spisov. Konštantínove a Metodove preklady i pôvodné diela sa zachovali len v neskorších odpisoch(10- 11. stor., napr. Kyjevské listy) Starosloviensky jazyk mal vysokú gramatickú, syntaktickú i štylistickú úroveň a vyrovnal sa latinčine i gréčtine. Písmo hlaholika bolo na svoju dobu veľmi dokonalé, lebo dokázalo vyjadriť všetky hláskové zvláštnosti slovanského jazyka.

Na území Bulharska vznikli 2 diela: ŽIVOT NAUMOV - hovorí o pôsobení Metodových žiakov na iných územiach ako Veľká Morava. O PÍSMENÁCH - (pripisuje sa kňazovi Chrabrovi), rozpráva o vzniku hlaholiky, a cyriliky. CYRILIKA - zjednodušená hlaholika, založená na veľkých písmenách gréckej abecedy. (Metodovi žiaci)

Veľkomoravská a cyrilometodská tradícia sa na Slovensku pestovala najmä po 17. storočí. Prebúdzala záujem o dávnu históriu (Ján Baltazár Magin, Juraj Fándly) a o domáci jazyk (Daniel Sinapius- Horčička st., Anton Bernolák). Od čias národného obrodenia sa uplatňovala aj v umeleckej literatúre (Ján Hollý, Ján Kollár, Ľ. Štúr, J.M. Hurban,).

INDOEURÓPSKE JAZYKY. VZNIK A VÝVIN SLOVANSKÝCH JAZYKOV. Pre jednotlivé skupiny príbuzných jazykov existuje predpokladaný pôvodný jazyk, nazývaný PRAJAZYK. Pre také jazyky, ako slovenčina, ruština, nemčina, francúzština, angličtina ale aj latinčina a gréčtina, bol prajazykom INDOEURÓPSKY PRAJAZYK (praindoeurópčina). Písomné pamiatky v najstarších indoeurópskych jazykoch pochádzajú z 3. tisícročia p. n. l. Jazykové spoločenstvo, v ktorom sa používal indoeurópsky prajazyk, obývalo pravdepodobne súvisiace oblasti v Malej Ázii, a na Blízkom východe. V súčasnosti sa jazyky, ktoré vznikli z indoeurópskeho prajazyka, používajú v Indii a celej Európe. Preto sa tieto jazyky, označujú ako indoeurópske jazyky, a tvoria indoeurópsku jazykovú skupinu.

Slovanské jazyky: Predchodcom slovanských jazykov bola PRASLOVANČINA. Z pôvodného indoeurópskeho prajazyka sa vyčlenila niekoľkými charakteristickými zmenami v hláskovej stavbe. Napr. spoluhlásky k g ch -pôvodného prajazyka sa v praslovančine zmenili na č ž š pred samohláskami b, i, e, ě. Z predpokladaných praslovanských slov *kelo, *giv, *legeti tak vznikli slovenské slová čelo, živý, ležať. Takáto zmena sa označuje ako PRVÁ PALATALIZÁCIA. (prvé zmäkčovanie) Je známa aj: DRUHÁ PALATALIZÁCIA a TRETIA PALATALIZÁCIA.
Ak porovnáme dnešné slovanské jazyky, zistíme, že sú neobyčajne blízke. Z toho možno vyvodiť záver, že praslovančina sa pomerne dlho rozvíjala, ako jednotný dialekt indoeurópskeho prajazyka, a to v období, keď Praslovania žili v spoločnej pravlasti. Keď sa však z tejto pravlasti rozišli, začal sa aj ich prajazyk rozpadať na jednotlivé dialekty. Tieto dialekty sa rozlišovali najmä svojou hláskovou stavbou. V historickom vývine sa niektoré z týchto dialektov stali základom spisovného jazyka. Napr. stredoslovenský dialekt sa stal základom spisovnej slovenčiny, orlovský dialekt základom spisovnej ruštiny.

4. OSVIETENSKÉ MYSLENIE A JEHO OBRAZ V SLOVENSKEJ KLASICISTICKEJ LITERATÚRE. IDEA SLOVANSKEJ VZÁJOMNOSTI V DIELE KOLLÁRA, HOLLÉHO A ŠAFÁRIKA.

Osvietenstvo: Je to protifeudálne myslenie na sklonku 17. a začiatku 18. storočia. Na čele francúzskych osvietencov stál Francois M. A. Voltaire. Spočiatku propagoval osvietenskú monarchiu neskôr sa prikláňal k republikánskej forme štátu. Bol vášnivým nepriateľom cirkvi a pokladal ju za úhlavného nepriateľa pokroku. Slovenská klasicistická literatúra (1780 - 1830) Klasicizmus a osvietenstvo majú svoje osobitosti v slovenskej literatúre vyvolané slabou ekonomickou a kultúrnou rozvinutosťou Uhorska, v rámci ktorého sa formoval slovenský národ. V slovenskej literatúre tu ide o počiatky národného obrodenia.

Spoločenské a hospodárske pomery- zavádzaním manufaktúr sa feudálne výrobné vzťahy menili na
kapitalistické- Jozef II - hospodárske reformy - 1781 zrušenie nevoľníctva - tolerančný patent - koniec prenasledovania katolíkov. Zjednocovanie Slovákov v novodobý národ sa dielo vo veľmi akých podmienkach. šľachta zapredala svoj slovenský pôvod a bohaté meštiactvo sme nemali. Jedinými uvedomelými živiteľmi slovenského národného hnutia boli vzdelanci - inteligencia (kňazi a učitelia). Zamerali sa na hospodárske, kultúrne a národné povznesenie ľudu. Ľudovýchovná a národnovýchovná činnosť. Katolícky vzdelanci - spolok Slovenské učené tovarišovo. (Trnava 1792) Nazývame ich národný buditelia a obdobie v ktorom pôsobili - Obdobie národného obrodenia.

Vznik idey slovanskej vzájomnosti: Po skončení napoleonských vojen sa spomalil rozvoj kapitalizmu v Uhorsku. Nastúpila vláda tuhého centralizmu a absolutizmu predstavovaného ministrom vnútra Metternichom. /Úradnou rečou na Slovensku bola maďarčina. Proti stupňujúcemu sa národnému útlaku Kollár, Hollý a Šafárik rozvinuli Myšlienku slovanskej vzájomnosti - to znamená oporu hľadali u ostatných slovanských národov (najmä u Rusov) a v slávnej minulosti Slovákov a Slovanov. Pri rozpracovaní myšlienky slovanskej vzájomnosti sa Kollár opieral o diela nemeckého filozofa Herdera, ktorý hovoril o predpoklade na uskutočnenie humanity majú Slovania. Myšlienku slovanskej vzájomnosti Kollár osvetlil v spise: O literární vzájemnosti mezi kmeny a nářečími slávskými. Z diela vidno, že mu ide najmä o vytvorenie iných kultúrnych vzťahov medzi jednotlivými Slovanmi.

Slovanské národné obrodenie prebiehalo v 4 fázach.

    1. 1780-1820- Bernolák- pokúšal sa o uzákonenie slovenskej spisovnej reči na základe západoslovenského nárečia (kultúrna Trnavčina) Rok 1789 – vznik Slovenské učené tovarišstvo
    2. 1820-1835- založenie spolku milovníkov reči a literatúry slovanskej toto obd. je poznamenané snahou o zjednotenie evanjelikov s katolíkmi, do popredia sa dostáva myšlienka slovanskej vzájomnosti (Slovania = 1 národ = 4 kmene; Napoleon utrpel v Rusku porážku => Rusko = symbol, všeobecne uznávaná mocnosť)
    3. 1835-1843 – vyriešenie spisovného jazyka – Štúr, Hurban, Hodža v roku 1943 v Hlbokej
    4. 1843-1848 – tu končí slovenské národné obrodenie

2. ETAPA SLOVENSKÉHO NÁRODNÉHO OBRODENIA

Ján Kollár:

Narodil sa v Mochovciach, v štúdiách pokračoval v Bratislave a v Jene. Tu spoznal nacionalistické a šovinistické zmýšľanie nemeckej mládeže a uvedomoval si jeho nebezpečenstvo pre slovanské národy. Na štúdiách v Nemecku sa dostal na miesta slovenského osídlenia, ktoré pripomínali u len názvy riek, vrchov a nápisy na hroboch. Obidve okolnosti vplývali na mladého básnika, ktorý si uvedomoval potrebu zjednotiť porobené slovanské národy pod vedením mocného Ruska. Teológiu a filozofiu študoval v nemeckej Jene. Toto prostredie veľmi ovplyvnilo jeho život a tvorbu. Hlavne láska k dcére nemeckého pastora Friderike Schmidtovej. Lásku, ktorú prežil v Jene mu prekazila Friderikina matka, ktorá odmietla vydať dcéru a tak Kollár musel odísť sám. Láska sa zmenila na bolesť a žiaľ. Až 17 rokov po jej smrti sa s Friderikou oženil. tvorba: Literárnu tvorbu začal: zbierka Básně - spojenie ľúbostných motívov s vlasteneckými, báseň Vlastenec odmieta plané vlastenectvo, vyčíta utláčaným, e sa nebúria. Ľúbostná vlastenecká lyrika tejto prvej zbierky sa stala myšlienkovým a kompozičným jadrom širokej lyricko – epickej.

Slávy dcéra: Je to rozsiahla lyricko-epická báseň. Badať v nej prvky klasicizmu. Je preniknutá myšlienkami vlastenectva a slovanskej vzájomnosti. Skladá sa z Předzpevu a 5 spevov. Předzpev je najsilnejším miestom Slávy dcéry po umeleckej, obsahovej a myšlienkovej stránke. Je napísaný časomerným elegickým distichom Predstavuje mimoriadne pôsobivú elégiu (žalospev) nad slovanskou minulosťou, v ktorej víťazilo násilie nad spravodlivosťou. Hlavnou postavou diela je krásna Mína, dcéra bohyne Slávy. Inšpirovala ho skutočná Friderika Schmidtová , do ktorej bol autor zamilovaný. Bola to jeho životná lásku a prvé milostné znelky patrili jej. Kollár povýšil svoju zbožňovanú na symbol slovanskej budúcnosti.

Obsah

Předspěv: Autor vyjadruje minulosť a prítomnosť slovanských obyvateľov na území Nemecka. Veľkú nádej vkladá do Ruska, čo vidno z dvojverší:„neb raději k velikému přichyl tomu tam se dubisku, jenž vdoruje zhoubným až dosavade časum“ Osudzuje Nemcov ako zotročovateľov, vyjadruje ľútosť nad vyhynutím Slovanov na území dnešného Nemecka, ale v závere verí v lepšiu budúcnosť Slovanov.
1. spev – SÁLA: Básnik sa vyznáva zo svojej lásky k Míne. Lásku k žene spája s láskou k národu. Na otázku: „Miluješ ti vlast svou více čili Mínu?“ autor porovnáva meč a šíp(ako znak boja za vlasť) s domovinou a krásou Míny. Nakoniec vyberie srdce z hrudi, rozpolí a vraví: “Jednu vlasti pulku, druhou Míne.“V závere spevu sa básnik lúči s Mínou a sľubuje jej vernosť.

2. spev – LABE, RÉN, VLTAVA:V tomto speve básnik prechádza ponemčenými, polabskými a pobaltskými krajinami a pripomína si slávu minulosti i krivdy na Slovanov. Tu pekne vidno myšlienku slovanskej vzájomnosti. Zamýšľa sa nad tým, že činy obyčajného človeka môžu byť lepšie ako veľké historické činy. Autor píše krásnu myšlienku: „Pravou vlast jen v srdci nosíme tuto nelze bítí ani krásti.“ Jeho smútok po rozchode s Mínou spája s utrpením Slovanov.

3. spev – DUNAJ: Kollár prichádza na Slovensko. Naďalej zobrazuje utrpenie Slovanov, ale vidina zjednoteného Slovanstva ho utešuje a dáva mu silu predvídať budúcnosť Slovanov. Má víziu slávnej budúcnosti. Opäť ospevuje svoju lásku a smútok, keďže nemôže byť s ňou. Láska k Míne sa mu zdá byť neperspektívna, a preto básnik túži stretnúť Mínu po smrti.

4.spev – LÉTHE: Slovanské nebo – prechádza s údajne mŕtvou Mínou po slovanskom nebi, kde „ples, radost, rozkoš věkuje.“ Tu spomína veľké slovanské osobnosti, ale i tých, ktorí nám prospeli.
Zároveň zatracuje nepriateľov a zradcov a chváli vlastencov: „pěklo zrádcum, nebe slávum věrným“
5. spev – ACHERON Slovanské peklo – autor sa dostáva do pekla, kde zatracuje neprajníkov, zradcov a škodcov Slovanov (napr.jezuitia páliaci knihy, ale aj Napoleon za prepadnutie Ruska).
Zhrnutie- Autor sa snaží sa prebudiť povedomie slovanských národov, keď kričí k ľuďom aby sa nedrobili, ale spájali. Vyjadruje myšlienku slovanskej vzájomnosti – ktorú chce dosiahnuť pod ochranou najsilnejšieho národa Slovanov - Ruska. Silnú lásku k svojej Míne pripodobnil k láske k vlasti.

    Ján Hollý:

básnik, prekladateľ, študoval na gymnáziu v Skalici a v Bratislave, bol vysvätený za kňaza. Na jeho literárnu dráhu sa pripravoval štúdiom antickej literatúry, prekladmi z nej a štúdiom národných dejín. V duchu ideológie národného obrodenia vznikli jeho veľké epické skladby s historickými námetmi, ku ktorým sa organicky pripájajú selanky, žalospevy (elégie) a ódy. Štúdium antickej literatúry podnietili v ňom úsilie vytvoriť národný epos. Na písal tri veľké skladby: Svätopluk (1833), Cyrilo-Metodiáda(1835) a Sláv(1839). Epos Svätopluk má 12 spevov. Vznikol v mene ideálov národnej slobody, rovnosti, spravodlivosti a lásky k vlasti. Hollý využil pri spracovaní Svätopluka poznatky z antickej a klasicistickej poetiky. Neuplatňoval ich však mechanicky. Tvorivo v nich spojil historickú látku s mitologickými prvkami. Popri eposoch zo slovenskej histórie venoval sa Hollý v Selankách (1832–1835) bezprostrednej súčasnosti. Je to dvadsaťjeden básni, ktorými ospieval slovenskú prírodu v najkrajších obdobiach jari a leta a dedinského človeka v jeho tvorivej práci. Obrodenecká ideológia podnietila vznik Hollého žalospevov (elégie).Ich predmetom je národný život minulosti i súčasnosti, ale so svojími, smutnými príhodami “ a ,, biedami “.Sú protikladom k eposom, v ktorých ospieval slávnu minulosť Slovanov. Najznámejšie dva žalospevy, ktoré sa súčasne pokladajú za ideové východisko sú tieto: Plač Matky Slávy a Plač Matky Slávy nad odroďilími synmi. Príležitostne oslavné sú Hollého Piesně (ódy).ospieval v nich žijúca i historické osobnosti, ktoré mali významný zástoj v národnom živote. Ich význam je predovšetkým v tom, že sú svedectvom o živote spoločnosti a o národnom hnutí. Tématika ód je veľmi rozmanitá: národ, slovenská reč, kraj, príroda a pod. Z historických osobností oslávil Bernoláka, Pálkoviča, protitureckého bojovníka M. Zrínskeho, J. Gutenberga a iných. Podobne ako Kollár i Hollý videl nádej Slovanstva v Rusku, čo vyjadril v ódach Pohled na Slovákov a na slovenský národ. Vo svojom živote sa snažil:

    - uplatniť materinský jazyk v slovenskej literatúre,
    - preveriť literárne možnosti slovenského jazyka,
    - vytvoriť národnú literatúru,
    - osláviť slávnu minulosť Slovanov, špeciálne Veľkú Moravu.

Svätopluk: V tomto epose autor zachytáva obdobie Franskej ríše, historické údaje a fakty prispôsobuje hlavnej myšlienke diela - aktualizuje. Ospieval osudy veľkomoravského kráľa. Os deja tvoria víťazné boje brániacich sa vojsk Veľkej Moravy proti útočiacim Nemcom. Velkomoravský panovník Rastislav úspešne celí náporu Východofranskej ríše, ktorá si chce podmaniť slovanské kmene na Morave a na Slovensku. Čo sa nepodarilo vojakom, podarí sa podlou zradou Rastislavovho synovca Svätopluka. Rastislava vydáva Nemcom. Tí ho oslepia a zatvoria do kláštora. Franskej vierolomnosti padne za obeť aj sám Svätopluk, ktorý má za Nemcov vyjednávať. Epos sa končí Svätoplukovým víťazstvom na devínskom bojisku, jeho prechodom do slovanského tábora a prijatím kráľovskej koruny. Epos Svätopluk je zaľudnený veľkým počtom postáv. Okrem historických mien Svätopluka, Slavimíra, Cyrila, Karolmana a ďalších, v ňom vystupuje veľa vymyslených hrdinov, vrátane mytologických (napr. pohanský boh Cernobog). Svätopluk má svoj vlastný svet, rozhoduje sa podľa vlastného svedomia a vedomia. Epos je pevne spojený s hlavnými myšlienkovými prúdmi slovenského národného obrodenia. Hollý charakterizuje Slovanov ako národ pracovitý, mierumilovný a pohostinný, ktorý po cudzom nebaží, svoje si však nedá a radšej volí "smrt slavnú a hrdinský ...úmor" ako život v otroctve. Vplyvy antiky sa prejavili v kompozícii eposu (začína sa propozíciou - naznačenie predmetu, invokáciou - vzývanie múzy), v epickej šírke a názornosti pri zobrazovaní príbehov a scén. VERŠ Svätopluka je HEXAMETER.

Dej:
-1.spev : Svätopluk, kráľ Slovákov, v žalári, kam ho dali Nemci, lebo ho podozrievali, prosí Boha o vyslobodenie. Je vypočutý, Boh posiela svojho posla ku Karolmanovi s rozkazom, aby Svätopluka z väzenia pustil. Rozhodne sa dať Svätoplukovi Rastislavovu krajinu za istých podmienok.

-2.spev : Krajina sa chystá na vojnu, ktorá sa blíži.

-3.spev : Černoboh, symbol diabla, sa hnevá na Svätopluka, že dal spáliť jeho modlu a vystupuje z pekla. Premení sa na kňaza a navádza ľud. Ten je však od Konštantína a Metoda poučený o pravom náboženstve, a tak ho vysmejú. Černoboh kuje pomstu.

-4.spev : Černoboh prichádza na Devín k Slavomírovi a berie na seba Rastislavovu podobu. Vo sne mu vykresľuje, aká hrôza ho čaká, keď sa dostane Svätopluk na trón. Černoboh taktiež zvolá svojich druhov a burcujú pohanských Slovanov k hnevu a zlosti, len čo vypukne vojna.

-5.spev : Ľudomír sa vracia domov. Slavomír mu povie, čo mu vyjavil Rastislav vo sne. Všetci si myslia, že Svätopluk tiahne proti nim a chcú s ním ísť do vojny. Ľud sa tiež dvíha a spoločne tiahnu...

-6.spev : V tomto speve je báj o príchode Slovanov do Európy, ich zvyky a spôsob života.

-7.spev : Karolman dáva Svätoplukovi osobitne pre neho ukovanú výzbroj. Svätopluk ide za vojskom. Povzbudzuje vojakov k udatnosti.

-8.spev : Černoboh vidí, že vojsko sa blíži k Devínu, a tak burcuje svojich druhov, aby im prekážku postavili - čo sa aj stane. Svätopluk tiahne s Nemcami. Vojská bojujú. Svätopluk nenápadne vezme polovicu svojho vojska a napadne Slovákov zboku, čo nečakali. Slováci sa vystrašení utiahnu na Devín.

-9.spev : Svätopluk je s Nemcami, lebo nemal na výber - inak by bol zostal v žalári do smrti. Prichádza sám za Slavimírom na Devín a chce, aby ho vyhlásili za kráľa. Odmietajú, že radšej všetci umrú. Svätopluk im vykresľuje svoju ťažkú situáciu. Všeslav nakoniec navrhne, že nech sa Svätopluk opäť vráti k Slovanom a stane sa kráľom. Všetci súhlasia. Rozzúrení Nemci tiahnu na Devín.

-10.spev : Autor vykresľuje boje na Devíne. Slováci sú odvážni, Nemci nakoniec prehrávajú a tiahnu naspäť. Britwald, ich veliteľ, je nazlostený a vracia sa do tábora.

-11.spev : Černoboh vyčíňa, a tak Konštantín prosí Boha, aby ho zastavil, do pekla poslal. Boh pomôže - zošle Michala. Svätopluk vyšle zvedov k Nemcom, aby vedel ich plány. Tí sa vracajú s tým, že Nemci ležia v stanoch a na boj pripravení zavčas rána majú vytiahnuť na bojisko.

-12.spev :Ešte ani slnko nevyšlo, už sa vojská stretávajú a tvrdo bojujú. Padlí sú na oboch stranách. Svätoplukove vojsko začína vyhrávať, a tak Britwald vyzve na súboj samotného Svätopluka. Bojujú spolu, až nakoniec Svätopluk Britwalda porazí. Svätopluk neskôr zakladá veľké kráľovstvo Slovákov.

Kompozícia: 12 nepomenovaných spevov, na začiatku každého je obsah. Bernolákovčina, inverzia, veľká epická šírka. Rozsiahly a podrobný dej. Autor využíva propozíciu - naznačenie deja.

    Epos: CYRILO-METODIÁDA - skladá sa zo 6 spevov- opisuje príchod Cyrila a Metoda na Veľkú Moravu, ich život a účinkovanie- podobne ako Svätopluk, aj Cyrilo-Metodiáda sa končí víťazstvom ducha, víťazstvom Metoda nad intrigami nemeckých biskupov.

    Epos: SLÁV - skladá sa zo 6 spevov- opisuje tu boje pokojamilovných Tatrancov, čiže Slovákov, s lúpeživými Čudmi, ktorí sa na čele s kráľom Bondorom rozhodnú pomstiť svoj nevydarený nájazd do "Tatranska". O víťazstvo nad Čudmi sa zaslúži Sláv, hlavná postava eposu. Hollý nazýva svoje eposy víťazskými básňami, to znamená bohatierskymi eposmi. Vzorom kompozície, formy i jednotlivých epizód boli básnikovi Homérove a Vergíliove eposy. Začínajú sa propozíciou (naznačením predmetu, obsahu) a invokáciou (vzývaním vyššej moci, múzy). Rozčleňujú sa na spevy. Obsah podáva sám autor na začiatku každého spevu. Verš je vo všetkých eposoch rovnaký: hexameter.

    Bezprostrednosť slovenského ľudového života predstavil Hollý v SELANKÁCH. (skladajú sa z 21 básní, selanka = idylická báseň) Ospieval v nich slovenskú prírodu v najkrajších obdobiach roka - jari a lete a dedinského človeka v jeho tvorivej práci. Básnik vyjadruje protiklad medzi mestom a dedinou. Opisuje idylický život pastierov, roľníkov.

     Hollého dielom vyvrcholil slovenský klasicizmus, ktorý podporil vznik a rozvoj národného povedomia a prehĺbil ideu Slovanstva v obrodeneckom hnutí. Umeleckým spracovaním tém z minulosti podnietil Hollý záujem o národné dejiny.

Pavol Jozef Šafárik:

Spisovateľ, historik, etnograf, jazykovedec, narodený 13. mája 1795 v Kobeliarove, okres Rožňava. V rokoch 1805-1808 študoval na nižšom gymnáziu v Rožňave. V rokoch 1808-1810 v Dobšinej, 1810-1814 na lýceu v Kežmarku. Tam v kruhu uvedomelých spolužiakov a zásluhou profesorov mal možnosť spoznať základné slavistické diela a československy a slovansky sa uvedomiť. Zároveň sa tam začal literárne prejavovať, V rokoch 1815-17 išiel opäť študovať. Tentoraz filozofiu a dejiny na univerzitu v Jene. Na ceste tam a späť sa zastavil v Prahe. Tam nadviazal kontakt s Jungmanom a Hankom – vedúcimi osobnosťami českej kultúry. Roku 1819 prijal miesto prof. a riaditeľa novozaloženého srbského pravoslávneho gymnázia v Novom sade. V roku 1848 pokrokovo vystúpil na Slovanskom zjazde, zaslúžil sa o rozvoj vedeckého bádania, o školské reformy, budovanie slavistických katedier, vydávanie prameňov. V čase Bachovho absolutizmu žil utiahnutý a venoval sa iba vedeckej práci. Zo strachu pred prenasledovaním za svoje smelé vystúpenie na zjazde v roku 1848 spálil svoju korešpondenciu.

Šafárik si v poézii vytváral aktívny vzťah k životu, chápal ju v úzkej spätosti s ním. V Bratislave s Palackým napísal anonymný spis vo forme 6 listov – Počátkové českého básnictví obzvlášte. Spracovali v ňom teoretické otázky prozódie a angažovanosti poézie, kritike podrobili súčasnú čes. a slov. poéziu, odmietli Dobrovského prozodický systém a navrhli používať časomieru.
Venoval sa aj prekladovej literatúre. V Jene preložil Schillerovu drámu Maria Stuartka a Aristofanovu komédiu Oblaky. Zaoberal sa aj štúdiom pamiatok staroslovienskej literatúry a dejín slovanských národov. Pre študujúcu mládež a záujemcov o slovanskú kultúru vydal učebnicu o slovanských jazykoch a literatúrach. Po tomto diele sa Šafárik naplno venoval výskumu dejín slovanských národov. Svoje rozsiahle poznatky o najstarších dejinách slovanských národov zhrnul do významného vedeckého diela mladej slavistiky – knihy Slovanské starožitnosti. V nej predstavil slovanské národy, dokazoval indoeurópsky pôvod slovanských jazykov. Vychádzal zo záznamov arabských a gréckych historikov a návštevníkov slovanských krajín. Dielo pomohlo rozšíriť poznatky o slovanských národoch a bránilo ich pred zneužívaním. O jeho význame svedčí aj fakt, že vyšlo v ruskom, poľskom i nemeckom preklade, sčasti aj v srbštine a francúzštine. Podobný charakter malo aj dielo Slovanský národopis. Priniesol základné údaje o slovanských národoch, ich sídlach, jazykoch, etnických hraniciach so zemepisnou mapou. V spore o Štúrovskú slovenčinu sa postavil na stranu J. Kollára ako jeho generačný druh, ale prejavil pochopenie aj pre Štúrovo vystúpenie. Mal však obavy, že spisovnou slovenčinou sa oslabí spoločný zväzok Čechov a Slovákov. Šafárik položil vedecké základy slavistiky, požíval veľkú úctu doma i za hranicami. Zomrel 26. 5. 1861 v Prahe. Jeho dielo vyšlo pod názvom Sebrané spisy I., II., III., čiastočne ako Spisy I, jednotlivé diela aj ako Dejiny slovanskej reči a literatúry vo všetkých nárečiach a Literatúra, jazyk, spoločnosť. Univerzita v Košiciach spolu s niekoľkými fakultami v Prešove nesie jeho meno.

5. ČLOVEK V BOJI ZA HUMANIZMUS VO FRANCÚZKEJ, ANGLICKEJ, NEMECKEJ A RUSKEJ LITERATÚRE V OBDOBÍ ROMANTIZMU (ROUSSEU, HUGO,BYRON,GEOTHE, SCHILLER, PUŠKIN)

Romantizmus ( koniec 18.stor a začiatok 19.stor)

Spoločenský vývoj v Európe medzi veľkou francúzskou revolúciou a buržoáznymi revolúciami bol zložitý a plný protirečení. Heslo franc. revolúcie: Sloboda, rovnosť, bratstvo- síce dávalo človeku pocit nádeje a voľnosti, ale realita bola iná. Kapitalistické vzťahy ovládli spoločnosť, človek strácal istotu a cítil sa v spoločnosti osamelý a opustený. Romantizmus ako literárny smer bol ovplyvnený rôznymi filozofiami.
1) iracionalizmus- popiera rozumové, logické poznávanie, uprednostňuje cit a inštinkt.
2) idealizmus- považuje myšlienku, vedomie za prvotné a hmota, bytie za druhotné
3) sentimentalizmus- opiera sa o city, citová zážitky

Znaky romantizmu:

popiera klasicizmus( vieru v rozum), znázorňuje cit a inštinkt.
hrdina je opustený, osamelý, búri sa proti spoločnosti alebo z nej uniká
hrdina je plný rozporov (medzi jeho vnút. a vonk. svetom, rozpor medzi snom a skutočnosťou)
u hrdinu prevláda cit a fantázia
u hrdinu prevláda kult silného jednotlivca, ktorý vzdoruje osudu a pomáha ľuďom- je schopný vykonať veľké veľkolepé titanické činy.
roman. hrdina túži po slobode, láske, plnosti života aj za cenu smrti- ak neuskutoční svoj ideál hynie.
autor sa so svojou postavou stotožňuje, vkladá do nej autobiogratické črty- autoštylizácia
literárny synkretizmus- epika sa lyrizuje opisom prírody alebo psychiky postáv
prevláda lit. druh lyrika, ale aj balada
inšpiráciou pre romantikov sa stáva história a ľudová slovesnosť.

    Jean- Jacques ROUSSEAU: predstaviteľ šírenia nových spoločenských ideálov vo Francúzsku, narodil sa v Ženeve, po príchode do Paríža sa snažil získať úspech ako hudobný skladateľ, jeho úspech- literatúra.

    Diela: Rozprava o nerovnosti, román Emil alebo o výchove- zdôrazňuje potrebu výchovy detí v prírode, v priamom kontakte s vecami, o ktorých sa učia, román Júlia alebo Nová Heloisa. Pre Rousseauovo dielo je charakteristický protest proti spoločenskej nespravodlivosti a hlásania návratu k prírode.

   Victor HUGO: zakladateľ francúzskeho romantizmu, básnik, prozaik, dramatik a esejista.

Tvorba- lyrické zbierky: Kontemplácie, Tresty, epické básne: Legenda vekov, predhovor k dráme Cromwell sa stal manifestom romantizmu- Hugo žiadal slobodu umenia romantizmu oproti pevným zásadám klasicizmu. Drámy: Hernani, Ruy Blass, romány: Chrám Matky Božej v Paríži, Bedári, Robotníci mora, Deväťdesiattri.

Chrám Matky Božej v Paríži:

Quasimodo- kontrastná postava. Škaredý zovňajšok, krásna čistá duša. Ako dieťa- znetvorené, škafedé ho našli ženy v kostole, ujal sa ho istý kňaz Claude Frollo, kt. ho vychoval, naučil čítaľ, písať a Quasimodo sa postupne stáva zvonárom v CH. u M.B. V 14 stráca sluch od silného zvuku zvonov, má 1 oko a ohyzdný zovňajšok.

Esmeralda- protipól Quasimoda, nie je kontrastnou postavou- krásna zvonka aj vnútra. Ako 6 ročnú ju ukradli cigánky pustovníčke Gudele, žije medzi cigánmi.

Dej sa odohráva v 15.storočí, konkrétne v roku 1482 v blízkosti chrámu Notredame. V Paríži 6. januára sa oslavuje deň všetkých bláznov. V uliciach mesta sa zhromažďujú davy ľudí. Po burácaní a volaní sa začína divadelné predstavenie chudobného a neúspešného dramatika Pierra Gringoira. Hra je niekoľkokrát prerušená, až nakoniec o ňu nikto nemá záujem. Davy totiž už netrpezlivo očakávajú voľbu pápeža bláznov. Stane sa ním ten, kto dokáže urobiť najhroznejšiu grimasu. Víťazom sa stal škaredý Quasimodo. Oblečú mu posmešný talár a na hlavu mu dajú papierovú tiaru. S pohŕdaním pozerá na zdravých a krásnych ľudí. Krásna cigánka Esmeralda so svojou kozičkou Džali upúta pozornosť publika. Množstvo ľudí ju považuje svojimi kúskami za čarodejnicu a tak si vyslúži zlostné výkriky kňaza Frolla. Gringoire sa po svojom ďalšom divadelnom neúspechu potuluje nočným Parížom, nemé kde prespať a je hladný. Stane sa svedkom pokusu o únos Esmeraldy. Jedného únoscu chytia a zisťujú, že to je Quasimodo. Esmeraldu zachráni krásny kapitán lukostrelcov Phobeus de Châteaupers. Gringoire zablúdi do končín parížskeho podsvetia – dvora divov, kde ho chytila tlupa tulákov a odsúdila na trest smrti. Zachránila ho Esmeralda, ktorá mu ponúkla fiktívne manželstvo. Z manželstva však nebolo nič. Quasimoda za únos zatkli, mučili ho a bičovali. Trápi sa smädom na pranieri a nikto sa nad ním nezmiloval okrem Esmeraldy, ktorá mu doniesla vodu. Frollo je zmietaný žiarlivosťou na lukostrelca Phoeba, ktorý má schôdzku s Esmeraldou. Jedného dňa, keď mala s ním schôdzku, kňaz Frollo prichádza a zo žiarlivosti vrazí nôž kapit. Lukostrelcov do chrbta. Esmeralda omdlie a neskôr je obvinená z vraždy. K svojmu činu sa nechce priznať, pretože nemá dôvod. Odsúdia ju na trest smrti obesením. Ide teda na šibenicu, ale zachráni ju Quasimodo a schová ju do chrámu. Nežne sa o ňu stará a chráni ju pred svojim opatrovateľom Frollom. Gringoire súhlasí s návrhom Frolla, že mu pomôže vyviesť Esmeraldu z chrámu. Esmeralda dobrovoľne odchádza s Gringoirom a zamaskovaným mužom z chrámu. Zo zamaskovaného muža sa vykľuje Frollo. Esmeralda ho znova odmieta a preto ju postrčí pustovníčke Gudule. Spoznáva v nej svoju dcéru, ktorú jej uniesli cigáni a myslela si, že ju zjedli. Chráni ju pred vojakmi, ale je to zbytočné. Esmeraldu hneď obesia. Matka zo zúfalstva a žiaľu zomiera. Frollo sa díva spolu s Quasimodom na popravu z veže. Quasimodo sa na neho vrhol a zhodil ho z veže. Frollo zomiera pri Esmeralde. Napokon v závere zomiera aj Quasimodo.
     Johan Wolfgang GOETHE: patril medzi najvýznamnejšie a najplodnejšie osobnosti nemeckého romantizmu. Predtým, ako sa dal na spisovateľskú dráhu študoval právo.

    Diela: óda-Prométheus- inšpirácia antickým hrdinom, román- Utrpenie mladého Werthera, tragédie- Emong, Torquato Tasso, veršovaná dráma- Faust: vychádza zo stredovekej povesti o legendárnom učencovi Faustovi, kt. nie je spokojný s výsledkami vedy a túži po pravom poznaní.

Utrpenie mladého Werthera:

Nešťastná láska k Charlote Bufovej- podnet na napísanie románu, ide o sentimentálny príbeh napísaný vo forme listov, zároveň je to romant. Príbeh o neschopnosti dosiahnuť individuálne šťastie v spoločnosti, ktorá sa riadi feudálnymi konvenciami.

Werther je citlivý, vzdelaný, dobre vychovaný a ... nešťastne zaľúbený. I keď by veľmi chcel, svojej lásky k Lotte sa nedokáže vzdať. Takto sa dostáva do beznádejnej situácie, kedy jeho život stráca zmysel a tak si ho vezme.

Lotte je dobré dievča, ktoré vychováva po smrti matky svojich malých súrodencov. Je čestná a Wertherova láska, ktorú nemôže opätovať, i keď jej Werther samotný ľahostajný vonkoncom nie je jej robí starosti, pretože dobre vidí, ako sa jej priateľ trápi. Navrhuje mu, aby si vybral spomedzi jej priateliek, no v hĺbke srdca cíti, že by jej to bolo nepríjemné. Svojmu manželovi Albertovi je však nadovšetko oddaná.

Vzdelaný Werther uteká pred nežiaducou láskou slečny Leonory na vidiek, kde sa chce venovať študovaniu literatúry a maľovaniu. Idúc na miestny bál sa zoznámi s mladou pôvabnou Lotte, do ktorej sa bezhlavo zaľúbi napriek tomu, že vie, že je už dlhší čas zasnúbená. Ignorujúc tento fakt trávi čas, keď je jej snúbenec preč iba s ňou. Lotte sa po smrti svojej matky stará o svojich súrodencov, ktorí si Werthera postupne obľúbia natoľko, že je pre ne takmer ako Lotte sama. Tieto šťastné chvíle však končia Albertovým návratom . Aj keď je k Wertherovým jasne viditeľným citom veľmi zhovievavý, ten prežíva neopísateľnú bolesť, je totiž nútený uvedomiť si, že Lotte mu nikdy nebude patriť. Napokon sa rozhodne odísť za ponúkanou prácou do iného mesta. Tam sa mu celkom darí a i keď nemôže na Lotte zabudnúť, spriatelí sa s istou mladou dámou. Po spoločenskej nepríjemnosti je však vylúčený z vyšších kruhov a je nútený všetko opustiť. Utiahne sa k priateľovi, kde sa venuje umeniu. Napokon sa však opäť vráti k Lotte i keď vie, že je už Albertovou manželkou. Zažíva nepredstaviteľné muky, no návštevy milovanej si nedokáže odoprieť. Albert žiada Lottu aby usmernila Werth. Správanie k nej a aby obmedzila jeho časté návštevy. Albert odchádza na istý čas z domu a Werther prichádza, po rozhovore s Lottou sa zastrelí. Werther umiera.

Je to typický romantický hrdina, ktorý sa nedokáže vyrovnať s rozporom medzi snom a skutočnosťou a preto končí svoj život samovraždou.

    Fridrich SCHILLER: Nemecký dramatik, básnik umelecký teoretik, predstaviteľ literárneho klasicizmu, bol vzorom pre predstaviteľov romantizmu. Tvorba : drámy- Zbojníci, Mária Stuartová, Panna Orleánska, William Tell: boj švajčiarskeho ľudu proti Habsburgovcom v 14. storočí , tragédia- Úklady a láska s podtitulom Lujza Mullerová.

Úklady a láska: Ide o tragédiu šľachtica k dcére chudobného muzikanta Lujze Mullerovej. Ministrov syn Ferdinant von Walter sa zaľúbi do Lujzy. Jeho otec minister a prezident dvornej kancelárie chce oženiť svojho syna s anglickou šľachtičnou Lady Mildfordovou aby si upevnil svoje postavenie. Ferdinant sa však svojej lásky nechce vzdať a preto otcov tajomnik pripravuje úklady. Donúti Lujzu napisať list istému mužovi. Ferdinant uverí intrigám a zo žiarlivosti Lujzu otrávi. Umierajúce dievča mu vysvetlí, že je nevinné a nešťastný milenec sa otrávi tiež. Dielo je typickým príkladom despotizmu šlachty a jeho zasahovania do súkromného života jednoduchých ľudí.

   Alexander Sergejevič PUŠKIN: pochádzal zo šlachtickej rodiny, sympatizoval s odporcami cárstva, za politické verše ho poslali do vyhnanstva na juh. Jeho najvýznamnejšie diela: Eugen Onegin- typ zbytočného človeka, rozčarovaného životom a neschopného urobiť šťastným seba, ani iných.

Kapitánova dcéra- historický román-Puškin opisuje v tomto diele najväčšie sedliacke povstanie v roku 1773, za panovania cárovnej Kataríny II. Hlavným hrdinom je Griňov, šľachtický syn, bojar.Peter Andrejevič Griňov bol od narodenia zapísaný u vojenského pluku, Semionovského, kde mal jeho otec starého priateľa, vyššieho dôstojníka. Už ako sedemnásť ročného, so sluhom Saveľjičom ho poslal otec ku svojmu pluku do Belogorskej pevnosti, Oremburskeej gubernii. Cestou kočom ich zastihla snehová metelica, zišli z cesty a stratili smer na šírej snehom pokrytej planine. Natrafili na tuláka, ktorý ich priviedol v tej fujavici do neďalekého hostinca. Konečne po viacdennom utrpení prišli do Belogorskej pevnosti. Prihlásil sa u svojho veliteľa, kapitána Mironova, ktorý mal dcéru Máriu Ivanovnu. Máriu mal rád tamojší seržant Švabrin, ale ona ho odmietala. Bolo to jednoduché nenápadné ruské dievča s múdrymi dobrými očami, krásnou dušou a verným srdcom. Tým si získala aj Griňova. Medzi ľudom, nevoľníckymi sedliakmi, vznikali nepokoje a vzbury. Búrili sa uralskí kozáci, celé Povolžie i celé Baškírsko. Viedol ich samozvanec Jemeľjan Pugačov, ktorý sa vyhlásil za cára Petra III. Bol to ten tulák, ktorý sa stretol s Griňovom vo fujavici v Oremburskej gubernii. Povstanie nadobudlo rozsiahle rozmery a plienilo všetko. Keď sa Pugačov so svojimi povstalcami dostal do Belogorskej pevnosti, dal povraždiť aj Máriiných rodičov. Máriu zachránila popova žena. Vtedy sa stretl aj s Griňovom, spoznal ho a omilostil. Griňov poslal Máriu so svojim sluhom Sevaľjičom ďaleko k rodičom. Podarilo sa mu to len po známosti s Pugačovm. Ale Griňov ako Pugačov špeh bol cárovnou obvynený a vyhnaný na Sibír. Mária išla za cárovnou, a keď cárovná vypočula celú pravdu prepustila Griňova.Pugačovo povstanie bolo potlačené a vzbúrenci sa rozutekali. Pugačov bol sťatý v Moskve v roku 1775.
    George Gordon BYRON: Napísal najvýznamnejšie dielo Childe Haroldova púť: lyricko- epická skladba- 4 spevy. Opisuje cesty pútnika po eur. krajinách. Je to autobiografické dielo básnika. Autor sa cíti byť osamelý, čo vyplýva z jeho súkromného života. Myslí si, že ho nik nemá rád, cíti sa sám.

V 1. speve autor rozčarovaný a sklamaný veľkosvetskou londýnskou spoločnosťou opúšťa Londýn a cestuje loďou do Portugalska a Španielska. V Portugalsku kritizuje špinu a Špan. bíčie zápasy. Dejiskom 2. spevu je Grécko, v ktorom vzdáva úctu horstvu Parnasu zasvätenému bohovi Dionízovi. V 3. a 4. speve prichádza do Talianska, zamýšľa sa nad svojim osudom. Zastávky- Florencia, Benátky, Rím. V súvislosti s týmito mestami spomína aj slávne osobnosti, kt. týmto mestám pridali na sláve.

Byron je zástanca slobody a dospel k názoru, že len slobodná krajina môže prekvitať a podmanená krajina je odsúdená na zánik. Vytvoril nový typ romant. hrdinu- väzňa, pútnika, kt. môže zvíťaziť nad spoločnosťou, pretože je sám.

Ostatní autori:

Nemecko- Henrich Heine
Poľsko- Adam Myckiewicz
Maďarsko- Sándor Petofi
Česko- K. H. Mácha, J. K. Tyl, K. J. Erben

7. MOTÍV VZBURY PROTI UTRPENIU A NESLOBODE V SLOVENSKEJ A ČESKEJ ROMANTICKEJ LITERATÚRE ( CHALUPKA, KRÁĽ, BOTTO, MÁCHA)

Prvá polovica 19. storočia sa nesie v znamení toho, že pád feudalizmu je nezadržateľný. V Európe silnie národno-osloboditeľské hnutie, schyľuje sa k buržoáznym revolúciám – preniesli sa aj na územie Uhorska a iniciatívu v SNH preberá generácia Mladé Slovensko. Bolo to združenie mladých ľudí, ktoré svoju činnosť zameralo na ľudové vrstvy a chceli z týchto vrstiev urobiť rozhodujúci činiteľ v boji proti feudalizmu. Slovenské národné hnutie sa ocitá vo veľmi zložitých podmienkach a to predovšetkým preto, že rastie národný a hospodársky útlak zo strany Maďarov a takisto silnie tlak rakúskych krajín. Toto SNH je nejednotné – slabé. Pokusy o osamostatnenie sa stretávajú s odporom. Výrazný posun vpred v tomto SNH dokázala urobiť generácia Štúrovcov. Táto generácia sa začala formovať v polovici 30. rokov v samovzdelávacích študentských krúžkoch– vznikla Spoločnosť českoslovanská (1829). Jej činnosť stále narastala a roku 1835 zmenila svoj program. Začali ich zaujímať nielen národné, ale aj politické otázky (Ľ. Štúr). Veľmi výrazným krokom, ktorý Štúrovci urobili, bolo uzákonenie spisovnej Slovenčiny (1843). K dohode o uzákonení došlo medzi Štúrom, Hurbanom a Hodžom na fare v Hlbokom. Základom tohto jazyka bol stredoslov. nárečie a fonetický pravopis. Prvá oficiálne vydaná kniha v tomto jazyku – Prvý ročník almanachu Nitra. (almanach – súhrnné dielo poskladané z tvorby viacerých autorov). Túto podobu spis. jazyka oficiálne prijal spolok Tatrín. Ostro proti tomu vystupoval Ján Kollár, avšak čoraz viac autorov prijímal tento jazyk za svoj – Kollárove názory neakceptované.

Samo CHALUPKA (1912 – 1883) najstarší štúrovec, vyrastal v pokrokovej literárnej rodine. Študoval v Kežmarku, Levoči, Bratislave. V BA bol spoluzakladateľom Spoločn. ČS. Bol revolučne naladený. Roku 1830 sa dostal do poľského povstania ako dobrovoľník. Vyštudoval teológiu vo Viedni. Napísal 35 básní. Prvé básne písal v biblickej češtine, postupne prechádza na slovenčinu. Jeho básne hovorili jasnou rečou, boli dynamické, odvážne, revolučne a ako prvý začal používať Štúrovu spisovnú slovenčinu (boli ľubozvučné).

Rozdelenie tvorby

1. Motívy ľudového odboja: Branko (odbojník žijúci ešte pred Jánošíkom, súvisí s protitureckou tématikou) „Pravde žil som, krivdu bil som, verne národ svoj, ľúbil som.“ (motto jeho života) veršovaná povesť o zvolenskom zbojníkovi, bojovníkovi za práva ľudí voči pánom. Bojoval proti neprávosti a presile a len zradou ho premohli.

2. Motívy protiturecké: Turčín Poničan (má veľmi výraznú epickú líniu – Turek nevedomky zajal svoju matku, ktorá mala byť pestúnka jeho synovi a jej piesne vyvolali spomienky na jeho detstvo. On jej ponúkal všetko bohatstvo, ale žena odmietala – chcela sa len vrátiť domov. Láska k vlasti víťazí nad bohatstvom. Boj pri Jelšave.

3. Motívy Jánošíkovské: Kráľohoľská ( použité symboly: vatra = sloboda, Jánošíkova družina = kolektívny hrdina, ). Treba hľadať sily vo vlastnom národe – zámerne je tu kolektívny hrdina. Výzva k revolte (do boja!), povstať proti krivde. Likavský väzeň ( básnik vykresľuje Jánošíka vo väzení - postavenie Slovákov v tomto období. Do jeho úst vkladá silné myšlienky slobody. Uvažuje o svojom osude. Tu sa objavuje Chalupkova monumentalita – lokalizovanie básní so statickým úkazom (hrad,...) „Tu moja hospoda na skale vysokej: Tu junák väzeň vo veži hlbokej.“

4. Motívy historické: Mor ho! prvý krát bola vydaná v časopise SOKO (1864), hrdinská báseň, morálne víťazstvo = smrť za národ, námet z minulosti = typický znak slov. rom. literatúry.
Podnet k napísaniu našiel v diele Pavla Jozefa Šafárika v diele Dejiny slovanskej reči a literatúry ( boj Sarmatov proti cisárovi Konštantínovi, ktorý si ich chcel podrobiť). Je to jeho najznámejšie dielo, vrchol jeho tvorby. Má silnú epickú líniu ( lyricko – epická báseň) Slovanský snem vyslal svojich poslov k rímskemu cárovi, ktorý zastal so svojim vojskom na našej hranici – je predstaviteľom negatívnych ľudských vlastností. Prichádzali v miery. Je tu zdôraznená ich slobodomyseľnosť a hrdosť: „Oni čelom nebijú, do nôh nepadajú: taká otrč neznáma slovenskému kraju.“ Mierumilovnosť: „Zvyk náš nie je napádať cudzie vlasti zbojom: Slovan na svojom seje, i žne len na svojom, cudzie nežiada.“ Cisár nevyznáva ich slobodu a vyhlasuje ich za otrokov. Nasleduje hrdinská slovanská odveta, nebojácny útok junákov s výkrikom „Mor ho!“ na cisára a jeho vojsk. Nepriateľ je v presile, ale junáci udatne bojujú, avšak všetci padnú. V závere zahanbený cisár prezerá hromady svojich mŕtvych vojakov a v ušiach mu znie výkrik junákov: „A ty, mor ho! – hoj, mor ho! Detvo môjho rodu, kto kradmou rukou siahne na tvoju slobodu: A čo i tam dušu dáš v tom boji divokom: Mor ty len, a voľ nebyť, ako byť otrokom.“ Je tu kolektívny hrdina– junáci, predstavujú slovenský ľud– idealizovaní, dobrí. Autor používa trinásťslabičný sylabický verš, sú tu zveličenia, trópy, symboly, prirovnania, zvukomaľba, básnické ozdoby...

Janko KRÁĽ: Najrevolučnejší básnik, narodený V Liptovskom Mikuláši v nebohatej meštianskej rodine. Po štúdiách v Kežmarku a Levoči, prichádza roku 1842 na lýceum do BA. Dostal sa do kruhu Štúrovej mládeže a tu napísal prvé básne v slovenčine, ktoré uverejnil v druhom ročníku almanachu Nitra. Cez prázdniny zapisoval ľudové piesne a rozprávky rodného Liptova. Bol jedným z tých, ktorí po zosadení Ľudovíta štúra z funkcie profesora demonštratívne opúšťajú Bratislavu.
Duma bratislavská ( zachovaná len v útržkoch – otvorene kritizuje tých, ktorí bránia a národnému rozvoju. Je to jeho reakcia na udalosti okolo Ľ. Štúra. Žiali tu nad tým, že je málo tých, ktorí sa postavili na Štúrovu obranu.

Orol (častý symbol poézie JK, lebo túži po slobode takej, akú má orol). Prejavuje sa tu, že JK sa svojimi radikálnymi názormi cítil osamotený. Vykresľuje tu mládenca opúšťajúceho matku a rodný kraj, aby v šírom svete bojoval kým nezahynie. Boj a rozpor sa stávajú Kráľovým ľudským i básnickým osudom. Báseň Orol vták ( „radšej zhynie na poli, ako by žil v nevôli.“ )

K roku 1848 spolu s Jánom Rotaridesom vzýval v Honte ľud, aby povstal proti pánom, prednášal svoju Krajinskú pieseň, v ktorej privítal revolúciu. Za buričstvo si vyslúžil 10 mesačný trest v Šahách a Pešti. Potom odišiel do LM a tu organizoval Dobrovoľnícky oddiel.

Vtedy napísal Jarnú Pieseň (jedna z najkrajších básní o slobode:„Hýbajú sa Podtatranci, spríbuznené rody, nad Slovanstvom prebudeným svitá deň slobody...“

Šahy (jeho najrevolučnejšia báseň – vznikla hlavne z jeho sklamania neúspechu revolúcie), prebehla tu robotnícka vzbura, do ktorej bol aj on zapletený – podnecoval (dostal sa do väzenia). Je to najobšírnejšia báseň. Na pozadí vlastného osudu revolucionára, ktorý sa dostal do väzenia, zobrazil celý tragický priebeh revolúcie. Trpko sa lúči so svojimi nádejami a snami. Vidí len tmavú budúcnosť a neočakáva lepší osud svojho národa.

JK položil základy Slovenskej modernej reflexívnej a revolučnej lyriky (spojením osobného zážitku a osudu národa).Súčasne s lyrickými básňami písal aj balady, v ktorých vystihuje pocity mladých ľudí, ktorí sa postavili proti svetu s odhodlaním priniesť aj tie najväčšie obete. Zdrojom preňho boli Kollárove Národnje spievanky, ale hlavne jeho zberateľská činnosť. Tvorba Janka Kráľa ovplyvnená ľudovou slovesnosťou:

· Zverbovaný – dramatizovaný výjav ľudového života, netypic. balada – koniec – boj!
· Povesť –potrestaná je tu neúcta k starobe.
· Skamenelý – je tu potrestaná nevera manžela, porušenie prísahy
· Kríž a čiapka – potrestaná roztopašnosť a zneúctenie hrobu
· Bezbožné dievky – potrestané čary, ktorými si chceli dievky získať ženíchov
· Pán v tŕní – moderná sociálna balada
· Kvet – matka vydá dcéru a tá od žiaľu umiera

Zakliata panna vo Váhu a divný Janko– tu vyjadril všetky svoje rozpory, smútok, nespokojnosť so svetom, lásku k ľudu,... Je to jeho najpôsobivejšia balada. JANKO je hlavný hrdina, je najvýstižnejšou charakteristikou básnika J. Kráľa – autoštylizácia. Divný, samotársky, ťažko hľadá vzťahy medzi ľuďmi (komunikácia), smutný, nepociťuje strach z neznámeho, nikomu nedôveruje, nikoho si neváži, nechodí do kostola, odmieta lásku, burič. Autor vychádzal z ľudovej povesti o tom, ako smelý junák chce zachrániť Zakliatu pannu vo Váhu a to tak, že skočí do rieky. Aby mal šťastie, prevráti si všetko, čo má na sebe naruby. Zakliatu pannu sa mu nepodarilo zachrániť, lebo si zabudol prevrátiť vrecko na tak. Kráľ základnú myšlienku povesti preniesol do širšieho kontextu. Zaktualizoval ju, čiže ju preniesol do doby, v ktorej žil. Zakliata panna vo Váhu tu predstavuje náš slovenský národ, ktorý drieme, nedokáže sa vyslobodiť a divný Janko (autor) chce tomuto národu pomôcť.

Táto balada sa delí na dve časti: 1. Lyrický obraz Kráľovho vnútra. Dedina ani najbližší nechápu Janíka. Nepochopenie vháňa hrdinu do prírody. V závere tejto časti sa hrdinovo vnútro premieta do tmy a tajuplnosti nočnej prírody. 2. táto časť je baladický príbeh. Opis prírody je dynamický, autor využíva gradáciu (stupňovanie deja), zveličenie. Základný konflikt – Prometeovský hrdina Janko zahynie pre rozpor medzi vidinou a skutočnosťou. Balada je citovosťou romantická, ale zobrazením života realistická (otec ho ako koňa mláti od malička, s plačom ho napomína biedučká mamička)

Táto balada jednoznačne vystihuje pocity mladej štúrovskej generácie po neúspešnej revolúcii (1848).

Ján BOTTO: Najmladší zo štúrovcov, jadro svojho štúdia prežil v Levoči, tu sa formovala jeho umelecká osobnosť. Dôrazne využíval ľudovú slovesnosť. Ako jeden z mála hodnotne spracoval jánošíkovskú tradíciu. Veľmi vysoko je hodnotená jeho baladická tvorba, ktorá vychádzala z ľud. povestí.

Najvýznamnejšie balady:

· Margita a Besná – táto balada rieši mravný konflikt, vychádza z príbehu macochy a jej pastorkyne. Macocha zo žiarlivosti zhodila zo skaly Margitku do vĺn Váhu, tá sa premenila na skalisko, avšak macocha nezniesla ťarchu svojho činu a sama sa utopí. Aj ona sa premieňa na nebezpečné bralo, ohrozuje pltníkov.

· Žltá ľalia – podobný konflikt ako v Margite a Besnej a je to porušenie manželskej vernosti. Adam a Eva si sľúbia „lásku až za hrob“, ale Eva po Adamovej smrti do roka vydá. Adam o polnoci prichádza zo záhrobia a Eva zo strachu umiera. Premení sa na ľaliu, ale rastie v tŕní – TREST!
· Ctibor – bol to beckovský pán – veľmi krutý. Za svoju krutosť Ctibor zaplatil životom (uštipla ho zmija do brady). Bola to kliatba vyslovená ústami jeho poddaného, ktorý svojim životom zaplatil za život syna.

Básnická skladba: Smrť Jánošíkova- má úvod + 9 spevov. Poslanie tejto skladby vyjadril Botto v úvode. Svoje verše posiela do slovenských lesov medzi hôrnych chlapcov, ktorí chránia myšlienku slobody (je to alegória- hôrny chlapci – štúrovci)

1. SPEV- sú tu dominantné 2 obrazy. Obraz slobodného života v horách, ktorý dopĺňa idylický obraz prírody = optimistický obraz. Strieda ho pesimistický obraz, keď hôrny chlapci sedia okolo ohňa a sú veľmi smutní, lebo ich vodca Jánošík bol zlapaný.

2. SPEV- podáva nám obraz, ako zlapali Jánošíka. Vychádza z legendy, ktorá hovorí, že Jánošíka zradil Gajdošík (prezradil, kde bude, a stará baba mu podsypala hrach, aby neušiel)

3. SPEV- tu sa s Jánošíkom lúči jeho milá a keďže Jánošík je zlapaný, utopí sa.

4. SPEV- zobrazuje Jánošíka vo väzení, kedy spí a sníva sa mu „mladosti krásny sen“ a v tomto sne sú dominantné myšlienky o slobode a to, že ľudská túžba po slobode je nezničiteľná.

5. SPEV- Jánošík sa zobúdza a reálne si uvedomuje svoje položenie. Je ideovým vyvrcholením celej skladby. Tu Jánošík žaluje spoločnosť, uvažuje o tom, kto je väčším vinníkom.

6.SPEV- tu Jánošíka vedú k šibenici a kňaz ho vyzýva k modlitbe. On odmieta a modlí s aradšej za ubiedený slovenský ľud.

7. a 8. SPEV – už pod šibenicou sa Jánošík posledný krát lúči s rodným krajom, obesia ho a následne po jeho smrti prichádza kráľovský posol s milosťou, ale neskoro!

9. SPEV – je iný ako predošle, lebo je mystifikovaný, neskutočný, lebo tu Jánošík povstal z mŕtvych a žení sa s kráľovnou víl. Urobil túto mystifikáciu zámerne, lebo chcel zdôrazniť myšlienku, že ideály, ta ktoré Jánošík bojoval sú tiež nesmrteľné.

Skladba bola napísaná po neúspešnej revolúcii. Bola napísaná so zámerom spojenia s vtedajšou ideológiou. Chcel preklenúť pochmúrne nálady, ktoré po revolúcii zavládli. Chcel prebrať opäť k činnosti mladú generáciu, ktorá po týchto rokoch úplne rezignovala. Je to lyricko – epická skladba so silnejšou lyrickou časťou, je tu veľa úvah, reflexií. Prvýkrát bola táto skladba uverejnená v almanachu Lipa.

Karel Hynek MÁCHA- Narodil sa v Prahe, študoval právo, žil v biede, ochorel na infekčnú chorobu a náhle mladý zomrel.

Lyricko- epická skladba: MÁJ- Najvýraznejšie dielo českého romantizmu - Epická osnova: Tragický osud zbojníka Viléma. Zabije zvodcu svojej milej Jarmily pričom netuší, že zvodcom je jeho vlastný otec. Za otcovraždu ho popravia a Jarmila sa zo zúfalstva utopí. Ťažisko skladby je vo vylíčení duševných stavov odsúdenca, ktorý uvažuje o zmysle života. Odmieta náboženskú vieru v posmrtný život a desí ho predstava ničoty a prázdnoty po smrti. Filozofické úvahy Viléma sú úvahy samotného autora. Skladba Máj má niektoré črty pripomínajúce Bottovu Smrť Jánošíkovu.

8. ĽUDOVÍT ŠTÚR

Ľudovít Štúr:                                                                                                                                                                                                                       Ľudovít Štúr bol najvýznamnejšou osobnosťou slovenského národného života v 30. a 40. rokoch 19.storočia. Narodil sa 29.10.1815 v Zay – Uhrovci pri Topoľčanoch. Pochádzal z chudobnej rodiny, jeho otec bol učiteľ. Vystupoval proti národnému útlaku a presadzoval myšlienku slovanskej vzájomnosti.

    Štúdium v Rábe, roku 1829 odchádza na Bratislavské evanjelické lýceum Tu pôsobil literárny krúžok Spoločnosť česko-slovanská, ktorého cieľ- výchova v materinskom jazyku. Mladý Štúr bol jeho horlivým predstaviteľom a vydal prvý básnický almanach krúžku. V apríli 1836 na Devínskom hrade zaviazal mládež slávnostným sľubom k vernosti národu a Slovanstvu. V tom čase už bol podpredsedom slovenského krúžku a prednášal na lýceu dejiny slovanstva a ruskú literatúru ako zástupca profesora Palkoviča. Dva roky študuje v Halle v Nemecku.

   Pod policajným dozorom v Modre sa staral o sedem sirôt po nebohom bratovi a pracoval na nových dielach. Od roku 1853 pripravoval politický spis Slovanstvo a svet budúcnosti, ktoré vyšlo po jeho smrti.

Zomrel cez zimu 12.1.1856 v Modre na následky zranenia na poľovačke.

Štúrovci:

Bol to hlavný prúd slovenského národného hnutia v polovici 19. storočia, zložený zo Štúr. prívržencov. Formoval sa v 30. a 40. rokoch najmä na evanjelickom lýceu v Bratislave, kde pôsobila Spoločnosť česko-slovanská a spolok Vzájomnosť.

Medzi najznámejších štúrovcov patria Janko Kráľ, Samo Chalupka, Ján Botto, Andrej Sládkovič.

Chceli zlepšovať sociálne a kultúrne pomery, posilňovať pocit ľudskej dôstojnosti a sebavedomie neprivilegovaných vrstiev, vzbudzovať ich záujem o veci verejné, a tak klásť základy občianskej spoločnosti. Zároveň tým posilňovali národnú spolupatričnosť a hrdosť.

Iniciovali slovenský Prestolný prosbopis, adresovaný kráľovi Ferdinandovi V. (reagoval na silnejúcu maďarizáciu), ktorý môžeme považovať za prvé reprezentatívne politické vystúpenie Slovákov (5.6.1842 ho odovzdali vo Viedni) a dotvárali politický program.

Požadovali zrušenie poddanstva, šľachtických privilégií a súdov, zaistenie občianskej rovnosti. Žiadali zastaviť maďarizáciu, uznať Slovákov za národ, uplatniť slovenčinu v nižšom školstve, úradoch a v cirkvi. Za revolúcie v rokoch 1848 - 1849 iniciovali všetky významné slovenské politické aktivity.

Politický program:

Štúrovci sa zaoberali zrušením poddanstva, zdanením šľachty, zveľadením priemyslu a obchodu, rozširovaním národného školstva, čo sa prejavovalo aj v článkoch Slovenských národných novín. Rovnako odmietali feudalizmus, absolutizmus, stavovské privilégiá, maďarizáciu a vyznávali moderné politické idey. Propagovali moderné podnikanie, význam vzdelania, zakladali nedeľné školy, knižnice, spolky miernosti, vyzývali pestovať národné umenie. Štúrovci sa zaslúžili za vznik slovenskej hymny, vlajky a znaku.

Ľudovít Štúr ako poslanec v uhorskom sneme za mesto Zvolen (1847 - 48) presadzoval zrušenie poddanstva, postavil sa na stranu revolúcie uskutočnenej roku 1948 – 1849. V roku 1848 vystupuje v Liptovskom Mikuláši - Žiadosti slovenského národa. Predstavitelia slovenského národa žiadali autonómiu Slovenska v rámci Rakúska (názov štátu mal byť Slovenské okolie, systém slovenského školstva, slovenský jazyk ako úradný a vyučovací.) Viedenská vláda, ktorá sľubovala plnenie požiadaviek utlačovaných slovanských národov v Uhorsku, však svoje sľuby nesplnila, po porážke predstaviteľov štúrovského hnutia prenasledovala a Štúr bol až po smrti pod policajným dozorom v Modre.

Národný program:

Štúrovci sa snažili vytvoriť moderný slovenský národ. Postupne opúšťali tradičnú predstavu evanjelikov o československej kmeňovej jednote a stotožnili sa s ideou slovenskej národnej svojbytnosti. Výsledkom bol nový spisovný jazyk – štúrovčina. Založením Tatrína (1844 v Liptovskom Mikuláši) a Slovenských národných novín vyvolali nevídanú verejnú výmenu názorov.

V roku 1829 vzniká na Bratislavskom lýceu Spoločnosť česko-slovanská. Zakladateľmi sú Karol Štúr a Samo Chalupka. Najväčší rozvoj zaznamenala roku 1935 po príchode Ľudovíta Štúra, ktorý sem vniesol politiku. Ciele spoločnosti: vzdelávanie v rodnom jazyku, šírenie osvety, študovanie dejín, výklad našich aj slovanských autorov. 24.4.1836 sa tajne uskutočnila pamätná vychádzka na Devín, kde účastníci prijali ku krstným menám aj symbolické slovanské mená (napr. Ľ. Štúr–Velislav).

V roku 1837 vychádza vládne nariadenie, ktoré ruší hnutia mládeže a súčasne aj Spoločnosť Česko - slovanskú. Predstavitelia presunuli činnosť na Katedru reči a literatúry česko-slovanskej. Vedúcim katedry bol profesor Palkovič, zástupcom bol Štúr. Roku 1843 bol Štúr z katedry pre svoje pokrokové myšlienky odvolaný pod zámienkou protištátnej činnosti. Na protest odchádza väčšina študentov do Levoče. Tu vznikajú básne Duma bratislavská od Janka Kráľa a Nad Tatrou sa blýska od Janka Matušku.

Literárny program:

Štúrovci sa neorientovali len na zobrazovanie minulosti, ale zobrazovali jednoduchý ľud aj v súčasných podmienkach. Minulosť aktualizujú na uvedomenie nedostatkov prítomnosti.

Na Slovensku ide o tretiu fázu národného obrodenia. Hnutie malo národno-oslobodzovací charakter. Slovenské národne hnutie sa vyvíjalo pod dvojím útlakom – maďarským a rakúskym. Tento útlak sa prejavil aj v tvorby nasledujúcej generácie štúrovskej.

Štúrovci sa opierali o ľudovú slovesnosť. Hlavným literárnym okruhom sa stáva lyrika. Vznikajú nové žánre (dráma). Najčastejším útvarom bola balada. Diela niesli prvky protifeudálneho odboja, básnické obrazy. Rozvíja sa aj próza, ale v menšom rozsahu – historické povesti, kratšie prózy zo súčasného života.

Štúr a štúrovci patrili k slovenskej romantickej generácii. Štúr ako básnik prispel k poézii pri prechode z klasicizmu ku romantizmu. Vyjadrením svojich pocitov, lásky k domovu vytvoril v romantickej lit. prvú osobnú a reflexívnu lyriku. V jeho tvorbách vidieť odhodlanie bojovať za Slovákov i za cenu života.(Smlúva Slovákú)

- Dumky věčerní- v češtine, zaznieva v nich romantický smútok z rozporu medzi snom a skutočnosťou

- Spevy a piesne - zbierka lyrických a epických básní, jediná vyšla knižne, tvorba z predrevolučn. Rokov, inšpirácia rodným krajom, stratou jeho blízkych i krásnych ideálov mladosti.

- O národných povestiach a piesňach plemien slovanských (1853)

(obranné spisy – politické a sociálne postavenie slovenského národa)

- Slovanstvo a svet budúcnosti- sklamanie z výsledkov revolúcie.

Jazykovedná činnosť:

Ako jazykovedec roku 1843 kodifikuje spisovnú slovenčinu. Diela Nárečja slovenskuo alebo potreba písaňja v tomto nárečí (1846) - vysvetľuje uzákonenie spisovnej slovenčiny a Náuka reči slovenskej - prvá gramatika novej slovenčiny, kde ju analyzuje ako jazyk.

Štúr 11. - 16.7.1843 navštívil s J. M. Hurbanom a M. M. Hodžom básnika Hollého na fare v Hlbokom a po porade s ním sa dohodli zjednotiť Slovákov na zásade jednotného spisovného jazyka. Dovtedy katolíci písali bernolákovčinou, evanjelici českou bibličtinou. Za základ nového spisovného jazyka si vzali stredoslovenské nárečie, v ktorom videli najčistejšie slovenské jadro a uzniesli sa na fonetickom pravopise. Bol to čin, ktorý vychádzal z potrieb národného hnutia. Štúr vypracoval pevné základy reči. Súčasne tak vytvoril základné podmienky pre rozvoj slovenskej literatúry. Prvou knihou v štúrovskej slovenčine bolo II. vydanie almanachu Nitra. Proti uzákoneniu spisovného jazyka vystúpil J. Kollár. Tieto hlasy však kodifikátori odrazili.

Novinárska činnosť:

Štúra trápilo, že niet odborníkov – Slovákov v priemysle, poľnohospodárstve a obchode. Preto pranieroval škodlivú jednostrannosť slovenskej mládeže pri voľbe povolania. Korene slovenskej biedy videl vo feudálnej ústave. Ako publicista proti nej bojoval v spolku Tatrín (1844) a najmä v Slovenských národných novinách s literárnou prílohou Orol tatranský (Slovenskje národňje noviny, 1945 – 48 Bratislava). Boli to prvé slovenské politické noviny. Neoficiálne boli orgánom slovenského národného hnutia, vyjadrovali najmä názory štúrovcov. Vychádzali v štúrovskej spisovnej slovenčine dvakrát do týždňa. Na ich stránkach sa sformoval slovenský politický program. Publikoval v nich aktuálne ľudovýchovné články (Kde leží naša bieda, Naše nádeje k nastávajúcemu snemu, Nedeľné školy, Spolky miernosti…). Zanikli pod nátlakom kossuthovskej moci 9.6.1848.

9. OBRAZ ĽUDU, PRÍRODY A PRÁCE V TVORBE SLÁDKOVIČA A HVIEZDOSLAVA (DETVAN, HÁJNIKOVA ŽENA)

Andrej Braxatoris SLÁDKOVIČ (1820 - 1872)- narodil sa v Krupine, v rodine učiteľa; študoval na lýceu v Banskej Štiavnici, potom odchádza do Bratislavy kde sa zúčastňuje na Štúrových prednáškach o ľudovej slovesnosti, potom do Halle kde ho ovplyvňuje poézia Schillera a Heineho a tiež Puškina
Na Slovensku pôsobil ako farár v Rybanoch kde aj zomiera, vo svojej tvorbe sa opiera o ľudového génia, tvorcu národnej kultúry a oslava krásy, pravdy spravodlivosti a slobody, vniesol nové rozmery do národnobuditeľských úsilí; Sládkovič verí v budúcnosť a zdravé sily slovenského národa - vyjadruje to v básni Nehaňte ľud môj, vrcholom jeho tvorby sú básnické skladby Marína a Detvan
V skladbe Detvan (lyricko-epická skladba) autor ospieval prírodu a slovenský ľud v postavách Martina a Eleny. Skladbu rozdelil na 5 spevov: Martin, Družina, Slatinský jarmok, Vohľady, Lapačka. Dej básnickej skladby je jednoduchý, miestom deja je Detva a dej je umiestnený do čias kráľa Matiáša.

V 1. speve Martin je ťažisko v oslave krásnej podpolianskej prírody. Autor uvádza na scénu Martina Hudcovie ako urasteného a švárneho šuhaja - syna prírody. Má zmysel pre spravodlivosť.

V 2. speve Družina sa dozvedáme podrobnejšie o kolektíve, v ktorom sa pohybuje Martin, pastier oviec. Tu sa u prejavia niektoré jeho dobré vlastnosti (cit pre spravodlivosť, nebojácnosť). Zabije sokola, ktorý sa vrhol na zajaca, dozvie sa, že sokol patrí kráľovi Matiášovi. Cestou stretne zbojníkov, ktorí majú v moci Elenu. Premôže ich, jedného zabije a Elenu si odnesie. V tomto speve sú veľmi významné úvahy o ľudovom umení o šikovnosti ľudu, čo je zárukou veľkej budúcnosti, ktorú svety nám závidieť budú.

3. spev Slatinský jarmok. Významnou udalosťou v tomto speve je stretnutie Martina s kráľom Matiášom. Rozhovor, ktorý sa tu uskutoční umožňuje básnikovi ukázať Martina v novom prostredí, kde sa správa rovnako prirodzene a smelo keď kráľovi oznámi, že mu zabil jeho sokola. Martin na kráľa zapôsobí a odmení ho kantárom a koňom.

Vo 4. speve Vohľady sa stretávame s Elenou a s jej úprimnou láskou, ktorá je v protiklade so záletníctvom Matiáša.

V 5. speve Lapačka sa Martin predstavuje ako hrdý, uvedomelý vlastenec, ktorý vstúpi do kráľovho čierneho pluku len pod tou podmienkou, že si uchová svoj národný charakter- kroj, fujaru, valašku a Elenu. Z dedinského mládenca- ľúbiaceho, spravodlivého, čestného sa stáva bojovník proti zlu a zástanca utláčaných. Elena a Martin sú stelesnením sily a krásy slov. ľudu.

Sládkovič je presvedčení, že silu netreba hľadať vo veľkých dejoch minulosti, najistejšia je opora v prítomnosti. Zo Sládkovičovej dôvery v ľud pramení jeho národná hrdosť, volá do svedomia svojich vrstovníkom, ktorí sa hanbia za svoj pôvod. V závere básnickej skladby vyslovuje Sládkovič nádej, že jeho dielo prebudí aj národne ľahostajných.

Pavol Országh HVIEZHOSLAV- je predstaviteľom realistickej prírody, svojou tvorbou reagoval na situáciu vo vtedajšej spoločnosti, narodil sa vo Vyšnom Kubíne v chudobnej zemianskej rodine - úcta k práci; študoval v Miškovci; potom prišiel študovať do Kežmarku a Prešova (právo) - začal čítať slovenské knihy (najmä Sládkovič); 1871 - Almanach Napred- 20 rokov pôsobil v Námestove a pred smrťou odišiel do Dolného Kubína; nazývajú ho básnikom storočia, ale aj najväčším slovenským básnikom - jeho rodisko - Orava bola krajom úžasných prírodných krás, ale život v tom čase na Orave: bola za čias Hviezdoslava bola skutočne takou úbohou a biednou; zabudnutý kraj a zabudnutý ľud, ktorý drel na cudzom a hľadal si živobytie v cudzine bolo to v časoch, keď po zatvorení Matice Slovenskej a slovenských gymnázií sa začal stupňovať maďarizačný tlak, práca bola preňho trvalou hodnotou, ktorá pomáha človeku prekonáva osobné krízy.

Básnická skladba Hájnikova žena - lyricko epická realistická básnická skladba. Idea diela: Rozpor medzi šľachtou a ľudom, autor stojí na strane ľudu a odsudzuje príživníctvo, egoizmus, zhýralosť, záhaľku a spupnosť pánov, proti ktorým stavia čestnosť, priamosť a statočnosť prostého človeka. Ľud - nositeľ mravných hodnôt.

Téma deja: Expozícia: Opis horskej prírody a horárne - autor oboznamuje čitateľa s prostredím, v ktorom sa bude dej odohráva. Obraz je jednoduchý, po smrti svojho otca sa mladý hájnik Michal Čajka so svojou ženou Hankou presťahujú do hájovne, ktorú Michal dal do poriadku, v lone prekrásnej hornooravskej prírody a tu si žijú nádherný život skromných a pracovitých ľudí. Michal statočne vykonával svoju prácu a po práci sa šťastne vracal ku svojej žene. žili spolu v zhode a pokoji.
Zápletka: Pokojný a šťastný život dvoch mladých ľudí narušil mladý Villányi. V nedeľu v kostole sa uprú na Hanku vlčie oči z panskej lavice. Mladému Villánimu sa Hanka zapáči. Nastáva zápletka: Ukážu sa nové vzťahy medzi hájnikovou ženou a príslušníkom panskej šľachty - nadradenej spoločenskej vrstvy. Villányi začne za Hankou chodievať a láka ju krásnymi rečami a peniazmi. Hanka však statočne vzdorovala. Dej sa zauzluje - Villáni pri potulke lesom zájde k horárni, kde vidí opäť peknú Hanku. Dáva sa s ňou do reči a zalieča sa jej. Vyvrcholenie: Hanka jeho zaliečanie odmieta. Villányi preto usporiada poľovačku v Michalovom revíre a využije príležitosť aby získal Hanku. Dôjde medzi nimi k zápasu, pri ktorom Hanka v sebaobrane zabije Villániho. V tejto scéne dej vrcholí. Rozuzlenie: Michal, hrdý na vernosť svojej ženy zoberie vinu na seba. Hneď ráno ide oznámi súdu čo spravil a uväznia ho. Hanka zatiaľ hľadá útechu a ochranu u svojich rodičov, ktorí jej však vyčítajú, že je ženou vraha. Tá sa z toho pomätie a v deň súdu vkročí do súdnej siene a všetko tam vyrozpráva. Tam sa však všetko objasní, Michal je prepustený s tým, že pomätenosť Hanky je dostatočný trest za spáchaný čin. Hanka sa uzdraví a mladí manželia sa vracajú späť do horárne.
Záver: Hoci súd oslobodil oboch, šťastie sa do horárne vráti až vtedy, keď Villáni napokon Čajkovcom odpustí smrť svojho syna a v prírode a v dušiach horárovcov zavládne opäť pokoj. Po narodení mladého Čajku nastáva celkové šťastie.

Kompozícia a jazyková stránka: Kompozičná výstavba Hájnikovej ženy je síce skromnejšia, ale zato dobre premyslená. Vnútorná spojitosť medzi jednotlivými kapitolami je podmienená nielen dejovými zložkami, ale aj prostredím a vnútorným životom postáv. Zvláštnosťou kompozičného usporiadania skladby bola aj skutočnosť, že básnik na začiatku každej kapitoly skladal meditatívne lyrické alebo piesňové zložky, ktoré aktívne zasahovali do vytvárania i priebehu nasledujúceho deja i činnosti postáv. Najčastejšie je použitý jamb. Vlastná skladba obsahuje 15 spevov, úvodná báseň sa volá Pozdrav a záverečná Zbohom.

Charakteristika postáv:

Michal- čestný, svedomitý, sebavedomý, sebaobetavý muž, ktorý nezakrýval svoje vlastnosti - trošku vznetlivá povaha.
Hanka- milá, pozorná, pracovitá, v láske verná i keď niekedy žensky rozmarná.

Villányi- sebecký, panovačný švihák, neštítil sa žiadnej bezohľadnosti. Charakteristický je para- zitizmus a prázdnota šľachtického života, prevyšuje úvaha pred opisom.

Porovnanie diel Detvan a Hájnikova žena.

Detvan:
Dej skladby Detvan je umiestnený do čias kráľa Mateja Korvína a miestom deja je Detva. Básnikovi nešlo o odkrývanie minulosti, ale o pohľad do súčasnosti a o jej hodnotenie. Dej skladby je jednoduchý a niet v nej veľkých konfliktov. Ústredný konflikt tvorí Martinov čin - zabitie sokola kráľa Matiáša a jeho smelá cesta za priznaním. Spisovateľ vyriešil tento konflikt zmierlivo - kráľovi sa zapáčila Martinova smelosť, prijme ho do svojich služieb. Sládkovič nám v Martinovi predstavil typ uvedomelého a hrdého vlastenca - je schopný vstúpi do služieb kráľa, ale len s podmienkou, ak si bude môcť ponechať to, čo tvorí jeho ľudový a národný svojráz.

Hájnikova žena:
Základný konflikt v diele vyrastá z dobového rozporu medzi šlachtou a ľudom, šľachta žije z mozoľov ľudu a predsa ním pohŕda. Páni si myslia, že keď im patria aj lesy aj polia, že im musia patriť aj ľudia. Preto zhýralec Artuš Villányi ml. siahne na česť mladej Hanky. Hviezdoslav však ukončil skladbu zmierlivo (Starý pán odpustil Hanke vinu a v horárni Čajkovcov opäť je pokoj. Miško zachránil Villányimu st. život.) Zmierlivé ukončenie volil Hviezdoslav preto, lebo jeho túžbou bol ľud čestný, šťastný, schopný prekonávať panské nástrahy.

10. LYRIKA P. O. HVIEZDOSLAVA. OD OSOBNÉHO K NÁRODNÉMU, SOCIÁLNEMU, VŠEĽUDSKÉMU V LYRIKE.

    Pavol Országh HVIEZDOSLAV (1849 - 1921) - narodil sa vo Vyšnom Kubíne v chudobnej zemianskej rodine - úcta k práci; študoval v Miškovci (vzorom sa mu tu stali Petőfi a Arany - prvé básne v maďarčine); potom prišiel študovať do Kežmarku a Prešova (právo) - začal čítať slovenské knihy (najmä Sládkovič); 20 rokov pôsobil v Námestove a pred smrťou odišiel do Dolného Kubína; nazývajú ho básnikom storočia, ale aj najväčším slovenským básnikom.

    Lyrika Hviezdoslava: Hviezdoslav písal málo básní osobných, podľa neho slovenský básnik má plniť svoje poslanie medzi ľudom. Jeho rodisko - Orava bolo krajom úžasných prírodných krás, ale život v tom čase na Orave bol ťažký. Básnik ho udáva vo veršoch:„Veď biedna je tá naša Oravana miesto chleba ušlo sa jej skál” Za čias Hviezdoslava bola skutočne takou úbohou a biednou. Zabudnutý kraj a zabudnutý ľud, ktorý drel na cudzom a hľadal si živobytie v cudzine. Bolo to v časoch, keď po zatvorení Matice Slovenskej a slovenských gymnázií sa začal stupňovať maďarizačný tlak. Hviezdoslav vstúpil do literatúry: zbierkou Básnické prvosienky Jozefa Zbranského - túto prvotinu venoval Andrejovi Sládkovičovi. Prejavuje tu lásku k ľudu, k rodičom, k sestre a k bratovi.        Jeho lyrika sa skladá z 8 cyklov:

    1. cyklus Sonety (21 básní) - konflikt medzi autorovými ideálmi a pozemským životom. Básnik chce uniknúť od zloby a neprávosti pozemského života, do sveta básnickej tvorby. Ale spoznáva, že jeho miesto je na zemi. Predstavujú ideál o ľudskosti, vznešených predstáv o lepšej a krajšej budúcnosti vo svete zla a spoločenských zápasov.

    2. cyklus Letorosty - 3 časti; vyslovil tu program svojej tvorby

Letorosty I - tvoria umelecké krédo básnika ísť po ceste realisticky= báseň Dávam z úprimnosti duše - básnik vyslovuje svoj realistický program, je za úprimnosť, proti klamstvu, pretvárke, prázdnym slovám, váži si pravdu a otvorenosť, tento postoj mu prináša veľa trápenia.

Letorosty II - smrť najbližších núti Hviezdoslava zamýšľať sa nad zmyslom života. Zmocňuje sa ho smútok nad stratou príbuzných. Zamýšľa sa aj nad tým čo je trvalé a zisťuje, že trvalá je práca. Typickými básňami zbierky sú: Čierny rok a Pustý dom.

Letorosty III - báseň Ó prečo nie som víchrom - chce byť víchrom. morom, sopkou, chce zničiť zlo klamárov, zlodejov ,cudzopasníkov, ktorí „žijú z mozoľov čestnej práce”, uvedomuje si svoju bezmocnosť - môže iba zatnúť paste, skloniť hlavu a roniť slzy. Autor vidí krivdy páchané na ľude, v jeho diele sú už počiatky vzbury. Básnik tu prechádza od osobných bôľov k problémom života slovenského ľudu. Kritizuje mravnú skazenosť spoločnosti. Nápravu očakáva od mládeže. Vyjadruje to v: báseň Ó mládež naša, tys' držiteľkou rána = báseň K vám urodzeným veľkomožným - básnik tu vyčíta pánom, ktorí žijú z mozoľov ľudu a pritom ním opovrhujú. Nechávajú ho v zaostalosti, aby ho mohli viac vykorisťovať a potom ho hania a považujú ho za hlúpy ľud. = báseň Ó práci všetka česť - poukazuje tu na pokrokovú hodnotu práce - dáva zmysel života pre človeka. Do tejto časti patria dve básne, ktoré venoval matke a otcovi:= básne Priadka a Roľník - videl aj chyby a neresti ľudu. Povedal však, že príčinou je útlak a malé starosti o osvetu. Vyzdvihoval nadanie a pracovitosť a mravné hodnoty ľudu.

    3. cyklus Žalmy a hymny - autor tu porovnáva svoje vlastné predstavy o živote a ľude so skutočným stavom spoločnosti. Chce pomocou pravdy, krásy a lásky zmeniť svet, ale stroskotáva; V centre žalmyskej Hviezdoslavovej poézie sa ocitá kríza básnikovho svetonázoru, ukazuje búriaceho sa Hviezdoslava, hľadajúceho odpoveď na osobné i národné problémy vo viere a náboženstve. V básni, ktorá je vlastne monológom autora, k bohu sa Hviezdoslav ukazuje ako človek plný rozporov. Jeho idealistický svetonázor, náboženská viera je už zbavená pokory, v jeho ume však vládnu pochybnosti, znepokojenia až vzbura.

    4. cyklus Prechádzky jarom - zachytáva dojmy z hornooravskej prírody a jej čaro, príroda sa stáva jeho novým druhom a tak zabúda na samotu, ktorá ho sužuje. Práve príroda navodzuje u neho predstavu o novozlúčiteľnosti ľudstva. = báseň Ja starý vychádzajúc - inverzia, prevrátený slovosled.

    5. cyklus Prechádzky letom - nachádzajú sa tu obrazy básnikových dojmov z prírody a z práce roľníkov, uvažuje o zlepšení sociálneho postavenia ľudu. Básnik vedie v cykle dialóg s prírodou schopnosť obnovy v prírode v ňom vyvoláva pocit nezničiteľnosti ľudstva. = báseň Zvážajúc z poľa - úcta k ľudskej práci, v lete zváža ľud z polí úrodu, autor ostro vystupuje proti zaháľačom, nad pansky vyzdobený kočiar kladie obyčajný sedliacky drevený povoz a najväčšou ozdobou sú mu mozole a pot ľudí.

    6. cyklus Stezky - vznikajú po návrate Hviezdoslava z Námestova do rodného Kubína, ozýva sa tu myšlienka starnutia. Prešla jar života a nadišla clivá jeseň, básnik rekapituluje svoje dielo, vyslovuje pochybnosti o spoločenskom účinku svojho diela. Trápi ho aj osud národa a slovanstva ako ozdravovací proces chápe ruskú revolúciu 1905.

    7. cyklus Dozvuky- 3- dielny cyklus, plný tmavých myšlienok, žiaľ nad ubúdaním tvorivých síl, pochybnosti o zmysle svojho diela, má pocit, že žil a tvoril zbytočne.

    8. cyklus Krvavé sonety - básnik ho napísal v roku 1914 – reakcia na vypuknutie svet. vojny, 32 znelkov (sonetov), odsúdil vojnu ako strašnú krivdu na ľudstve ,ukazuje aj príčiny vojny. Práve pre protivojnový charakter nemohol cez vojnu vyjsť. Hviezdoslav si kladie otázku čo vyvolalo vojnu a sám nachádza i odpoveď, že to bolo sebectvo jednotlivcov, pre ktorých vojna znamenala veľké zisky. Vojnu odsudzuje ako ľudské zlo, ako strašnú krivdu páchanú na ľudstve, pričom jeho úvahy sú ostrou obžalobou i nemilosrdným súdom nad buržoáznou spoločnosťou, jej vzdelanosťou i kultúrou. V záverečných sonetoch tohto „spevu o krvi” vyslovuje túžbu po miery i vieru v ľudskejšie, spravodlivejšie usporiadanie spoločnosti. = báseň A národ oboril sa na národ - vysvetľuje zmysel, úmysel vraždiť, ničiť, dal obraz vojny, ľudia sú ukrutnejší ako zvieratá okrem života ničia aj kultúru. = báseň Ó vráť sa skoro mieru milený - túžba po miery (kráľovstvo lásky), nechce sa stretávať s vdovami, sirotami a vyzýva ku práci.

11. POSTAVENIE ZEMIANSTVA A PRÍČINY JEHO ZÁNIKU V TVORBE KALINČIAKA, VAJANSKÉHO, HVIEZDOSLAVA, KUKUČÍNA.

Spoločenské podmienky: Obdobie 70. rokov minulého storočia (nástup Hviezdoslava); začiatok 20. rokov tohoto storočia (1.sv. vojna) ekonomická, kultúrna, sociálna zaostalosť Uhorska 1867 – Rakúsko-Maďarské vyrovnanie, moc prevzala maďarská buržoázia, ktorá sa snažila vytvoriť jednorečový a jednonárodný štát. Slabá slovenská buržoázia nedokázala rozvinúť sociálno-politický program. Slováci nemali svoje vlastné školy ani kultúrne inštitúcie.1875 – vznik 3 gymnázií – Revúca, Kláštor pod Znievom, Martin 1880 – v časopise Orol začali vychádzať Kritické listy, autori boli Vajanský a Škultéty, objasňovali a presadzovali realistickú metódu. Veľký dôraz kládli na literárnu kritiku 1881 – obnovené Slovenské pohľady - obnovil ich Svetozár Hurban-Vajanský.

Slovenská realistická literatúra mala 2 fázy:

1. Ústrednou témou bolo zemianstvo- (1880- 1900) Vajanský, Hviezd., Vansová, Kukuč., Šoltésová
2. 90. roky až začiatok vojny - kritickí realisti - Tajovský, Timrava, Jesenský, Jége, Podjavorinská.

    Zemania boli privilegovanou vrstvou uhorského obyvateľstva v období feudalizmu, patrili medzi príslušníkov nižšej šľachty. Zemania, ktorých bolo na Slovensku mnoho mali v minulosti osobné slobody, neplatili dane, mohli voliť, mohli mať funkcie v stoličnom úrade, mali prístup k vzdelaniu. Najväčšie zemianske stolice na Slovenku boli Trenčianska, Turčianska a Liptovská. V období národného obrodenia sa časť zemianstva zapojila do slovenského národného hnutia. Po roku 1848, keď prakticky zanikla možnosť vykorisťovaniu bývalých poddaných, zemania ako spoločenská vrstva začala splývať s meštianstvom a dedinskými boháčmi. V mysliach zemianskych rodov tento prerod nenastal, žili v starej rodovej sláve a boli na ňu pyšní. Zemania stratili svoje výsadné postavenie práva i tituly až rozpadom Rakúsko – Uhorska.

    Slovenská realistická literatúra sa rozdeľuje na dve vlny. Ústredným problémom prvej vlny vlne slovenského realizmu sa stáva otázka postavenia zemianstva v národnom hnutí, respektíve otázka, kto sa postaví na čelo národného hnutia. Cez otázku zemianstva alebo ľudu sa do realistickej prózy sa dostáva typický pohľad na problémy národného života. Túto dominantnú tému prvej vlny slovenského realizmu priblížili vo svojich dielach J. Kalinčiak (Reštavrácia), P. O. Hviezdoslav (Ežo a Gábor Vlkolínsky), S. H. Vajannský (Suchá ratolesť), M. Kukučín (Keď Báčik z Chochoľova umrie) ...

    Ján KALINČIAK tvoril na rozhraní romantizmu a realizmu a ako prvý stvárnil problematiku zemianstva a jeho vzťahu k ľudu. Dielo Reštavrácia s podtitulom Obrazy z dávnych čias zaľudnil zemianskymi postavami, ktoré sú malicherné, neschopné nijakého činu. Všetko ich konanie vyznieva humorne, smiešne. Prípravy na voľby (kortesačky) boli miesto, kde sa ozývalo ich sebavedomie. V povesti zemania vystupujú ako ľudia zanikajúceho sveta. Majetok zemanov sa pod tlakom kapitalizmu rozpadával a ich úloha v spoločnosti je stále menšia. V Záhorskej stolici je pred voľbami. O miesto prvého vicišpána sa uchádza strana Bešeňovských a strana Potockých. Na dva tábory sa rozdelilo aj zemianstvo stolice. Obidve strany častujú svojich prívržencov a snažia sa ich podplácaním privábiť do svojho tábora. Adam Bešeňovský, ktorý už 15 rokov bol I. vicišpán, urazí pred voľbami rodinu Levických tým, že nechce dať svoju dcéru Štefanovi napriek tomu, že sa majú radi. Bešeňovský zamýšľa vydať svoju dcéru za grófa, aby však nestratil hlasy Levických , sľúbil, že ju dá Štefanovi, keď bude vicišpánom. „No, keď bude Števko vicišpánom, môže sa s Anuľkou oženiť.“ Bol presvedčený, že síce múdry, no chudobný Števko k úradu tak ľahko nepríde. „Ostatne bol Štefan usilovný človek, no bieda je najlepší majster, a tej užil za mladi až do sýtosti.“ Úrady boli iba pre bohatých zemianskeho rodu. Mnohí chudobnejší zemania, prítomní na hostine, sa postavil a so slovami: „Nedajme sa kúpiť zato, že sme chudobní. Ja pán, ty pán!“ – odchádzali od stola a nedali sa zadržať ani pánom Adamom. Mrzelo ho, že s nimi odišli aj nádeje na množstvo hlasov.
Štefanov strýc Andrej Levický, ktorého onen gróf urazil aj osobne, vyhútal plán ako by sa Štefan stal vicišpánom. Odviedol celú rodinu Levických od Bešeňovského na protivníkovu stranu. Potocký, ktorý s ich pomocou mal získať vicišpánstvo, zaviazal sa urobiť Štefana II. vicišpánom. Aby bolo víťazstvo Potockého isté, bolo treba nepripustiť k voľbám niekoľko voličov Bešeňovského. Plán sa podaril. Prvé miesto získal Potocký, druhé vicišpánstvo Štefan Levický a s tým aj Aničku. Hlavné postavy zemanov nie sú schopné veľkého činu, a preto tu nie je žiaden romantický hrdina. Reštavrácia je obrazom zemanov, ktorých pokladá za prežitky spoločnosti, sú príťažou pre novú budúcnosť národa. Obraz zemianstva je vykreslený veľmi kriticky a presvedčivo. Upadá hospodársky i morálne. Postupne sa mení na vrstvu neschopnú povzniesť sa nad malicherné a sebecké záujmy. Jeho reprezentantom je najmä Matiáš Bešeňovský, najcelistvejšie vykreslená postava, ktorú charakterizujú slová: „Neukradnem, nemám, nezabijem, nebudem mať, a kde niet kostí, nieto sily.“

    Jedným z najvýznamnejších slovenských autorov je určite Pavol Országh – HVIEZDOSLAV. Tento rodák z Vyšného Kubína pochádzal zo zemianskeho rodu a taktiež sa venoval téme zemianstva. Najvýznamnejšie diela zo zemianskou tematikou sú dva rozsiahle eposy Ežo a Gábor Vlkolínsky. Ežo Vlkolínsky je epická báseň, v ktorej je najviac vidieť jeho odsudzovanie zemianstva, poukazuje tu na jeho splývanie s ľudom a jeho preraďovanie do novoutvárajúcich sa vzťahov – buržoáznych. Táto demokratickosť zasahuje vzťahy ľudí, najmä vzťah zemianstva k sedliakom. Dejiskom diela je Vlkolín. Syn Ežo sa dostáva do konfliktu so svojou matkou Esterou, ktorá nesúhlasila s tým, aby si jej syn – zemiansky potomok vzal za ženu sedliacke dievča Žofku Beckovie. Matka ho vydedí a prichýli ho jeho strýko pyšný zeman Eliáš, ktorý mu vystrojí svadbu. Obraz svadby dáva možnosť ukázať prednosti sedliactva a jeho morálne víťazstvo nad zemianstvom. Na svadbe si začne vymieňať názory strýko Eliáš so starým sedliakom Blažkom, ale so stúpajúcou náladou stoja zrazu proti sebe dva svety: zemania a sedliaci. Keď nadobudol spor hrozivé rozmery a zemania v ňom dokazujú svoju nadradenosť a vynášajú svoje prednosti nad sedliactvom, svoje zásluhy a práva, Ežo sa prejaví ako zásadný odporca feudálnych prežitkov: „Sme rovní! Áno zeman, nezeman, v tom rozdielu viac niet. Kto inakšie dnes vraví – nezná časy alebo je zatvrdilý – čo je nerozum.“ Skladba končí zmierením matky so synom zásluhou vnúčaťa a súčasne definitívnym víťazstvom roľníctva nad zemianstvom. Hviezdoslav tu zobrazil proces splývania zemianstva s ľudom, ako zákonitý jav spoločenského vývinu.
Dielo Gábor Vlkolínsky je tragickejšie ako Ežo Vlkolínsky. Cítiť tu smútok, že zemianstvo ako vrstva upadá. Zemianska rodina Šimona Vlkolínskeho je v rozklade morálnom i hmotnom. Obaja rodičia Gábora pijú, prišli o majetok. Vzťah Gábora a Marky Tomášovie sa rozpadol. Hlavný ideový zámer bol ten istý ako v Ežovi, ale je rozdielny v umeleckom stvárnení i v kompozícii. Ežo je históriou jednej zemianskej rodiny, je obrazom ústupu zemianstva ako spoločenskej sily. Gábor sa nesústredí na jedného hrdinu, ale na celý dedinský kolektív. Zobrazuje hynutie slovenského zemianstva, jeho morálny a mravný úpadok. V oboch eposoch sa stretávajú rovnaké postavy, veď Ežo je bratranec Gábora, ale v druhom epose sú už len vedľajšími postavami. Na koniec zemianstvo má a musí dohrať svoju úlohu ako spoločenská sila v národnom živote. Musí sa prispôsobiť novým podmienkam. Najdôležitejším motívom je pohreb, ten vyvoláva atmosféru hynutia a rozkladu zemianskej rodiny a samozrejme aj zemianstva.

     Ďalším autorom, ktorý priblížil zemianstvo v slovenskej literatúre bol Svetozár Hurban VAJANSKÝ. Tento najstarší syn J. M. Hurbana sa vo svojej prozaickej tvorbe sústredil na zobrazovanie života vyšších spoločenských vrstiev. Typickou postavou je zeman alebo statkár. Zamýšľal sa nad možnosťou návratu zemianstva do slovenského tábora, nad jeho účasťou v národnom živote.
    V románe Suchá ratolesť sa orientuje na udalosti 70. rokov 19. storočia. Idea: Autor sa zamýšľa nad tým, či zemania dokážu stáť na čele národa. Motívy: Statické: Prevažne úvahy jednotlivých postáv. Dynamické: Krátke predhovory postáv. Málo opisov a úvah. Prostredie: Slovenská dedina v Rudopolí. Charakteristika postáv:

Stano Rudopoľský: Pochádza so starej zemianskej rodiny. Jeho starý otec nebol obľúbený, preto majú ľudia v dedine zmiešané pocity, keď sa vráti do starého kaštieľa. Postupne mení svoj názor na národ hlavne vďaka Tichému. Je vzdelaný – vyštudoval právo a vie maľovať.

Anna Belinská: Rodina Vanovská ju zobrala k sebe a vychovávala ju. Je pekná a veľmi bystrá. Chodieva do knižnice Rudopoľského a rada číta. Bola sirota a preto je stále veľmi utiahnutá. Mária ju považuje za mladšiu sestru.

Karol Vanovský: Bohatý slovenský statkár. Spolu s manželkou Máriou vychovávajú Annu a starajú sa o vlastnú dcéru Lili. Po príchode Stana sa stanú rodinou, ktorú najradšej navštevuje.

Mária Vanovská: Je manželka bohatého statkára Karola Vanovského. Je mladá a vzdelaná. Má pochopenie pre Annu a má veľmi rada svoju dcéru Lili. Je pekná a stane sa modelom pre Stanove obrazy.

Albert Tichý: Mladý inteligentný človek. Snažil sa o priazeň Anny. Učil Stana Rudopoľského o slovenskom národe, o poézii a viedli dlhé rozhovory. Je hrdý vlastenec, má rád slovenský národ a poéziu.

Adela Rybáryčková: Je mladá vdova, ktorá má trochu výstredné správanie oproti iným ženám v okolí. Veľmi si zakladá na mravnosti a od manželovej smrti nemala žiadny „románik“. Spočiatku odmieta Stana Rudopoľského, ale neskôr sa stanú manželia. Dej je umiestnený na západné Slovensko. Hlavnou postavou je zeman Stanislav Rudopľský – posledný potomok starej zemianskej rodiny. Žije v zahraničí bezstarostným životom. Po čase sa z potuliek po Európe vracia do Rudopolia, kde zdedil kaštieľ, ale nemá žiadny vzťah k slovenskému prostrediu. Zásluhou rodiny statkára Karola Vanovského, učiteľa Tichého a Adely Rybáričky sa však zbližuje s národným hnutím, spoznáva pravú tvár národného útlaku a jeho dôsledky v živote spoločnosti. V rozhovore s tichým síce uvažuje o úpadku zemianstva, ale potom prichádza k záveru, že najlepší jedinci môžu zohrať pozitívnu úlohu v tomto boji. „Nikto nezastaví hynutie zavinené vlastným hriechom...“ „Ale prečo by neprišli jednotlivci, takí ako ja?“ Takéto myšlienky neboli reálnou skutočnosťou. Nimi si spisovateľ zatarasoval cestu poznania ďalšej diferenciácie spoločnosti. Autor reagoval na mnohé stránky národného života. Kriticky sa staval k politickej pasivite na Slovensku. Zamýšľal sa nad problematikou národného umenia a nad jeho funkciou v živote. Z deja vidíme, že Vajanského pohľad na zemianstvo je nereálny. Dúfa, že zemianstvo nezanikne a že len ono môže priniesť národu obnovu v spojení s inteligenciou. Opisuje kladných hrdinov – predstaviteľov hynúceho zemianstva ako ľudí budúcnosti. Ľud považoval len za nevedomú masu, ktorú treba viesť.

Posledným autorom, u ktorého by som chcel poukázať na tému zemianstva je Martin KUKUČÍN a to v diele Keď Báčik z Chochoľova umrie. Martin kukučín vlastným menom Matej Bencúr sa narodil v rodine oravského sedliaka a od detstva si osvojoval nazeranie a myslenie prostého dedinského človeka. V protiklade s Vajanským zachytil úpadok zemianstva i jeho neschopnosť zasahovať do osudov vlastných i do osudov národa. Zemianstvo reprezentuje pán Aduš Domanický z Domaníc a proti nemu stojí Ondrej Tráva, priekupník a podnikateľ. Obaja sa stretnú v krčme v Podhradí a Adušovi sa podarí vymámiť od Trávu desiatku ako preddavok na kúpený jačmeň. Keď však prišiel Tráva po sľúbený jačmeň, namiesto hrdého zemianskeho kaštieľa našiel iba ruiny a Adušovo prázdne vrecko. Aduš navonok vystupuje ako pyšný a majetný zeman, no v skutočnosti sa jeho kaštieľ rozpadá a majetok hynie. Proti nemu stojí Ondrej Tráva, ktorý má všetky znaky svojej triedy, dravosť a bezohľadnosť v získavaní peňazí, schopnosť špekulácie pri získavaní majetku. Kukučínovi sa práve konfrontáciou týchto dvoch protikladných spoločenských typov, upadajúceho zemana a podnikavého kupca podarilo zachytiť základné tendencie spoločenského vývinu doby. Skončením prvej vlny realizmu a nástupom druhej vlny sa z literatúry vytráca téma zemianstva a „do popredia sa dostáva rozpad patriarchálnej rodiny, jej proletarizácia a s ňou súvisiaci úpadok. Celkom sa vytratil záujem o idealizáciu človeka len preto, že bol členom slovenského národa.“

12. VYSVETLITE A POROVNAJTE KONFLIKTY Z HĽADISKA SPOLOČENSKÝCH VZŤAHOV V DRAMATICKEJ TVORBE CHALUPKU, PALÁRIKA A TAJOVSKÉHO.

    Slovenská dramatická tvorba sa začína rozvíjať vznikom ochotníckych krúžkov. V roku 1830 založil Gašpar Fejerpataky- Belopotocký divadelný krúžok v Liptovskom sv. Mikuláši, ktorý sa uviedol hrou Jána Chalupku Kocúrkovo.

    Ján CHALUPKA- spisovateľ a učiteľ, Predstaviteľ obrodenskej literatúry, písal básne, politické a náučné spisy, umeleckú prózu a divadelné hry. Ťažisko jeho tvorby je v dramatických dielach, najmä vo veselohrách. Bol najvýznamnejším dramatikom tohoto obdobia.

    Kocúrkovo alebo Len aby sme v hanbe nezostali Autor (farár v Brezne, veľmi dobre poznal malomestský život) vykreslil typ malého mesta, odnárodňovanie, prospechárstvo malomeštiactva a nižšej šľachty, kvôli ktorému ľudia dokážu zradiť svoj pôvod. Dej hry je osnovaný okolo voľby nového učiteľa. Zobrazil tu dva protichodné svety. Svet zanikajúci, ktorý predstavuje čižmársky majster Tesnošil s rodinou. Chce sa zaradiť do vyššej „panskej“ spoločnosti, a pretože nevie nájsť iný spôsob, poklonkuje sa a napodobňuje spôsoby vyšších vrstiev. Maďarčinu neovláda, len niekoľko fráz a slov. Chalupka mu zámerne vkladá do úst slová, ktoré maďarčina prevzala zo slovenčiny, a tým zosmiešňuje jeho nevzdelanosť. Tesnošilova žena je falošná, závistlivá a klebetná. Jej jediným cieľom je vydať dcéru, ktorá je rozmaznaná, vzdorovitá a bezočivá. Ich syn Janík je lenivý, typický Kocúrkovčan. Druhou postavou je pán z Chudobníc, cirkevný inšpektor, je predstaviteľom upadajúceho zemianstva, schudobneného a navyše i obmedzeného. Hoci sám nevie po maďarsky, odvodzuje svoj rodokmeň od Arpáda a v Kocúrkove chce udomácniť maďarčinu. Oni a ich rodiny predstavujú pokrytectvo, nevzdelanosť, pohŕdanie ľudom, slovenskou rečou. Ich vlastnosti vystihujú aj ich mená. Ako kontrast k nim postavil autor ideálny typ slovenského vlastenca, učiteľa Slobodu. Hra je výsmechom upadajúceho feudalizmu a ostrou kritikou spoločnosti, pre ktorú využíva satiru, iróniu, ale aj humor. Hoci uplatňuje metódu konfrontácie, priamym konfliktom sa vyhýba. Pojmy „Kocúrkovo“ a „kocúrkovčina“ sa používajú v zovšeobecnenom význame pre pomenovanie nerozumného jednania, rozhodovania, neporiadku, spiatočníctva apod. Pretože hra mala u divákov veľký ohlas, Chalupka spracoval kocúrkovskú tematiku aj v ďalších veselohrách – Všetko naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec, ktoré podnecovali národné povedomie a pranierovali mravné a spoločenské neduhy.

    Zásluhu na rozkvete dramatickej tvorby v čase rozkladu romantizmu mal aj Ján PALÁRIK.
Bol slovensky dramatik, jeden z predstaviteľov Novej školy slovenskej. Kritizoval sociálne a národnostne pomery a usiloval sa o dorozumenia s maďarskými liberálmi, neskôr sa pre nepochopenie utiahol z politického života. Vo svojich veselohrách Inkognito, Drotár a Zmierenie alebo Dobrodružstvo pri obžinkoch reagoval na aktuálnu situáciu v národnom živote. Zaoberá sa myšlienkou prirodzeného práva národov Uhorska na svoju existenciu a slobodný rozvoj. Vysmieva sa v nich odrodilstvu, mamonárstvu a karierizmu. Sú to všetko komédie omylov. Komika v nich pramení zo slovných skomolenín, ale najmä zo zámeny osôb, z preoblečení , nedorozumení, inkognít. Situácie vyplývajúce z týchto omylov nie sú iba zábavne, ale aj poučné.

    Veselohrou Inkognito nadviazal na kocúrkovskú tematiku Jána Chalupku. Namiesto priepasti medzi predstaviteľmi vlasteneckej inteligencie a odrodilými malomešťanmi dochádza u Palárika k ich zbližovaniu. Námet čerpal z rodinného života ponemčeného malomeštiactva. Jadrom zápletky, ktorá je osnovaná na zámene osôb, je úsilie získať túto vrstvu pre národné ciele. Vdova po kocúrkovskom richtárovi Sokolová a jej ponemčená dcéra Everlín majú sa stať objektom špekulácií radného pána Potomského, ktorý chce oženiť svojho syna s Everlínou. Ona je už oddávna prisľúbená olejkárovmu synovi básnikovi Jelenskému, ktorý prišiel do Kocúrkova inkognito preoblečený za kosca, aby spoznal svoju verenicu. Everlín, nespoznajúc ho, sa mu zdôverí, že nechce pansláva básnika. Súčasne prichádza do mestečka Potomského pomaďarčený syn Jelenfy preoblečený za maďarského herca. Na prsteni, ktorý dal Jelenský Everlíne, matka s dcérou omylom prečítajú meno Jelenfy. Zámena mien vyvolá komické scény, v ktorých sa nakoniec odhalia jednotlivé osoby. Potomskovci dostanú košom a Jelenský s Evou pripravia pre koscov veselicu. Vďaka nemu sa z odnárodnenej meštianky Evičky Sokolovej stáva vlastenka.

    Veselohra Drotár je oslavou predstaviteľa slovenského ľudu v odnárodnenom svete meštianstva. Konflikt veselohry je postavený na zámene osôb a charakterov. Dej sa odohráva v Pešti v dome slovenského továrnika Rozumného. Sem prichádza slovenský drotár Bubenčík (kladná postava). Rozumný zamestná drotára vo svojom podniku a prisľúbi mu nájsť strateného brata. Súčasne do domu továrnika prichádza ako vychovávateľ poľský šľachtic Zalewski, ktorý musel ujsť z vlasti pre súboj. Predstavuje sa pod menom a s vysvedčením pomaďarčeného drotárovho brata Dobošiho. Čoskoro sa i skutočný brat stane u Rozumného domovníkom. Továrnik sa domnieva, že vychovávateľ je hľadaným bratom Bubenčíka a pripraví stretnutie oboch bratov. Medzitým židovský obchodník vydiera Zalewského, ktorý mu podpísal zmenku splatnú v deň sobáša s továrnikovou dcérou Ľudmilou. O ňu sa uchádza aj Doboši. Drotár Bubenčík spozná svojho brata a povie pravdu továrnikovi. Zalewskym otrasie drotárova statočnosť a prizná sa na polícii. Továrnikovi sa prizná a ten mu odpustí. Po obdržaní milosti z Krakova nič nestojí v ceste svadbe Zalewského s Ľudmilou. Továrnik odmení drotára za jeho statočnosť a súhlasí so svadbou svojej netere a Bubenčíka. Autor zdôrazňuje sympatie továrnika Rozumného k predstaviteľovi ľudu, čím chce zdôrazniť, že ľud predstavuje kladnú hodnotu v spoločnosti.
    Najčastejšie hrávanou hrou je Zmierenie alebo Dobrodružstvo pri obžinkoch, v ktorej Palárik vyjadril názory na súčasný spoločenský život i na súžitie slovenského a maďarského národa v Uhorsku. Hlavnou myšlienkou je spoločenské a národné zmierenie sociálne rozdielnych spoločenských vrstiev, šľachty a ľudu, Slovákov i Maďarov, ale aj problém postavenia uvedomelej slovenskej inteligencie v spoločnosti. Zápletku tvorí dvojnásobný motív dvojníctva. Veselohra v troch dejstvách.(9 mužov, 5 žien, ženci a žnice. - Salón v kaštieli.) Dej sa odohráva na kaštieli Hrabovskej. Mlada grófka Erzika Hrabovska žije na svojom majetku na dedine. Je sirota, preto si zvolila za svoju stálu spoločnicu Milusu, dcéru rechtora vlastenca Oriešku. Milusa ma na ňu veľký vplyv a vštepuje jej mnohé vlastenecké a demokratické zásady. Jedného dna dostane Erzika od svojho tútora baróna Kostrovickeho zvesť, že jeho syn Ľudovít, ktorému je od detstva zasnúbená, ale s ktorým sa ešte nepoznajú, príde aby sa osobne spoznali. Erzika a Milusa sa chystajú Ľudovíta veľkolepé privítať a využijú na to obzinky. Aby mohla lepšie pozoravať svojho budúceho, rozhodne sa Erzika ostať inkognito a zamení si s Milusou úlohy: Milusa bude hrať grófku a Erzika sa oblečie za žnicu. Ľudovít prichádza i so svojim priateľom zo štúdii inžinierom Rohovom, horlivým vlastencom. I oni si zamenia úlohy. Milusa ich prijme v úlohe grófky a hneď v prvom rozhovore im vyčíta poriadnu lekciu pre odrodilstvo a povýšenectvo. Ľudovítovi, ktorý je maďarón, hneď prejde chuť na ženbu s domnelou grófkou - panslavkou, ale Rohon sa zaľúbi do Miluse a ona doňho. Ľudovíta upúta Erzika preoblečená za žnicu a zaľúbi sa do nej. Situácia sa zamotáva, vznikajú smiešne, ale i žiaľne scény, treba veci vysvetliť. Prví sa odhalia navzájom Milusa a Rohon, povedia to i Erzike, ale Ľudovíta nechávajú úmyselné ešte v omyle, aby ho vytrestali. A tak keď príde Orieška a povie, že ta pekná žnica je jeho dcéra, Ľudovít si ju pýta za ženu. Tak isto si ju pýta Rohoň. Definitívne sa situácia rozrieši, keď príde starý barón. Vysvitne, kto je kto, i príčina zámeny osôb a úloh. Reťaz komických zámien sa vyrieši na dožinkovej slávnosti, ktorá sa stala slávnosťou zmierenia ľudu a šľachty. V závere sa nádejné manželské páry (grófka a barón, Miluša a inžinier) nájdu a všetko sa končí šťastne. Zámena postáv mala byť previerkou skutočnej lásky. Autor sa vysmieva odnárodneniu, kritizuje odrodilstvo a pomýlené vlastenectvo. Národne uvedomelú slovenskú inteligenciu predstavuje učiteľ Orieška a jeho dcéra Miluša, vzdelaná, inteligentná, ktorá má veľký vplyv na grófku. Mladý barón predstavuje ľahkomyseľnú konzervatívnu šľachtu, grófka Hrabovská liberálnu vrstvu uhorskej spoločnosti. Idea zámeny osôb nemala viesť k zrušeniu spoločenskej nerovnosti, ale k prekonaniu odcudzenia medzi šľachtou a ľudom. Palárik využíval hovorový jazyk, aforizmy, príslovia a porekadlá, čím sa stali jeho hry blízke širokému okruhu divákov.

    Jozef Gregor TAJOVSKÝ sa narodil 18. októbra 1874 v Tajove pri Banskej Bystrici. Neskôr si Tajovský podľa svojho rodiska vybral i umelecké meno. Toto však nebol jeho prvý pseudonym, počas svojej tvorby vystupoval pod mnohými umeleckými menami, ako napríklad Jozef Spevák, Podsokolovský... Hlboko vnikol do problémov, ktoré trápili slovenský ľud. Prežil obdobie, keď slovenský ľud zápasil o prežitie a presadenie sa pod maďarským nátlakom, ktorý obmedzoval slobodu slovenského národa a snažil sa ho pomaďarčiť, aby nikdy nemohol tvoriť v slovenskom jazyku. Pre jeho divadelné hry je príznačné sociálne videnie skutočnosti. Najhranejšie hry sú veselohry Ženský zákon a Statky-zmätky. Tajovský využil príslovia, porekadlá, ľudovú pieseň, čím vyjadril názory a filozofiu prostých ľudí. Uviedol do literatúry postavy a problémy zo sveta najbiednejších.

Statky-zmätky – Ide o jeho najlepšiu dram. Tvorbu, Tajovský poukázal na sociálne rozdiely na dedine. Poukazuje na honbu za majetkom, ktoré spôsobujú rozpory v rodinách rozbíjanie manželstiev, porušovanie vzťahov medzi ľuďmi. Rodina Ľavkovcom má syna Ďura na ženenie. Ďurko je švárny mládenec, prelietavý, rád pozerá za dievčatami. Jeho matka Žofa, živá a jazyčná žena, ktorá sa tiež ulakomí na peniaze, o ňom hovorí : „Ty nie si mládenec hocijaký. Ty si hodný, pekný úrastok, na rozume ti z vrstovníkov nikto nechytí, nuž si môžeš aj trošku preberať, meno moje!“ Žofa ho chce oženiť tam, kde by nemusel hrdlačiť, len si svoj mladý život chrániť a žiť si po vôli.
Jeho otec Ľavko tiež súhlasí. Natrafí sa im vhodný okamih. Ich rodina Palčíčková sú bezdetní ľudia a na staré kolená chcú, aby ich niekto doopatroval a zveľadil ich nie malý majetok. Preto chcú Ďurka oženiť so Zuzkou Kamenských a vziať si ich za svojich. Zo začiatku Žofa a Ľavko váhajú, no keď počujú, že mladým Palčík prepíše svoj majetok, menia nôtu a Ľavko hovorí Hádam kresťanská povinnosť opatriť cudzieho, nieto ešte rodinku. A Žofa Nuž či nie radšej dám syna sestre za svojho, ako čert vie akej testinej za podnož? Aj Ďurko, keď počuje o majetku, pristáva na ženbu so Zuzkou. Členovia rodiny Kamenských nesúhlasia všetci. Zuzkina matka Kata, taktiež lakomá na peniaz, súhlasí, ale nesúhlas prejavuje otec a brat Ondriš. Otec Tomáš vraví žene : Ty len na majetok sa lakomíš. Chceš vziať dievča zo služby a do horšej ho dať. To sú skupáni, lakomci. A dcéru varuje : Ja ti len toľko poviem. Lebo je to tebe na celý život. A na majetky sa nelakom, aj chudobní žijú statočne, spokojne. Po dlhých nahováraniach aj Zuzka pristane na svadbu s Ďurkom. Zuzka je tiché 18-ročné dievča. Jej matka o nej hovorí takto : Je vždy takô, chúďa, zamyslenô, až sa o ňu bojím. Palčíkovci sú spokojní so svojim úspechom. Oni vlastne potrebujú robotníkov, a nie deti. Starý Palčík : Robotník cudzí, drahý, a len je cudzí, nie ako svoj. Nemožno sa spoľahnúť. A plácu si už nevie akú pýtať. A roboty nespraví za polovicu. A tá chova drahá...! Ďurko zas, keď aj Zuzka súhlasí, vraví potešene : Tak, už máme vyhratô u Palčíkov. Po polroku sa už Ďurko nemôže so Zuzkou zhodnúť. Zuzka tichá, Ďurko zalietavý, behá za starou láskou Betou, vysedáva v krčme. Palčíka to hnevá, lebo Ďuro má tvrdú hlavu, nedá sa prevrátiť. Mara, Palčíkova žena, je z toho tiež nešťastná a vyzvedá príčinu ich nezhôd. Ďurko odpovedá : Zo dňa , na deň je mi nemilšia. To ani vravieť, ani sa zabaviť, len sa tmolí, zahúlená, človeku do očí nepozrie, chodí ako zabitá, ani slova nepovie, nuž či si ju môžem zamilovať? Nastávajú prudké hádky, jeden vyčíta druhému. Palčík Ďurkovi : My sme si nie ani jeden na príčine. Vy, vy ste nám na vine. Lebo ste sa nám dali pobrať, a nepomysleli, ako to bude teraz ťažko roztrhať, keď spolu žiť nemôžeme. Po dlhom ponižovaní sa Zuzka poberie a odíde od Palčíkov a od muža domov aj s ešte nenarodeným dieťaťom. Na druhý deň sa do Palčíkov nasťahuje stará Ďurkova láska, Beta. Ona išla za Ďurka pre majetok, vydala sa za majetok, a nie za Ďurka. Len vtedy Palčíkovci spoznali, čo je zlá nevesta a ocenili Zuzku, no už bolo neskoro. Z majetku ubúdalo, mladí neustále chceli prepisovať majetok, ale Palčík nechcel. Beta, keď sa jej nerobí po vôli, začína vyčíňať. Ej, že som bola zaslepená, že som ti verila, že som to nevidela. Ešte vraj prepíšem! Iba čo som si slobodu zakosíla. Ďurko si uvedomuje svoju chybu a ide poprosiť Zuzku o odpustenie. Chce, aby sa vrátila. Hovorí o sebe : Zhnusil som sa už dosť sám sebe. Zhnusil si celý mladý život svoj. Ale Zuzka, poznajúc jeho nestály charakter, odmieta a žije aj so svojím synom u rodičov.

13. DEDINA A JEJ UMELECKÉ STVÁRNENIE V PRÓZACH KUKUČÍNA, TAJOVSKÉHO A TIMRAVY.

    Dedina a dedinský človek bol vďačným námetom už v romantizme, kedy autori videli v ňom základ národa. Realizmus si už všímal základný spoločenský rozpor doby, a to rozpor medzi šľachtou a ľudom. Základný rozdiel zobrazovania dediny je medzi tvorbou Kukučína, ktorého zaraďujeme medzi starších realistov. Kým mladší realisti si všímali vo svojich dielach spoločenské podmienky na slovenskej dedine a kritizovali ich, starší realisti len konštatovali skutočnosť, nehľadali príčiny triednych rozporov, ani ich nekritizovali.

    V próze venoval pozornosť dedine najmä Martin Kukučín. Vlastným menom Matej Bencúr, rodisko v Jasenovej na Orave. Študoval na Gymnáziu v Revúcej, Martine a BB, Kláštore pod Znievom, medicína v Prahe. 1893 lekárom v obci Selce na ostrove Brač v Dalmácii. Oženil sa s Pericou Didoličovou a v r. 1907 odišiel s ňou do Južnej Ameriky. Bol tam prvým lekárom, členom a funkcionárom viacerých spolkov. V poviedkach kladie dôraz na charakterovú a psychologickú kresbu postáv, ako aj na jemné humorné ladenie krátkych próz s využitím slovnej a situačnej komiky.

    Rysavá jalovica – postavy Adam a Eva Krtkovci a Trnkovci. Príbeh o kúpenej a stratenej rysavej jalovici, o dôsledkoch, nedorozumeniach... Črta, zopár anekdot spojených do jednej črty. S láskavým humorom zobrazoval nedostatky hrdinov, napr. v tejto poviedke, kde humorné dejové situácie vyplývajú z komického charakteru ústrednej postavy Adama Krta a zároveň ju dokresľujú. Adam Krt mal na jarmoku kúpiť kravu, čo sa mu nepodarilo a zastavil sa v krčme aj keď mu to jeho žena zakázala. V krčme stretne Adama Trnku, ktorý mu predá jalovicu. A ako tak sedia v krčme a pijú na zmierenie jalovicu si odvedie Krtova žena a tu vznikajú humorné situácie, ktoré vyplývajú aj z charakteru postavy Adama Krta. Kukučínov humor je plný láskavosti a súcitu s ľudskými slabosťami. Hoci je Adam výzorom komický, predsa z neho preniká ľudskosť a dobrota.

   Psychologická poviedka: Neprebudený patrí k najtragickejšej próze. Z charakterovej drobnokresby prechádza do drobnokresby psychologickej (rozoberá psychológiu človeka). Ondráš Machuľa- hlavná postava, mrzák. Kukučín sa zaoberá psychickou Ondráša, rozoberá psychiku aj ďalších postáv. Je tu horizontálna kompozícia- chýba rozprávač, nahrádza ho vnútorným monológom Ondráša. Konflikt-vnútorný svet Ondráša s vonkajším svetom. Jazyk- reč dedinského ľudu, oravské nárečie- v dialógoch, v opisoch používal spisovný jazyk. Na Ondášovi vytvoril citlivú psychologickú štúdiu dedinského mrzáka, ktorý predstavuje najbiednejšiu sociálnu vrstvu dediny. Dej: Ondraš Machuľa, biedny tvor. Hlava veľká, krytá ostrými vlasmi, ktoré sa ponášajú na zvieraciu srsť, čelo nízke, oči nápadne malé, lícne kosti vypuklé, nos rozpľaštený na koláč a ústa široké. Postavu má malú, nevyvinutú, zhrbenú. ľudia na neho s utrpením hľadia a chovajú sa k nemu so šetrnosťou, ako k malému dieťaťu.
Len on sám sa za mrzáka nepokladá, drží sa za pekného. Vie rozoznať, čo je pekné a čo škaredé, no o svojej osobe súdi predpojato. Každý ale rád videl jeho hodných, znášanlivých rodičov, ktorý ich ľutovali za ich nepodareného syna. Ondrášova matka, prezývaná totka, pretože bola v dedine veľmi vážená a jej nadvládu uznávali a chránili všetci dedinčania, svojho syna veľmi milovala.
Ondráša matersky riadila a vyprávala do školy. A chlapec sa dobre učil, pretože v ňom bola badať duša, duša ako u ostatných, čo bolo jedinou potechou i odplatou starostlivej totke. Ondrášov otec ale na svojho syna ani pozrieť nemohol, hľadal preto úľavu v krčme. Napokon sa totka s manželom nepohodli a totka odišla z domu k staršej sestre. Po asi dvoch rokoch od chvíľe, čo sa nepohodli, totka sa stáva vdovou. V jeden deň, kedy pásol Ondráš husy, mu Zuzka Bežanovie doniesla obed. Mala jasnú tvár, červenú ako ruža. Červená pera odokrývala dva rady bielych perál. Pre Ondráša to bola stvorená princezná. Zuzka mu povie, že sa nepohodla s Janom Dúbravie, svojim nápadníkom. To Ondráš využije, vypočuje ju a dohodne sa s ňou na svadbe. No netuší, že Zuzka to nemyslí vážne a že sa stal obeťou jej samoľúbosti. S radosťou to povie totke. Tá ho pravdaže odhovára, pretože si uvedomuje, že Zuzka Bežaňovie sa chcela vždy oženiť s Jánom Dúbravovie. Zájde aj za jej matkou, ktorá je prekvapená jej návštevou, pretože sa Zuzka s Jánom Dúbravovie už pohodli. Ondráš ale robil všetky kroky k svadbe. Daroval Bežaňovým najkrajšiu habarku a opálku, ktoré sám vyrobil, vyhnal im sám husy z domu a zarobil si na vlnu, z ktorej si dal ušiť nohavice na svadbu. Za habarku a opálku si nič nezobral, čo začalo trápiť Bežanku. Zavolala si Zuzku, prehovorila jej do duše a dohodli sa, že svadba s Jánom Dúbravovie bude skôr. Ohlášky Jána Dúbravovie so Zuzkou Bežanovie boli v dedine hlavnou témou po niekoľko týždňov. No Ondrášovi sa táto správa ako jedinému nedostala. Stále si myslel, že on bude ženíchom. Dedinský krajčír mu napokon ušil aj cifrovaný oblek na svadbu. V deň svadby ho ale totka zavrie do kôlne a schová pred ním oblek. Ondráš sa napokon z kôlne pomocou sekery dostane, ale Zuzka a Ján Dúbravovie sú už po svadbe. Prichádza na svadobnú veselicu, kde je veľmi dobrá nálada. Ondráša ale neprijmú na tanec, z čoho je smutný a sám si ide sadnúť do šopy. Neskoro v noci začne horieť. Pri ohni jediného nájdu Ondráša, ktorého považujú za podpaľača a keďže sa všetci boja, že by im aj iné budovy zapálil, poviažu ho. Neskôr sa o neho nezaujímajú. Zastaví sa pri ňom len Zuzka, ale keďže Ondráš celý čas blúzni, tak sa chce s ňou stále vziať a dozvie sa, že už je vydatá za Jána Dúbravovie. Ondráš to pochopí, ale myslí si, že na neho čakali a keď neprichádzal, dali poslať za Jánom. Zuzka sa pokúša vysvetliť mu, že na neho nečakali, no Ondráš ju nepočúval a myslel si svoje. Bežanka medzičasom ale zistí, že jej husi sú v horiacej maštali a chce ich zachrániť. No stodola mala už každú chvíľu padnúť. Zuzka Ondráša odviaže a ten sa vrhne do stodoly za husami. No husy sa mu už zachrániť nepodarí a sám v stodole zhorí. Ľudia to považujú za trest boží podpaľačovi.

    Na závažný problém doby – honbu za peniazmi Kukučín poukázal v poviedke Dies irae (Dni hnevu). Dielo Dies irae patrí medzi jeho vrcholné poviedky. Príbeh sa odohráva na pozadí cholerovej epidémie v obci Lomnica, medzi dvoma zemianskymi rodinami. Patrí k vôbec najlepším poviedkam. Poviedka s románovou kompozíciou. Dráma peňazí, tvrdí: Peniaze kazia človeka. Resumé: nemá záporné postavy, ide len o charakterové protiklady, rozum s citom. Konflikty rieši harmonicky (v protiklade ku Timrave, Tajovskému), na báze mravného princípu. Pracuje s iróniou- ak ide o ľud- ľahká, páni- ostrejšia. Dej sa dotýka cholerovej epidémie z roku 1874. Starý Sýkora, dedinský úžerník, ktorému záleží len na peniazoch, zakáže chodiť synovi Jurkovi za Evkou Zimovou, lebo jej rodičia richtárovci sa zadĺžili. Druhého syna dal na vojnu lebo ho podozrieval z krádeže svojich peňazí. Keď Jurko ochorie na choleru, nejde ho ani pozrieť iba keď mu zmiznú peniaze zo sypárne a upodozrieva richtára Zimu. Keď však uvidí, v akom stave je Jurko, čosi sa v ňom zlomí. Celú noc prebdel a rozmýšľal o svojom premárnenom živote. Uvedomil si, že jeho jediným cieľom nebola rodina, ale mamona. Keď prišiel o majetok, stratil zmysel života. Všetko oľutuje, prejaví dovtedy u neho nevídaný cit k synovi a ospravedlní sa richtárovi a jeho rodine. Jurkovi je ihneď lepšie, obe rodiny sa zmierili a začali prípravy na svadbu. Martin Kukučín v tejto poviedke zobrazil upadajúce zemianstvo. Sýkora - symbol zemianstva, stratou majetku stráca aj svoje ideály. Vykreslil tak morálnu premenu človeka, ktorý bol celý život nenávidený. Poukazuje aj na fakt, že vždy je čas na nápravu osobnosti.

    Keď báčik z Chochoľova umrie – predstavuje jedného takéhoto príslušníka zemianstva – Aduša Domanického z Domaníc. Pán Aduš nemá už nijaký majetok a svoju záchranu vidí iba v blízkej smrti bohatého príbuzného báčika z Chochoľova. Oproti Adušovi stojí priekupník Ondrej Tráva bezohľadne zhŕňa majetok.

    Bračské obdobie Dom v stráni – spracovaná problematika medzi zemianstvom a statkárstvom. Román sa skladá z 18 kapitol. Kniha dom v stráni opisuje život obyčajných ľudí vtedajšej doby v Juhoslávii. Dej sa točí okolo Mateho Beraca a jeho rodiny. Mate má dobrú, pracovitú ženu Jeru a 3 deti. Syn Ivan je už ženatý s Baricou a majú dvoch chlapcov. Dcéry Matija s Katicou sú v službe v meste. Matija už má svojho milého, ale Katica na svoju lásku ešte len čaká. A dočkala sa. Raz bola aj s Matijou na fiere a šli na dedinskú zábavu. Lenže Katici sa tam nepáčilo. Prišiel za ňou aj jej bývalý priateľ, Raško Bobica, ale ona ho odmietla. Potom sa šli pozrieť na panskú zábavu. Tam ich vzal dovnútra Niko Dubčic, bohatý mladý statkár. Aj si s Katicou zatancoval, ale za chvíľu prišiel po ne otec Mate. Museli odísť, ale Niko aj tak začal za Katicou chodiť. Všetko sa dobre vyvíjalo, neskôr sa aj zasnúbili. Nikova matka bola síce proti, jednak preto, že boli bohatší, jednak preto, že dala pre Nika do kláštora vychovať mladé dievča, Doricu. Ale nič nedala najavo. Iba mala 1 podmienku, aj s Katiciným otcom Matem, ktorý je takisto proti sobášu, aby sa zobrali až po roku. Mladí súhlasili. Lenže, nanešťastie, Nikov krstný, Doricin otec, ochorel. Preto povolali Doricu z kláštora navždy domov. Niko ju šiel čakať. Spočiatku si ju moc nevšímal, ale postupne ju začal porovnávať s Katicou. Tak ju sledoval dlhšiu dobu a, ani nevedel ako, zaľúbil sa do nej. Ale nechcel si to priznať a šiel za Katicou. Tá nebola doma a Nika zastavila na kus reči jej matka, Jera. Stále vravela len o peniazoch a daroch. Nikovi sa strašne protivila. Predstavil si, že aj Katica bude taká o pár rokov a nad tým sa zhrozil. Radšej odišiel. Neskôr už normálne dával najavo, že ľúbi Doricu. Katica bola z toho veľmi nešťastná, ale už nič nezmenila Chcela robiť Dorici výstupy, ale Niko jej v tom zabránil, že Dorica za nič nemôže. Šora Anzula bola veľmi rada, že Niko si predsa zoberie Doricu. Niko sa rozprával s Paškom Bobicom, ktorý Katicu ešte stále ľúbil a povedal, že má za ňou znovu chodiť. Mate ochorel, všetci z Dubčicových ho boli pozrieť. Niko sa tam porozprával s Katicou. Tá sa vrátila ku Paškovi. Starý Mate, keď zistil, že má už všetky deti na pokoji, bol veľmi šťastný, no z choroby ho to nevyliečilo a skonal.

   Iný pohľad na dedinu má Božena Slančíková – Timrava. Narodila sa v rodine evanjelického farára, nedostala žiadne vzdelanie, nevedela pravopis, literárny talent v nej objavila sestra Irena. Škultétymu poslala ukážky, ktorý v nej objavil celý talent. „Čižmár jer na to, aby čižmy šil a pucér, aby ich pucoval.“- odpísala Škultétymu. Veľmi veľa čítala, dobrá štylistka, samorast v slovenskej literatúre. V rodine mali časopis Halúzka. Názov Timrava si dala podľa studničky v Polichní. Po smrti otca sa presťahovala do Ábelovej. 1945 – až do smrti žila v Lúčenci – pochovaná. Písala v slovenskej dedine, žene – jej postavenie, vedela vynikajúco opísať (ukázať dedinu), výborná psychologička (Anča v Ťapákovcoch). Žena je v jej poviedkach „rohožou, o ktorú si každý muž utrie nohy.“ – ostala slobodná, opisuje dedinský ľud, žena a vydaj, dedinská inteligencia.

    V poviedkach Ťapákovci pranieruje zaostalosť a zápecníctvo. Poviedka z prostredia slovenskej dediny. Konflikt poviedky stojí na protikladnom vzťahu medzi Iľou – kráľovnou, usilujúcou sa zmeniť zaostalý život ťapákovskej rodiny (v 1 dome ich je 16, sú nezhovorčivý, nezaujíma ich nič, držia sa tradície svojich dedov) a ostatnými príslušníkmi, vrátane jej neoblomného muža Paľa. Tento konflikt dopĺňa životná tragédia Anče – zmije, ktorej charakter je rozporný: vnútri citlivá a nežná, ale osobné nešťastie ju robí zádrapčivou a zlou. Vášnivo túži po láske a po vlastnej rodine, ale zmrzačenej jej zostáva len túžba. Téma: zaostalosť slovenskej dediny v nedávnej minulosti. Žáner: Poviedka z dedinského prostredia. Názov: rodina, ktorá nemení svoje tradície – patriarchálna, celý deň sedávali v dome, pracovali iba muži, nechalo sa im odpovedať. Iľa povedala: „vo vašich žilách neprúdi krv, ale cmar“, nevetrá sa, neupratuje, neutiera stôl, fyzicky a psychicky lenivý, oťapený.

    Charakteristika postáv: Iľa – kráľovná, Anča – zmija, Paľo – žartovník. Iľa – kráľovná – je ženou Paľa, cieľavedomá, neústupčivá (vidno to aj v tom, keď Paľovi povie o odchode alebo postavia dom, Iľa odchádza do služby k rechtorke). Po smrti matky Ťapákovcov vedie domácnosť a rozkazuje. Toto sa nepáči Paľovej sestre Anči a spolu sa hnevajú. Nakoniec víťazí a spolu s Paľom sa presťahujú do postaveného domu. Sú bezdetní. Anča – zmija – patrí k najtragickejším postavám. Nemôže milovať ani pomyslieť na lásku, a predsa jej jedinou prácou je vyšívanie pre nevesty. Je 30-ročná dievka, beznohá, poskakovala na kolenách a dlaniach. Oneskorený chodec ju omylom môže považovať za psa. Jej charakter je rozporný.

    DEJ: Poviedka začína opisom jari a rozsiahlej rodiny Ťapákovcov, ktorí bývajú 16-ti v jednej chyži. I je gazdiná, ktorá spravuje a diriguje celú rodinu. Všetci súrodenci aj so ženami sa pokorne podriaďujú veleniu Iľi, okrem Anči mrzáčky. Tieto dve ústredné postavy sa nenávidia. Iľa je pracovitá a chce sa osamostatniť so svojím manželom Paľom, preto chce aby postavil nový dom. Celá rodina Ťapákovcov je pohodlná a lenivá, čo kontrastuje s Iľinou povahou. Dáva mu na výber buď postaví nový dom, alebo ho opustí. Početná rodina sa stretáva u stola pri večeri a rozhodujú, kto pôjde s ostatnými gazdami do Ardiela. Paľo odchádza spolu s ostatnými gazdami. Iľa je inteligentná, preto často navštevuje pani rechtorku, ktorá jej ponúkne prácu slúžky. Iľa túto prácu prijme. Pri práci si vyspevuje, čo Anču privádza do zúrivosti. Snaží sa poštvať Paľa voči Iľe. Pani učiteľka má syna Ďura, o ktorom si Anča navymýšľa že chodí s Iľou. Žiarlivý Paľo dá na výber Iľe, buď bude gazdinou doma, alebo u rechtorky. Anča tým nepriamo napomohla, že Paľo vystavil nový dom a tam sa stala gazdinou Iľa. Anča má však aj srdce plné lásky k Jankovi Fuzákovie, ktorý si zobral za manželku Maru, ktorú Anča z duše nenávidí. Poviedka má šťastné ukončenie, všetci sú spokojní, až na Anču, ktorá je sklamaná svojím životom. Poviedka končí jej slovami Bodaj som nebola prišla na svet, bodaj nikdy nie......

    Deformovaný vzťah rodičov a detí, muža a ženy v povojnovej dedine zobrazila Timrava v poviedke Skon Paľa Ročku. Chudobný Paľo sa ožení so Zuzou, hoci jej bohatí rodičia ho odmietli. Ich veľká láska pomaly odumiera a po piatich rokoch je Paľovi žena odporná, lebo ho ženie do ustavičnej roboty a aj tak žijú v biede. Paľo vyhodil z domu aj vlastnú matku. Búri sa proti žene, matke, cirkvi i obecným poriadkom. V závere Paľo zomiera. Jeho individuálny protest vyúsťuje do beznádeje a tragiky smrti. Ďalšie poviedky z prostredia slovenskej dediny: Mojžík, Mocnár, Márnosť všetko, Ondro Hľonzo.

    Nový obraz dediny s jej spoločenskými problémami vykreslil Jozef Gregor-Tajovský. Narodil sa v Tajove pri BB – zvolil si literárne meno. Jeho otec bol remeselníkom. Bolo ich desať detí – najstarší Jozef sa dostal do opatery k starému otcovi z tohto obdobia. Bol učiteľom – nechcel byť nástrojom pomaďarčovania odchádza z pracoviska študovať do Prahy. Po návrate zo štúdií pracoval ako úradník v peňažných ústavoch. Oženil sa s hanou Lilgovou, ktorá sa prostredníctvom muža stala literárne činná. Narukoval, dostal sa do ruského zajatia a vstúpil do československých légií. Odporca alkoholizmu. Prozaik, dramatik, písal len poviedky. Cez Tajovského sa dostáva sluha poľnohospodársky robotník do lit. tvorby. Vo väčšine poviedok má rozprávača. Maco Mlieč, Apoliena- charakterizuje nový obraz dediny, poviedky zachytávajúve spoločenské zlá.

    Príkladom deformácie ľudských vzťahov je poviedka Maco Mlieč, v ktorej vidíme nepreklenuteľný kontrast sveta pánov a sluhov. Téma: rozprávanie o živote najbiednejšieho človeka – sluhu Maca Mlieča. Žáner: kritická poviedka. Zvláštnosť: autor prostredníctvom rozprávača je prítomný v tejto poviedke.

    Charakteristika postáv: Maco Mlieč bol už 40 rokov prezývaný Mliečnikom možno preto, lebo bol nahluchlý, alebo preto lebo bol krátky, bez krku. Od osemnástich rokov pracoval u gazdu len za stravu, nejaké kúsky odevu, tabak a kalíšok pálenky. Nemal ani vlastnú izbu, spával pri koňoch a práve kone sa mu stali najmilšie. Staral sa o ne lepšie ako o seba samého. Keď bola zima, vyzliekol si huňu, pozakrýval ich a sám potom mrzol. Rodičia mu zomreli jeden po druhom a prichodilo sa mu už aj oženiť. On by sa aj chcel, ale takého mrzkáňa hluchého nechcela žiadna dievka. Richtár s notárom ho podpichovali a dohadzovali mu kadejaké staré dievky, no on sa len zo slušnosti nad tým pousmial. Keď bol mladší, tak si ešte holil celú tvár, mastil si vlasy, začesával a dával podstrihovať. Ale keď mu prešlo tridsať rokov, čím ďalej, tým viac sa zanedbával. Neumýval sa, iba v nedeľu, alebo keď ho gazdiná alebo dievčatá odohnali zahnojeného od stola. Nečesal sa, len keď mu už vlasy na plecia viseli, vzal rajnicu, položil na hlavu a podstrihol si ich sám. Poctivo robil svoju robotu, často i navyše. Nemal pocit, že ho gazda zdiera, naopak, myslel si, že s ním má veľa výdavkov. Nepoznal cenu peňazí, lebo ich nepotreboval. Gazdu nenapadlo, aby sa k nemu správal ako k dospelému človeku. Macovi sa často vysmievali dievčatá, ako vyzerá a páni ho posmechovali, že si nevybral nevestu. K slabšiemu človeku sa dedina správala ako k nedospelému. On sa nikdy neurazil iba sa uškrnul nad posmeškami. Vo všetkom videl tú lepšiu stránku. Bol trpezlivý, znášal v tichosti bolesť, nesťažoval sa, lebo nechcel obťažovať. Keď poprosil o liek, aj tak mu ho nepripravili. Nedalo by sa mu umrieť, keby sa čestne neporátal s gazdom a neodobral sa od gazdovej rodiny. Žil vždy mimo iných a preto mal len jednu túžbu – byť pochovaný uprostred cintorína, nie pri plote. Macova dobrota pohla aj gazdom. Keď mu pobozkal ruku z vďačnosti, ozvalo sa u gazdu svedomie. Nestihol však už nič napraviť. Maco v noci zomrel – sám v maštali.

    Gazda – asi 60-ročný človek, ktorý bol rád, že má takého dobrého sluhu, ktorý nepýta peniaze. Na konci sa v ňom ozvalo svedomie, a preto pohreb Maca bol vzácny. Dal urobiť všetko, čo si prial, a tak vyhovel jeho vôli.

    Dej: Rozprávač sa zastavil pri Macovi, ktorý pri ceste pásaval kravy a pýtal sa odkedy pracuje. Poradí mu aby si zrátal, koľko by mal peňazí, keby ho gazda riadne každý rok vyplácal. Maco nemá pocit, že ho gazda zdiera. Od detstva pozná len robotu. Neoženil sa, lebo ho žiadne dievča nechcelo a preto na ženy zanevrel. Žije sám u gazdu v maštali, robí všetky možné roboty. Gazda sa nevzdáva výhodného robotníka, vždy mu našiel náhradnú prácu. V jeseni začal Maco polihovať, nesťažoval sa nikomu, gazda žartom prehodil, že je to už pred smrťou, ale nezaujímal sa, čo mu je. Paholci sa zľutovali a ťažké práce urobili namiesto neho. Maco sa bojí, že zomrie a nestihne sa s gazdom porátať. Gazda urobí vyúčtovanie, samozrejme, len za jeden rok. Maco nechce aby mu vyplatil peniaze, ale prosí gazdu aby mu za ne vystrojil riadny pohreb. Gazda začal Macovi smrť vyhovárať, akoby sa jej bol sám bál. Maco sa odoberie od gazdu, poďakuje mu, že ho choval a šatil, bozká mu ruku. Konečne aj richtárovi vypadli slzy a v svedomí bohvie, čo si myslel. Bolo už však neskoro. Maca našli ráno studeného v telinci. Gazda mu vystrojil krásny pohreb.

    Apoliena – vykresľuje obraz slúžky, ktorá stratila sluch od bitky opitého otca. Odhaľuje následky alkoholizmu. Autor ako angažovaný rozprávač bolestne preciťuje osudy biednych. Svedčia o tom i poviedky: Mamka Pôstková, Horký chlieb, Na chlieb.

Mamka Pôstková - poviedka popisujúca ťažký život chudobnej ženy na dedine, ktorej hrdosť nedovolí pýtať si peniaze bez zásluh

Príbeh sa začína príchodom nízkej zostarnutej osôbky do budovy banky. Ujal sa jej jeden bankár (autor), že ju obslúži. Predo mnou sedí okolo šesťdesiatpäťročná, neobyčajne zoschnutá, maličká žena. Sedí na stoličke, visia jej nohy, obuté vo veľkých, na jej nohu neprikrojených starých čižmách. Spod plachtičky vykúka čierna, zmraštená, chudá tvár, vpadnuté, bezzubé ústa a trčia detsky malé ruky. Nie je toľká ako stredne urastené dvanásť-trinásťročné dieťa. Doniesla nevyrobenú zmenku a podala ju bankárovi. Ten sa jej spýtal že na koľko ju má vypísať a ona nesmelo, akoby šla hriešne slová z úst vypustiť riekla, že na 3 koruny. Bankára to spočiatku zarazilo, no nechcel ju uraziť almužnou a suma ako suma, nuž ju aj vypísal. Žena sa mu zaručila, že ju určite zaplatí, aj keby mala predať svoju posteľ, perinku a aj truhlicu. Ale bankára trápil osud tejto ženy, nuž sa na ňu začal ľudí vypytovať, no nik mu o nej nevedel takmer nič nevedel. Slováci vedia veľa rozprávať o pánoch grófoch, princoch; poznajú celé rodokmene cisárov, ale medzi sebou málokoho zbadajú, čo by bol akého osobitnejšieho života a mravov človek. Medzi svojimi nikto nehľadá príkladu. Ako by sme všetci boli rovnako zlí, alebo rovnako dobrí, že by sme sa nemohli jeden od druhého ničomu dobrému naučiť. Ťažký život mala táto úbohá žena. Muža mala onakvého. Boh vie, aký bol čudák. Nerád robil. Trocha. Trocha popaprať motykou, kosou, vidlami, a dosť! Keď sa horko-ťažko vybral i s kapsou, naplnenou na týždeň, do roboty, na druhý, tretí večer už bol doma. Kapsa prázdna, a na robotu zle-nedobre, že ťažká, planá, pláca malá, že on radšej bude pod pecou ležať o hlade, ako za tri-štyri šestáky cez deň robiť. A ono, keby ležať, nechže by ležal, ale keď príde večer, chce sa jesť, keď ráno svitne, zas, a obed aby nechýbal. Okrem lenivosti si aj rád vypila a zafajčil a keď mal ísť robiť, hneď bol chorý a všetko ho bolelo. A tak žena sama musela muža a ešte aj syna chovať. Keď syn odrástol, odišiel do služby a občas pomáhal matke otca chovať. Neskôr už si peniaze odkladal. Že vraj na svadbu, háby mu treba. Syn sa oženil a aj s nevestou sa k rodičom prisťahovali. Chlapi celé dni len vylihovali a ženy do roboty chodili. Potom prišli deti a nebolo čím ich nachovať. Pôstková začala chlebík piecť a po dedine predávať, no neskôr už ani to nestačilo. Otec sa so synom opíjal a pýtali od žien čím ďalej, tým viac peňazí. Keď nedali, tak sa pritrafilo aj že ich vyobháňali, za vlasy pokvákali... Čas plynul a starej Pôstkovej predsa pán boh pomohol: umrel jej muž. Syn sa na kare opil a rozohnal celú rodinku. Matke do starej strigy nadával a zahrážal sa jej, že keď ho ona nebijávala, bude on ju. Nuž od nich Pôstková odišla a žila sama. Nevesta s deťmi za ňou chodievali. Deti sa tam najedli, ešte si aj domov zobrali. Doma peňazí nebolo. Čo aj žena zarobila, otec prepil. Nevesta ju aj nahovárala, aby sa vrátila, no ona odmietla. No zvrtli sa pomery a pečením chlebíka si už na živobytie ťažko zarábala. Odišla na Dolniaky na repu. A si aj zarobila. Aby peniaze nestratila, dala si, ako iné prostodušné ženičky, zárobok schovať gazdovi, ktorý ich ta bol zaviedol. A ten peniažky prehajdákal. Nemal nič, nemali mu čo vziať, no sľúbil, že všetko vráti. No čo starej Pôstkovej iné ostávalo, dala sa zasa na pečenie chleba. Ešte tej zimy, štverigajúc sa s bielizňou na pôjd, spadla z rebríka a zlomila si ruku. Jednou rukou na chlieb nezamiesi. Komôrka bez piecky, jesť niet čo, smrť sa zmilovať nechce. Niekto to oznámil na obci a richtár ju dal k doktorom do špitála. Keď sa o tom dopočul jej syn, v opilosti sa vybral za ňou a vzal ju k sebe domov. Rozľútostený ju uložil na teplé miestečko a ona ho hladila rukami po hlave. Keď sa ruka zahojila, ešte tri krát šla do repy. Vrátila sa do banky, vrátiť dlžobu aj s interesami, lebo to nestihla na čas. Keď sa jej bankár opýtal, že či to je zo zárobku, odvetila, že nie, že to perinku predala a zárobok si odložila na pohreb.

Sociálne a morálne problémy, ktoré vyplývajú z majetkových pomerov, sú námetom hry Statky-zmätky. Najlepšia dramatická práca Tajovského – 4-dejstvová dráma, kriticky zobrazil spoločenské pomery na dolnozemskej dedine. (napísal ju v čase pobytu v Nadlaku – Rumunsku – mal možnosť pozorovať sociálne problémy). Centrum deja – bohatí bezdetní manželia Mara a Ondrej Palčík. Svoje majetkové probémy chcú riešiť za pomoci spríbuznených rodín Ľavkovcov a Kamenskovcov. Palčíkovci nahovoria chudobných Ľavkovcov, aby im dali syna Ďurka za vlastného, oženili ho so Zuzkou Kamenskou a oni im prepíšu po smrti svoj majetok. Plán sa Palčíkovi podarí, keď však Ďuro vidí, že išlo len o sľuby, začínajú sa rozbroje. Po čase strpčí Zuzke život do takej miery, že odchádza z domu Palčíkovcov a Ďuro si privádza k sebe druhú ženu Betu. Keď na gazdových meninách na popud chamtivej Bety žiada Palčíka, aby mu prepísal majetok a pre svojich rodičov pôžičku, Palčík odmietne jedno i druhé. Sklamaná Beta opúšťa Ďura a Palčík v zlosti vyženie z domu. Jadro dramatického konfliktu tvorí zápas o majetok. Hra sa vyznačuje funkčným využitím zhusteného dialógu, dejotvorná funkcia je tu vyvážená. Zuzka dopláca najviac na všetky spory. V celej knihe bola nerozhodná, na konci sa sama ostro rozhodla. Prvýkrát Tajovský ukázal rozhodnú ženu, sama rozhodla o svojom budúcom živote.

14. SVETOVÝ REALISTICKÝ ROMÁN- ZRKADLO BURŽOÁZNEJ SPOLOČNOSTI, KRONIKA MRAVOV ( BALZAC, DICKENS, TOLSTOJ, DOSTOJEVSKY, STENDHAL, FLAUBERT.)

Koncom 19, a zač. 20. stor. prebiehajú v kap. spoločnosti veľké zmeny. Zanikajú feudálne a upevňujú sa kap. vzťahy. Tieto vzťahy boli založené na moci peňazí. Zostrujú sa aj boje európskeho proletariátu a vrcholia Parížskou komúnou (1871). Dochádza k priemyselnej revolúcii a k prudkému rozvoju prírodných vied. Rozmach prírodovedného bádania ovplyvnil aj filozofiu, vzniká nová filozofia - pozitivizmus. Pozitivizmus zdôrazňuje objektívne poznanie spoločnosti, proti subjektívnemu.
Táto filozofia vplývala aj na literatúru, kde badať snahu o objektívne zobrazovanie spoločenských procesov, ľudských vzťahov a charakterov, každodenného života. Spisovatelia si všímajú vplyv prostredia na charakter človeka. Toto prostredie formuje človeka kladne alebo ho deformuje. Tento literárny smer sa volá realizmus. Realizmus zobrazuje hrdinov zo všetkých spol. vrstiev. Rozdiely medzi romantickou a realistickou literatúrou V romantizme hrala veľkú úlohu fantázia, sen, predstavivosť. V realizme spisovatelia zobrazujú všedný život na základe vlastnej alebo spoločenskej skúsenosti. Romantickí spisovatelia sa často obracali do minulosti. Realistickí spisovatelia zobrazujú svoju súčasnosť a vnímajú vzťahy a rozdiely v kap. spoločnosti. Romantický hrdina žil bohatým vnútorným životom, charakterizuje ho ušľachtilosť ducha. Človek realistickej literatúry je zachytený v konkrétnom spoločenskom prostredí, ktoré ho formuje.

Honoré de Balzac: Francúzka realistická literatúra

Je svetoznámi románopisec. Bezúspešne sa snažil zbohatnúť na burze, jeho celoživotným bremenom boli jeho veritelia. Celoživotné dielo bolo zhromaždené do jedného cyklu pod názvom Ľudská komédia – tento cyklus je encyklopedickým zobrazením Francúzskej spoločnosti od nástupu buržoázie cez jej vnútorný rozklad, rozkvet kapitalizmu a s ním spojený obraz nemorálnosti boháčov opantaných peniazmi. Ľudská komédia obsahuje 97 románov, je rozdelená do troch cyklov.
1. cyklus – štúdia mravov tam patria romány: Otec Goriot, Manželská zmluva, Lesk a bieda kurtizán, Sesternica Beta, Stratené ilúzie.
2. cyklus - štúdie filozofické romány: Šagrénová koža, Hľadanie absolútna, Zbohom Luis Lambert.
3. cyklus – štúdie analitické: Filozofia manželstva.

Otec Goriot: Tragédia meštiaka Goriota je svedectvom o morálke spoločnosti, v ktorej moc peňazí narušila najzákladnejšie ľudské vzťahy. Autor útočí na ľudské city, ktoré sú aj v tých najdôležitejších situáciách tlmené vedomím, že len úspešní ľudia sú naozaj ľudia. Taký bol vo francúzskej spoločnosti príkaz doby. Dielo je zároveň neľútostnou kritikou spoločenských pomerov i upevňujúceho sa kapitalizmu. Autor zobrazil až prehnane obetavú otcovskú lásku, poukazuje na to, čo dokážu s ľuďmi urobiť peniaze a aký mali vplyv v 19. storočí vo Francúzsku a na stratu ideálov u mladého študenta, ktorý pochopí, že s pravdou a cťou sa do vyššej spoločnosti nedostane (to je zároveň znak realizmu)

Hodnotenie postáv: Otec Goriot -je to nezabudnuteľný typ obetavého otca, ktorý nachádza zmysel svojho života v spoločenskom vzostupe svojich dcér v prepychovom živote vysokej parížskej spoločnosti. Bol veľmi sporivý a zručný, vyznal sa skrátka vo všetkom. V tomto románe Balzac analyzuje tragiku ľudskej vášne, bezhraničnej otcovskej lásky, schopnej najväčšej obete pre svoje dcéry. Hoci je stelesneným bezhraničnej lásky, predsa možno badať, že jeho charakter nie je celkom čistý, pretože kladie dôraz na nízke ľudské ciele a hodnoty.

   Delphine a Anastasie -dcéry otca Goriota -sú nakazené nízkou morálkou spoločnosti. Hoci nie sú voči otcovi bezcitné, ich city prerastajú a utláčajú nepísané spoločenské zákony, ktoré im bránia priznať sa k vlastnému otcovi.

    Eugéne de Rastignac - študent, ktorý je v jadre citlivý a dobrý, ale spoločenské pomery ho zmenia natoľko, že si zvolí cestu postupu aj za cenu toho, že ľudsky klesne. Rastignac jediný poznáva, že deti otca Goriota sa za neho hanbia a je mu až do smrti priateľom.

    Vautrin - bývalý galejník, človek ohromnej energie, ktorý vie veľa o živote a o svete intríg. Nemá vlastné ambície: jeho ctižiadostivosťou je dopomôcť k spoločenskému vzostupu mladíkom, ktorých si zvolil. No nie vždy to pre nich skončilo úspešne. Vautrin šiel cestou otvoreného zločinu.

    Pani Vauquerová - majiteľka penziónu, vdova, ktorá je lakomá a bezcitná .

    Gróf de Restaud -manžel Anastasie - človek povrchných citov, ktoré sú nízke, uhladené a falošné ako spôsoby spoločnosti, v ktorej žil.

    Pán de Nucigen - manžel Delphine - odráža sa v ňom bieda vysokej francúzskej spoločnosti.

Románom Otec Goriot vrcholí Balzacova tvorba 40-tych rokov. Balzac opustil fantastické, vymyslené deje a vracia sa k reálnemu životu. Kritizuje sociálne nedostatky a protiklady. V úvode románu nás autor oboznamuje s chudobným, špinavým penziónom pani Vauquerovej, kde obyvatelia jednotlivých poschodí predstavujú sociálne vrstvy nájomníkov. V penzióne sa odohráva príbeh nešťastného otca, ktorý pretavil všetky svoje city do lásky ku svojim dvom dcéram Anastasie a Delphine. Na začiatku románu vystupuje otec Goriot ako zámožný občan - mešťan. Býva v pekne zariadenej izbe, je bohatý, vážia si ho. Postupne však strieda poschodia, až končí ako najchudobnejší obyvateľ penziónu. Bohatstvo otca Goriota vyrástlo z biedy a sĺz chudobných. Za revolúcie sa dal zvoliť náčelníkom štvrte, aby mohol lepšie brániť svoje obchodné záujmy. Potom včas vystihol blížiacu sa núdzu a zavčasu skúpil obilie a cestoviny, aby ich potom predal za desaťnásobnú cenu. Tento starý obchodník s cestovinami, manžel sedliackej dcéry, ktorú zbožňoval, vedel prelomiť spoločenské priehrady, vedel dobyť nedostupné svety. Zámožného otca Goriota privedú na mizinu jeho dve dcéry. Z vážnosti ich vydal. Anastasie sa vydala za šľachtica, grófa de Restaud, druhá, Delphine si vzala bohatého bankára, pána de Nucigen. Boli to manželstvá uzavreté zo ziskuchtivosti a v oboch prípadoch sa končia neverou. Goriot nepokarhá dcéry za ich konanie, ale všetku vinu zvaľuje na zaťov. Ľudia pre neho neexistujú s výnimkou Rastignaca. Je to študent, ktorý zanechal v mestečku matku a dve sestry. Jeho sesternica, pani de Beauséant ho uvádza do vyššej spoločnosti. Mladý Rastignac si uvedomuje, že získať miesto v spoločnosti bankérov a maklérov môže iba bohatstvom a láskou. Rastignac si získal dôveru pani de Restaud a de Nucigen. Dozvedel sa, že život bankára je skromnejší ako predpokladal. Otec Goriot sa necháva okrádať svojimi dvoma dcérami. Aby im zaistil miesto na výslní v najlepšej spoločnosti, postupne predáva svoj majetok. Otec Goriot si veľmi obľúbil mladého Rastignaca, pretože miloval jeho dcéru. Kvôli nej sa vzdal štúdia, aby mohli spolu navštevovať herne, opery. Takýto ľahkomyseľný život sa nepozdáva Vautrinovi. Tento bývalý trestanec vystupuje v penzióne ako obľúbený a zámožný občan. Je to človek ohromnej energie, ktorý vie veľa o živote a ešte viac o svete intríg. Pozná zákony kapitalistickej spoločnosti, ale nebojuje proti nej, snaží sa ju podrobiť. Ide chladnokrvne vpred, neodradia ho ani zločiny. Navrhne Rastignacovi inú cestu k bohatstvu. Cestu cez zločin. Rastignac sa mu ubráni aj vďaka svojej naivnosti a vidieckej ťažkopádnosti, ktorou pomalšie chápe zlo a so strachom sa díva, ako až treba klesnúť, aby si človek zaistil miesto hore. Posledné scény románu sa odohrávajú v paláci pani de Beauséant a v izbe otca Goriota. Slávnostný ples u pani de Beauséant je po sklamaní v láske jej posledným plesom na rozlúčku s parížskym svetom. Zatiaľ, ošetrovaný študentom- medikom, úbohý otec Goriot umiera. Sám tvrdí, že už "desať rokov vie, že neprídu" ani k jeho smrteľnej posteli. Otec Goriot nestratil múdrosť, ale niet už preňho inej cesty. Má už len jednu šancu, že dojme dcéry svojou obetavosťou, že v nich vzbudí ľútosť, keď nebude šetriť nič, ani vlastnú dôstojnosť. Bieda ho ponižuje, no nepokladá ju za nešťastie, kým verí, že ho obe milujú. Len študent Rastignac poznáva,
že sa za svojho otca hanbia. Až teraz pochopil, na akom svahu sa nachádzajú.
Umieranie otca Goriota vrhá tragický tieň aj na ples, na ktorom sa nachádzajú aj obe jeho dcéry. Nasie ani Delphine neprídu. Nie však preto, že by otcom pohŕdali. Jednoducho im to nevyhovuje, množstvo malých príčin sa im stavia do cesty, až obe prídu neskoro. Otec im už je tak spoločensky vzdialený, že jeho osud je málo dôležitý. On ich však neobviňuje. Takéto myšlienky zamieta. Preklína ich, no hneď ruší kliatbu. Jeho bezmedzná láska víťazí nad pochybnosťami. Napokon sa rozhodne i Rastignac, keď v záverečnej scéne na cintoríne Pére-Zachaise, kde práve uložili Goriota, hrozí skazenému Parížu: "A teraz uvidíme, kto z koho!" Rastignac nepôjde Vautrinovou cestou. Otvorený zločin sa mu hnusí. Pôjde skôr cestou zaliečania, vtierania pomocou žien. Dotiahne to ďaleko. Autor nestojí na strane buržoázie. Dielo je realistické- ukazuje nesprávnosť spoločnosti, ktorá sa dopúšťa nespravodlivosti väčšinou na jednotlivcovi. Typickým príkladom je otec Goriot.

Gustáv Flaubert: Francúzsky realistický románopisec. Poetikou svojich románov, rozvíjajúcich balzakovské témy citové a morálne dezilúze, predznamenáva naturalizmus. Spoločenskou témou všetkých románov je ironické a skeptické pojímánie života, ktoré vede až k nihilistickej prázdnote. S vedeckou neosobnosťou a nestrannosťou hľadá pravú tvár skutočnosti, má sa stať východiskom k hľadaniu pravej, absolútnej krásy. V roku 1857 bol Flaubert za svoje časopisecky vytlačené dielo obžalovaný z ohrozenia verejnej mravnosti.

Pani Bovaryová Autobiografické prvky: - je to jeho najosobnejšie dielo a stotožňuje sa v hlavnej postave- autor sa vyslovil: ,,Pani Bovaryová, to som ja!“

Dej sa odohráva v polovici 19. str. v mestách Tostes a Jonvill-l´Abbye. Zobrazuje tragický príbeh mladej manželky, ktorá je roztrpčená nešťastným výdajom a všednosťou života. Pani Bovaryová sníva o nespútanej a veľkej láske.

Hlavné postavy:

Pani Bovaryová - vlastným menom Emma. Je to živé, pekné dievča, ktoré malo radosť zo života.
Charles Bovary-je manželom Emmy s vynikajúcim zamestnením lekára.
León Dupuis - mladý pisár omámený krásnou Emmou.
Rodolph Boulanger - ďalší obdivovateľ Emmy a zároveň jej milenec.

Dej rozdelený ne tri časti Prvá časť: Charles Bovary sa proti svojej vôli oženil so starou, ale bohatou vdovou Dubucovou. Emmu spoznal na statku jej otca. Raz mu naprával zlomenú ruku a veľmi sa zamiloval do Emmy. Jeho žena o krátky čas zomrela. Charles odhodlane žiada Emmu o ruku a tá s radosťou súhlasí. Po svadbe bývajú v Tostes. Spočiatku bola Emma šťastná, ale po čase začala nad tým, či je tento pokojný život to po čom túžila. Z Charlesa sa stal ťažkopádny a pokojný manžel. Emma je však typická ženská a nie je spokojná s tým čo má. Túži po vzrušujúcom živote. Snaží sa o zmenu, ale nedarí sa jej to. Dostávajú pozvánku na bál, kde Emma stretáva muža svojich snov. Zabáva sa s ním celý večer. Po návrate domov je neobvykle očarená, rozžiarená a neskonale šťastná. Po kratučkej dobe sa z nej stáva čudáčka. Je opäť zadumaná jednotvárnosťou každého dňa, a preto Charles prijíma novú prácu vo väčšom meste Jonville - l´Abbaye, kde sa aj presťahujú. Druhá časť: Pri prvej spoločnej večeri sa Emma zoznamuje s ďalším mužom jej života, ktorý sa živí ako pisár. Obaja milujú more, literatúru a veľa iných vzrušujúcich činností. Mladý León sa samozrejme do Emmy zamiluje. Emme a Charlesovi sa narodí dcérka Berthe. Emma je z toho nešťastná. Chcela mať syna, ktorý by nemusel znášať nudný život ženy. León Emmu pravidelne navštevuje a vyznáva jej lásku. Jonville sa mu zunuje, a preto ho opúšťa. Odchádza do Paríža, kde študuje právo. Pre Emmu nastávajú jednotvárne nudné dni ako v Tostes. Jednoho dňa prichádza k Bovaryovcom Rodolpho Boulanger de la Huchette, ktorý si neďaleko Jonville kúpil panstvo. Rodolphovi Emma padne do oka a je rozhodnutý, že bude jeho. V Jonville sa koná roľnícky zjazd. Emmu naň sprevádza Rodolpho. Počas zjazdu jej vyznáva lásku. Začínajú sa spolu stretávať, jazdia na koňoch,... Počas úletov sa nebezpečne zbližujú. Emma Rodolpha veľmi miluje, ale on sám jej lásku neopätuje. Je pre neho len hračkou. Emma naplánuje ich spoločný útek. Pred ním posiela Charles Emme list, v ktorom jej píše, že nechce byť jej nešťastím. Emma z toho ochorie. Situácia je zhoršená tou skutočnosťou, že Emma je zadĺžená u obchodníka Lheurexa. Ten využíva nepriaznivú situáciu a vymáha od nej peniaze. Charles je nútený podpísať zmentu. Po vyzdravení sa Charles s Emmou vyberú na operu, kde stretnú Leóna. Preto sa rozhodnú, že v meste ešte 1 deň zostanú, aby šli opäť na operu. Emma na veľkú Charlesovú radosťožíva. Tretia časť: León tvrdí Emme, že na ňu nemôže zabudnúť, pri čom opak je pravdou. Emma sa s ním začína tajne stretávať a užívajú si spolu. Emma má opäť problémy s peniazmi. Premárnila už aj dedičstvo po stárom ujovi Bovaryovi. Svoje schôdzky začína predlžovať na niekoľko dňové výlety. Charles už konečne niečo tuší. Emma sa za dlhy dostáva pred súd. Zúfala prosí o pomoc Leóna, ale ten nemá peniaze. Nepomohol jej ani Rodolpho. Zúfalá vlastnými problémami si siaha na život. Charles po jej smrti prišiel na jej nevery a od žialu zomiera.

Stendhal: Medzi najväčších velikánov francúzskej a svetovej literatúry patrí bezpochyby románopisec, vlastným menom Henri Beyle, známy však pod jedným zo svojich pseudonymov – Stendhal. Stendhal je autorom na prelome romantizmu a realizmu. Vierohodne popisuje prostredie, v ktorom sa odohrávajú deje jeho románov. Podáva úplne presvedčivý obraz svojej doby. U Stendhala je vidieť na prvý pohľad autorov zmysel pre realitu a životnú skúsenosť, aj napriek tomu u neho vystupujú romantické prvky. V podstate by sa dalo povedať, že chápe „romanticizmus“ ako umenie pre súčasnosť. Okrem vnútorného konfliktu búriaceho sa hrdinu popisuje nadčasové problémy bežné v každodennom živote obyčajných ľudí.

Červený a Čierny: Dej sa odohráva v prvej polovici devätnásteho storočia. Prvá časť románu sa odohráva vo fiktívnom mestečku Verriéres, neskôr sa dej presúva do neďalekého Besançonu. Druhá časť románu sa odohráva v hlavnom meste Francúzska, v Paríži. Čierna – spoločnosť, červená – farba ľudskej túžby po plnom a vášnivom živote

Hlavné postavy: Julien Sorel – mladý, devätnásťročný muž, syn chudobného majiteľa miestnej píly. Mal jemné, skoro ženské rysy a čierne vlasy. Priťahoval ženy, čím si získaval odpor miestnych mužov. Pohŕdal svojim otcom a bratmi, tak ako oni pohŕdali ním. Nenávidel ich pre ich hrubosť a narážky na jeho slabosť, nevýraznú postavu a neschopnosť tvrdo manuálne pracovať. Vynikal inteligenciou a ctižiadostivosťou. Vedel čo chcel a bol ochotný preto urobiť všetko. Snažil sa preniknúť do vyššej spoločnosti, pretože sa odmietal zmieriť so svojou chudobou.

Pani de Rênal – manželka verriérskeho starostu, pána de Rênal. Julien sa u nich zamestnal ako vy-chovávateľ ich troch detí. Je opisovaná ako tridsaťročná, pôvabná žena. Nemá veľa životných skúse-ností. Miestnej spoločnosti sa stráni, myslí si, že je nudná a nadutá. Ako dieťa ju vychovali mníšky v Kláštore Ježišovho srdca. Je pobožná. Keďže nebola normálne vzdelávaná, môže sa zdať hlúpa, aj keď je prirodzene inteligentná, učenlivá a chápavá. V šestnástich rokoch sa vydala za pána de Rênal, ktorý si ju vzal najmä pre peniaze. Svojho manžela chápe ako svojho pána a vo všetkom sa mu pod-voľuje. Mužskú surovosť a záujem len o majetok a o peniaze chápala ako prirodzenú vec. Láska pre ňu bola len niečo z románu

Matylda de la Mole – bola rozumnou, nadanou, krásnou mladou ženou, pochádzajúcou z najlepších vrstiev francúzskej spoločnosti. Od malička bola obklopená bohatstvom, peniazmi a darmi, čím sa stala trocha rozmaznanou. Tajne čítala knihy, ktoré neboli pre ženy v tej dobe vôbec prístupné (naprí-klad Voltaira).

Dej: Román rozpráva o mladom a chudobnom, ale ctižiadostivom mužovi, Julienovi Sorelovi, ktorý sa odmieta zmieriť zo svojou chudobou a nižším spoločenským postavením. Snaží sa preniknúť do vyššej spoločnosti a to za každú cenu, napriek tomu, že nenávidí šľachtu a panstvo. Julien je veľmi vzdelaný a v mestečku ma dobrú povesť. Pán de Rênal, si nemôže nechať ujsť príležitosť ho zamestnať ako vychovávateľa svojich detí. Po čase sa zamiluje do starostovej ženy – pani de Rênal. Tá jeho lásku opätuje. Do Juliena sa taktiež zamiluje služobná Elisa. Julien ju však odmieta, predsa by sa nezaoberal obyčajnou služobnou, ktorá by mu nezabezpečila žiaden postup v spoločenskom rebríčku. Pani de Rênal sa zmieta medzi láskou k milencovi a láskou k deťom. V okamihu, ako jej najmladší syn vážne ochorie sa domnieva, že je to trest za jej zakázanú lásku. Výčitky svedomia ju sužovali natoľko, že sa rozhodla priznať manželovi. Julien, keď sa to dozvedel, bol maximálne šokovaný a snažil sa od toho pani de Rênal odhovoriť. Jeho kariéra a renomé by tým vážne utrpelo. Julien sa rozhodne vymyslieť lesť a posiela pánovi de Rênal anonymné listy, ktoré by mali byť od Valenoda. Týmito listami v podstate všetko obrátil a spolu s pani de Rênal zohral dôkladnú komédiu. Avšak aj napriek tomu, Julien musí dom de Rênalovcov opustiť. Julien odchádza do Paríža, kde sa zamestnáva ako sekretár u Markýza de la Mole. Markýz ma dve deti, dcéru Matyldu a syna Norberta. Matylda sa zdá Julienovi nezaujímavá a obyčajná. S Norbertom si však rozumie, jazdia spolu na koni a trávia spolu nejaký čas. Jedného dňa je Julien pozvaný na ples. Všíma si, že Matylda je považovaná za jednu z najkrajších dám v spoločnosti- Matylda si je svojho postavenia vedomá a Julien prichádza na to, že Matylda by mu mohla byť užitočná pre jeho spoločenský postup. A navyše by sa predviedol pred ostatnými šľachticmi. Začína Matylde dvoriť. V ich vzťahu je však stále polojasno, zamračené. Julien si Matyldinu lásku získava chladnosťou a nevšímavosťou. Matylda sa mu vyzná, avšak neskôr nastupuje jej pýcha. Juliena v spoločnosti zosmiešňuje a zhadzuje pred zrakom jej ctiteľov. Bezradný Julien žiada o radu knieža Kozarova. Podľa jeho rád sa chová k Matylde bezcitne a chladne, dokonca dvorí pani de Fervaques. Teraz je bezradná zasa Matylda. Nakoniec sa však Julien vyzná Matylde zo svojej lásky, no aby ju vzápätí nestratil, svoje city popiera. Matylda zistí, že je s Julienom tehotná a prizná sa otcovi. Ten je zhrozený a rozhnevaný zároveň. Popisuje mu jeho lásku k Julienovi, obhajuje ho, to vraj ona sa doňho zamilovala ako prvá. Markýz si pohovorí s Julienom a Matyldou. Nakoniec sa však zľutuje a dá Julienovi veľký obnos peňazí a titul husárskeho nadporučíka. Onedlho sa má konať svatba, avšak Markýz de la Mole si nechá napísať doporučenie od niekoho z Verriéres. To získava od pani de Rênal, ktorá na popud verriérskeho farára a pod vplyvom svojich citov napísala doporučenie veľmi nevhodné, a zo svadby schádza. Julienova kariéra sa rúca ako domček z karát. I Markýz de la Mole uverí, že jeho dcéra bola len jedným z Julienových prostriedkov na získanie moci a postavenia. Na druhý deň Julien kupuje zbraň a odchádza do Verriéres. Počas omše postrelí pani de Rênal. V momente je zatknutý a odvedený do žalára. V domienke, že pani de Rênal je mŕtva sa k svojmu činu priznal a uznal svoju vinu. Uznáva, že za smrť by mal byť potrestaný smrťou. Od dozorcu sa Julien dozvedá, že pani de Rênal je este stále na žive. Pani de Rênal podpláca dozorcu aby ušetril Juliena a nemučil ho. Za nedlho je súd a Julien je uznaný vinným a je odsúdený na trest smrti. Pani de Rênal aj Matylda ho žiadajú aby sa proti rozsudku odvolal. Julien však odmieta a smrti sa vôbec nebojí. V osudný deň ho navštívi starý Sorel. Vo vzťahu medzi ním a otcom sa nič nezmenilo – obaja k sebe cítia nenávisť a navyše starý Sorel žiada peniaze, ktoré synovi dal. Julianova hlava bola sťatá gilotínou. Pani de Rênal, tri dni po Julienovej smrti zomiera žiaľom.

Charles Dickens- ang. románopisec, hlavný predstaviteľ kritického realizmu, jeho diela sa vyznačujú kritikou spoločenských nedostatkov a nespravodlivosti, súcitom s biednymi.

Pamäti klubu Pickwickovcov je písaný formou zápiskov z činnosti skupiny výstredných Angličanov, ktorí sa častujú rozprávaniami o svojich neobyčajných dobrodružstvách; hlavnými postavami sú pán Pickwick, predseda klubu, a jeho veselý sluha Sam Weller. Je to prvé významnejšie Dickensove dielo, vyjadruje tu časť svojich životných zážitkov. Táto kniha zaznamenala svoj úspech zásluhou sluhu Samma Wallera. Je tu mnoho vtipných príhod zo života niekoľkých mešťanov, ktorý cestovali dostavníkom po anglickom vidieku a dostávali sa do rôznych zábavných situácií. Členovia PK boli Jozef Smiggers – stáli miestopredseda PK, Samuel Pickwick – generálny predseda, Tracy Tupman – člen PK, Augustus Snodgrass – člen PK, Nathaniel Winkle člen PK. Týto členovia mali z času na čas podávať PK správy o svojich cestách a pozorovaniach. Členo-via si mali zapisovať všetky ich príhody. Cestovné náklady si musel každý plaťiť sám. Pickwick sa postupom času mení na postavu, ktorá je vydieraná advokátskou firmou. Vydierači od neho vymáhajú peniaze , ale on sa dá radšej zatvoriť do väzenia ako by mal platiť. Charakteristika - Pán Pickvick : smiešny, nie priveľmi múdry obchodník na dôchodku, komický mešťan, starý pán, má svoje chyby, ale má aj dobré srdce a vôľu pomôcť iným. - Sam Weller : najpopulárnejšia postava románu, nie je obyčajný angl. lokaj, vie vyčariť úsmev na tvári

Podľa románu Príhody Olivera Twista (1837 – 38), ktorého mladý hrdina zažíva dramatické zvraty od pobytu v sirotinci, života medzi londýnskymi vreckovými zlodejmi až po zakotvenie v bohatej rodine, bol r. 1948 nakrútený film a r. 1960 muzikál.

Román David Copperfield (1849 – 50) sa opiera o udalosti z autorovho života: sirotu Davida pošlú do internátnej školy, kde zažije kruté zaobchádzanie a čoskoro musí nastúpiť do zamestnania, utečie z domova, býva u svojej výstrednej tety, nakoniec však vyštuduje a stane sa z neho slávny spisovateľ. Svetovú slávu získali i ďalšie Dickensove diela, napr. poviedka Vianočná koleda (1843) či román Veľké nádeje (1860 – 61). Dickensova tvorba sa vyznačuje humorom, vrúcnosťou, súcitom a častým pátosom, ktoré sprevádzajú jeho rozprávanie o živote viktoriánskeho Anglicka vrátane všadeprítomného utrpenia a nespravodlivosti, zvyčajne stojacich v centre autorovej kritickej pozornosti. Dickens stvoril množstvo nezabudnuteľných postáv, ako sú Uriáš Heep, Scrooge alebo pán Pickwick.

Lev Nikolajevič Tolstoj: Jeden z najvýznamnejších ruských spisovateľ. Vrchol kritického realizmu. Väčšinu života prežil v Jasnej Poľane. Vplyv na jeho tvorbu mal Rousseau- jeho teórie chcel uplatniť pri výchove detí nevoľníkov- nedorozumenia. Dlhý čas strávil na Kaukaze.

Vojna a mier: Žáner: románová epopeja, kompozícia: 4 zväzky

Hlavné postavy: Medzi vyše 250 románovými postavami majú kľúčové miesto hrdinovia zo šľachtického prostredia knieža Andrej Bolkonskij, intelektuál Pierre Bezuchov a Nataša Rostovova.
Andrej Bolkonskij- ušľachtilý, energický aristokrat, ktorý sa usiluje o spoločenský pokrok. Je schopný znášať náročné životné situácie ( slavkovská bitka, smrť manželky, hľadanie vzťahu k Nataši).
Pierre Bezuchov- vnútorne nestály, veľké ciele a slabá vôľa, ľahko zmanipulovateľný. Ako jeden z najbohatších ľudí v Rusku chce zlepšiť postavenie roľníkov. Osobnú istotu nájde manželskom zväzku s Natašou.

Nataša Rostovova- autor je predstavuje od pôvabnej naivity dospievajúceho dievčaťa cez vášnivé ľúbostné vzplanutie k Anatolovi Kuraginovi, očistnú lásku k Andrejovi Bolkonskému až k životnej vyrovnanosti v rodinnom šťastí s Pierrom Bezuchovom.

Intímne príbehy fiktívnych románových hrdinov sa prepletajú so zachytením konania historických postáv ( Napoleon, cár Alexander, Kutuzov) s vykreslením významných dejinných udalostí ( bitka pri Slavkove, boj pri Borodine, požiar Moskvy)

DEJ: I.-II.diel: obdobie pred Napoleonovým vpádom do Ruska (1805-1812) Historické udalosti: vojna s Napoleonom v Rakúsku, mier s Napoleonom Pierre je nemanželský syn kniežaťa Bezuchova. Po otcovej smrti zdedí celý jeho majetok. Stane sa veľmi váženou a bohatou osobou, obklopia ho ľudia dychtiaci po jeho majetku. Intrigami bol donútený si vziať Helenu Kuraginovu, ktorú nemiluje. Vstúpil medzi robotníkov v snahe zlepšiť postavenie roľníkov, ale má slabú vôľu presadiť svoje myšlienky. Andrej Bolkonskij bol ťažko zranený v bitke pri Slavkove. Vraštil sa domov vtedy, keď mu jeho žena porodila syna a pri pôrode zomrela. Po 4 rokoch sa na jednom plese zoznámil s Natašou Rostovou. Zamilovalo sa do seba. Otec mu nedal požehnanie. Andrej sa s Natašou dohodol, že si ju za rok vezme a že mu môže kedykoľvek vrátiť slovo, keby sa do niekoho zamilovala. Nataša na neho čakal, ale nakoniec sa zamilovala do Anatola . Pierroveho švagra, ktorý jej dvoril, hoci už bol tajne ženatý. Chceli spolu utiecť, ale útek bol prekazený. Nataša sa dozvedela, že už ženatý, pokúsila sa o samovraždu. Bola zachránená. Andrej sa vracia späť a o všetkom sa dozvie.

III.-IV.diel: obdobie po Napoleonovom vpáde do Ruska (1812-1820) Historické udalosti: vpád Francúzov do Ruska, bitka pri Borodine, obsadenie Moskvy, vyhnanie Francúzov)Andrej už nechce Natašu nikdy vidieť a odchádza na front. Je zranený v bitke pri Borodine. Francúzi sa blížia k Moskve. Andrej sa s Natašou obchádzajú. Zhodou okolností sa Andrej dostáva medzi ranené, ktorých vzali zo sebou Rostovovci z Moskvy. Andrej sa s Natašou stretnú, odpustí jej a umiera v jej náručí. Pierre je pri obsadení Moskvy zajatí, pretože napadol francúzskeho dôstojníka, ktorý okrádal jednu ženu a Pierre ju chcel brániť. V zajatí sa stretne s ľudovým filozofom Platonom Karatajevom( vyznávač patriarchálneho roľníckeho života), ktorý Pierra veľmi ovplyvnil. Keď sa vráti zo zajatia, zistí, že Andrej zomrel a aj jeho žena Helena. Jeho priateľstvo s Natašou nakoniec vyústi v svadbu. O 5 rokov neskôr sa Pierre stane členom tajného opozičného hnutia proti samoderžaviu.

Autorov zámer: V celom diel presvedčivo dosiahol ideu, že tvorcom dejín nie sú významné osobnosti ale ľud. Mimoriadnu čitateľskú pôsobivosť dosiahol napätím reálnym a ideálnym skĺbením spoločenských a intímnych spoločnosti. Verne zobrazil obraz histórie a života ruskej spoločnosti v prvej tretine 19. storočia na pozadí európskych dejín.

Anna Kareninová: Román Anna Kareninová patrí k významným dielam svetovej literatúry. Je to tragický príbeh lásky Anny Kareninovej k dôstojníkovi Vronskému Patrí medzi ruské realistické diela. Román sa uvádza mottom:„ Moja je pomsta, ja sa odplatím. Podnetom na napísanie diela bola skutočná udalosť : neďaleko Jasnej Poľany, Tolstého rodiska, sa kvôli nešťastnej láske vrhla pod vlak Anna Stepanovna Bibiková. Dielo sa začína slovami : „ Všetky šťastné rodiny sú si podobné, každá nešťastná rodina je nešťastná svojím spôsobom. ” Je úvahou o zmysle lásky a rodiny v živote človeka, ale aj realistickým obrazom Ruska v druhej polovici 19. storočí. Zobrazuje život, mravy a rozdelenie moskovskej, pertohradskej a vidieckej šľachty aj snahu ruskej šachty o prispôsobenie sa západoeurópskemu štýlu. Poukazuje na problémy, ktoré vznikli v Rusku po zrušení nevoľníctva a prezentuje niekoľko názorov na ne a ich riešenie. Opisuje a rozoberá myšlienky hlavných postáv. Román Anna Kareninová je dvojzväzkové dielo. Kompozične je rozdelené na 8 častí. Časti majú 19 - 35 kapitol.

Charakteristika postáv: Anna Kareninová – vydatá žena, opúšťa manžela a dieťa pre milovaného muža, je citlivá, inteligentná, rozporuplná
Alexej Vronskij – dôstojník, bohatý, vzdelaný, spoločenský
Alexej Alexandrovič Karenin– Annin manžel, chladný, vysoko postavený úradník, neschopný akýchkoľvek citov, stará sa iba o svoju kariéru
Konstanin Levin – inteligentný, citlivý, má autobiografické prvky, snaží sa reformovať život roľníkov
Kitty – milá, dobrosrdečná, jemná, jednoduchá
Štefan Arkaďjič Oblonskij – vždy veselý, v spoločnosti obľúbený, podvádza svoju ženu Dolly
Dolly – verná, obetavá, trpezlivá matka

Dej sa odohráva v Rusku v 2. pol. 19. str. Anna prichádza do Moskvy, aby zabránila rozvodu brata Štefana Arkaďjiča a jeho ženy Dolly. Tu sa stretáva s dôstojníkom Vronským, ktorý sa do nej okamžite zamiluje. Anne sa podarí manželov zmieriť a vracia sa do Petrohradu k svojmu mužovi Alexejovi Alexandrovičovi a synovi Serjožovi. Vronskij si však už nedokáže život bez nej predstaviť, odíde do Petrohradu za ňou a tu stále vyhľadáva jej spoločnosť. Anna ho spočiatku odmieta napriek tomu, že k nemu tiež niečo cíti, napokon ale podľahne. Najskôr sa stretávajú tajne, neskôr aj na verejnosti, jediný, kto o ich vzťahu nevie, je Annin manžel Alexej Alexandrovič. Anna ho nechce opustiť, pretože by tým musela opustiť aj svojho syna. Keď však zistí, že čaká s Vronským dieťa, všetko manželovi povie. Ten nemôže Anninu neveru pochopiť, nevie, čo má robiť, ako má zareagovať, napokon sa rozhodne pre rozvod. Anne sa po čase narodí dcéra. Prežíva však ťažký pôrod a lekári neveria, že ešte niekedy vyzdravie. Umierajúca Anna prosí manžela o odpustenie a odmieta Vronského. Ten je zúfalý a pokúsi sa spáchať samovraždu – zastreliť sa, no nepodarí sa mu to. Aj Anna napokon prežije, vyzdravie a obnoví vzťah s Vronským. Tentokrát chce rozvod ona ale Alexej Alexandrovič ho odmieta, lebo sa bojí spoločenského škandálu. Vronskij a Anna sa spolu vydajú na cestu po Európe. Anna však chce znova vidieť svojho syna, preto sa vracajú do Petrohradu. Alexej Alexandrovič však medzitým synovi povedal, že jeho matka je mŕtva a preto jej nechce stretnutie s ním dovoliť. Anna sa k synovi vkradne tajne v noci. Tu, v Petrohrade, si Anna začína uvedomovať, aké ťažké je jej postavenie v spoločnosti. Pre jej neveru ju všetci odsúdili. Ani Vronskému sa to napriek veľkej snahe nepodarí zmeniť, preto sa napokon obaja utiahnu na malý statok na vidieku. Vronskij však túži po spoločnosti a čoraz častejšie odchádza. Anna ostáva sama a podlieha záchvatom žiarlivosti, beznádeje a depresiám. Jeden z týchto záchvatov nezvládne, rozhodne sa ukončiť svoj život a trápenie samovraždou a skočí pod kolesá vlaku. Keď sa to Vronskij dozvie, chce tiež spáchať samovraždu ale rodina mu v tom zabráni. Život však už pre neho nemá cenu, preto odchádza bojovať do vojny proti Turkom a dúfa, že tu nájde smrť. Paralelne s príbehom Anny a Vronského sa odohráva aj príbeh Levina a Kitty. Kitty odmieta Levina, ktorý ju požiadal o ruku, pretože je zamilovaná do Vronského. Levin je nešťastný a sklamaný, odchádza na vidiek, kde žije sám a tu veľa premýšľa, hľadá zmysel života. Vronskij však odchádza za Annou do Petrohradu a zabúda na Kitty. Tej to zlomí srdce a od smútku ochorie. Lekári jej nevedie pomôcť. Rodičia sa rozhodnú, že odcestujú do cudziny do kúpeľov. Tu sa Kitty zotaví. Keď sa po návrate domov znova stretne s Levinom, zamiluje sa do neho a jeho druhú žiadosť o ruku už neodmieta. Vezmú sa a po čase sa im narodí syn.
Celkovým tragickým ladením románu a objektívnym spôsobom rozprávania vyjadruje autor nesúhlas s buržoáznym vývojom Ruska a rozrušovaním patriarchálneho zriadenia.

Fjodor Michajlovič Dostojevskij: zakladateľ moderného psychologického románu. Študoval na vysokej technickej vojenskej škole, pracoval na ministerstve obrany. K armáde nemal vzťah, venoval sa literatúre. Podporoval utopický socializmuz- zatkli ho- 4 roky nútených prác na Sibíri. Utrpenie ho poznačilo psychicky aj fyzicky.

K jeho najznámejším románom patrí okrem iného aj román Zločin a trest: V tomto románe Dostojevskij vyjadril súcit s poníženými a trpiacimi ľuďmi. Román je vedený v dialógoch, ale dej rozpráva aj autor. Dej je rozložený do šiestich častí a je zakončený epilógom. Celý dej prebieha v Petrohrade v 19. storočí, konkrétne v roku 1865. Hlavným hrdinom je študent a vrah Rodin Raskoľnikov, na ktorého postave si Dostojevskij všíma rozpoltenosť ľudskej duše. Raskoľnikov delí ľudí na dve kategórie- na neobyčajných, ktorých poslaním je vládnuť, a na obyčajných, ktorí sa musia podriadiť. Pod vplyvom tejto teórie zabije Raskoľnikov starú úžerníčku. Ani po vražde nie je Raskoľnikov presvedčený o svojej vine, citujem: ,,Nezabil som človeka, ale princíp!“ Ale poďme postupne. Rodion Romanyč Raskoľnikov je študent, ktorý nemá peniaze. Preto predáva niektoré svoje veci úžerníčke. V jeden deň stretol v krčme úradníka Marmeladova, s ktorým presedel celý večer a on mu porozprával celý jeho životný príbeh aj o jeho dcére Sofii, ktorá sa neskôr stane jeho milou. Na ďalší deň Raskoľnikov dostane list od svojej matky, ktorá žije aj s jeho sestrou mimo Petrohradu. Píše mu v ňom, že jeho sestra sa chystá vydať za Lužina. Potom sa Raskoľnikov rozhodol pre čin, ktorý charakterizuje celý príbeh, a to k zavraždeniu úžerníčky. Spravil to inteligentne. Dal jej tabatierku, a kým sa jej venovala, on ju umlátil sekerou. Plány mu ale prekazila jej nevlastná sestra, a tak musel zabiť aj ju. Na štvrtý deň dostal Raskoľnikov predvolanie na policajné zastupiteľstvo. Na stanici ho vypočul podporučík Petrovič. Cestou domov bol svedkom zrážky koča s Marmeladovom. A tak ho odviezol domov kde Marmeladov zraneniam podľahol. Avšak tu sa Raskoľnikov po prvýkrát stretáva so Sofiou. Doma navštívi Raskoľnikova jeho dobrý priateľ Razumichin, ktorý postrehne, že Raskoľnikov nie je vo svojej koži. V tom čase príde do mesta aj Raskoľnikova matka aj sestra Andotja. Keďže Raskoľnikov sa už stretol s Lužinom, jeho matka bola na toto stretnutie zvedavá. Raskoľnikov však so svadbou nesúhlasil. Medzitým on dostal pozvanie na pohreb Marmeladova. V noci sa Raskoľnikovi snívali nepekné sny o vražde, začal mať výčitky svedomia a pochybnosti o sebe samom. Začal trpieť duševnou krízou, takže pôsobil aj vyzeral ako chorý. Ráno ho navštívil Arkadij Svigrigajlov, starý priateľ jeho sestry, ktorý s ňou mal tajný milostný pomer, keďže v tom čase bol ešte ženatý. Neskôr sa Raskoľnikov zdôverí Sofii, že spáchal vraždu a ona sním súcití a chce aby sa priznal, citujem: ,,Vari tým, že si to ideš odpykať, nezmývaš polovicu svojho zločinu?“ On s ňou však vtedy ešte nesúhlasil, citujem: ,,Zločinu? Akého zločinu? To, že som zabil odpornú škodlivú voš, starú, nikomu nepotrebnú úžerníčku, za ktorej zabitie by mi mali štyridsať ráz odpustiť, lebo vyciciavala úbožiakov, to je zločin?“ Toto priznanie si však vypočuje aj jej sused, ktorým je náhodou Arkadij. Ten ho začne vydierať, keďže už dávno miluje jeho sestru a chce si ju zobrať. Arkadij začne vydierať aj Raskoľnikovu sestru, ktorá ho odmietne, a tak spácha samovraždu. Medzitým navštívi Raskoľnikova vyšetrovateľ Petrovič, ktorý vie, že Raskoľnikov je vrah ale nemá dôkazy. Majú spolu ostrú výmenu názorov, v ktorej zaznejú aj zaujímavé fylozofické otázky. Raskoľnikov sa nakoniec rozhodne, že sa prizná. Raskoľnikova celý príbeh ťaží ťarcha zločinu a v jeho priznaní spočíva záchrana, koniec jeho duševných múk. Tak sa rozlúči so sestrou, matkou a Sofiou, ktorá s ním odchádza žiť na Sibír, kde si má Raskoľnikov odpykať svoj trest. Jeho sestra si nakoniec zoberie za manžela jeho najlepšieho priateľa Razumichina a aj s matkou sa presťahujú na vidiek. Prvými mesiacmi života Raskoľnikova a Sofii na Sibíri sa zaoberá epilóg. Tu Dostojevskij spomína, že každý zločin je nakoniec potrestaný. Raskoľnikov spácha zločin a čaká ho trest. Chcel dosiahnuť absolútnu slobodu. Zlo pácha v mene dobra. Je osobnosťou, ktorá napĺňa priestor medzi obidvoma krajnými polohami jestvovania. Ale je iba človekom. Súcití s Marmeladovcami, potrebuje Sofiu, miluje svojich blízkych, váži si Razumichina, nenávidí Petroviča. V každej osobe je určitý obraz spoločnosti. Zločin a trest je dokladom vzťahu k dobe, spoločnosti, skutočnosti. Je naozaj závratným obrazom ľudskej duše.

15. OBRAZ VOJNY V TVORBE REMARQUA, HAMINGWAYA, ROLANDA A ČAPKA

1. pol. 20. stor. sa považuje za najkomplikovanejšie obdobie v dejinách- z historických udalostí 1. a 2. svet. vojna. Najväčšie následky 1. svet. vojny niesli hlavne európske národy. Po 1. svet. vojne nastáva rozmach techniky, čo na 1 strane vzbudzuje nádej na lepší život, ale zároveň určité obavy, pretože človek sa stáva prostriedkom manipulácie vládnucich tried. Prvá svetová vojna prerušila obdobie rozvoja, nastalo obdobie strachu, kedy sa ľudia báli o svoj život a z jedného dňa na druhý strácali ideály a vieru v spravodlivú a lepšiu spoločnosť. Toto obdobie nezostalo nepovšimnuté ani u spisovateľov, ktorí protestovali proti vojne a s tým bola spojená aj ich tvorba, ktorá sa zameriavala na podanie autentických obrazov situácie v danom období. Poukazovali na nezmyselnosť vojny a ľudskú hlúposť. Varujú ľudstvo pred ničivosťou vojny, pred množstvom zbytočných obetí. Vyjadrovali svoje pocity a názory. Patrili k stratenej generácii. K autorom, ktorí ako mladí ľudia zažili na vlastnej koži hrôzy prvej svetovej vojny a v dielach sa k nej vracajú. Podarí sa im vojnu prežiť a vracajú sa domov, lenže strácajú ilúzie o ďalšom živote, nevedia sa zaradiť do spoločnosti. Generácia sa cíti podvedená, oklamaná- stratená. Mier pre nich nie je vyslobodením, nevedia sa pozerať na život ako obyčajní ľudia, sú poznačení vojnou. „Vy všetci ste stratená generácia.“ – Gertrúda Steinová. Obraz vojny v diele nie je ani tak na to aby zastrašoval citlivé vedomie človeka, ale skôr na to, aby toto vedomie sformoval a upevnil v zápase za skutočnú ľudskosť v medziľudských vzťahov. Medzi najvýznamnejších a najčítanejších autorov patria Ernest Hemingway a Erich Maria Remarque.

Erich Maria Remarque:

    Nemecko-švajčiarsky spisovateľ, vl. menom Kramer, po nástupe fašizmu žije v exile vo Švajč. A USA. Patril ku generácií autorov, ktorá priamo zo školských lavíc odišla bojovať na front 1. svet. vojny. Stvárňoval tragické príbehy z vojny vo veľkej časti svojho diela. Pretože zachytával skutočnosť v obnaženej podobe, hodnotilo sa jeho dielo často ako prejav naturalizmu. Remarque bol jedným z tých, ktorí hneď po vychodení školy išli na vojnu a dva roky prežil v zákopoch. Po vojne vystriedal množstvo rozličných zamestnaní.

    Svetový úspech dosiahol románom Na západe nič nového (v origináli Im Westen nichts Neues vyšiel v roku 1929). V tomto románe vyjadril všetko, čo prežil a čo si myslí: „Táto kniha nechce byť ani obžalobou, ani vyznaním. Chce sa iba pokúsiť vydať svedectvo o generácii, ktorú – poznačila vojna – i keď unikla jej granátom.“ Autor zobrazuje osudy nemeckých vojakov na nemeckom fronte počas 1. sv. vojny. Jedno z mála diel odohrávajúcich sa na bojisku. Okrem zničenia životov mladej generácie, ich nádejí a ideálov autor zobrazil aj spôsob vedenia vojny. Vo chvíľach ohrozenia života vojak prestáva byť dôstojníkom, prestáva byť vzdelancom- jedn. človek, Franc.- Nemcom. Chce pražiť! Mladí nemeckí vojaci vojnu chápu ako nutnosť, povinnosť, boja sa smrti, nie sú zabijakmi s presvedčenia. Vyčítajú generácií svojich otcov a učiteľov, že všetku tú hrôzu zaodeli do vznešených fráz o národe a vlasti. Mladí vojaci sú svedkami rôznych problémov. Nemci trpia nedostatkom potravín, zbraní a vojakov. Na fronte necvičených vojakov, ktorí front neopúšťajú, trpia. Dezercia- bežný jav. Román je výpoveďou hlavnej postavy- Paula Böumera. Postava je viac menej autobiografická. Je svedectvom o mladej generácií poznačenej vojnou, hoci unikla granátom. Remarque tiež používa pojem stratení- „sme opustení ako deti, skúsení ako starí ľudia, sme povrchní a suroví, jednoducho sme stratení“ Autori ho preto omylom zaraďujú medzi stratenú generáciu.

Kompozícia románu: dejová línia je dosť slabá. Retrospektívne sa dozvedáme za akých udalostí sa Paulova gymn. trieda prihlásila dobrovoľne ne front vplyvom učiteľa Kantorka a ako prešli základným vojenským výcvikom. Dej je prerušovaní dialógmi Paula s ostatnými vojakmi o otázkach vojny a mieru, ďalej reflexnými úvahami o príčinách vojny, o nezmyselnosti vzdelania vo vojnovom svete.

    Paul Bäumer: - hlavná postava - rozprávač románu.

Celý román je jeho výpoveďou. Trieda sa dostáva na front. Paul zomiera ako poslední a podáva svedectvo o živote a smrti svojich kamarátov. Paul je veľmi citlivý, 20 ročný chlapec. Dennodenne vidí zomierať ľudí na fronte- ťažko znáša situáciu, postrelí franc. typografa Geralda Duvala- spočiatku má výčitky svedomia, nájde jeho adresu, chce napísať rodine, ale potom na to zabudne aby si zachránil vlastný život. Silným citom u chlapcov je kamarátstvo. Jeho veľmi dobrí kamaráti- Kammerick a Katzinski. Na vojne si uvedomuje, že tu nie ej rozdielnosť medzi priateľmi a nepriateľmi- všetkých poslala na front vláda.

     Stanislaus Katczinsky- prezývajú ho Kat. Je hlava skupiny, húževnatý, prefíkaný, ľstivý štyridsiatnik s nehybnou tvárou, modrooký, s ovisnutými plecami a úžasným nosom, čo vždy zaňuchá, keď sa má čosi zomlieť, kde možno prísť k dobrému jedlu, alebo kde sa dá poriadne uliať. Kat umiera, keď ho Paul prenáša cez pole s rozmliaždenou nohou a cestou schytá do hlavy črepinu, je najstarší z hlavných hrdinov, ale má „šiesty zmysel“. K nováčikom sa správa takmer otcovsky a pomáha v každej situácii či už jedlom, radou alebo starostlivosťou. Je ženatý a povolaním obuvník, ale vyzná sa v každom prostredí a povolaní. Nebol vzdelaní, ale veľmi praktický. Dokázal sa zorientovať v každom priestore. Stal sa pre chlapcov nenehraditeľný.

    Kammerich: - je to prvý ranený v románe a aj prvý zomiera, je slabšej konštrukcie, leží v nemocnici, amputovali mu nohu, má silené bolesti, Paul žiada ošetrovateľa, aby mu pomohol, ale ten vie, že Kammerich čoskoro zomrie, jeho matka ťažko niesla jeho odchod na front.

    Albert Kropp- taktiež 19 ročný chlapec, ktorý vo vojne príde o nohu (po amputácií- introvert), je malý, ale z nich najinteligentnejší, najlepšie mu to myslí. Má hodnosť slobodníka. Myslí si, že vojna by sa mala odohrávať medzi generálmi a ministrami a nie obyčajnými ľuďmi.

    Detering - je sedliak a najdôležitejšie je pre neho jeho hospodárstvo a rodina. Stále na nich myslí a každý deň číta noviny. Nedokáže pochopiť, prečo vo vojne trpia nevinné zvieratá. Dezertuje, ale chytia ho poľní žandári. Viac o ňom nebolo počuť.

    Müller- sníval o vojnovej mature, preto sa stále učil a všade zo sebou nosil učebnice. Po   Kammerichovej smrti zdedí čižmy, a aj keď mu je to nepríjemné, pretože Kammerich bol jeho priateľ, vie, že on ich už potrebovať nebude, sám zomiera, keď ho z blízkej vzdialenosti trafí svetlica.

    Kantorek- učiteľ telesnej výchovy, ktorý učil Paula a jeho spolužiakov a v podstate donútil svojimi rečami chlapcov, aby sa prihlásili na front - nechceli byť zbabelcami. Nakoniec musí aj on narukovať, z čoho nie je v skutočnosti taký šťastný, ako by sa to z jeho rečí pred triedou dalo predpokladať.

    Himmelstoss- desiatnik a vedúci zberného tábora pre nováčikov, deviateho mužstva. Bol postrachom Klosterbergu, lebo stále preháňal nováčikov a vyvršoval sa na nich. Stále ich takpovediac „buzeroval“. Chlapci sa mu za to raz pomstili riadnou bitkou. Bol malej postavy, zavalitý, mal ryšavé fúzy. V civile bol poštárom, vo vojne si chcel dokázať, aký je dôležitý- funkcia z neho spravila despotu. Pri rozhodujúcej bitke na fronte sa však zachová zbabelo.

V tomto diele vyjadruje svoj hlboký odpor k vojne. Opisuje zážitky skupiny mladých študentov, ktorí okamžite ako skončili strednú školu nastupujú do vojny na front, kde dennodenne vidia umierať iných. Postupne však aj oni, jeden za druhým zahynú. Autor sa pomocou autoštylizácie cez postavu Paula Bäumera dostáva do deja. Dej diela je rozprávaný v prvej osobe ako zážitky a príhody P.Bäumera. Autor používa krátke vety, pomocou ktorých sa zvyšuje gradácia deja. Takisto využíva expresionistické opisy vojny, bolesti a smrti. Dielo je rozčlenené do dvanástich kapitol.

    Traja kamaráti: osudy troch kamarátov v medzivojnovom období a v období prvých náznakoch nástupu fašizmu. Robert Lohkamp, Otto Köster, Gotfried Lenz, ktorí sa spoznávajú na fronte v 1. sv. vojne, si v podmienkach, ktoré vtedajšia nemecká spoločnosť umožňovala, zakladajú autodielňu. Ottovi sa podarilo zhotoviť zo starej káry auto Carl- atraktívne. Na jednej z jázd s týmto autom sa zoznamujú s obchodníkom Bindingom a Patríciou Holmanovou. Auto Carl bolo jediným majetkom Otta- prirástlo mu k srdcu a odmietal ho predať Bindingovi. Robert sa snaží čoraz viac spoznávať Patríciu, do ktorej sa zaľúbi. Pat bola inteligentná a pekná, ale začali sa u nej prejavovať nésledky 1. sv. vojny- známky tuberkulózy. Pat mala Roberta veľmi rada a tak mu o chorobe nič nepovedala. Jej zdravotný stav sa neustále zhoršoval a lekár konštatoval smrť. Patrícia odchádza do sanatória a Robert ju nasleduje- je jej morálna podpora. Uvedomujú si, že jej život sa chýli ku koncu a tak sa snažia spolu prežiť čo najviac. Vysilená Pat zomiera a nešťastný Robert zostáva s jej mŕtvym telom.

    Autor sa v tomto diele vracia do spomienok k 1. sv. vojne a jej dôsledkoch v porazenom Nemecku. Do popredia kladie pravé ľudské hodnoty- priateľstvo a láska medzi mužom a ženou- opora v ťažkom životnom zápase.

Ernest Hemingway:

    Narodil sa 21.7.1899 v Oak Parku (Illinois, USA) a zomrel 2.7.1961 v Ketchume (Sun Valley, Idaho). Po skončení strednej školy pracoval ako novinár a neskôr išiel do Európy, aby sa zúčastnil 1. svetovej vojny. Jeho najznámejšie dielo Starec a more, vydané v roku 1952, mu prinieslo o dva roky neskôr Nobelovu cenu. Hemingway sa nemohol vyrovnať so starobou, čo ho priviedlo až k neustálemu opakovaniu pokusov o spáchanie samovraždy. To sa mu podarilo až na trinásty krát. Patril do generácií autorov, ktorá vošla do dejín pod pojmom stratená generácia. Sám ernest pripísal autorstvo tohto názvu G. Steinovej, ktorá ho 1. krát použila pre mladých ľudí vracajúcich sa z vojny- „Ste v všetci stratená generácia“- mladí ľudia oklamaní, podvedení vlastenectvom sa dobrovoľne prihlasovali na vojnu, v ktorej tak dokonale vytriezveli, že stratili všetky svoje ilúzie, ideály a nádeje na lepší život. Na vlastnej koži pocítili neľudskosť vojnového besnenia a vraždenia a generácia sa cítila podvedená, oklamaná- stratená. Pod dojmom pocitov sa mnohí nevracali do svojich domovov- ani Ernest do USA- ostali žiť v Paríži, kde sa stretávali, zoznamovali, nachádzali zmysel života a viedli výstredný, bohémsky život- vzbura, revolta voči meštiackej spoločnosti. Ernest Hemingway často zobrazoval človeka v hraničných situáciách- keď sa ľudské ego prejaví skutočné aké je bez pretvárky, pózy a spoločenských konvencií.

Komu zvonia do hrobu: Román Ernesta Hemingwaya – Komu zvonia do hrobu patrí k dielam, ktoré sa zameriavajú na španielsku občiansku vojnu. Dielo bolo písané v čase po porážke španielskej republiky r. 1939 do polovice r. 1940. Autor tu vyjadruje svoj negatívny postoj k vojne, zaoberá sa problémami ľudí, ktorých vojna vyhnala zo svojich domovov do hôr, kde každý z nich prežíva svoju osobnú tragédiu. Hlavný hrdina je americký profesor španielčiny Robert Jordan, ktorí sa pridáva k partizánskej skupine, ktorej cieľom je vyhodiť do vzduchu most a tak zabrániť prístupu nepriateľských skupín. Hoci Robert nie je presvedčený o úspechu tejto akcie, zodpovedne disciplinovane a svedomito si plní svoju úlohu. Skupine sa napokon akcia podarí, ale Robert si zlomí nohu a posiela svoju skupinu do bezpečia, sám si uvedomuje bezvýchodnosť situácie, zostáva čakať aby mohol aspoň na čas zastaviť nepriateľa. Uvedomuje si, že jeho obeť nebude zbytočná. Je individualistický hrdina, ktorí síce nesúhlasí s návrhom kolektívu, ale práve hraničná situácia ho donúti stotožniť sa s ich záujmami.

Zbohom zbraniam: Do veľkej miery autobiografické dielo. Romantická láska medzi dvoma ľuďmi počas 1. svetovej vojny, jej opis a život na fronte. Vyjadrenie nezmyselnosti vojny, označenie vojny ako symbol všeobecného chaosu a zbytočného umierania a ničenia ľudských hodnôt v kontraste s láskou. Delenie na knihy a kapitoly, bez akejkoľvek retrospektívy a vysvetlenia udalostí po konci. Dejová línia je priama, bez veľkých odbočení; autor často využíva opisy situácií, predmetov a ľudí, dielo preniká rozličnými úvahami o rôznych veciach týkajúcich sa vojny

Postavy: Frederick Henry- americký poručík slúžiaci v Červenom kríži na talianskom fronte (Taliansko kontra Rakúsko) ako vodič sanitky, nastúpil ako dobrovoľník z USA, ktorý chcel na vlastné oči zažiť ako to na fronte vyzerá, postupom času sa ale jeho vzťah k vojne začína meniť na záporný (autobiografia), vyvrcholí to jeho útekom z armády; vystupuje počas celého deja;

Catherine Barkleyová- jeho milenka, Angličanka slúžiaca ako V.A.D. ošetrovateľka, Henry sa do nej nezamiluje hneď, až postupom času, Barkleyová je na Fredericka veľmi citovo naviazaná, pri ňom zabudla aj na svoju stratenú bývalú lásku; ďalšie postavy: poručík Rinaldi (Frederickov veľmi dobrý priateľ), slečna Fergusonová (priateľka a kolegyňa Catherin Barkleyovej)

Prostredie, priestor: Začiatok sa odohráva na talianskom fronte v okolí mestečka Gorizia; postupne sa dej posúva ako Taliani postupujú ďalej do hôr, po zranení odchádza Henry na liečenie do Milána, neskôr sa znova vracia, potom je ale vydaný rozkaz na ústup, vtedy Henry uteká naspäť do Milána, kam medzičasom odišla aj Catherin Barkleyová, spolu následne utekajú do Švajčiarska. Celý dej sa odohráva cez 1. svetovú vojnu

Dejová osnova:

Henry so svojím plukom bojujú na talianskom fronte v okolí mestečka Gorizia, tu aj spoznáva svoju neskoršiu lásku Catherinu Barkleyovú, po postupe vyššie mu v bunkri zraní pravú nohu mína z ťažkého mínometu, ošetria ho v poľnej nemocnici a anglický vodič z Červeného kríža ho odvezie späť do poľného lazaretu v Gorizii, kde ho navševejú kamaráti aj slečna Barkleyová. Henry odchádza do americkej nemocnice v Miláne, kam pošlú aj slečnu Barkleyovú; v tomto momente sa do nej Henry zamiluje („Len som ju zbadal, zamiloval som sa do nej“). Tu ho úspešne operujú a vracia sa späť na front, medzitým Barkleyová otehotnie. Počas bojov je vydaný rozkaz na ústup, pri ústupe sa vytvorí veľká kolóna, a tak Henry so svojimi vodičmi idú so sanitkami po bočných cestách, v blate im zapadnú sanitky a ďalej sú nútení ísť pešo; neskôr nájdu opäť armádu, kde sa Henry dozvedá, že vznikla vzbura a vojaci berú všetkých dôstojníkov, ktorí opustili svojich mužov, na popravu; Henry zo svojej popravy uteká a vtedy sa definitívne rozhodne opustiť armádu - naskočí na najbližší vlak do Milána. V Miláne sa znova stretáva s Barkleyovou, dozvie sa, že sa ho chystajú zatknúť za útek z armády, a preto sa s Barklyeovou rozhodnú utiecť do Švajčiarska, čo sa im úspešne podarí. Vo Švajčiarsku Barkleyová začína rodiť, ale po pôrode sa vyskytnú komplikácie a Catherine Barkleyová umiera. Catherine je nepriamym dôsledkom vojny.

Romain Rolland:

Francúzsky prozaik, dramatik, esejista, hudobný historik. Romain Rolland je jednou z najväčších spisovateľských osobností dvadsiateho storočia. Vo svojich dielach využíval poznatky z historického a hudobnovedného štúdia. Napísal životopisy niektorých významných európskych umelcov. Bol veľký bojovník proti fašizmu. Proti vojne bojuje nielen teoreticky – svojimi článkami a dielami, ale aj prakticky – pracoval v Agentúre pre vojnových zajatcov. Mnohí ním pohŕdali, no napriek tomu sa stal obľúbeným a uznávaným spisovateľom. Aj on bojoval proti vojne, no zbraňami mu boli výsmech, viera a rozum, láska (Peter a Lucia) v jeho dielach. Celú sumu za Nobelovu cenu za r. 1915 hneď po prevzatí venoval Medzinárodnému Červenému krížu.

Peter a Lucia: – psychologická novela, témou tohto neveľkého, ale na druhej strane dobre prepracovaného diela, je protest proti vojne - vojne, ktorá lásku dvoch ľudí doviedla k smrti. Protest proti jej nezmyselnosti, hrôzam, šíreniu, krvavým obetiam, boju o moc, ničivým bojovým prostriedkom. Vojnu opisuje ako divadlo. Odsudzuje nezmyselnosť vojny, ktorá ničí mladé životy, ich ideály. Reaguje na rozpad spoločenských mravných ideálov. Dej rozprávania trvá od stredy večera 30. januára do Veľkého piatku 29. marca 1918. Príbeh sa odohráva vo vojnovom Paríži. Láska Petra a Lucie je silným kontrastom nezmyselnej vojny s jej krvavými obeťami a zákernosťami. Autor poukazuje na to, že city sa rodia bez ohľadu na čas a miesto.

    Peter Aubier – 18-ročný chlapec, ktorý dostáva povolávací rozkaz na front. Pochádza zo zámožnej meštiackej rodiny. Jeho otec bol veľkým vlastencom a republikánom a patril k tým vlastencom, ktorí povinnosti voči vlasti a národu kladú za dominantné. Rodičia veľmi milovali svoje deti, ale pokladali by to za česť ak by o ne prišli pri záchrane vlasti. Peter má brata- Filipa- musel prerušiť štúdia a odchádza na front s veľkým vlasteneckým nadšením. Po príchode na dovolenku spľaslo jeho nadšenie. Stratil ilúzie o vojne, vlasti a hanbil sa. Peter v chaose vojnových rokov prežíva lásku a cíti, že len tak vedie cesta s dezilúzie a samoty.

    Lucia: pochádza z chudobnejších pomerov, jej matka mala problémy pretože sa vydala proti vôle svojich rodičov- tým pádom s ňou rodičia prerušili styky. Otec Lucie ochorel a matka musí pracovať v továrni na výrobu zbraní- čo Peter nedokáže pochopiť. Luciin otec napokon zomiera. Je citovo závislá na matke, nedokáže pochopiť, že matka má tiež právo na vl. život- má priateľa, čaká dieťa- Lucia to pociťuje ako zradu. Napokon sa s tým zmieri a snaží sa jej finančne pomôcť, pretože je výtvarne nadaná a maľuje obrazy slávnych maliarov a s Petrom ich predáva v rôznych obchodoch.

    Dej: Peter sa ťažko vtisol do preplneného vagóna. Všetko vôkol bolo ponuré, poznačené vojnou –aj Petrova duša a myseľ. Dostal povolávací rozkaz, je smutný a beznádejný, nedá sa mu na to nemyslieť. Rozmýšľa nad nezmyselnosťou vojny. Chce: „...zostať v týchto podzemných chodbách! Neuzrieť viac krutý deň...!“. Zrazu medzi cestujúcimi uzrel dievča. Aj keď o ňom ešte nevedela, vstúpila do jeho srdca. Z myšlienok ho vyrušili až výkriky hrôzy: „Nemci bombardujú Paríž!“ V rozrušení chytil Luciinu ruku a ona sa ho nepustila. Ani jeden z nich neprehovoril a o dve stanice ďalej Lucia vystúpila. Doma sa Petrove pocity zúfalstva zmenili na šťastie. Život mal pre neho odrazu zmysel. Stalo sa ním dievča z vlaku – Lucia. Zaľúbil sa do nej na 1. pohľad, veril, že ju ešte raz stretne. Neustále na ňu myslel, prví raz ju stretáva na Seinskom nábreží a potom v Luxemburgskej záhrade, začali sa spolu rozprávať ako starí známi. Odvtedy sa stretávali každý deň a boli spolu čoraz dlhšie. Po nejakom čase Peter chcel, aby Lucia urobila jeho portrét. Dohodli sa, že maľovať ho bude u nej doma. Zdôverila sa mu s problémami svojej rodiny a možno i viac ako pôvodne chcela. Rozprávali sa o veciach, ktoré sú nezvyklými témami mladých zaľúbencov. Obidvaja chceli žiť len prítomnosť a nemyslieť na to, čo bude zajtra, aj keď sa to úplne nedalo. Po príchode domov zistil Filip u brata zmenu. Už neprosil o dôverné rozhovory a Filipovi to chýbalo – nemal koho odmietnuť. Až po zistení príčiny sa Filipov postoj zmenil. Aj on bol šťastný a zároveň smutný. Nechcel však, aby vojna zobrala aj ďalšie dva životy, keď už zobrala jeho. Peter s Luciou pri prechádzkach snívali o svojej budúcnosti, spolu stavali vzdušné zámky, dávali si pekné mená, Peter recitoval verše. Dohodli sa, že na Veľký piatok pôjdu do Chrámu sv. Gerváza kde sa zosobášia. Po prechádzke v dohodnutý deň zamierili do chrámu. Obklopení hudbou tíško šepkali svoje prosby. A ako-tak sedeli mladí zaľúbenci spolu v objatí a vychutnávali chvíle šťastia, celý kostol sa otriasol v základoch a mohutný pilier navždy ukončil ich životy a sny..

Karel Čapek:

český prozaik, dramatik, esejista, novinár, literárny, divadelný a výtvarný kritik, filozof a prekladateľ, jedna z najvýznamnejších kultúrnych osobností medzivojnového obdobia. Narodil sa v Malé Svatonice v Krkonoši, gymnázium Hradec Králové, vysoká škola- Praha, Berlín, doktorát z fylozofie. V 30. rokoch bol dramaturgom divadla na Vynohradoch. Podnikal mnoho ciest do zahraničia- zdroj pre jeho cestopisy, zomrel v Prahe. V jeho tvorbe- vedecko-fantastické diela. Do literatúri vstupoval s bratom Jozefom. Obaja boli veľký humanisti, vyjadrovali obavy o človeka, že v modernom pretechnizovanom svete sa zabúda na pravé ľudské hodnoty. Napĺňala ich smútkom honba za majetkom, chamtivosť a konzumnosť modernej spoločnosti.

Bílá nemoc:

    V tejto hre sa stretávame s neznámou chorobou, ktorá je podobná malomocenstvu a podľa bieleho fliačika objavujúceho sa na koži postihnutých, ju pomenovali biela choroba. Ľudí sa chytá panika a existujú rôzne dohady, prečo sa táto choroba šíri. Jedni sa nazdávajú, že je to mor alebo trest boží. Druhí si myslia, že ľudí je na svete priveľa a treba uvoľniť svoje miesto. Túto a aj iné informácie o tejto chorobe chceli zistiť aj novinári. Pýtali sa preto Dr. Sigelia, profesora na štátnej klinike dr. Lilienthala. Ten im prezradil, že choroba je nákazlivá, veľmi rýchlo sa šíri, ale zatiaľ nepoznajú pôvodcu. Postihuje len ľudí starších ako 45 rokov a predpisujú sa na ňu len hypermangán a peruánsky balzam, aj to len na odstránenie zápachu z rán. V pokročilom štádiu zostáva už len morfium na utíšenie bolestí. O prijatie u prof. Sigelia požiada mladý lekár, dr. Galén. Rád by pracoval na klinike, aby tam mohol liečiť pacientov postihnutých touto chorobou liekom, ktorý sám vynašiel. Keby sa dokázali jeho dobré výsledky, bol by ochotný prezradiť recept na svoj liek. Profesor je zo začiatku neochotný vyhovieť jeho prosbe, ale nakoniec súhlasí a dr. Galénovi pričlení skupinku najchudobnejších pacientov. V tom čase v jednej rodine číta otec články o tejto chorobe a nechce sa mu veriť, že je to až také vážne. Nepáči sa mu, že umierajú len starší ľudia. Jeho dcéra ale zastáva názor, že takto sa uvoľní miesto mladším, ktorí sa popri starších skúsenejších ľuďoch nemôžu uplatniť v práci. Syn s týmto názorom tiež súhlasí. Na kliniku k prof. Sigeliovi prišli svetové lekárske kapacity, lebo sa dozvedeli o vynikajúcich výsledkoch tejto kliniky v liečení bielej choroby. Prof. Sigelius zatajil, že je to zásluha dr. Galéna. Úspech nepripisoval sebe, ale celej klinike. Oboznámiť sa s dobrými výsledkami prichádza aj Maršal - vodca národa, ktorý pripravuje vojnu. Sprevádzajú ho minister zdravotníctva, generál vojska a suita vojenských pánov a lekárov. Všetci zdesene unikajú z izieb, v ktorých sú chorí neliečení Galénovou metódou. S pacientmi s Galénovým liekom to až také zlé nie je. Maršal blahoželá Sigeliovi k vynikajúcim výsledkom a profesor mu komplimenty vracia. Po Maršalovom odchode sa na chodbe objaví niekoľko novinárov. Dr. Galén využije príležitosť a oznámi im, že liek je jeho a požiada ich, aby písali proti vojne a apelovali na všetkých vladárov, nech uzavrú večný mier. Len vtedy bude totiž ochotný prezradiť tajomstvo svojho lieku. V tejto chvíli prichádza dr. Sigelius a označí Galéna za duševne chorého. Novinárov požiada, aby opustili kliniku. Dej sa opäť odohráva v príbytku rodiny, ktorej otec sa teší povýšeniu na riaditeľa účtárne v zbrojárskych podnikoch baróna Kruga. Všetci ostatní kandidáti na toto miesto totiž zomreli na bielu chorobu. Otec sa tiež nazdáva, že jemu a jeho rodine žiadne nebezpečenstvo nehrozí, pretože je už vynájdený liek a slepo obdivuje Maršala kvôli jeho vojenským plánom. Po prečítaní Galénovho stanoviska sa rozčúli, vraj žiaden štát nebude chcieť večný mier, pretože na zbrojenie sa vynaložili nemalé peniaze a v takomto prípade by sa museli zavrieť aj Krugove závody. Krátko na to si otec všimne biely fliačik na koži svojej ženy. Chytí ho hrôza a ponáhľa sa dr. Galénom, ktorý ju však odmieta liečiť, pretože nie sú chudobní a tiež preto, lebo otec sa nestotožňuje s Galénovým názorom na vojnu. Prof. Sigelia navštívi barón Krug. Chce venovať veľkú sumu na výskum bielej choroby, pretože sám sa stal jej nositeľom. Dozvie sa, že sa navrhuje, aby sa všetci postihnutí premiestnili do táborov s neľudskými podmienkami. Pri tejto predstave ho striasa hrôza. V prezlečení za chudáka sa chce liečiť u dr. Galéna, ten ho však spoznáva a liečiť ho odmietne. Vystrašený Krug by aj bol ochotný svoje zbrojárske závody zavrieť, no jeho osobný priateľ, Maršal, mu to zakáže. Maršal je rozhodnutý svoje vojenské plány uskutočniť a bez vypovedania vojny dá príkaz na provokácie a následné napadnutie susedného národa. Mládež je nadšená a za tento čin Maršala obdivuje. Barón Krug spácha samovraždu a nakoniec ochorie aj Maršal. Jeho dcéra a Krugov synovec, ktorí spolu chodia, uprosia Maršala, aby zastavil vojnu. Chceli tým dosiahnuť, aby za Maršalom prišiel dr. Galén, začal ho liečiť a prezradil recept na svoj liek. Dr. Galéna na ceste k Maršalovi ušliape dav Maršalových obdivovateľov, pretože v ňom vidia odporcu vojny. Galén zomiera a recept na jeho liek je navždy zničený pod nohami davu. V otvorenom závere necháva autor čitateľa domyslieť si, že ľudstvo je určené na zánik, ak sa radikálne nezmení...
Hlavná myšlienka: Autor poukázal na boj proti vojne, utrpeniu, ktoré vojna prináša a zodpovednosť každého jednotlivca za svoje postoje a konanie. Ukázal na nebezpečenstvo vojny, ale nie spôsob ako sa postaviť do boja proti tomuto nebezpečenstvu. Bílá nemoc= fašizmus.

Matka: dôraz na myšlienku humanizmu, človek musí bojovať proti zlu a neľudskosti. Matka vo vojne stratila 4 synov a tak prehnane stráži život posledného- Juríka, ale keď vidí, že nepriateľ strieľa aj do malých detí, sama mu dá do rúk pušku a posiela ho bojovať. Hra je hlbokou psychologickou úvahou o zmysle života.

16. LYRICKÝ HRDINA LITERÁRNEJ MODERNY AKO OBRAZ OSOBNÝCH A SPOLOČENSKÝCH POMEROV V DIELE BAUDELAIRA A KRASKU.

LITERÁRNA MODERNA (1890 - 1918) Svetová moderna začala vznikať v druhej polovici 19. storočia. Týmto termínom sa označujú umelecké smery z konca 19. a začiatku 20. storočia: symbolizmus, dekadencia, impresionizmus. Zrod literárnej moderny súvisí s odporom umelcov voči meštiactvu. V Paríži sa prejavovala silným robotníckym hnutím, ktoré vrcholí Parížskou komúnou v roku 1871. Bojoval tu aj Eugene Pottier ,ktorý v roku 1871 zložil internacionálu. - rozvoj poézie, hlavná postava je samotárska, je v konflikte so spoločnosťou, jeho pocity sú zobrazené cez symboly /rozvoj modern. smerov/ - lyrický hrdina trpí bezmocnosti, pesimizmu, nihilizmu /nedôvera/, individualizmu Od polovice 19. st. nastalo takmer vo všetkých národných zložkách striedanie prúdov a smerov. Začiatok literárnej moderny niekt. prvkami súvisí s romantizmom. Vzniká ako prejav nového vzťahu ku skutočnosti a zložitého stvárňovania rozličných stránok života. Rozpor medzi snom a skutočnosťou.

Moderna je charakteristická najmä: symbolizmom (pesimizmus) a z neho vychádzajúcim individualizmom a skepsou.

Spisovatelia sa rozdelili na dve skupiny :

    1. aktívna skupina - bojovali na barikádach (Eugene Pottier)

    2. spisovatelia, ktorí boli pre tzv. čisté umenie: L'art pour L'art = umenie pre umenie (literatúra má byť odtrhnutá od politiky) /Larpularizmus/

Literárne východiská moderny: Realizmus sa v literárnej tvorbe (najmä v románovej) spoliehajú na poznatky modernej, technickej a spoločenskej vedy, na „silu“ objektívneho faktu a racionálny prístup k všetkým spoločenským problémom. Kapitalistická spoločnosť ( GB, Fran., Nem.) si prestáva všímať a podporovať umenie. Moderna vnáša do literatúry človeka samotára.

Parnasizmus – literárna škola, ktorá pôsobila vo francúzskej poézii paralelne so symbolizmom (odporcovia symbolizmu). Tvrdili, že zmyslom umenia (poézie) je dokonalá krása a umenie sa má stať samo sebe cieľom (symbolisti hľadali krásu v zle, v špine). Zaujímala ich iba forma básne. Básnici hľadali inšpiráciu (motívy) v minulosti. V druhej polovici 19. storočia aj Európe vznikajú nové umelecké smery. Prvým z nich bol symbolizmus. Prvý moderný literárny smer vznikol vo Francúzsku ako reakcia na realizmus a parnasizmus, zaujal popredné miesto medzi modernými básnickými smermi, takmer vo všetkých európskych literatúrach. V polovici 19. storočia vládol Napoleon III. – despota - Zákaz zhromažďovania sa, slobodného slova prísna cenzúra, básnici nemohli voľne vyjadriť to, čo cítili - skrývali sa do symbolov sa pomocou nich sa vyjadrovali. Cieľom autorov bolo vyjadriť vzdor, hľadať životnú pravdu, obranu proti zložitej dobe, vyjadrovali ľúbostné a spoločenské sklamanie. Symboly nemajú len 1 význam, každý si ho inak vysvetlí, hlavne preberali symboly z antiky, filozofie, biblie, prírody. Programovo – únik od skutočnosti sa prejavuje ako sústredenie všetkej pozornosti na básnikovo „ja“. Nadraďujú ducha nad hmotu. Poézia ťažila zo silného duševného vplyvu na inú osobu (sugescia), združovanie postáv (asociácia). - básnici prežívali, vyjadrovali pochmúrne pocity, pesimizmus, skepsa (bezvýchodiskovosť). Cez poéziu hľadali „nové priestory“ v neskutočne, v sne, teda mimo reality. Symbolizmus niekedy skĺzne do negovania spoločnosti- (smutná poézia, skôr o smrti ako o živote - dekadencia; fr. Decadas- úpadok, Pesimistická poézia o úpadku - FRANTIŠEK XAVER ŠALDA). Básnici tohto smeru vyjadrujú najmä obrazy- pocity smútku, smrti a beznádeje.

   Symbolizmus- (gr. symbolón = znak); vznik vo francúzsku v 2. pol. 19. stor. nadväzuje na romantizmus, popiera naturalizmus a realizmus, využíva niektoré romantické prvky.

- 1. vzťah ku skutočnosti je iracionálny - nie rozumovo chápaný. Filozofickou podstatou je názor, že skutočnosť je oveľa zložitejšia, mnohotvárnejšia ako nám ju poskytujú zmysly, na jej pochopenie nestačí iba bežná skúsenosť, ale môžeme do nej preniknúť na základe intuície, sna, vnuknutia.

- 2. filozofické východisko- iracionalizmus subjektívny- opak objektívneho

- 3. v popredí individualizmus - vyzdvihovanie jednotlivca, jeho náhľady, myšlienky

- 4. skepsa - pochybovanie o chode sveta, smútok, apatia- vyplýva to z odporu voči meštianstvu.

- 5. využívajú cudzie výrazy - z liturgie (náb.)-žalm, spoveď, chorál - z prírodných vied- sféra, vesmír, zenit. Slovník symbolistov bol veľmi ťažký pretože okrem bežných výrazov používali slovnú zásobu z gréckej mytológie a náboženskej filozofie.

- z filozofie - indivíduum, skepsa, - čerpajú námety z Antickej mytológie

Básnické prostriedky : zložitá skutočnosť sa nezjednodušuje - vyjadruje ju zložito, neopisuje ani vonkajší ani vnútorný svet básnika priamo - robí to pomocou obrazov - symbolov (utvárané metaforami, metonýmiami - prenesené významy, personifikácie), slúžili na vyjadrenie abstraktného pojmu (srdce – láska, holubica – mier, lev – sila).. Symbolizmus neopisuje ani vonkajší svet, ani vnútorný svet básnikov priamo, ale pomocou symbolov. Básnici používali metaforu, alegóriu, inotaj a kládli dôraz na eufóniu verša. Usiloval sa preniknúť do podstaty skutočnosti cez sústredené vnímanie a estetický zážitok tvorcu. Ustúpil historizmus – záujem o dejiny.

Ďalším z nových smerov bol impresionizmus (lat. impresió- dojem, vnem) - založený na senzualizme (=zmyslové vnímanie), za dôležité považoval okamžitý dojem vznikol a vyvíjal sa súbežne so symbolizmom. Je založený na zobrazení konkrétneho zážitku zo sveta každodenného života, tak ako ho zachytávajú ľudské zmysly. Do poézie sa dostal prostredníctvom výtvarného umenia. (Maliari: Eduard Manet, Claude Monet, Vincent Van Gogh, Toulouse Lautrec ...) V lit. Paul Verlaine - opis konkrétnych zážitkov ľudskými zmyslami.

Postupne však začal symbolizmus strácať svoje postavenie a moderné smery menia svoju podobu - vzniká avantgarda (fr. pokrok) - nový filozofický, spoločenský a literárny program. Rozdiel medzi modernistami a avangardistami: avangardisti sú revolučnejší, viac brojili proti spoločnosti, viac sa orientovali na súčasný život. Mladá generácia sa nechcela zmieriť s nepriaznivými politickými i sociálnymi pomermi a preto sa mnohí z nej postavili proti vládnym kruhom. Namiesto reflexie (úvahy) hlásali potrebu aktivity a mnohí sa prikláňali k Marxistickej filozofii. Po umeleckej stránke experimentovali - boli výbojnejší ako symbolisti.

Futurizmus - (lat. futurus - budúci) - oslavoval, preceňoval techniku, vzburu, civilizáciu a usiloval sa o svojrázu dynamiku výrazu. Umenie má držať krok s technickým pokrokom. Využíval tvrdé spoluhlásky, prídavné mená a podstatné mená. Futurizmus zrušil interpunkciu, dával prednosť slovesám, ktoré mali vyjadriť dynamickosť sveta. Metafory – nočná vibrácia arzenálov a lôžok, dobrodružné parníky vetriace obzor (tvrdé básnické umenie). Futuristi oslobodili slovo z ustálených väzieb, zrušili interpunkciu chceli, aby sa literárne dielo dokázalo vyjadriť o prítomnosti cez onomatopoje (citoslovce) a kakofóniu (neľubozvučné zoskupovanie hlások).

Kubizmus – (z fr. cube – kocka) umelecký smer v maliarstve a sochárstve, ktorý sa vyznačuje geometrickým riešením zobrazovaných predmetov. Odkrýval krásu, zaujímavosť bežných vecí na základe geometrického stvárňovania. Pablo Picasso (1881 – 1973) – vyše 6000 obrazov, kresieb a sôch. Slečny z Avignonu, Guvernica, Holubice mieru.

Kubofuturizmus - kombinácia statických a pohybových prvkov obrazu - Guillamme Apollinairom a jeho zbierkou Alkoholy. Vrátil poézií citovosť, predstavivosť a zmyselnosť

Dadaizmus – zo slova dada – detský džavot, ako výsmech nezmyselnosti kapitalistického sveta. Mnohí umelci odchádzajú na bojiská, iní emigrovali. Vzniká počas 1. svetovej vojny, bol proti literárnym konvenciám, propagoval nezlučiteľnosť umenia s logikou, poéziu nezmyslov, zbavenú sociálneho významu.. Dadaisti hlásali deštrukciu jazyka. Predstaviteľ- Tristan Tzara .

Surrealizmus- vychádza z dadaizmu- sur- nad, Smer sa prejavil v literatúre, filme a výtvarnom umení. Zakladeteľ Salvador Dali- autori sa pri tvorbe nepridržiavali len bežnej logiky, zachytávali nie len to, čo je v ich vedomí ale aj to čo je v ich vnútri- podvedomí

Expresionizmus -v Nemecku vzniká pred 1. svetovou vojnou (lat. expresus - výrazný, názorný, ostrý)
Zakladal sa na subjektívnom idealizme. Odsudzoval fašizmus a vojnu a cieľom bola analýza skutočnosti- vojna, ktorá bola opísaná vo veľmi krutej a surovej podobe. Autori sa zameriavali na vyjadrenie vnútorných pocitov, myšlienok. Do popredia staval vnútorné zážitky umeleckého tvorcu, zobrazovaných postáv, zobrazovali vo vzťahu k večnosti, k vesmíru. Patril sem napríklad na začiatku tvorby Bertold Brecht, E. M. Remarque..

Konštruktivizmus- prejavil sa v poézií a vo filme. Zakladateľom bol Majakovskij, toto umenie vzniklo z umenia futurizmu- budúcnosti.

Poetizmus- v českej literatúre- poézií- predstaviteľ Vítězslav Nezval.

Charles Baudelaire jeho detstvo i mladosť boli dramatické a poznamenali Baudelairovu osobnosť

-francúzsky básnik; predstaviteľ dekadencie a symbolizmu, zakladateľ európskeho symbolizmu
napísal iba jedinú básnickú zbierku:

Kvety zla - osobná, intímna, ľúbostná lyrika; - zbierka šokovala meštiakov a dala podnet k tomu, že básnika vyhlásili za blázna - bol to Baudelairov ideový zámer - vniesť do zdanlivého harmonického súladu tejto zaháľajúcej vrstvy negáciu, budovať nový vkus. Zbierku odmietla aj kritika pre jej údajnú nemravnosť, ale aj tak ovplyvnila vývoj modernej európskej poézie. Zbierka mu priniesla súd., ani nie 300-stranový básnický text je komponovaný ako dramatické dielo. Autor tu vykreslil celý rad otázok, ktoré už predtým znepokojovali básnikov- romantikov, ale otvorene sa obávali k nim vyjadriť. Otvorene hovorí o svojich pocitoch, náladách, aj o láske, o tej čo vyvoláva nenávisť, skepsu- rezignáciu, pesimizmus, beznádej, smútok...

Rozčlenená je do častí: Splín a ideál, Parížskej obrazy, Víno, Kvety zla, Vzbura, Smrť.

Dejová analýza- autor sa prirovnáva k alabastrovi, ktorý je obeťou posádky. Stretáva sa s nepochopením a trpí tým. Vták predstavuje slobodného človeka, ktorý ju s malou nedbanlivosťou stráca. Kráľ azúru- vnútro a čistota človeka, ktorý žiali nad stratenou slobodou a pokúša sa zachrániť aspoň niečo no nedarí sa mu to. Pretože ide za svojim cieľom ale zľakne sa spoločnosti, v ktorej sa nachádza

= báseň Súvislosti - Príroda je chrámom, symbolom, v prírode je všetko symbolom čohosi, píše o prírode ako o celku a tak ju aj chápe - vône sú príjemné a nepríjemné. Príjemné ako tielka detí, nepríjemné ako vôňa tymiánu... Báseň je založená na jeho subjektívnom zmyslovom vnímaní. Je očarený prírodou. Výber z jeho publikovanej i rukopisnej poézii vyšiel po názvom Trosky. Vo svojich veršoch spojil do kontrastných dvojíc telo a ducha, večnosť a dôvernosť, vôľu a harmóniu. Túžil po voľnosti, úteku, hĺbke vnemu, dychtivosti po zmyslovom vnímaní sveta.

Slovenská literárna moderna (1905 – 1918) Po realistickej línii, spisovatelia ako P.O. Hviezdoslav a S.H. Vajanský, ktorí v tomto období prežívali vrchol svojej tvorby, prichádza nová básnická skupina. Nazývame ju slovenská moderna.

1. Nové myšlienkové - avantgardné smery prenikli do slovenskej literatúry začiatkom 20. storočia. Generácia nastupujúca v tomto období zložitých spoločenských pomerov si uvedomovala, že spôsob, akým sa vyjadrovala predchádzajúca generácia nestačí vystihnúť všetky záporné stránky skutočnosti. Do literatúry prenikli netradičné postupy a formy. Na sformovaní moderny sa podieľali: Ivan Krasko, Janko Jesenský a Vladimír Roy. V čase, keď vyvrcholila tvorba Hviezdoslava a Vajanského prichádzalo do našej literatúry nové pokolenie - jeho vystúpenie nebolo až také smelé ako v európskych literatúrach. Na Slovensku sa zachovávala väčšia úcta k tradíciám. Boli orientované najmä sociálna a národne. Predstavitelia slovenskej literatúry chceli slúžiť myšlienke národného a sociálneho hnutia.
2. Slovenská literárna moderna trvala v rokoch 1900 - 1918 - Kraskova básnická škola.
Zdroje: - vplyv svetovej moderny (subjektivizmus, pesimizmus, symbolizmus)

- romantizmus (individualizmus; sen a skutočnosť; idea slobody)
- nadväzovanie aj na slov real. tradície
- Verš: prízvučná prozódia (potrojné metrum) - zárodok pre voľný verš
- znaky: -viz. svetová moderna
- prevažuje lyrika; krátke bás. útvary - básne v próze
- nie veľký smútok, zvýraznenie individualizmu (vnútorné problémy, zaangažovanie)
- mladé pokolenie chcelo aktivizovať vlastné sily v záujme zlepšenia sociálnych a kultúrnych pomerov - zárodky voľného veršu

   Svoje práce uverejňovali v časopisoch: Dennica (1898 – 1914) – vydávala Vansová, , Prúdy (1909 – 1914), Slovenské pohľady, v roku 1909 vyšiel Zborník slovenskej mládeže. Tvorili poéziu, v ktorej jazyk bol pestovanejší, kultivovanejší, vychádzali z francúzskej moderny, ale brali do úvahy aj našich klasikov. Bola to poézia národného a sociálneho vzdoru. Slovenská literárna moderna si dala za cieľ prehĺbenie umeleckej funkcie slovesnej tvorby. V úsilí o obohatenie výrazových prostriedkov sa vyrovnávala s európskym romantizmom. Sledovala však aj súveké moderné smery, najmä symbolizmus a impresionizmus. Slovenskí symbolisti a impresionisti písali (ťažisko celej moderny) lyriku a v krátkych veršovaných formách piesňového alebo melodického charakteru - sonety, básnické pásma, snažili sa o nový pohľad na človeka, používali nový slovník, novú obraznosť. Spisovatelia vystupovali proti meštiackemu spôsobu života, kritizovali morálku a ideológiu. Opierali sa o trojslabičné slová s prízvukom na 1. slabiku (daktyl). Len niektorí predstavitelia moderny písali poviedky, novely a romány realistickej poetiky. Väčšina z nich používala i v próze básnické prostriedky- básne v próze, takže sa už na zač 20.st vyskytol u nás určitý typ lyrizovanej prózy.

    Ivan Krasko (1876 – 1958) je hlavným predstaviteľom Slov. literárnej moderny. Vlastným menom Ján Botto, pochádzal z roľníckej rodiny. Pracoval v spolku Detvan. V jeho tvorbe prevažoval vzťah k Hviezdoslavovi - ľudová poézia. Prvé verše (uverejňoval pod menom Janko Cigáň, Vajanský mu navrhol pseudonym Krasko) -reakcia na sociálny a národnostný útlak a napísal ich v duchu Hviezdoslavovej poetiky. Po maturite opúšťa domov a ide študovať do cudziny chémiu a odchádza pracovať do Čiech. Ako prekladateľ zaujímal o tvorbu rumunského spisovateľa M. Eminesca (1850 – 1889). Napísal len dve básnické zbierky, ale utvoril novú etapu v slovenskej novodobej lyrike.
Básne písal aby sa vyrovnal s problémami, ktoré trápia jeho myseľ, báseň vznikla z konkrétneho zážitku známeho len jemu

   Zbierka Nox et solitudo (Noc a samota) - 1. z dvoch zbierok, ktoré napísal

- veľký ohlas vo verejnosti a kritike. Došlo k výraznému odklonu od tradicionalizmu. Na prvom mieste boli prídavné mená pred podstatnými menami a slovesami.

- základy pre novú poéziu, na rozdiel od starších básnikov vyslovil svoj vzťah ku skutočnosti cez vlastnú osobu dušu (hrdina je stotožnený s jeho osobnosťou). Vníma skutočnosť ako vzťah medzi realitou a osobnou situáciou človeka.

- najnápadnejším jej znakom je hlboký smútok a veľa prírodných motívov. Príčiny Kraskovho smútku boli chorľavosť, práca ďaleko od domu, rodinný život.

- Filozofické úvahové verše, ľúbostná poézia s neromantickým osobným smútkom.

Báseň tvorí vždy celok, ktorý sa podriaďujú epické a dramatické prvky, situácie lyrického subjektu. Folklórny piesňový postup -melodickosť, jednoduchosť až jednotvárnosť aj vo výbere lexiky (opakovanie, význ. synonymia). Lyrický hrdina (jeho psychický stav) sa nevie vyrovnať s pocitom „vlastnej viny“ a s nenaplnením osobnej túžby po harmónii. Vynára sa v nich spomienka na rodný kraj, matku (Vesper dominicae = Nedeľný večer). Neustále prežíva prírodné deje (Topole, Zmráka sa), zamýšľal sa nad zmyslom ľudského života (Quia pulvis sum =Pretože som prach) a patrí sem i ľúbostný cit (Plachý rekord). V tejto zbierke zaujíma dôležité miesto báseň Jehovah. - vzýva boha a privoláva na vlastný národ pomstu, vystupuje proti pasivite v predvojnovom slovenskom živote. Zobrazuje aj zamyslenie nad osudom národa a ľudí- Zmráka sa.

    Zbierka Verše - 27 básní, - Básnik si uvedomuje nevyhnutnosť dostať sa zo zajatia smútku. Prekonáva pasívny postoj lyrického hrdinu ku skutočnosti - odhodlaný bojovať- (Život). Zbierku venoval ju snúbenici - prebieha zápas o prekonanie chmúrnych nálad a citových kríz. Na jednej strane je ľútosť za dávnymi láskami a pocit akého si vyrovnania, na druhej je neobyčajne svieži a otvorený voči budúcnosti. Zobrazovacie postupy pri stvárňovaní skutočnosti: z impresionizmu - zmysel pre vyjadrovanie farebnosti sveta, zachytenie tieňohry a rozličných farebných kontrastov. Krasko zmenil vetnú stavbu verša, používal prirodzený slovosled. Opúšťa 4-veršovú strofu, využíva formu sonetu.
Motivicky sa presadila intímna lyrika a ani v tejto zbierke neporušil „kompozičnú“ uzavretosť básnického sonetu. Rozšíril svoje lyrické motívy o alegóriu (démon, pustovník, otrok, čierny hosť).
Obsahuje však viac významových tém ako predošlá. Rozširujúcimi motívmi rozšíril svoj pohľad na spoločenskú problematiku. Zamýšľa sa nad svojím miestom vo svete (Ja; Noc) a uvedomuje si nadosobné hodnoty života, jeho osobné smútky menili na žiaľ celonárodnej a sociálnej povahy- zbierka je rozlúčením s chmúrnymi náladami a minulosťou, je poznačená myšlienkou, že treba žiť a bojovať za šťastie druhých - za rodinu za národ. Prejavilo sa to v básňach ako sú Otcova roľa, Baníci a Otrok- Lyrický hrdina hľadá riešenie situácie v prospech celku. Básnik vyslovuje nádej, že napriek ťažkým pomerom, v ktorých žil slovenský ľud pred prvou sv. vojnou, raz príde čas slobody, pre tie spoločenské vrstvy, ktoré najviac trpeli soc. a nár. útlakom.

PRÓZA - novela List mŕtvemu - zobral sa za námet skutočnú udalosť, používa fantastické prvky, píše list dávno mŕtvemu, utopenému človeku, vôkol seba vidí len biedu, utrpenie - chcel by pomáhať, ale je bezmocný

Topole- symbolizujú ľud, básnika. Cíti sa nepochopený, smutný osamelý hľadí do neznáma.

Zmráka sa- pred 1. sv. vojnou, smútok nad národnos. otázkou, útlakom nár. vojny. Podporuje Štúra.

Verše- boj zo životom, človek musí bojovať a nie sa vzdávať, chce zobrať život do svojich rúk.

17. ZOBRAZENIE 1. SV. VOJNY V SLOVENSKEJ A ČESKEJ LITERATÚRE (HVIEZDOSLAV, TIMRAVA, URBAN, HAŠEK)

Pavol Országh Hviezdoslav:

Hviezdoslava chápeme ako synonymum slovenskej duchovnej tvorivosti a v našej národnej literatúre mu prisudzujeme také miesto aké Dantemu v Taliansku, Shakespearovi v anglicku, Goethemu v Nemecku, Puškinovi v Rusku a Mickievinovičovi v Poľsku. Vlastným menom Pavol Orzságh sa narodil v malej dedinke vo Vyšnom Kubíne. Po stredoškolských štúdiách v Miškovci, v Kežmarku odišiel študovať na právnickú akadémiu, ktorú absolvoval v Prešove. Po štúdiách bol advokátskym pomocníkom v Dolnom Kubíne, Martine a Senici. Neskôr sa presťahoval do Námestova, kde pôsobil ako advokát 20 rokov. Vrátil sa do Dolného Kubína, zanechal advokátsku prax a venoval sa už iba literárnej tvorbe. Zomrel a je pochovaný v Dolnom Kubíne. Do slovenskej literatúry vstúpil na sklonku 60 rokov 19. storočia. Rakúsko maďarské vyrovnanie 1967 nepriaznivo poznačilo kultúrny vývoj na slovensku. Už na štúdiách v Miškolci sa snažil uplatniť svoj prebúdzajúci sa talent. Nadchýňal sa tvorbou Pétöfiho a Arániho. Začal tvoriť ale v maďarčine. Na pomoc mladému autorovi prišli viacerý oravský národovci a začal písať už len po slovensky. Dielo týkajúce sa 1. sv. vojny-

Krvavé sonety: Prvé dielo, kde autor vyjadruje nesúhlas voči vojne, odsudzuje nezmyselnosť a zabíjanie, ničenie hodnôt civilizácie. Pozostáva z 32 sonetov a 7 motívov. (sonet: 14 veršov 8+6=14)

Motívy, o ktorých píše básnik-
1. Spev o krvi- básnik spieva o krvi, nie však takej, kt. žiari sťa ruže kvet ( ako stud dievčenskej tváre) ale o krvi, ktorá rozbúšila, vyvolala vojnu a hnev.

2. Obraz vojny- prirovnáva obrazne padanie ľudských tiel k padaniu zrelých klasov obilia v žatve. Vo vojne zomierajú najmladší- najzdravší ľudia. Vojna ničí všetko, čo človek v histórií vytvoril. Pošliapava ľudskú dôstojnosť, práva.

3. Obžaloba ľudstva a kresťanstva- obžalúva ľudstvo, že sa nepridržiava Kristových ponaučení. Zároveň obviňuje a kritizuje kresťanstvo a falše. Človek „pán prírody“ nedokáže vládnuť sám nad sebou a o 100 rokov sa vracia k barbarstu.

4. Hľadanie vinníka- za príčinu vojny autor považuje ľudské sebectvo, pýchu a panovačnosť.

5. Úvaha o mieri- v reflexiách o vojne sa autor pýta: Bude už pokoj? Zvíťazí vojna? Na otázky si nevie odpovedať, a preto sa utieka k Bohu. Neverí tým, ktorí vo vojne vidia trest boží. Hovorí Boh je láska a on takéto skúšky nepotrebuje.

6. Slovanstvo a Slováci- Prosí Boha aby mu dovolil nazrieť ako z toho strašného boja vyjde Slovanstvo. Zároveň polemizuje s myšlienkou a názorom ruského básnika Puškina, ktorý tvrdí, že všetky slovanské národy sa musia zliať ako potoky v jednom veľkom ruskom mori. A Hviezdoslav tvrdí, že právo na samostatný život majú všetci. Autor verí, že príde nová doba, keď skončí čas bezprávia, keď Slov. nemalo dôstojné miesto v spol. živ., Slováci budú o sebe rozhodovať sami. Slovenská zem sa stane macochou svojim vlastným deťom.

7. Privolávanie mieru- Básnik sa lúči s piesňami pochmúrnymi, krvavými. Hoci nebojoval veľmi súcitil a trpel s ostatnými. „ Ó vrať sa skoro mieru milený, zavítaj s ratolesťou olivovou a buď nám zdravím, veselím i chovou v snažení ostňom kovom v rameni.“

    Božena Slančíková Timrava:

Timrava sa narodila v rodine farára. Počas svojho života písala prevažne prózu. V nej mala svoje miesto próza s vojnovou tematikou. B. S Timrava nepodliehala ilúziam po skončení 1. svetovej vojny a utvorení ČSR. Napísala dve diela, v ktorých sa priamo vyskytuje problém vojna. Sú to : V čas vojny a Hrdinovia.

    V diele Hrdinovia /názov novely = ironický/ reaguje autorka na 1.svetovú vojnu, opisuje, ako ju prijímajú ľudia, ich vzťah k nej, je to silne protivojnové dielo. Timrava vyjadruje svoj hlboký odpor proti vojne a zlu, ktoré vojna so sebou prináša. Všetko zlo nesie na svojich pleciach mierumilovný človek. Kontrast: rozdielnosť názorov na vojnu u ľudu a u panských vrstiev. Kým ľud prijíma vojnu s nedôverou, ako zlo, ktoré mu prináša iba utrpenie, páni sa nadchýnajú vojnou a bojovanie v nej vyhlasujú za veľký vlastenecký čin. Realistické opisy rozdielov medzi hrdinami a "hrdinami" počas 1. svetovej vojny, kritizuje malomeštiaka a buržoáziu, jej vlastenecké reči a chválenie vojny, no keď má prísť k činu, snaží sa mu vyhnúť /kritika falošného vlastenectva/. Okrem vojny nezabúda Timrava aj na osobné osudy ľudí z dediny, nestrácajú sa ani v najťažších časoch.2 skupiny ľudí na dedine:

1. = sedliaci - odmietajú vojnu, lebo prináša utrpenie a smrť. Sem patrí aj podnotár Širický.
2. = notár Baláň + pomaďarčená inteligencia (túžia po vojne, ale iba pokým na ňu nemusia ísť oni; ak majú ísť bojovať, už nie sú hrdinovia) - po pol roku ich nadšenie pre vojnu opadlo; po troch rokoch vojnu preklínajú podnotár Štefan Širický - „Prečo má bojovať ľud? Prečo umierať? Čo zlé zavinil?“
Stelesňuje ideál ľudskosti, je to statočný vlastenec, drží vo svojich myšlienkach s ľudom, ale navonok sa nebúri proti pánom, pred pánmi sa tvári, že drží s nimi. Je skôr uzavretej povahy. Uvedomuje si nezmyselnosť vojny; odsudzuje klamstvo, faloš. Tiež je povolaný na vojnu, padne pri zachraňovaní cudzieho- nepriateľského vojaka. Sú doňho zaľúbené všetky dievčatá, on bol zamilovaný do Lízy Malinskej, až dokým si raz náhodou nevypočul jej posmešné reči o utrpení ľudu
notár Laco Balán - „Pre našu krajinu je spása vo vojne!“ „ Zabijeme všetko!“ „Každý túži po boji, za slávou, i ja sám!" „Náš sedliak nerozumie, že pre vlasť nastali veľké časy, časy vznešené, len to má na mysli, že musí deti, ženu opustiť!“ „Kto je proti vojne, ten je vlastizradca!“ Bezduchý cynik; berie si na tvár masku vlastenca, v podstate je to zbabelec a egoista, je pretvarovačný, zbabelý, podlízavý, vystatovačný...
Líza Malinská - "Prečo bolo potrebné ma zo sna budiť? Mohli i ráno oznámiť, že bude vojna... aká to zlosť!“ Mladá pekná učiteľka, páči sa jej Širický a ona sa páčila jemu, sebavedomá, pyšná, samoľúba, rozmaznaná, za každú cenu chce mať to, čo si zaumieni /rodičia si ju tak vychovali, dávali jej všetko, čo chcela/, vymáha si to častým plačom

Dej sa odohráva v istej dedine v Hrablickom okrese. Nočný pokoj dediny rozruší správa o vypuknutí 1. svetovej vojny. Všetci sú preľaknutí. Výkriky zúfalstva, nešťastia i zadosťučinenia počuť nocou. Ale páni, a spočiatku i ľudia, sú presvedčení o skorej porážke nepriateľa. Vojna sa však predlžuje a odobratí sú i takí, ktorí boli spočiatku oslobodení od vojenskej služby. Žiada si stále nových chlapov a tak príde rad i na Širického a notára Baláňa. Baláň všetkých posmeľuje do boja, ale keď jemu príde povolávací rozkaz, je z neho úplne iný človek, je bledý, vystrašený, chorý, bojí sa smrti, dokaličenia. Sľubuje hory-doly, len aby nemusel narukovať. Nakoniec, keď ho nezoberú, ako keby sa znova narodil: „Nesúci! Baláňom trhlo. Vrelá krv prebehla mu telom za minútu a obliala i temeno, že očervenel celý. Veľká radosť ohlušila ho, že teraz už od nej nemohol sa pohnúť." Širický je odobraný. Tomu sú protivné vystatovačné reči pánov, je znechutený Baláňovým správaním, jeho „vlastenectvom“, cíti s trpiacim ľudom. Chce ísť k Líze, ktorú už dlhšie miluje, vyznať lásku, ale náhodou začuje jej tvrdé reči na dedinských ľudí, ako sa smeje z plaču a kvílenia nešťastných žien, nesúceho sa dedinou, z utrpenia ľudu. Širický, ktorý je s ľudom spätý, nechápe jej povrchnosť, nahnevá sa na ňu a svoj úmysel nevykoná. Na vojnu odchádza vyrovnaný, keďže v dedine nezanecháva nikoho, koho miluje /nemal rodinu/. Vojna pokračovala ďalej. Denne prichádzali správy do dediny, kto padol, kto je dokaličený a čoskoro sa preto vráti domov. Aj u pánov pomaly hasne vlastenecký zápal a nadšenie za vojnu. Za tri a pol roka od začiatku vojny sa už ani jeden z nich neoduševňuje pre vojnu, nikto v nej nevidí spásu pre krajinu ako predtým, chcú pokoj, mier. I Baláň zmenil reči: „Kedy bude koniec týmto časom strašným? Nebolo nám dosť vyliatej krvi?!“ V tomto čase sa dozvedeli od Paľa Dubovie, ktorého na pár dní z vojny pustili, že Širický padol. Zomrel na fronte pri záchrane nepriateľského vojaka: „Raz po bitke, keď sme zahnali nepriateľa, jeden ranený stenal a volal o pomoc. Nik nechcel k nemu, lebo paľba, hoc poriedku, ešte trvala - oni šli. Dosť sme ich prosili, aby ho nechali, že je to aj tak nie náš ranený, ale ich - nedbali nič. Šli k nemu a ako si kľakli, kde ležal, že mu pomôžu, viac ani nevstali. Tam ich guľa trafila do čela." Aj keď bol Štefan Širický nútený zabíjať, zachováva si svoju ľudskosť, vyjadril takto svoj odpor k vojne. Je to však len individuálny protest.

    Milo Urban:

patril medzi významných prozaikov slovenskej poprevratovej literatúry. Počas existencie Slovenského štátu poskytoval svoje služby vtedajšej vláde. Vrchol jeho tvorby tvorí román Živý bič. Osamelej hájovni pod Babou horou prežil radostné detstvo v dôvernom styku s prírodou. Už ako šestnásťročný začal publikovať. Stal sa úradníkom a neskôr redaktorom v Bratislave. Vo svojich dielach vytváral tragické ľudské situácie, nastoloval a riešil v nich všeobecne platné ľudské problémy. Do našej literatúry nimi vniesol nový spôsob vykreslenia postáv cez ich vnútorné konflikty.

    Živý bič- Obsah: Román Živý bič bol jedným z prvých diel sloveskej medzivojnovej prózy, ktoré už v 30. rokoch začali v prekladoch prenikať aj do sveta. Milo Urban sa ním zaradil medzi autorov románových diel o prvej svetovej vojne, aké od začiatku 20. rokov začali vznikať v literatúre európskych krajín a v USA (Henri Barbuse: Oheň. Roland Dorgelés: Drevené kríže. E. M. Remarque: Na západe nič nového. A. N. Tolstoj: Krížová cesta, Ernest Hemingway: Zbohom zbraniam a i.).
Témou románu je prvá svetová vojna. Dej sa však neodohráva na forte, ale autor opisuje jej vplyv na život ľudí v horniackej dedine Ráztoky. Vojna ničí majetky, zabíja a mrzačí ľudí bez rozdielu a psychicky zaťažuje charaktery jednotlivcov a ich konanie. V pozadí osudov hrdinov románu stojí dedina ako celok. Urban neidealizuje pomery v nej, ale zobrazuje krutosť a surovosť v konaní niektorých postáv, alkoholizmus a násilie. Vplyv vojny zobrazil M. Urban na osudoch viacerých obyvateľov Ráztok. Spomedzi nich však do popredia vysunul Adama Hlavaja, človeka jednoduchého, no pritom aktívneho, obetavého, priateľského, vedomého si svojej ľudskej dôstojnosti. Ďaľšie postavy:
Eva Hlavajová, Adamova žena, ktorá trpí odchodom muža na front, a tak sa stáva ľahkou korisťou notára Okolického. Eva je jednou z mnohých obetí vojny v zázemí. Dotkla sa jej všetka krutosť a surovosť tohto obdobia. Notár Okolický patrí k zhýčkaným reprezentantom vyššej triedy, ktorý trpí pocitom strachu a neuspokojenosti zo života. Osobuje si právo i moc zasahovať do osudov ľudí len pre svoje nezopovedné pobavenie. Ilčíčka, jednoduchá sedliačka, ktorá sa inštinktívne búri proti každej nezmyselnej krutosti a keď jej na fronte zastrelia jediného syna, stáva sa otvoreným hlásateľom všetkej pravdy, rebelantom proti existujúcemu poriadku. Román sa skladá z dvoch častí - Stratené ruky a Adam Hlavaj.

I. Stratené ruky: Spočiatku obyvatelia Ráztok ani nevedeli, čo sa deje. Vojna sa ich ešte priamo nedotkla. Až keď začalo mužov v dedine ubúdať, prišli rekvirácie, prichádzali oznámenia o smrti, začal zaznievať plač a na ľudí sadol strach. Vojna trvala už tri roky. Aj Ilčíčkin syn dostal povolávací rozkaz. Najskôr bol hrdý na to, že ho považujú už za chlapa, lebo v dedine naňho pozerali ako na chlapčiska. Matka ho vychovávala sama a znamenal pre ňu život. I pre Štefana matka znamenala istotu a bezpečie. V ich dome panoval pokoj a zhoda. Po devätnástich rokoch, počas ktorých pociťoval len lásku a nepoznajúc nič hrozné a zdrvujúce, viezol s na rebrináku s ostatnými do mesta na odvod.
Štefan Ilčík tými dojmami, ktoré sa tu valili naňho zo všetkých strán, bol doslovne ohlušený. Postupne si začal uvedomovať, že vojna je veľké zlo a všetky rečí o vlasti, za ktorú musia bojovať, je lož.
V dedine sa začalo klebetiť o Eve Hlavajovej, ktorej muž musel tiež narukovať, že je v druhom stave. Nikomu to však nešlo do hlavy. Bola mladá, iba niekoľko rokov vydatá a mala krásneho synčeka. Každý sa pamätal, ako omdlievala, keď Adam odchádzal. Veľa za ním plakávala, bolo vidieť, že ho má rada. A tu, po roku, už sa o nej hovorí. Notár Okolický mal 45 rokov. Mal rád svoje pohodlie a zúril, keď ho niekto vyrušoval pri jeho poobedňajšom odpočinku. Slúžka Marka ohlásila príchod richtára Vorčiaka. Prišiel oznámiť, že Ilčíčka búri dedinu, lebo jej odobrali jediného syna na vojnu. Okolickému však nezáležalo na mienke ľudí. Vlasť potrebuje chlapov a teda je ich svätou povinnosťou slúžiť jej. Prikázal pobrať dedinčanom dobytok do posledného kusa, lebo vojsko nesmie hladovať. Bol zvedavý, či sa niečo v dedine nepovráva. Dozvedel sa, čo chcel. Hlavajová, ktorá chcela vyreklamovať muža z vojny, čaká dieťa. Richrát však nevedel, kto je otcom, ale bol si istý, že keď sa Hlavaj vráti z vojny, tak sa ukrutne pomstí. "Notár Okolický bol človek, ktorý, keď treba bolo, vedel sa aj ovládať. Ale nebolo to ovládanie sa mužov priamych vo svojich úmysloch. Bol to akýsi zlý pokoj, úlisnosť, ktorá k jeho hrmotnej postave nijako nesvedčila. Bola to jeho najnebezpečnejšia maska, ktorú naťahoval na tvár len v najchúlostivejších položeniach." Žena, ktorej sľúbil vyreklamovať muža z vojny, ak mu bude po vôli, vstúpila do miestnosti. Potvrdila mu, že čo sa povráva v dedine, je pravda. Notár bol nahnevaný. Sľúbil, že keď nepovie, kto je otcom jej dieťaťa, pokúsi sa Adama naozaj dostať z vojny domov. Aj Ilčíčka si chcela vyreklamovať syna u notára, ale on ju odmietol a obvinil z buričstva. Vtedy sa už neovládala a vidiac pred sebou chlapa v plnej sile, úradnú osobu, s hroznou nenávisťou v hlase vykríkla: - Vy ste notár? Vy nie ste notár, ani človek, ale... zloduch! V dedine sa rýchlo roznieslo, čo sa stalo u Okolického. Ľudia krútili hlavami, lebo ešte sa u nich nestalo, aby sa niekto vrchnosti postavil, najmä žena. A schvaľovali jej to. Čakali, aký trest ju za to stihne. Ilčíčkin syn sa dostal k honvédom do Trenčína. Mládenci boli otupení a ani u jedného nebolo vidno nadšenie z toho, že ide bojovať za vlasť. Postele v kasárňach sa hmýrili všelijakým hmyzom, uniformy pichali. Svoje napätie si uvoľňovali v hovorení nechutných vtipov a používaním surových slov. " Kto nenávidel, nerozoberal, prečo nenávidí, a nesnažil sa svoju nenávisť tlmiť: nenávidel zo srdca!" Štefan nechcel veriť toľkej surovosti okolo seba. Jeho prvé listy matke boli plné zúfalstva. Notár Okolický mal pocit, že naňho čosi padá. Chodil často na poľovačky, ale ani tie mu nevymazali myšlienky o Eve Hlavajovej. Dlho sa neohlásila, a to ho znepokojovalo. Bál sa, hrdý potomok zemanov, že by sa v dedine začalo spomínať jeho meno v súvislosti s Eviným stavom.
Vedel dobre, že spáchal sprostý, lúpežný skutok, v ktorom nebolo ani trošku panskej virtuozity a galantnosti, ktorá by ho aspoň trošku ospravedlnila a získala mu uznanie odvážneho človeka. Bola to surovosť, spáchaná na bezbrannej žene, ktorá ani muža doma nemá. Nútená je ísť k nemu, ako ku svojmu predstavenému, a on... Nie, notár Okolický musel to za každú cenu utajiť, zakryť.
Mohol kedykoľvek zariadiť, aby sa Adam dostal domov. Mal veľmi vplyvné známosti, ale mal aj strach. Večerami behal po izbe ako blázon a chytal sa za hlavu. Doliehala naňho táto záležitosť s Evou, ale videl pred sebou aj Ilčíčkine oči plné nenávisti. Eva Hlavajová sa svojím stavom netajila. Bolo je však ťažko. Sama musela zapriahať, chytiť sa pluhu a kosy. Nebolo nikoho, kto by jej pomohol. Ľudia boli zlomyseľní a dávali jej najavo, že oni nie sú takí, a ani nemôžu byť takými. Dráždila ich otázka, kto je na vine v Evinom poklesku. A prečo tak trvá na tom, aby sa Adam vrátil. Listy chodili a Eva na ne odpovedala. Boli zvedaví, čo sa stane, keď sa vráti Adam.
Eva pomaly nemala čo dať jesť hladnému synovi. "Bola by mu srdce dala, keby ho bol chcel. Ale pýtal jesť." Chodila žobrať z domu do domu. "Ťažko bolo žiť v tom kotle vášní žene, ktorá strhla na seba hnev dediny." Raz večer sa vybrala znova k Okolickému, lebo Adam sa stále nevracal. Notár sa vyhováral, že písal vrchnosti o Adamovi, ale Eva mu neverila. Vykričala mu jeho surový skutok a notárovi sa zdalo, že niekto za dverami počúva. Jeho uši však boli hluché a nič sa ho nedotklo. Eve sa narodil chlapec, malý, plačúci. Ona sa naňho nedokázala ani pozrieť. Zmocnila sa jej úplná ochablosť, dieťa skoro ani nekŕmila. "Zmotal sa jej život, ako sa zmotávajú nite, keď spadnú z vretena, nenašla v nich konca, aby ich namotala znova. Keby sa tak aspoň Adam vrátil. Ale on ani nepísal. Bol nezvestný." Jedného večera zachcelo sa jej ísť von na vzduch. Myslela na Adama. Došla až k rozvodnenému potoku, cez ktorý musela prejsť. V pomätení zmyslov stúpila namiesto na lavicu rovno do vody. Na druhý deň ju vytiahli z vody mŕtvu. Okolickému jej nebolo ľúto. Trápilo ho iba, či nenechala list, alebo či niekomu o ňom nepovedala. Išiel do jej domu hľadať nejaké dôkazy, ale nebol schopný sa na ňu pozrieť. Iba v Kúrňavovom pohľade sa skrýval akýsi tajomný úškľabok. Nenašiel nič. Začalo ho však trápiť, či nenapísala Adamovi. Všetci si mysleli, že poznajú dôvod jej smrti - strach z muža. Po jej pohrebe sa konala procesia, na ktorej ľudia prosili Boha o milosť a zľutovanie.
II. Adam Hlavaj: Adam, unavený a premočený do nitky, sa zakrádal k domu. Pred očami sa mu mihali obrazy z vojny, guľomety, kričiaci ľudia, mŕtvi ležiaci v neprirodzených polohách. Vojaci zúriví od hladu. Veľa zničených, ošarpaných, rozbitých duševne, zo strachu pred smrťou, začali prechádzať "k susedom", ako sa všeobecne nazývalo prejsť k Rusom. Niektorým sa to podarilo, niektorých zastrelili na úteku. Adam doma nikoho nenašiel. V zlej predtuche sa vybral k Ilčíčke. Všetkým, čo tam boli oznámil, že zbehol. No aj on sa hneď dozvedel, že Eva mala dieťa a asi zo strachu pred ním sa utopila. Nikto však nevedel, s kým ho mala. Adama pochytil hnev, ale akoby zacítil, že vina nebola na nej. Zrazu niekto zaklopal. Bol to žandár, ktorého poslal Okolický, lebo sa dozvedel, že Adam je v dedine. Adam stihol vyskočiť von oknom a ujsť. Okoličného pochytil strach a rozhodol sa Adama chytiť a zbaviť sa ho. Využil na to Kúrňavu, ktorý mal veľké dlhy a za peknú peňažnú odmenu vyhovel notárovi. Adama chytili a zavreli do dedinskej väznice. Kúrňava sa však pri poháriku prezradil, ale keď mu všetci začali nadávať do zradcov, svedomie sa v ňom pohlo. Udavač sa vybral Adama vyslobodiť a ešte mu aj vyzradil, kto zavinil Evino nešťastie. Keď sa Adam dozvedel o Evinom osude celú pravdu, rozhodol sa notárovi pomstiť. Vybral sa za ním a ľudia, ktorí ich videli, počuli, ako Adam obvinil notára, že on je ten zloduch, ktorý zneucťuje dedinské ženy.
Nikto nepochyboval o jeho slovách. Dedinčania vtrhli k Okolickému a priniesli mu syna, aby sa o neho staral. Ten odmietol, a keď sa ľudia vzbúrili, privolal vojakov. No strachu sa už nevedel nijako zbaviť. Adam sa zdržiaval u svojho švagra na Žiaroch. Začal cítiť, že ľudia sa pomaly zbavujú strachu pred skutočnosťou a sú odhodlaní proti nej bojovať. Keď prišla jar, vyšiel si do hôr a na pole, kde zrazu narazil na Okolického. Veď si ešte posledné slovo nepovedali. Prepadol nič netušiaceho notára v jeho búde. Vyprovokoval ho k tomu, aby sa priznal. Priznal sa, ale hovoril o Eve veľmi opovržlivo, a to Adama rozzúrilo. Chytil notára za krk, ale prv, akoby mu ublížil, počul, že mu čosi zachrčalo v hrdle, oči navreli a vystrel sa na slame ako mŕtvola. Lekár skonštatoval ochrnutie pravej strany tela. Okolický všetko vyrozprával strážmajstrovi Angyalovi, a tak na Adama usporiadali poľovačku. Vyrojilo sa ich veľa do lesov, ale Adam si vedel poradiť. Ušiel do Ráztok. V dedine vypukla epidémia a zomierali na ňu najviac deti. Bolo to najmä z biedy a hladu. Ľudia cítili, že čosi visí vo vzduchu, čosi sa deje. Ani v novinách už nepísali o víťazstve, vlasti, kráľovi. Na ich miesto prichádzali slová nové: "republika", "prezident", "sloboda"... Ani Okolický nechápal, čo sa deje. Mali všetkého dosť. Štyri a pol roka ich kŕmili frázami o vlasti, kráľovi, povinnostiach, poslušnosti. Presne toľko rokov trvalo, aby pochopili, že sú bábkou satanskej kliky, ktorá ich životmi bojuje za svoje záujmy. Vojna sa skončila. Začalo sa nové sťahovanie národov. Svet bol plný ľudí vracajúcich sa z obludnej krvavej púte, aby začali nový život. Mestá a dediny boli plné rozvášnených a otrhaných vojakov. Hovorili všade o svojich útrapách, krvi, smrti, ničení. Očakávali nový vek. Rozchyrovalo sa, že ľudia rabujú pánov. "Pohlušiť pánov!" volala sedľač po dedinách... Do Ráztok sa začali vracať vojaci s puškami. Najskôr im zbrane nikto nebral, potom sa však Okolický zľakol. Cítil, že s bude diať čosi mimoriadne, čo môže mať vážne následky. Dal príkaz vojakov odzbrojovať. Prvý pocítil prebudenú silu dedinčanov krčmár Áron. Nikto s ním nemal zľutovania, tak ako ho nemal on s nimi za celé tie roky vojny, hladu a biedy. "Dedina sa ocitla v plameni hnevu, zahorela tým čudným ohňom ako slama. Horelo dosť, ale oni chceli, aby horelo ešte väčšmi." Keď veliteľ vojenského oddielu cítil, že nič nemôže a ani venie ako ďalej, rozhodol sa z Ráztok odísť. Ponúkol sa Okolickému, že ho zoberú so sebou, i keď chorého a slabého. Notár v chvíli zhodnotil svoj život. Zistil, že aj ten obyčajný sedliak ho petromfol. "Jediný život doniesol na svet, no aj ten zaprel: jeho dieťa, vynútené násilím z Evy Hlavajovej, zomrelo a s ním zomrel i zmysel jeho života, to, čo by mohlo odôvodniť jeho jestvovanie. Čo bol? Žil on vlastne? Okolický musel si dať zápornú odpoveď." Zatiaľ v dedine chlapi chytali ozbrojených vojakov z oddielu. Dopočuli sa, Ilčíčka zošalela. Nevedela sa zmieriť s tým, že každému sa niekto vracia z vojny, len jej Štefan už nikdy nepríde. Bolo 27 októbra 1918. Dedina sa začala zhromažďovať okolo žandárskej stanice. Bolo v nej osem vojakov a traja žandári. Všetci ozbrojení. Šialená Ilčíčka prišla celkom blízko, zavesila sa na veliteľa a kričala, aby jej vrátil syna. Vojak, ktorý chcel brániť svojho nadriadeného puškou s bodákom, ju napichol a ona klesla na zem mŕtva. To už ľudí celkom rozdráždilo. "Zdalo sa, že na Ráztoky prišiel súdny deň, akési zjašené, hrozné šialenstvo, v ktorom celá dedina zdivela, stratila poslednú štipku rozvahy." Hlavajovi chlapi vtrhli do strážnice a urobili poriadky s vojakmi. Okolický márne čakal na svoj vojenský sprievod. Dozvedel sa, čo sa stalo, a tak sa vybral k richtárovi. Chcel sa silou-mocou zachrániť. Prikázal mu, aby ho zaviezol do Vranova. A richtár, nevediac, ako sa to všetko skončí, navrhol notárovi, že ho vyvezie z dediny zahrabaného v slame. No stráž na konci dediny voz zastavila, prehľadala a objavila notára. Videli len hromadu nešťastia, ľudský vrak. Začali naňho pľuvať a keď už bol celý zaslinený rozhodli sa okúpať ho. Posadili ho do vody až po bradu, podopreli doskami, aby rozmýšľal o sebe. Notár sa vo vode neudržal a utopil sa. Ráztočania zúrili ďalej, prepadli krčmárov i notárov dom a vynášali všetko, čo im prišlo pod ruku. Hlavaj podpálil Áronov dom "...I zdalo sa vtedy, že to nie dom horí, ale rozpúšťa sa akýsi obrovský, hnusný vred, prekliaty pomník jedného veku, zasadený do tváre dediny". Adamovi sa uľavilo. Smial sa ako človek, ktorý dosiahol to, čo mu od vekov náležalo: slobodu!

Jaroslav Hašek:

Český prozaik, publicista, autor kabaretných hier. V cestopisných poviedkach, črtách a humoreskách, ktorými debutoval na začiatku 20. storočia, vychádzal zo života obyčajných ľudí a búril sa proti byrokratickému režimu a pokryteckej meštianskej morálke. Postupne vytváral typ ľudového hrdinu, ktorý dosiahol vrchol vo Švejkovi – cynickom vtipkárovi, ktorého realistický vzťah k svetu a optimizmus kontrastujú s prejavmi vládnucich autorít. Pred 1. sv. vojnou v jeho tvorbe prevládla satira a absolútna negácia dobových ideologických hodnôt, najmä nacionalizmu. Jeho satira smerovala k hlbšej analýze spoločnosti a kritizovala tak rakúsku politiku, ako aj malé české pomery a chyby českej politiky. V to to období vzniká literárna mystifikácia Dějiny Strany mírného pokroku v medzích zákona (knižne až r. 1962).

Haškovým najznámejším dielom je román Osudy dobrého vojáka Švejka za světové války (1921 – 23), jedno z najpopulárnejších a najdiskutovanejších diel českej literatúry, ktoré v priebehu 20. storočia vstúpilo v desiatkach prekladov (aj v slovenskom) do svetovej literatúry. Haškov satirický román si berie na mušku nacionalizmus, vojenský dril, rakúsky militarizmus i katolícku cirkev. Kruté udalosti 1. sv. vojny kontrastujú v románe so správaním Švejka, ktorý je zložitým a často diskutovaným literárnym typom človeka usilujúceho sa prežiť v neľudských podmienkach.
Švejk: štyri diely: V zázemí, Na fronte, Slávny výprask a Pokračovanie slávneho výprasku-
Nedokončený. V Rakúsko- Uhorsku za 1. svetovej vojny. Nezmyselnosť vojny, satira na rakúsky militarizmus, cely režim, výsmech rakúskej monarchii, ponižovanie človeka. Hovorový jazyk, slang, žargón, nemecké výrazy... Švejkove rozprávania, historky.

Vojak Švejk - postava ma dva charakteristické rysy - inteligenciu a debilitu. Nič ho nevyvedie z
miery, vyrovná sa s každou situáciou, loajálny, dobrák, úprimný, veľmi výrečný, vytvára zmätok v rakúskej armáde a nemôže pochopiť zásady vojenskej služby. Kedysi obchodník so psami (falšoval rodokmene). Bol vojenskou komisiou prehlásený za blbca.

1. a 2. diel: Dej sa začína atentátom na rakúskeho následníka trónu, Františka Ferdinanda d´Este. Hneď ako sa Švejk dozvedel túto správu, vybral sa do krčmy. za jedným stolom sedel strážnik Breitschneider. Švejk sa veselo pustil so strážnikom do rozhovoru, kde spomenul svoje názory na situáciu v Rakúsko – Uhorsku, strážnik ho obvinil z niekoľkých trestných činov, najmä z velezrady a spolu s krčmárom Palivcom, ktorého obvinil z urážky cisára, keď na jeho otázku, kde je cisárov obraz odpovedal: „Schoval jsem ho, protože naň srali mouchy“ ich odviedol na policajné riaditeľstvo. Oboch zavreli do cely s ďalšími väzňami, ktorí tu sedeli tiež pre absurdné urážky cisára a jeho rodiny. Po výsluchu, kde sa Švejk bez okolkov k všetkému priznal, ho poslali k trestnému súdu a odtiaľ na psychiatrickú kliniku, aby súdni lekári zistili, v akom štádiu je jeho duševný stav. Na otázku, či už bol niekedy skúmaný jeho duševný stav odpovedal, že bol vyhlásený za blba. Jeho výpoveď však súdnych znalcov rozzúrila, vyhlásili ho za simulanta a opäť poslali na policajný komisariát. Na riaditeľstve s ním však nechceli mať už nič spoločné, a tak s vyhrážkou, že ak sa tu ešte raz objaví, ho pošlú pred vojenský súd, ho prepustili. Strážnik Breitschneider dostal za úlohu lepšie spoznať Švejka, a to pod zámienkou, že si u neho chce kúpiť psa. Lenže zo Švejka za nasledujúcich pár dní nevytiahol nič iné, len psov, a nakoniec ich mal doma toľko, že ho zožrali. Po krátkom pobyte doma dostal Švejk povolávací rozkaz na vojnu, takže sa musel znova zúčastniť lekárskej prehliadky. V tom období ho však trápila ťažká reuma, tak že vôbec nemohol stáť na nohách. Prechodom cez mesto na vozíku a s barlami budil dojem veľkého hrdinu. Na prehliadke sa ho pýtal jeden z najkrutejších lekárov, čo mu je, a po jeho odpovedi, že ho trápi reuma ho vyhlásil za simulanta a poslal do väznice.
Vo väznici si lekári dávali záležať na tom, aby z mužov, ktorý sa tu zväčša ocitli veľmi radi, pretože sa chceli vyhnúť vojne, dostali priznanie, že iba simulovali. Preto tu bolo zavedených niekoľko stupňov týrania: výplach žalúdka teplou vodou, ľadové zábaly, neľudská diéta spojená s pitím chinínu. Zatiaľ, čo sa ostatní simulanti jeden po druhom priznávali, Švejk tento pobyt chápal ako rekreáciu v kúpeľoch. Po lekárskej kontrole, ho vyhlásili nie za idiota, ako to Švejk priznával, ale naopak, poslali ho na garnizónu. Po príchode na garnizónu Švejka umiestnili do miestnosti spolu s ďalšími mužmi, ktorých jedinou útechou v ich živote bola omša, ktorú slúžil poľný kurát Otto Katz. Na jeho omšiach sa skôr zabávali, pretože kurát bol 23 hodín denne opitý. Aj napriek jeho opilosti si všimol Švejka, ktorý na rozdiel od ostatných sa nezabával, ale omša ho natoľko dojala, až sa rozplakal. Kurát sa ho opytal, či by mu nechcel robiť pomocníka. Od tej doby sa z nich postupne stali kamaráti a jeden druhému si úplne dôverovali. Jedného dňa sa však kurát zadĺžil pri hraní kariet s nadporučíkom Lukášom, ostal úplne na mizine a tak sa dohodol s Lukášom, že mu dá Švejka. Nadporučík Lukáš bol síce dobrý človek, jeho chybou bolo ale to, že nenávidel sluhov. Druhou slabosťou boli ženy. Švejk sa však správal vzorne, plnil všetky jeho príkazy, a tak s ním bol Lukáš spokojný. Spravil však dve chyby. Prvá bola vtedy, keď nedopatrením a hlavne jeho neskonalou láskavosťou a dobrotou sa mačke podarilo zožrať kanárika, ktorých mal Lukáš veľmi rad. Druhá však bola oveľa vážnejšia. Nadporučík Lukáš chcel psa. Poprosil Švejka, aby mu nejakého zohnal. Ten využil svoje kontakty a s pomocou kamaráta sa mu podarilo ukradnúť krásneho pinča. Upozornil však svojho pána, aby na miesto, kde ho ukradol nechodil, pre čo si vymyslel dôvod. Lukáš však na to zabudol, a raz pri prechádzke touto oblasťou skutočný majiteľ spoznal svojho psa. Najhoršie na tom bolo, že tým majiteľom bol plukovník Kraus. Lukáš sa mu to snažil vysvetliť ale márne. Za trest však Lukáša odvelili do Českých Budějovíc.
O niekoľko dní sedel Švejk aj s nadporučíkom vo vlaku do Českých Budějovíc. Pretože Švejk neustále čosi rozprával príbehy, Lukáš ho vyhodil z kupé. Tu sa dal do reči so železničným pracovníkom o záchrannej brzde, ktorá ho veľmi upútala. Záchranná brzda sa pohla a vlak zastavil. Švejka vlakový sprievodca požiadal o vyplatenie pokuty 20 korún, alebo pôjde k prednostovi stanice. Švejk si však s nadšením vybral tú druhú možnosť. Lukáš sa vôbec nestaral o to, čo bude so Švejkom. A tak kým sa Švejk zhováral s prednostom, vlak aj s jeho dokladmi, ktoré mal Lukáš, dávno odišiel. Švejk presvedčil všetkých o svojej nevine. Do Českých Budějovíc musel ísť peso, lebo nemal peniaze a zadarmo ho poslať nechceli, lebo nevedeli, že ide naozaj na vojnu, lebo Lukáš mal všetky doklady. Síce s väčšími problémami, ale nakoniec sa dostal na miesto, kde ho nadporučík Lukáš za oneskorený príchod poslal hneď do väzenia. Švejk si nestihol odsedieť ani celý trest a už sa sťahovali do Mostu nad Litavou nazývaného tiež Kyrályhyda. Švejk dostal funkciu obsluhovača telefónu v Lukášovej kancelárii. Hneď ho však čakala ďalšia. Lukášovi padla do oka jedna panička. Švejk teda dostal za úlohu dopraviť tejto paničke jeden lístok Odovzdanie správy však nedopadlo podľa Lukášových predstáv. List dostal do rúk jej manžel, ktorý sa veľmi rozzúril a ukľudniť ho musel až Švejkov náhodný známy ranou do nosa. Na ulici sa začala veľká bitka, do ktorej sa priplietli aj ďalší Česi. Nadporučík Lukáš a jeho sluha Švejk sa vrátili k svojím povinnostiam, no onedlho Lukáš dostal rozkaz o odchode do boja.

3. a 4. diel: Švejk spolu s nadporučíkom Lukášom odchádza do vojny. Švejk sa stáva spojkou roty. Bol povýšený na túto funkciu aj napriek tomu, že každý pokladal Švejka za úplného a neschopného idiota. Ale v podstate to platilo v celej armáde, pretože aj sám Hašek poznamenal, že čím väčší hlupák, tým vyššia funkcia.Na front išli realisticky zmýšľajúci vojaci, ktorí vedeli čo ich čaká a nemali chuť zomrieť za cisára. Takto zmýšľali aj niektorí poddôstojníci ako nadporučík Na druhej strane však na front išli aj karieristi, ktorí bezhranične verili cisárovi a považovali vojnu za svätú ako poručík Dub. Išli tiež aj dôstojníci a poddôstojníci, ktorí len rozmýšľali ako na vojne zbohatnúť a čo najviac zarobiť. Ako účtovník práporu Vaněk. Švejk spolu s vojskom dostal až na východné Slovensko, do miest, ktoré ešte pred nedávnom okupovali ruské vojská a po prudkých bojoch ho opustili. Tu sa vojaci na vlastné oči konečne presvedčili, aké hrôzy a utrpenie prináša so sebou vojna. I v týchto miestach sa prejavila hlúposť a neschopnosť armádneho velenia, ktoré nariadilo vystúpiť práporu z vlaku 150 km pred líniou fronty a ďalej ísť pešo, aj keď trať bola už opravená a pokračovala ďalej.
Táto situácia však zapríčinila aj ďalšie Švejkove omyly, keď za pochodu našiel uniformu ruského vojaka a obliekol sa do nej, aby si ju vyskúšal. Stalo sa mu to takmer osudným, lebo práve vtedy ho chytila vojenská patrola. Táto, keď zistila, že hovorí po česky, okamžite ho predviedla pred veliteľstvo ako zbeha. Práve tu sa Švejk presvedčil o spôsoboch vládnutia rakúskych vojenských veliteľov na okupovaných územiach, ich prístupoch k obyvateľstvu a zajatým nepriateľom. Život Švejkovi zachránil dôstojník, v ktorom zostala aspoň štipka ľudskosti a prístupu k plneniu vojenských povinností a jeho poprave zabránil, keď si preveril Švejkovu totožnosť a zabezpečil mu návrat späť k svojej jednotke. Až do tohto okamihu už chorý Jaroslav Hašek nadiktoval svoje príbehy o dobrom vojakovi Švejkovi. Jeho choroba sa však zhoršila natoľko, že dňa 3. januára 1923 Jaroslav Hašek zomiera a Švejk zostáva nedokončený.

18. SLOVENSKÁ MEDZIVOJNOVÁ POÉZIA (vitalizmus v poézií SMREKA, novosymbolizmus LUKÁČA, sociálne motívy NOVOMESKÉHO, katolícka moderna JANKO SILAN, nadrealizmus RUDOLF FÁBRY)

    Laco Novomeský:

Najvýznamnejším predstaviteľom avantgardnej ľavicovej poézie. Narodil sa v Budapešti. Po vzniku ČSR sa rodina presídlila do Senice. Absolvoval učiteľský ústav v Modre , krátko pôsobil ako učiteľ v Bratislave , neskoršie sa stal žurnalistom. Bol redaktorom ľavicových novín , neskôr až do rozdelenia ČSR žil dlhší čas v Prahe. V roku 1944 sa podieľal na príprave SNP. Po druhej svetovej vojne pôsobil ako politik v oblasti osvety a kultúry. Bol obvinený z buržoázneho nacionalizmu a odsúdený na desať rokov väzenia. Občiansky a umelecky bol rehabilitovaný až v roku 1963 , keď sa opäť vrátil do literatúry. Zomrel v Bratislave. Prvé básne uverejňoval začiatkom dvadsiatych rokov v časopisoch Vatra , Svojeť a Nový rod. Dlhší čas sa publikačne viazal na časopis Mladé Slovensko.

V prvotine Nedeľa sú popri množstve sociálne ladených veršov aj básne vyslovene melancholické , plné osobných smútkov , ale aj úžasu nad svetom , v ktorom boli silní a slabí , v ktorom nik nezastená z detského pozdravenia. Už tu prejavil silnú stránku tvorivej osobitosti - zmysel pre účinnú básnickú skratku a pôsobivé prežívanie plynutia času.

Vo viacerých básňach debutu Slúžka, Noc, Nedeľa, Fiasko sa prechyľuje k príbehovosti , začleneniu epických motívov do lyrického tkaniva svojej poézie, využíval apollinairovské pásma a črty poetizmu, ktoré prehĺbil v zbierke Romboid. Túto venoval pamiatke Janka Kráľa. Vyjadruje tu smútok nad jeho sociálnymi protikladmi v súzvuku so svojim ľavicovým presvedčením.

V zbierke Otvorené okná sa mu podarilo posilniť avantgardnú a sociálnu tvorbu. Zbierka obsahuje intímne ladené verše Noc v stráni a verše s témou domova Slávny slovenský cmiter.
Cyklická báseň Stretnutia je slovenskou sociálnou epopejou, v ktorej básnik stvárnil tému slovenských hrobov, rozsiatych po bojiskách 1. svetovej vojny , ako aj hrobov slovenských vysťahovalcov roztrúsených po celom svete.

Zbierka Svätý za dedinou , ktorá vyšla v Prahe obsahuje básne so španielskou tematikou. Španielska krajina , Kondotiér.

Vo väzení napísal ďalších desať básní , ktoré vydal pod názvom Pašovanou ceruzkou. Svoj návrat do literatúry vyjadril dvoma poémami Vila Tereza a Do mesta 30 minút.

Zbierka Stamtodiaľ a iné obsahuje osobné a tragické motívy. Podobne bol ladený cyklus básní pod názvom Dom , kde žijem , ktorú však už nestihol publikovať. K problematike SNP sa vrátil v obsiahlej básni Analýza.

    Rudolf Fábry:

Fabryho básnické začiatky sa datujú do prvej polovice 30. rokov dvadsiateho storočia, keď publikoval v časopisoch Svojeť a Postup. Ako osemnásťročnému mu v roku 1933 vyšlo sedem básní v Antológii slovenskej poézie. Na básnikovo ďalšie autorské formovanie mal výrazný vplyv jeho pobyt v Prahe (1933), kde sa prostredníctvom českých prekladov zoznamoval s európskou básnickou avantgardou, predovšetkým so surrealizmom, ktorý v tom čase začínal prenikať aj do českej poézie (V. Nezval, K. Teige). Fabryho básnickú prvotinu Uťaté ruky dnes literárna historiografia právom pokladá za nástup surrealizmu (nadrealizmu) v slovenskej literatúre.

    Básnik tu uplatnil metódu voľného radenia asociácií, spontánnej uvoľnenej obraznosti, miestami princípy tzv. kŕčovitej krásy a prezentoval sa aj tzv. automatickými textami. Po prvý raz v dejinách slovenskej poézie bol nastolený voľný verš ako závezná forma básnického prejavu.

    Príklon k úsiliu o nové umelecké videnie reality a rozchod so starými básnickými postupmi sa prejavuje aj v špecifických estetických gestách, akými je napríklad prečiarknutie názvu prvej časti zbierky Prológ ( názov je prečiarknutý dvoma silnými čiarami na znamenie, že práve takéhoto básnenia sa autor teraz vzdáva – pokladá ho totiž iba za predstupeň ku skutočným básňam), či využitie detských riekaniek v záverečnej časti nazvanej Fair play.

    Mladý lyrik sa tak stal akýmsi duchovným otcom surrealizmu, hoci samotná nadrealistická básnická skupina sa sformovala až v roku 1938. Surrealistickú (nadrealistickú) básnickú metódu Fabry rozvinul vo svojej druhej zbierke Vodné hodiny hodiny piesočné.

    V básnickej skladbe Ja je niekto iný- slovenský nadrealizmus vyvrcholil práve v tejto obsiahlej básnickej skladbe- vyvrcholilo Fabryho umelecké hľadačstvo. Úryvky z nej uverejnil ešte počas druhej svetovej vojny v nadrealistických zborníkoch Sen a skutočnosť (1940) a Pozdrav (1942) a v časopise Elán. Prevládajú v nej apokalyptické vízie (objavujúce sa už aj v predchádzajúcich knihách), ktoré sú reakciou na fašistický totalitarizmus a vojnu. V dvoch pásmach skladby si básnik vytvoril postavu Fénea – “diabla metafory”, ktorý ho sprevádza bájnym svetom utrpenia a hrôzy.

Autor však skladbu dotváral až po oslobodení, čo zanechalo na jej tematickom a morfologickom ustrojení zjavné stopy. Ako nadrealistická poézia vôbec je i táto Fábryho skladba viacvýznamová. Okolo ústredného motívu smrti reťazia sa v nej obrazy krutosti, hrôzy a všeobecnej záhuby. Takým spôsobom vyslovoval básnik svoj protest proti vojnovému ničeniu a tým nepriamo zároveň svoj odpor voči ére fašizmu. Jeho skladba sa však líši od bežnej chápanej občianskej lyriky. Vytvára sa nadskutočno – jeho rozdvojenie, čo naznačuje aj názov skladby „Ja je niekto iný“, bytosť Féneo je druhý pól básnikovho subjektu. Féneo – diabol metafory, básnikov partner a dvojník. Z úst Fénea sa valia obrazy všeobecného zmaru, obrazy sveta a vesmíru vyvráteného z koreňov.Kreácia pomyselného dvojníka Fénea umožnila Fábrymu rýdzo básnickými prostriedk. konfrontovať osobné aj kolektívne podvedomie pohnutej doby s racionálnym vedomím. Dve stretnutia s touto postavou tvoria obsahové jadro celej skladby (Prvé stretnutie s Féneom a Druhé stretnutie s Féneom). Medzi týmito dvoma pásmami predstáv klenie sa hlavná myšlienka diela- privolávanie nového času. Dramatické napätie trvá až do okamihu, keď v závere skladby v básni „Ja som to“ obnovuje jednotu subjektu „ktosi šiel po ceste s Féneom, ruka v ruke, ten ktosi bol som ja a ja som bol Féneo“. Pod strhujúcim dojmom oslobodenia, v ktorom sa jeho pohľad od pochmúrnych scenérií vojnového ničenia preniesol k "sklepeniam budúcnosti". V tejto časti sa súbežne s obnovou racionálneho zmyslu vracia do jeho básnického prejavu tradičný systém básnického pomenovania. Záverečná časť skladby (Prológ k epilógu) vyznieva harmonicky ako dôverčivá oslava moderného sveta – veku. V nej sa básnik zároveň vracia k tradičnému lyrickému prejavu.

Lyrická poéma Ja je niekto iný svojim syntetickým básnickým obsahom a originálnym tvarom patrí medzi najväčšie tvorivé zisky slovenského nadrealizmu. Je to nový typ alebo nový stupeň nadrealistických obrazov o skutočnosti.

19. SLOVENSKÁ A ČESKÁ MEDZIVOJNOVÁ DRÁMAV ÚSILÍ O POKROK A ĽUDSKOSŤ ( STODOLA, IVAN, ČAPEK)

V medzivojnovom období nastáva rozmach slovenského divadelníctva. Prvé ochotnícke divadlo vzniklo v roku 1830 založené Gašparom Fejerpataky Belopotockým v Liptovskom Mikuláši, kde sa 1. krát odohrala Chalupkova hra Kocúrkovo. O ďalší rozvoj v 2.pol.19.stor. sa zaslúžil J. Palárik a J. Záborský. V r. 1919 zoložené SND, prvá premiéra 1920. Na premiére mal 1. slávnostný prejav Ivan Krasko a riaditeľom bol O. Nedbal. Od vzniku SND bola scéna pod vplyvom českého divadelníctva, kt. herci hrávali na pôde sl. div. V tom čase boli uznávané hry Palárika, Záborského, Hviezdoslava, Tajovského, Čapka, Rázusa a Stodolu. Medzi prvých hercov patril Andrej Bagar a manželia Borodáčovci. V r. 1938- 45 museli českí herci SND opustiť, napriek tomu SND hrávalo hry klasikov- Shakespeare, Goethe, Schiller, Mollier, ale aj Márie Rázusovej Martákovej (Jánošík) a Petra Zvona (Tanec nad plačom). Opera sa rozvíjala súčastne s činohrou, ale 1. operné diela vznikli až po r. 1948. Opereta a balet sa rozvíjali neskôr. Popri SND vznikali aj iné profesionálne scény- Východoslovenské divadlo v Košiciach, DAB v Nitre, Nár. divadlo v Martine. Rozmach zaznamenal aj rozvoj ochotníckeho divadla. Prvým priekopníkom bol Janko Borodáč, ktorý bol zakladateľom sl. činohry. Postupne vznikali aj Slovenská filharmónia a folklórny súbor Sľuk.

Ivan Stodola:

Bol najplodnejším autorom medzivojnového obdobia. Po absolvovaní lekárskej fakulty pôsobil v Liptovskom svätom Mikuláši, v Prahe a Bratislave. Posledné roky prežil v Piešťanoch, pochovaný je v Bratislave. Jeho dramatická tvorba sa delí do 3 okruhov:

Spoločenská satira- komédie(Náš pán minister, Čaj u pána senátora, Jožko Púčik)
Historická dráma- (Svätopluk, Marína Havranová, Keď jubilant plače)
Spoločenská dráma- Bačova žena.

- v prvej komédii Náš pán minister s humorom zobrazil pokrytecký život malomestských obyvateľov a ich snahu preniknúť do vyšších vrstiev.

- v tragédii Bačova žena čerpá námet zo života dedinského ľudu. Dej je založený na morálno-sociálnom konflikte, ktorý vznikol medzi Ondrejom, Mišom a Evou. Zrážka človeka s osudom je blízka antickej tragédii. Evin muž, bača Ondrej, odišiel za prácou do Ameriky, v bani, kde pracoval sa stalo nešťastie, vybuchol plyn, baníkov zasypalo a správa baní poslala Eve oznámenie o smrti jej muža. Eva sa po rokoch vydala za baču Miša, ktorý jej pomáhal a ktorý ju ľúbi. Ondrej však nezomrel, zo zasypanej bane sa zachránil vetracou šachtou, no stratil pamäť. Po niekoľkých rokoch, pri železničnom nešťastí sa mu pamäť znova vráti a vracia sa domov ako boháč. Eva sa musí rozhodnúť medzi dvoma mužmi, ktorí ju ľúbia a ktorých ona ľúbi tiež. Jej tragédiu vyhrocuje žiadosť mužov, aby rozdelila deti. Materinský cit sa u nej ukáže silnejší ako láska. Spor o seba rieši dobrovoľnou smrťou – prebodne sa nožom.

- v politickej komédii Čaj u pána senátora sa vysmieva karierizmu, bezohľadnosti, ale aj obmedzenosti meštiackych vrstiev a ich pachtenie sa za politickou mocou. Udalosťou, ktorá rozvlnila malomestský život, je príprava volieb. Hlavná postava, obchodníka s truhlami, Baltazára Slivku núti jeho žena do politickej činnosti. Spočiatku sa úlohe politika bráni, ale postupne sa do nej vžíva a začína sa mu páčiť. Zúčastňuje sa na školení spoločenského správania, ktoré vyučuje ruský emigrant. Dej vrcholí na čaji u senátora. Frázy, ktoré sa Slivka naučil používajú aj ostatní činitelia a ich manželky, lebo aj oni absolvovali hodiny u toho istého učiteľa. Tu vrcholí výsmech obmedzenosti týchto ľudí.
- veselohru Jožko Púčik a jeho kariéra nazval autor „satirou na falošne chápaný humanizmus“. Hrdina je tragikomickou postavou uprostred doby, v ktorej žil. Svedomitého úradníka, starého mládenca Jožka Púčika obvinili z krádeže peňazí v dobročinnom spolku Humanitas, kde pracoval. Kým sa pri vyšetrovaní správa pasívne a prijíma obvinenie za nespáchaný čin, „je hrdinom“. Dobročinné spolky ho podporujú, aby vykázali činnosť. Keď vyjde najavo, že je nevinný, prestanú mať oňho záujem, prepustia ho i z práce. Autor sa vysmieva buržoáznym spoločenským inštitúciám.
- v satirickej komédii Keď jubilant plače chcel autor prostredníctvom konfliktu medzi lekárom a mastičkárkou poukázať na podvodníkov, ktorým sa v tej dobe darilo. V malom mestečku pracuje lekár, ktorému konkuruje mastičkárka. Ľudia viac veria jej zelinkám a zázračným mastičkám. Keď lekárovi ubúda pacientov, uzatvorí s ňou dohodu. Ľudia sa k nemu hrnú a nikto nechce veriť, že jeho liečebné metódy sú podfukom. V hre je veľa smiechu a irónie, ale aj veľa problémov tej doby. Autor chcel poukázať na prejavy spoločenského karierizmu a pokrivenú morálku časti inteligencie.
- satirická komédia Mravci a cvrčkovia vznikla na základe bájok o usilovnom mravcovi a ľahtikárskom cvrčkovi. Vysmial sa jednotlivcom, ktorí sa bezpracne obohacujú. K známym historickým hrám patria:

- Kráľ Svätopluk- vracia sa do obdobia Veľkej Moravy. V postave Svätopluka zdôrazňuje vlastenecký pátos (oduševnenie) v protiklade s osobnými záujmami jeho synov

- Marína Havranová- autor sa vracia do revolučných rokov 1948-1949, aby vyzdvihol myšlienku opravdivého vlastenectva

- Básnik a smrť- ako prvý dramatik tu zobrazil SNP
Július Barč Ivan:

Vrcholom jeho tvorby je dráma- Matka: Dráma v troch dejstvách. Napísal ju v roku 1943 Július Barč Ivan. Podľa kritikov je aj táto hra ovplyvnená podaním, námetom i postojom autora, spisovateľom Karlom Čapkom. Dej sa odohráva v izbe chudobnej baníckej rodiny, na slovenskej dedine.

Hlavné postavy: Matka- najdôležitejšie pre ňu je život jej synov, nezáleží jej na tom ako sa k jej konaniu postaví dedina, na tom kto si čo o nej bude myslieť,

Jano- jej starší syn, je tvrdý nie je zvyknutý ustupovať, - záporná postava,

Paľo- mladší syn, vo všetkom ustupuje Janovi aj keď sa mu to nepáči, robí to preto lebo to od neho chce matka,- kladná postava

Suseda- cez ňu je vyjadrený postoj dediny k matke,

Kata- Paľova milá.

Anna Pavlíčka je vdova. Jej muž bol zabitý pri banskom nešťastí. Má nadprirodzenú schopnosť – má vidiny v ktorých vidí, čo sa stane s jej najbližšími a nesie ju ako kríž od boha. V deň, keď jej muž zahynul, mala vidinu a snažila sa ho prehovoriť, aby zostal doma, ale on ju neposlúchol a dokonca sa jej vyhrážal, že ju zbije ak mu nedá pokoj. Anna má dvoch synov Paľa a Jana. Jano je mocný, tvrdý chlap. Keď Paľo odišiel do Ameriky Jano sa tomu veľmi potešil, lebo za to, že Paľovi dal peniaze na cestu, získal jeho časť majetku. Páčilo sa mu bratovo dievča a počas Paľovho pobytu v Amerike začal za ňou chodiť. Paľo v Amerike nemal šťastie, nedarilo sa mu nájsť dobrú prácu. Pri prepúšťaní v bani prepustili aj jeho. A preto sa vracia domov. Ale vrátil sa aj preto, lebo Jano začal chodievať k Tomkovcom za jeho Katkou, ktorú on nikdy neprestal mať rád, aj keď jej po odchode do Ameriky vrátil slovo. Po príchode sa rozprával s matkou a pochopil, že od matky dostal veľmi cenné dedičstvo a to lásku a miernosť. Jano si zase myslí, že matka má rada len Paľa, posmieva sa mu, ironizuje, vyčíta mu, že v Amerike nepochodil a vrátil sa bez bohatstva. Bratia sa takmer rok snažia kvôli matke žiť bok po boku, ale bratskej lásky medzi nimi niet. Jano nemá kamarátov a navádza susedovie Martina na alkohol aj keď vie, že nie je zvyknutý piť. Martinova matka chlapca chráni pred alkoholom, aby neskončil ako otec – pijan. Nevie bratovi odpustiť, že Katka na neho nevie zabudnúť a že sa vrátila k nemu. Je násilnícky, vyhráža sa bratovi smrťou a niekoľkokrát v priebehu drámy mal v úmysle Paľa zabiť. Matka v jeho tvrdej povahe vidí manželovu tvrdú povahu. Paľo na rozdiel od Jana je mierny, poslušný, matkou od malička vedený k ústupčivosti. Trápi sa kvôli Janov, lebo celý život mu len ustupuje, ale chce postupovať tak, ako si to želá matka. Ona vedela, že Jano je silnejší a v súboji by Paľo prehral. Paľo to ale nepochopí hneď, že matka ho chráni pred Janom a myslí si, že ho už nemá rada. Medzi tým ho matka vyženie z domu, čím ho chcela ochrániť pred smrťou. Paľo odchádza bývať ku svojej Katke, ktorú si chce vziať. Neskôr však Paľo pochopí, prečo ho matka vyhnala z domu. Medzi tým sa Jano dozvie o tom že Paľo odišiel bývať ku Katke a rozmýšľa ako sa mu pomstiť. Matka má oboch synov veľmi rada a nechce prísť ani o jedného z nich. V jednej zo svojich vidín vidí, ako Jano zabije Paľa. Nechce sa zmieriť s osudom. Chce zabrániť Janovi, aby sa z neho stal bratovrah a tým by prišla o oboch synov, pretože Paľo by bol mŕtvy a Jana by nenávidela ako toho, kto jej zabil syna. Zároveň si vyčíta, že svojho muža v osudný deň nezdržala doma násilím a nechce aby sa niečo podobného zopakovalo. Dedina jej nerozumie, myslí si o nej, že je bláznivá a že nemá oboch svojich synov rovnako rada. Ona je však silná osobnosť a dokáže sa povzniesť nad verejnú mienku. Jediné čo Matka chce, je zabrániť, aby jeden syn zabil druhého. A tým sa stala tragickou, ale aj šťastnou matkou. Jej synovia sa stretnú doma pri matke, začnú sa hádať Jano všetko možné vyčíta Paľovi, ale tej je pokojný, to Jan ešte viac naštve a v tom vytiahne na brata nôž. A to bol presne ten obraz, ktorý mala matka vo svojej vidine, a preto zo zúfalosti zhasne svetlo a hodí sa na Paľa aby ho Jano nezabil. Ale ten v tme nevidí do koho zabodol nôž. Keď bratia zistili koho Jano zabil, v žiali sa zmieria. A takto matka vyrieši krvavý konflikt vlastnou smrťou. Miluje jedného syna natoľko, že nechce, aby zomrel, a druhého natoľko, že nechce, aby sa stal úmyselným vrahom. Až po jej smrti si bratia uvedomia, že matka položila svoj život len kvôli tomu aby sa oni zmiernili.

Táto dráma dvoch bratov je čiastočne podfarbená aj sociálne (vysťahovalectvo, ťažké pracovné podmienky v bani), ale je to hlavne psychologická dráma o žiarlivosti (bratia milujú to isté dievča) a o materinskej láske.

EXPOZÍCIA- predstavenie postáv
KOLÍZIA- matkina vidina, že sa mladší syn vráti z Ameriky
KRÍZA- Katka, za kt. po Paľ. odchode chodieva Jano, sa priznáva Matke, že stále ľúbi Paľa
PERIPETIA- Paľo odchádza za paholka do domu Katk. rodičov a chcú sa zobrať
KATASTRÓFA- Jano zabije matku, ktorá sa stáva ich obeťou

Karel Čapek:

Jeho literárne dielo a publicistika je svedectvom zriedkavého talentu, občianskej statočnosti a humanistického, liberálno - demokratického postoja k zložitým spoločenským problémom. Študoval na Filozofickej fakulte UK. Štúdium zakončil doktorátom. Už od čias štúdií uverejňoval prózy a kritiky. Až do smrti sa venoval novinárskej činnosti. Bol dramaturgom Vinohradského divadla. Karel Čapek písal poviedky ( Krakonošova záhrada ), detektívne príbehy (Povídky z jednej kapsy), romány (Krakatit; Válka s mloky ), cestopisy, teoretické štúdie, filozofické práce, drámu: Loupežník, Ze života hmyzu, R.U.R, Bíla nemoc, Matka, Adam – stvořitel

Bol veľký humorista a vyjadroval obavu o človeka, že v tejto pretechnizovanej dobe sa stratia pravé ľudské hodnoty. Napĺňala ho smútkom honba za majetkom. Ľudská chamtivosť a pýcha. Tieto nepriaznivé vlastnosti ľudskej spoločnosti zobrazil v hre Zo života hmyzu- Ide o výjavy zo života motýľov, cvrčkov.. Je dosť pesimistická i keď je to paródia.

V ďalšej hre R.U.R- rozumovo univerzální roboti- autor uvádza čitateľa do prostredia vysoko organizovaných továrenských výrobkov, ktorých nie sú hybnou silou živí ľudia, ale roboti. Sú plodom vedec. Objavov a majitelia podniku ich vyrábali podľa potrieb chodu závodu s úmyslom čo najväčšieho zisku. Továreň chŕli robotov a nároky na robotu sú neustále zvyšujúce. Tak došlo ku katastrofe- roboti sa vzbúrili, ničili stroje, vraždili ľudí a samých seba. Hrozil zánik sveta, ale v tejto chvíli sa stal zázrak, zostal jediný robot a robotka obdarení citom. Žili ako ľudia a zachránili život na zemi. Autor týmto dielom vyjadril obavu o osud ľudstva, keď v pretechnizovanej dobe nahradia človeka roboti.

Bílá nemoc, Matka- diela vypracované v otázke č. 15

21. MLADÍ ČLOVEK, JEHO SVET A PROBLÉMY V SÚČASNEJ SLOVENSKEJ A SVETOVEJ LITERATÚRE, VZŤAHY GENERÁCIÍ (HEČKO, JAŠÍK, SALINGER, JAROŠ, ŠIKULA, BALEK, BLAŽKOVÁ)

    František Hečko:

Ťažisko jeho tvorby spočíva v realistickej próze, vrchol tvorí román o slovenskej dedine:

Červená víno: spracúva dedinskú tematiku. Dej je situovaný do vinohradov na západe Slovenska. Román je

·         generačný, pretože spracúva príbeh rodiny Habdžovcov. Prvú generáciu predstavuje zakladateľ rodu Michal, pre ktorého je dôležitá poslušnosť otcovi, druhú generáciu tvoria jeho synovia Urban, Mikuláš, Filip a dcéra Jozefína. Urban sa jediný vzoprie patriarchálnemu systému a dáva prednosť šťastiu s milovanou Kristínou pred bohatstvom. Tretiu generáciu prestav. Syn Urbana Marek.

·         Autobiografický, pretože hl. postavy Urban a Kristína sú prototypmi autorových rodičov a za postavou Mareka sa skrýva sám autor.

·         Spoločenský, pretože každá postava je spoločensky zakotvená a autor zobrazuje všetky spoločenské vrstvy.

·         Sociálny, pretože ide o prežitie biedneho ľudu a nie o zábavu.

·         O láske Urbana a Kristíny a Mareka a Lucky, ale i o láske Mareka k sestre Magdaléne. Autor tu podáva lásku vo všeobecných podobách a formách- rodičovská, manželská, súrodenecká.

·         Nesie črty expresionizmu a rozprávky- lyrizovanej prózy.

Autor zachytáva vypuknutie 1. sv. vojny, odchod mužov a synov na front a osud rodín, ktoré zostali bez živičov. Dielo sa síce neodohráva na bojisku ale napriek tomu zachytáva reakcie na vojnu. Po odchode mužov na front zostávajú mnohé ženy verné ako napr. Kristína, kt. sa sama snaží starať o vinice, ale aj neverné ako Filoména Ejhledevková, kt. po dozvedení sa, že jej muž padol, odpovie na inzerát istému zajatcovi- Srbovi, s ktorým neskôr čaká dieťa. Autor zachytáva i odchody mužov za prácou do Ameriky a vznik 1. ČSR.

Román- trilógia- pozostáva z 3 častí- Živly, Hrdina a hrdinča, Marek a Lucka.

ŽIVLY- Zakladateľ rodu Michal Habdža odíde z domu, syn Urban využije situáciu a spolu so svojou, rodičmi nechcenou manželkou a synom Marekom za pomoci prababičky opúšťajú tyranského otca. Prichádzajú do Vlčindola, kde si na dlžobu kúpili domček. Habdžovcom sa začne dariť. Šťastie rodiny naruší bývalý Kristínin nápadník Silvester Bolebruch, ktorý napriek tomu, že je ženatý sa snaží Kristínu získať. Urban má v dedine svojich priateľov (Oliver Ejhledevka, richtár Slivnický) ale aj nepriateľov- (Silvester Bolebruch, Šimon Pančucha). Rodine Habdžovcom pomáha prababička- najmä Marekovi. Počas oberačiek sa narodila dcéra Magdalénka.

HRDINA A HRDINČA- Vypukla vojna. Vyhlásenie mobilizácie- Urban odchádza na front a káže Marekovi starať sa o gazdovstvo. Marek sa stará o všetko, ale je z toho unavený. Po čase zistia, že im niekto kradne najkrajšie strapce hrozna a dozvedajú sa, že je to Šimon Pančucha. Filoména, kt. má so zajatcom srbom dieťa sa domnieva, že jej muž zomrel, ale v skutočnosti je dezertér v zajatí a žije. Kristína sa dozvie, že z východu na západ majú prichádzať vojaci. Čaká na stanici, ale nedočká sa, Silvester jej ponúkne pomoc. V koči sa ju však snaží zneuctiť, Kristína sa bráni. Udrie ho a utečie aj s koňmi. Doma sa dozvedá z telegramu, že manžel príde na dovolenku. Prichádza zima a Kristína sa ide prosiť do Zelenej Misy k starému Michalovi o poživeň pre vnúčence, ale nachádza len nedorozumenie. Poštár Nehreš nachádza v snehu zamrznutú prababičku s jedlom, ktorá bola na ceste do Vlčindola. Kristínine dvojičky- Cyril a Metod a dcérka Magdaléna dostanú záškrt. Kristína je vo vysokom štádiu tehotenstva. Marek zháňa odvoz pre lekára. Bolebruch odmieta, ale pomôže mu jeho žena Eva. Dvojčence zomierajú, Magdalénka sa zachráni a v tú istú noc sa narodí aj syn Adamko, ktorý je spočiatku mŕtvy, ale doktor ho oživí. Eva Bolebruchová na následky prechladnutia zomiera. Silvester si až po jej smrti uvedomil ako jej ublížil a všetku svoju lásku preorientuje na dcérku Lucku. Z Mareka sa stáva statočný chlapec a Michal Habdža si ho začína vážiť ako jediného dediča. Končí sa vojna a Urban sa vracia aj s niekoľkými vojakmi domov. Michal umiera. Urban s Marekom sa s ním idú rozlúčiť. Kristína ostáva doma a duch Michal sa s ňou lúči ťukaním. Neskôr sa dozvedá, že ju starý Michal pred smrťou trikrát volal a prosil o odpustenie a chcel sa s ňou rozlúčiť. Táto časť sa končí smrťou Michala a odpustením Kristíne.

MAREK A LUCIA- Na návštevu k Habdžovcom prichádza riaditeľ vinohradníckej školy v Modrom meste, aby dali Mareka do školy. Idú s ním aj 2 kamaráti z detstva- Jožko Bolebruch. Marek je chudobný, chlapci sa mu posmievajú, chce ujsť zo školy, napokon napíše najlepšiu slohovú prácu o oberačke a stáva sa najlepším študentom strednej školy. Silvester sa žení s vdovou po Adamovi Rebrovi aj napriek úsiliu jeho panovačnej dcéry Lucky, ktorá napokon tiež skrotne, keď sa dozvie, že otec chce navštíviť syna Joža v škole, tým pádom sa stretne aj s Marekom. Kristína ochorie, Habdž. ju vezmú do nemocnice, prichádzajú o posledné peniaze. Oliver Ejhledevka je dlho z vojny doma no nezmieri sa so situáciou, že ho žena podviedla, celá dedina sa mu vysmieva. Oliver sa mstí svojej manželke a jej nevinnému synovi. Čoraz viac pije, upije sa k smrti. Marek šťastne zmaturuje, dostáva rozkaz na vojnu a dostáva telegram, že jeho matka umiera. Urban stráca zmysel života, opije sa, v pivnici spadne z rebríka a zomiera. Siroty zostávajú samy so svojimi dlžobami. Ich majetok odkúpi Silvester. Medzi Marekom a Luckou prichádza k sporom. Silvester pripraví Lucke bohatého inžiniera a ona súhlasí. Marek na ňu nedokáže zabudnúť, posiela jej ľúbostný list, ktorý dostane lucka v deň svadby. Odvráti kone, prichádza za Marekom a stáva sa jeho ženou.

     Rudolf Jašík:

Jeho prozaická tvorba sa viaže k vojne a SNP. Odpor voči fašizmu zachytil v románe Námestie sv. Alžbety. V románe Na brehu priezračnej rieky a novele Čierne a biele kruhy zobrazil baladické príbehy prostých slovenských ľudí na Kysuciach.

Námestie sv. Alžbety: protivojnové dielo podobne ako novela od Rolanda- Peter a Lucia, román od Očenáša- Romeo a Júlia a tma; odsudzuje vojnu na pozadí ľúbostného príbehu 2 mladých ľudí- Igora Hamara a jeho židovského dievčaťa Evy Weimanovej, ktorý sa končí tragicky. Autor si z histórie 2. sv. vojny vyberá otázku židovskú a jej riešenie vo vojnovej Slovenskej republike. Načítava príčiny vzniku a rozšírenia fašizmu v slovenskom prostredí. Na osudoch ľudí mesta Nitry zachytáva príchod nemeckých vojakov a aktivity HSĽS (Hlinkovej gardy) a prijatie zákonov, ktoré robili zo židovského obyvateľstva ľudí odlišujúcich sa žltou hviezdou. Zachytáva 1.vraždy pri transporte Židov, ponemčovanie obyvateľstva, zhabanie majetku, vraždy židov zo strachu pred výčitkami svedomia, ale zo zištných dôvodov. Zachytáva všetky vrstvy- najbohatší židovskí obchodníci, drobní žid. a nežid. Živnostníci, remeselníci, prostitútky, zlodeji- ľudí, ktorí sú schopní za malý peniaz zradiť a udávať nevinných ľudí. Všíma si reakcie Židov, krotí sa ocitli v životne nebezpečnej situácií. Napr. bohatí Helderovci, ktorí si chceli podplatiť úradníkov, aby ich previezli cez hranice, aby si zachránili kožu a svoj majetok. To sa im však nepodarilo, zabijú ich. Zachytáva reakcie aj múdreho Žida Maxiho, ktorý vie čo znamená Hitler pre celú Európu, ako jediný sa vysmieva židom, ktorí sa zásobili uhlím na 2 roky. Autor reaguje na absurdnosť doby cez otázky malého chlapčeka- žida Roberta Weimana, ktorý sa pýta, či aj židov pustia do cirkusu. Autor si všíma rôzne postoje z radov funkcionárov HSĽS- funkcionára Hosa, ktorý sa nestotožňuje s názorom, ktoré hlása HSĽS a napokon spácha samovraždu. Ďalší je holič Flórik, ktorý v novej dobe využije situáciu, zavesí živnosť na klinec a ide do HSĽS. Ďalej je tu zlodejík Žltý Dodo, ktorý udáva Židov. Dielo nesie názov podľa námestia, na ktorom je kostol sv. Alžbety, kde sa 2 mladí ľudia stretávajú. Celým dielom sa nesie biblická tematika- milenec s tvárou satana, posledná večera.. Autor lásku zbožňuje- symbolika lásky- láska je nesmrteľná.

Dejová línia: takmer celá časť románu je koncentrovaná na námestie sv. Alžbety. Sem prichádza krutý čas s vojenskými zákonmi. Ako 1. zákon je značkovanie židov žltou davidovou hviezdou. Igor, ktorý má rád svoje dievča jej zakáže nosiť hviezdu a roztrhá ju. Ona však znáša svoj osud. Maxi prekonáva strach z budúcnosti vnútornou revoltou a čiernym humorom. Začne chodiť do parku napriek zákazu vstupu židov do parku. Samko Vajmar- Evin otec ťažko prekonáva toto obdobie a kruté zaobchádzanie. Stratí zmysel života a psychicky sa zrúti. Nie sú to len Nemci čo rozsievajú nenávisť medzi ľuďmi ale aj Slováci z námestia sv. Alžbety, z HSĽS- Žltý Dodo za 100 udáva židov. Nezáležalo mu na svojej cti ale na peniazoch. Holič Flórik, ktorý keď zistil, že začne prenasledovanie židov, hneď vyvesil pred svoj saló tabuľku s nápisom „Židov neholím ani nestrihám.“ Igor začne mať obavu o Evu. Zistil, že židia, ktorí sú pokrstení budú oslobodení. To je možné len za 10tis., ktoré by dal farárovi. Tie však nemá a pomáha mu Maxim, ktorý predá koňa a zoženie peniaze. Farár sa však tiež bojí rizika. V poslednej chvíli sľúbi Eve pomoc sused Marguš, ktorý ju chce schovať v horách na stred. Slovensku, ale jej útek zmarili Nemci. Deň pred odchodom urobili v meste záťah- masové prehliadky židov. Vyberali si svoje obete, medzi kt. sa dostala aj Eva. Nem. predstavitelia HSĽS viedli židov do vlaku so zadrôtovanými oknami, ale Eva s týmto transportom neodíde, lebo ju zastrelia. Nem. veliteľ priláka na maškrty dieťa, ktoré po návrate k matke zastrelí. Eva uteká k dieťaťu s prestrelenou hlavou a zastrelia ju. Jej otec sa s týmto nechce zmieriť, bojí sa o svojho synčeka, preto spolu s manželkou a synom Oliverom zjedia otrávenú večeru. Flórik mal previesť Helderovcov, ale oklamal ich a zabil. Igor počká na Flórika a zabije ho. Igor zostáva sám. Chce spáchať samovraždu, ale zachráni ho sused Marguš. Postava Evy v závere stráca ľudské city a mení sa na symbol lásky.

   David Salinger:

Americký autor súčasnej literatúry, ktorý vo svojich románoch a poviedkach sa zaoberá problematikov detí a mládeže.

    Kto chytá v žite: román patrí do prúdu ochranárskych diel. Autor v ňom reaguje na stratu ideálov americkej spoločnosti po 2. sv. vojne, ktorá sa orientovala na konzum, výrobu, biznis a devastáciu ľudskej duše a prírody. Ako prví túto desilúziu pocítili frontoví vojaci a neskôr nasledujúca generácia. Autor vidí realitu pesimisticky, ale riešenie vidí v morálnej čistote a nie v neresti a anarchii. Beatnici- skupina mladých ľudí (60.roky), vyžadovali odpor voči zlu, zbraniam, znečisteniu... Uznávali anarchiu „deti slobody“- píšeme pre seba a nie pre iných.

Hlavným predstaviteľom je 16- ročný študent Holden Caulfield, ktorý bojuje, obrazne povedané, proti veterným mlynom, ale chýba mu na konci jeho cesty povestný americký happyend a je tam iba absolútna rezignácia alebo šialenstvo. Holden sa snaží vstúpiť do sveta medzi dospelých, ale zároveň tento ich svet neznáša (hrubosť, surovosť, falošnosť, predstieranie citov) Túži žiť spolu so všetkými ľuďmi a nie izolovane v komunite ako beatnici. Bolestne prijíma svet dospelých, ktorí sa ženú za majetkom. Túži po láske, slobode, sexuálnych skúsenostiach, ale je ešte citovo nezrelý. Záleží mu na stave sveta a spoločnosti hlavne kvôli svojej milovanej sestričke Pheobe, ale aj kvôli všetkým malým ďetom. Nechce byť v spoločnosti zbytočný a chce „nad strmým útesom v žitnom poli zachytávať deti aby nespadli do priepasti.“ Žitné pole je symbolom Ameriky v minulosti, kedy ešte nebola zdevastovaná továrňami a dravosťou za peniazmi. Uvedomuje si, že súčasná Amerika už nie je pokojným žitným poľom, ktoré by bolo útočiskom pre deti, ktoré mal rád. V závere diela sa vzdáva svojho idealizmu (Don Quichot) a rezignuje pred presilou sveta pomocou čierneho humoru, pretože pochopí, že človeka, ktorý nie je schopný vysmiať sa svetu zahubí vlastné zúfalstvo. Holdenove reflexy, skutky predstavujú revoltu americkej mládeže, ktorá sa nedokáže zmieriť so zaužívanými konvenciami. Autor používa na priblíženie jazykové slangy a tiež vulgarizmy.

Holden Caulfield- 16 r. študent strednej školy (v poradí štvrtej) v Pensylvánií, nebol úspešný ani tu, prepadol zo 4 predmetov. Obáva sa prísť domov a preto sa túla po uliciach. Pochádza zo zámožnej rodiny, otec bol úspešný advokát a Holden ho upodozrieva- vyčíta mu, že padol do konzumu ako ostatní Američania- že nepomáha ľuďom lebo sú nevinní, ale aby sa stal slávnym a bohatým. Matka je poznamenaná smrťou 2. syna Alliho, Holden má ešte 1 brata bojujúceho v 2. sv. vojne, po návrate domov je obratý o všetky ilúzie. Najmenšia v rodine je bystré dievčatko Pheobe- 10 r. sestra, ktorá má k Holdenovi blízky vzťah. Kvôli svojej sestričke Holden miluje všetky malé deti, ktoré chce chrániť, pretože súčasná Amerika už nie je pre ne bezpečným úkrytom. Holden sa nedokáže zmieriť so svetom dospelých. Vyčíta im, že keď niekto zomrie, veľmi rýchlo na neho zabúdajú. Sú neúprimní, na cintorín chodia ako na piknik, po 1. kvapkách dažďa odchádzajú. O nič vábnejší nie je ani svet rovesníkov. Na ktorejkoľvek škole stretával tých istých chlapcov, ktorí neustále vedú silácke reči ako obstáť vo svete, o ktorý Holden nemá záujem. Bol romanticky založený, dokázal si predstaviť kľudný život v chalúpke na brehu riečky. Citová kríza ho zastihne práve v najhoršom čase pred Vianocami, keď každý pociťuje blízkosť svojej rodiny, uvedomuje si, že po prázdninách sa už nemôže vrátiť do školy, nemá silu povedať pravdu rodičom, túla sa po meste, ochorie, lieči sa v sanatóriu, kde rozpráva svoj príbeh.

Holdenove úvahy predstavujú revoltu, vzburu americkej dospievajúcej mládeže, ktorá nie je schopná zmieriť sa so zaužívanými spoločenskými konvenciami.

    Peter Jaroš:

Autor: (1940), narodil sa v liptovskej dedine Hybe. Po gymnaziálnych štúdiách v Liptovskom Hrádku vyštudoval FF UK v Bratislave. Pracoval ako redaktor, dramaturg, scenárista, neskôr bol spisovateľ v slobodnom povolaní, v rokoch 1989- 94 bol poslancom Slovenskej národnej rady.

    Tisícročná včela- útvar: román s vplyvom magického realizmu a postmodernizmu –dedinský, generačný román, s historickým pohľadom na obdobie druhej polovice19. storočia do roku 1918.

Kompozícia: skladá sa z 9tich kapitol, dejová línia je bohatá, rozvíjajú sa ucelené epizódy, dej je prerušovaný historickým prehľadom vývoja obce Hybe, momentmi z frontu prvej svetovej vojny. Myšlienka: človek aby prežil je predurčený na prácu, podobne ako včely.

Román bol aj filmovo spracovaný- Jakubisko. Názov románu je symbolický = jednoduchý človek. Z historických udalostí sa dotýka otázky memoranda a rokov revolúcie 1848-49. Z osobností spomína M. Daxnera, ktorý bol iniciátorom memoranda v Martine v r. 1861. Autor zachytáva politiku (pomaďarčovanie), soc –demokratickú stranu, s ktorou sympatizuje aj 1 z členov Samo Pichanda. Prvé štrajky murárov v Brezne, železničiarov v Budapešti aj poľnohospodárskych robotníkov v maďarskej dedine Elest, kde zomiera syn Sama Jano pri prestrelke. Autor ďalej zachytáva vznik ČSR, atentát Principom na Ferdinanda a jeho ženu Žofiu, 1. sv. vojnu 1914, odchod mužov na front. Román obsahuje prvky postmodernizmu: fantastické sny (Martin so Želkou v bruchu veľryby), predstavy (včela v podobe vrabca), neskutočné javy (voda sa mení na víno) Román je zaľudnený postavami.

V románe vystupujú tri generácie:

1. Martin Pichanda +Ružena, ich deti:
2. Samko +Mária Dudačová, Valent + Hermína Haderpánová, Kristína + Matej Srok (umrel)
3. (deti druhej generácie) Janko, Samko, Peter, Karol, Emka, Marek,

Charakteristika postáv:

Martin Pichanda- 51r.manžel a otec troch detí, bol murár, roľník. Zaujímali ho mapy a podľa toho dostal prezývku- „geograf“. Je láskavý, má rád svoje deti, vychováva ich najlepšie ako vie. Nechodieva do kostola, číta ateistické listy, knihy a často mal rúhačské reči, ktoré mu vyčítajú farári ale i manželka. Zadusí sa sklom, ktoré nechtiac prehltne keď „hltá“ kúsky zľadovateného vína .Po smrti sa v truhle predĺžil o 5cm.

Samko- zostal bývať s rodinou u svojho otca. Staral sa o včely- dostal prezývku- „Včela“
Chodieva s otcom na múračky, neskôr berie už aj svojho syna ale keď ho zastrelia zanevrie na murárstvo i na politické zhromaždenia. Presťahuje sa do mlyna, ale ani tam nezbohatol iba tvrdo pracoval a neustále čakal na zmenu.(chcel aby sa štáty vzopreli proti maďarom). Zanevrie na Boha,
tak ako jeho otec číta ateistické knihy a nechodieva do kostola. Jeho žena len narieka, že čo s ním po smrti bude.

Valent- vyštuduje právo v Prahe. Doma ho čaká jeho láska Hanka, lenže on ju zradí hneď 2x. V Prahe počas štúdii sa zaľúbi do Lídie a keď príde domov ožení sa s Hermínou, ktorá nieje na prvý pohľad pekná ale vidí v nej „oheň“, priťahuje ho. Snaží sa urovnať vzťah s Hankou ešte pred narodením ich dieťaťa ale ona sa s ním nechce zhovárať, nahá jej 100 zlatých a upokojí sa. Postará sa o Petra, všetky výdavky mu hradil on.

Kristína- za muža si zoberie Mateja, ktorý neskôr zomrie, keď ho privalí v hore drevo. Kristína dieťa potratí. Už za Matejovho života chodieva za ňou Julo, ktorý je do nej zamilovaný a túži aby mu dala dieťa ktoré mu jeho žena Matilda dať nemohla. Najskôr ho Kristína odmieta a bojí sa ho ale po Matejovej smrti ho začína mať rada. Pri delení majetku po otcovej smrti sa ukáže ako najpraktickejšia a celé delenie má už vopred premyslené, kým Samkova Mária sa ukáže majetnícky, lebo jej matka poradila čo má žiadať.

Dej: Na začiatku knihy sa dozvedáme o M. Pichandovi a jeho synoch, ako pracujú s drevom. Cez deň, keď chlapi išli z hory, Valent sa pobral chytať pavúky. Samo si ľahol do včelína, kde sa mu zdalo o nesmrteľnej včele a ako sa ním rozpráva. Starý Pichanda si zdriemol, pokým jeho synovia popílili drevo a spomínal na múračky. Zdalo sa mu s jeho frajerkou, ako bol uväznený vo veľrybe. V dedine sa večer chystala zábava, na ktorú sa všetci tešili. Na zábave sa o Kristínu pobili Matej Svak a Juraj Ciprík a pokrokovým človekom v dedine bol učiteľ Orfanides, ktorý mal záľubu vo včelách a štepení stromov. Začalo sa leto a chlapi šli kosiť seno. Na ženy v tom období zostal celý dom na starosť. Hore na lúkach prišiel za Valentom statkár Haderpán a dohodol sa s ním, že bude doučovať nemčinu jeho dcéru Hermínu. Medzitým Kristína doniesla obed chlapom a pri obchode sa stretla s Matejom, ktorý sa u nej zdržal cez noc. Stará murárska partia sa vybrala na múračky i so Samom Pichandom. Martin Pichanda oslavoval päťdesiatku a na oslave sa hovorilo o starých dobrých časoch. Po odstupe času sa konajú v dedine svadby. Juraj si berie Stasku Dropovú, Kristína sa vydala za Mateja. I Samo sa oženil. Zobral si Máriu Dudáčovú. Po niekoľkých rokoch zomiera učiteľ Orfanides. Valent Pichanda doštudoval právo. Manželstvo Mateja a Kristíny je po 9 rokoch bezdetné. Mateja privalilo v hore a po čase umiera. Kristína ostáva sama. Martin Pichanda sa z roka na rok menil, chodila za ním Ružena, aby šiel na spoveď, no on bol neveriaci. V januári 1904 zamrzlo Martinovi ríbezľové víno. Nechtiac sa mu tá fľaša rozbila a on pojedol črepy. Zadusil sa a jeho žena i deti sa nevedeli s jeho smrťou vyrovnať. Kristína si našla milenca. Valent predáva svoj diel Samovi a jeho rodine. Samo, Martinov nástupca, zháňa starú murársku partiu do roboty. Berie so sebou aj najstaršieho syna Jána, ktorého zrazili policajti a umiera. Samo sa vracia domov. Zanevrie na celý svet. Narodil sa mu syn Marek a to ho trochu upokojilo. Kristíne sa narodil syn Ivan. V dedine zabilo mlynára a tak sa Samo púšťa na mlynárske remeslo. Opravil mlyn a mlel pre celú dedinu. Darilo sa mu dobre. Takto to šlo z roka na rok, až vypukla vojna. Zomiera Ružena. Kristínin milenec ovdovel a zobral si ju. Samko sa oženil a odišiel s manželkou do Ameriky. Od žobráka Gagoša, čo informoval ľudí o dianí v krajine- rozšírila sa správa o spáchaní atentátu a vypuknutí vojny. Začala sa vojna a muži museli narukovať. Samkov syn Peter sa chcel oženiť, no pri bitke ho zavreli a poslali na front, kde sa dá zajať Rusom. Do vojny sa dostáva aj syn Karol, na fronte umiera. Samo sa už nechce iba nečinne prizerať, ale nevie, čo robiť, ako zastaviť vojnu. 1.5.1918- spolu s priateľom odchádza na sekretariát socdemokratickej strany, aby vedúcim funkcionárom povedali, nech niečo robia proti vojne. Tí im sľúbili, že ju zastavia (ironicky, veď „vojne nemožno ublížiť“). (Samo aj priateľ ich zmlátili, ako aj členov Slovenskej národnej strany, čo sa tam objavili.) Stále viac zabŕdali do Rakúsko-Uhorska a vojny, až ich zavreli (nechceli si s provokatérom pripiť na vojnu, slovná roztržka – po ich výkriku „Nech žije Československo!“ ich zatkli za vlastizradu). V októbri- vyhlásená Československá republika (Sama prepustili z väzenia). Koniec prvej svetovej vojny. Samo s priateľom na ceste domov rozmýšľa nad budúcnosťou republiky. („Bude taká, akú si ju urobíme.)

Tisícročná včela znamená: tak ako včela robí svoju prácu tak i človek vykonáva každodenne svoju prácu, ktorá ho živí. Každý deň umiera človek, tak ako včela, ale narodí sa druhá, mladšia generácia a pokračuje v práci.

    Ladislav Ballek:

významný predstaviteľ modernej slovenskej prózy 70. a 80. rokov. Maturoval v Šahách, študoval na pedagogickej fakulte v Banskej Bystrici. Vystriedal mnoho povolaní ako: učiteľ, rozhlasový redaktor, vedúci tajomník Zväzu slovenských spisovateľov, pracovník na ministerstve kultúry, neskôr poslanec NR SR.

Diela: Útek na zelenú lúku, Púť červená ako ľalia, Biely vrabec, Agáty (2.kniha o Palánku), Lesné divadlo, Čudný spáč, Pomocník: Lit. forma: próza, lit. druh: epika, lit. žáner: román

Kompozícia: román je rozdelený do 12. kapitol. Dielo má silnú dejovú líniu (obsahuje rôzne maďarizmy, dolniacke nárečie). Riečanove pocity a myšlienky sú v diele zvýraznené kurzívou.
Hlavná myšlienka: O devastácii spoločenských a medziľudských vzťahoch a hodnôt, o ľahkom nadobúdaní majetku a honbe za peniazmi. Autor sa v diele dosť zaoberá podrobnými opismi krajiny a jednotlivých postáv. Dielo je uvedené výrokom Š. Strážaya: „Na nič nezabudnem, vrátim sa a nakoniec odídem: len tak, s rukami celkom prázdnymi a celý naľahko.“

Hlavné postavy: Štefan Riečan: mäsiar, hĺbavý, čestný, moralista, tichý človek, nevie sa presadiť v novom prostredí, nespoločenský, čudák: „...túžil po znášanlivosti. Odjakživa bol trochu čudák, na mäsiara vari až priveľmi citlivý človek, ktorého sa dotkla každá maličkosť,...“, chorý na srdce
Eva Riečanka (žena): „...mala priam krásnu tvár, akoby starostilo pestovanú a nezvyčajne modré oči, ibaže akési prísne hnevlivé a chladné. ...platila za priveľmi praktickú, vážnu a odmeranú dievku a navyše pochádzala z najchudobnejšej rodiny v dedine.“

Eva Riečanka (dcéra): k otcovi sa správala odmerane a vyhýbala sa mu, lebo jej odohnal frajera,
„...bola pekná, ale na matku sa neponášala, podala sa skôr na otca.“

Volent Lančarič: pomocník, sirota, mladý, priebojný, prefíkaný a vynaliezavý chlap, obchodník: „Lančarič bol, ako sa onedlho ukázalo, nielen znamenitý mäsiar, ale aj široko-ďaleko preslávený obchodník. Keď sa s niekým začal jednať, zbehlo sa na diváky pol trhu alebo jarmoku, lebo to nebolo kupčenie, lež veľkolepé divadlo.“

Obsah: Potom ako Štefanovi vyhorel na Horniakoch dom, spolu so svojou rodinou prichádza na Dolniaky, do Palánku za lepším životom. Ako bývalému partizánovi a bezúhonnému občanovi mu bolo pridelené mäsiarstvo na Obchodnej ulici aj s pomocníkom. Pri preberaní mäsiarstva ho úradník navádza, aby z tade vyhodil Volenta, pretože to nie je dobrý človek a mal opletačky s políciou. Riečan si ho však nechá, lebo chce mať kľud a pokoj. Volent sa mu za to patrične odmenil. Po príchode s rodinou je jatka čistá a pripravená na otvorenie. Vďaka Volentovým kšeftom za pol roka veľmi zbohatli. Vtedy mäsiarstva patrili k najviac vyhľadávaným obchodom. Po nejakom období Volent vybavil majstrovi výhodnú kúpu jednej vily na Parkovej ulici. Volent majstrovi vždy predostrel už vopred dohodnuté „nie veľmi čisté“ odchody. Zastával teóriu, že dariť sa im bude iba vtedy, keď budú pred všetkými obchodníkmi o krok vpred. Takto nadobudli nákladné auto, mohli si dovoliť slúžku a do jatky si zobrali aj učňa. Avšak aj keď mali veľa peňazí a Riečanky sa dostali medzi vyššiu palánsku spoločnosť, Riečan sa tomuto životnému štýlu nikdy nepodriadil. Po určitom čase sa Riečanovci odcudzili a stará Riečanka si viac začala všímať Volenta. Jednej noci, keď sa opitý Lančarič vracal domov, zaplietol sa do bitky zo žandármi. Riečanovci sa zľakli vyšetrovačiek, ale potom začali konať. So šikovným advokátom a z Riečankinou pomocou obišiel len z peňažnou pokutou. Na krátky čas sa Volent vzdal svojich špinavých obchodov a život sa na chvíľu vrátil do starých koľají. Po dlhom zvádzaní nakoniec Volent podľahol Riečanke a stal sa jej milencom. Dohodli sa, že mäsiarstvo budú viesť oni dvaja a muž zostane len pomocníkom. Keď Riečan zistil, že ho Eva podvádza začal žiť utiahnutím životom a vyhýbal sa Volentovi. Riečan to riešil tichým zúfalstvom, pasívne sa poddával blížiacej sa katastrofe. Až potom, keď stal náhodným svedkom vrcholne nemravných scén vo vlastnom dome, v ktorých sa nepatrične správala jeho žena i dcéra, rozhodol sa odísť domov na Horniaky. Do Palánku chcel priviesť svoju matku, aby vychovávala dcéru a brata, ktorý mal nahradiť Volenta. Po odchode na Horniaky mu príde list od Evy, v ktorom mu oznamuje, že sa na Dolniaky už nemá vracať a že je tam nežiadúci. Neskôr mu poslala balík s vecami a peniaze. O niekoľko dní odišiel do Hronca za kamarátom, kde znova nachádza stratený pokoj a dúfal, že sa mu časom ozve jeho dcéra Eva. Odvtedy o Palánku nič viac nepočul. Po pár mesiacoch ho vyhľadal Volent, ktorý mu ozrejmil situáciu, do ktorej sa dostal po jeho odchode. Riečanka si našla nového milenca a Volenta odsunula na druhú koľaj. Lančarič Riečana nahováral, aby sa vrátil do Palánku a narobil tam poriadky, ale on odmietol. Po roku sa Riečan dozvedá, že jeho dcéra sa z pomsty k matke vydala za Volenta a mali dve deti. Začalo znárodňovanie, prišli o vilu aj mäsiarstvo. Riečanka odišla s novým bohatým milencom do Čiech a nikto už o nej nepočul. Lančarič začal pracovať v štátnom mäsiarstve, v ktorom tiež robil špinavé obchody. Avšak teraz toľko šťastia nemal, prišli mu na to a dostal osem rokov väzenia. Eva musela odísť pracovať do Čiech na majer. Tam ju našiel otec, ktorý po nej pátral. Bola zanedbaná, bez zubou, vzal si ju k sebe spolu s deťmi a staral sa o ne.

    Jaroslava Blažková:

Predstaviteľka exilovej literatúry, žije v Ontáriu v Kanade, jej tvorba- väčšinou pre deti a mládež. Debutovala novelou- Nylonový mesiac: zobrazuje citový svet mladých ľudí, dej začína na cintoríne, počas pohrebu architekta Vdoviaka sa predstavujú hl. postavy, jeho podriadený Andrej a úradníčka Vanda. Andrej pozná ohnivú Vandu z videnia, ale odváži sa jej prihovoriť až na pohrebe. Po 1. stretnutí v kaviarni Andrej túži po spoločnej večeri v jej byte. Vanda súhlasí, Andrej však neyuší, že Vanda býva so sestrou Zošou. Andrej sa poberá domov, zabudne na expriateľku Drahu a čaká telefón. Ona mu zavolá a Andrej jej oznámi, že je zaľúbený do Vandy. Andrej býva s rodičmi, miesta ich stretnutí- parky... Kolega Andrejovi navrhne aby zobral Vandu na lyžovačku do Tatier, kde prežijú pekné chvíle lásky. Hoci je Andrej sympatický, pre Vandu nie je príťažlivý. Podľa nej smeruje k štandartnej nude. Túži po slobode, odpútať sa od konvencií, utieka sa do fantázie, preto ho nechce. Vanda nemá životný cieľ.

    Vincent Šikula:

pútavý a vnímavý rozprávač, prvé knihy vydal v roku 1964- Na koncertoch sa netlieska a Možno si postavím bungalow, pre deti: Pán horár má za klobúkom mydelničku, Prázdniny so strýcom Rafaelom.

Po dlhej odmlke vydal Šikula románovú trilógiu- Majstri, Muškát, Vilma: celá trilógia, no najmä prvá časť je z hľadiska tvorivej metódy a žánru, osnovaná na zámernej rozpornosti vážnej témy a spôsobe jej vyrozprávania. Trilógia je aj pokusom zobraziť takú závažnú problematiku, akou bola existencia Slovenského štátu 1939-45 a priebeh SNP inak, ako sa o to pokúšali starší autori.

22. ČLOVEK V ZÁPASE O NÁRODNÉ A SOCIÁLNE OSLOBODENIE, BOJ PROTI FAŠIZMU V SLOV. LITERATÚRE PO R. 1945 V TVORBE MINÁČA, JAŠÍKA A MŇAČKA.

Slovenská povojnová próza prechádzala zložitým vývojom a odrážala problémy doby. Zároveň zobrazovala probl. človeka hľadajúceho miesto v tomto zložitom svete. V rámci slovenskej povoj. Lit. diferencujeme 3 vývojové fázy:

1945-1948: Aktuálnou tematikou bola tematika SNP a formovania proti fašistického odboja. Patrí sem román Smrť chodí po horách (Mináč)
1948- 1945: Autori presadzovali metódy socialistického realizmu. Zanikali rozdiely medzi autormi, pretože tvorili 1 schemat. Formou (stalinizmus) Bola to industrial., budovateľská liter.
1954- 1964: Patrí sem Mináčova trilógia Generácia (Dlhý čas čakania, Živý a mŕtvy, Zvony zvonia na deň), Jašíkovo dielo Nám. sv. Alžbety, Mŕtvy nespievajú. Pribúdali aj časopisy- Revue svetovej liter., Romboid

    Vladimír Mináč:

Narodil sa v Klenovci. Po maturite na gymnáziu Tisovci študoval slovenčinu a nemčinu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. V jeseni roku 1944 sa zúčastnil na bojoch SNP, po jeho potlačení bol načas väzňom fašistického koncentračného tábora. Po oslobodení sa stal redaktorom denníka Bojovník, pracoval ako tajomník sekcie Zväzu československých spisovateľov, redaktor Kultúrneho života, scenárista Československého štátneho filmu. Bol šéfredaktorom Slovenských pohľadov. Zastával aj významne funkcie ako poslanec Národného zhromaždenia a člen legislatívnych komisii a výborov. K týmto funkciám mu pribudlo aj vedenie Matice slovenskej.

Vo svojich dielach sa zameriaval na SNP, tieto diela majú autobiografický charakter. Debutoval románom Smrť chodí po horách. Ďalšie romány: Včera a zajtra, Nikdy nie si sama. Vrchol jeho tvorby predstavuje trilógia Generácia. Zameriaval sa i na budovanie povojnovej spoločnosti v diele schématizmu a industrializ. Na rozhraní. Písal i historické eseje- Dúchanie do pahrieb, Tu žije národ.

Trilógia Generácia: (Dlhý čas čakania, Živý a mŕtvy, Zvony zvonia na deň) Zobrazuje osudy ľudí vo vojnovej SR, román je zaľudnený množstvom postáv a ich rôznych vzťahov.

Dlhý čas čakania- autor zobrazuje obraz vojny, fašizmu a ľudských osudov. Autor vykresľuje 3 skupiny postav s rozdielnym vzťahom k fašizmu.

I.      Tu zaradujeme ľudí, ktorí sa dištancujú od fašizmu a čakajú na zmenu: kapitan Labuda, Marek Uhrín, Oľga Ferkodičová
II.      Do tejto skupiny patria ľudia, ktorí sú rôznym spôsobom spriahnutí s fašizmom. Buď z vlastného presvedčenia alebo z apolitiky alebo z túžby po dobrodružstve alebo iba z psiny- ing. arch. Valér Ferkodič
III.      Tu patria ľudia, ktorí sa aktívne zapájajú do boja proti fašizmu- Janko Krapp, komisár Bende

Dielo sa konči vypuknutím SNP.

Živý a mŕtvy- Tematikou je SNP. V SNP išlo o otázku života a smrti- autor sa snaží o vystihnutie hraničnej životnej situácie. V 1. časti celá spoločnosť iba vyčkávala. V 2. časti sa spoločnosť dostáva do pohybu a strháva so sebou všetkých ľudí. Každý sa musí rozhodnúť s kým a proti komu pôjde- koniec pretvárky. Väčšina postáv sa zasadzuje do povstania, mnohí sa tam cítia najlepšie- Labuda je vo svojom živle, pretože boj sa stáva zmyslom jeho života a oddáva sa mu celou svojou bytosťou. Je to práve on, ktorý je na začiatku sebaistý, ale po zraneniach a vyradení boja sa cíti zbytočný. Po skončení vojny stráca zmysel života. Marek Uhrín je jeho protikladom. Je to človek zmýšľajúci racionálne, všetko analyzuje- filozof. Keď sa dostáva medzi vojakov prejaví sa u neho zmysel pre zodpovednosť, prispôsobí sa. Prekonáva sám seba, má perspektívu, na rozdiel od kpt. je vývinovou postavou. Predstaviteľov komunistov reprezentujú: Janko Kropp a komisár Bende. Síce sa myšlienkovo odlišovali, ale bojovali za spoločnú vec, ideu.

Hoci autorovým zámerom bolo hlavne zobraziť typy postáv, ktorými chcel kritizovať situáciu, ktorí bojovali proti fašizmu, ale aj prívržencov fašizmu. Pri opise postáv používa iróniu a satiru, ale vystupňovanú do sarkazmu. Napr. pri opise scén, v ktorých fašidňsti mučili zajatcov a zversky zneuctili Hanku Kroppovú. Marek už opúšťa polohu irónie a prechádza ku krutej tragickosti. Tieto scény najväčšmi prezrádzajú expresionistický podklad románu, autorov odpor. Snežil sa neľudskosťou odsúdiť fašizmus.

    Rudolf Jašík:

Jeho prozaická tvorba sa viaže k vojne a SNP. Odpor voči fašizmu zachytil v románe Námestie sv. Alžbety. V románe Na brehu priezračnej rieky a novele Čierne a biele kruhy zobrazil baladické príbehy prostých slovenských ľudí na Kysuciach.

Námestie sv. Alžbety: protivojnové dielo podobne ako novela od Rolanda- Peter a Lucia, román od Očenáša- Romeo a Júlia a tma; odsudzuje vojnu na pozadí ľúbostného príbehu 2 mladých ľudí- Igora Hamara a jeho židovského dievčaťa Evy Weimanovej, ktorý sa končí tragicky. Autor si z histórie 2. sv. vojny vyberá otázku židovskú a jej riešenie vo vojnovej Slovenskej republike. Načítava príčiny vzniku a rozšírenia fašizmu v slovenskom prostredí. Na osudoch ľudí mesta Nitry zachytáva príchod nemeckých vojakov a aktivity HSĽS (Hlinkovej gardy) a prijatie zákonov, ktoré robili zo židovského obyvateľstva ľudí odlišujúcich sa žltou hviezdou. Zachytáva 1.vraždy pri transporte Židov, ponemčovanie obyvateľstva, zhabanie majetku, vraždy židov zo strachu pred výčitkami svedomia, ale zo zištných dôvodov. Zachytáva všetky vrstvy- najbohatší židovskí obchodníci, drobní žid. a nežid. Živnostníci, remeselníci, prostitútky, zlodeji- ľudí, ktorí sú schopní za malý peniaz zradiť a udávať nevinných ľudí. Všíma si reakcie Židov, krotí sa ocitli v životne nebezpečnej situácií. Napr. bohatí Helderovci, ktorí si chceli podplatiť úradníkov, aby ich previezli cez hranice, aby si zachránili kožu a svoj majetok. To sa im však nepodarilo, zabijú ich. Zachytáva reakcie aj múdreho Žida Maxiho, ktorý vie čo znamená Hitler pre celú Európu, ako jediný sa vysmieva židom, ktorí sa zásobili uhlím na 2 roky. Autor reaguje na absurdnosť doby cez otázky malého chlapčeka- žida Roberta Weimana, ktorý sa pýta, či aj židov pustia do cirkusu. Autor si všíma rôzne postoje z radov funkcionárov HSĽS- funkcionára Hosa, ktorý sa nestotožňuje s názorom, ktoré hlása HSĽS a napokon spácha samovraždu. Ďalší je holič Flórik, ktorý v novej dobe využije situáciu, zavesí živnosť na klinec a ide do HSĽS. Ďalej je tu zlodejík Žltý Dodo, ktorý udáva Židov. Dielo nesie názov podľa námestia, na ktorom je kostol sv. Alžbety, kde sa 2 mladí ľudia stretávajú. Celým dielom sa nesie biblická tematika- milenec s tvárou satana, posledná večera.. Autor lásku zbožňuje- symbolika lásky- láska je nesmrteľná.

Dejová línia: takmer celá časť románu je koncentrovaná na námestie sv. Alžbety. Sem prichádza krutý čas s vojenskými zákonmi. Ako 1. zákon je značkovanie židov žltou davidovou hviezdou. Igor, ktorý má rád svoje dievča jej zakáže nosiť hviezdu a roztrhá ju. Ona však znáša svoj osud. Maxi prekonáva strach z budúcnosti vnútornou revoltou a čiernym humorom. Začne chodiť do parku napriek zákazu vstupu židov do parku. Samko Vajmar- Evin otec ťažko prekonáva toto obdobie a kruté zaobchádzanie. Stratí zmysel života a psychicky sa zrúti. Nie sú to len Nemci čo rozsievajú nenávisť medzi ľuďmi ale aj Slováci z námestia sv. Alžbety, z HSĽS- Žltý Dodo za 100 udáva židov. Nezáležalo mu na svojej cti ale na peniazoch. Holič Flórik, ktorý keď zistil, že začne prenasledovanie židov, hneď vyvesil pred svoj saló tabuľku s nápisom „Židov neholím ani nestrihám.“ Igor začne mať obavu o Evu. Zistil, že židia, ktorí sú pokrstení budú oslobodení. To je možné len za 10tis., ktoré by dal farárovi. Tie však nemá a pomáha mu Maxim, ktorý predá koňa a zoženie peniaze. Farár sa však tiež bojí rizika. V poslednej chvíli sľúbi Eve pomoc sused Marguš, ktorý ju chce schovať v horách na stred. Slovensku, ale jej útek zmarili Nemci. Deň pred odchodom urobili v meste záťah- masové prehliadky židov. Vyberali si svoje obete, medzi kt. sa dostala aj Eva. Nem. predstavitelia HSĽS viedli židov do vlaku so zadrôtovanými oknami, ale Eva s týmto transportom neodíde, lebo ju zastrelia. Nem. veliteľ priláka na maškrty dieťa, ktoré po návrate k matke zastrelí. Eva uteká k dieťaťu s prestrelenou hlavou a zastrelia ju. Jej otec sa s týmto nechce zmieriť, bojí sa o svojho synčeka, preto spolu s manželkou a synom Oliverom zjedia otrávenú večeru. Flórik mal previesť Helderovcov, ale oklamal ich a zabil. Igor počká na Flórika a zabije ho. Igor zostáva sám. Chce spáchať samovraždu, ale zachráni ho sused Marguš. Postava Evy v závere stráca ľudské city a mení sa na symbol lásky.

     Ladislav Mňačko:

Ladislav Mňačko sa narodil 29.1.1919 vo Vlašských Kloboukoch- zomrel 24.2.1994 v Bratislave. Bol uznávaný publicista, prozaik, básnik a dramatik. Vytvoril si vlastný kritický postoj k nezákonnostiam stalinskej minulosti a stal sa kritikom dobových spoločenských deformácií. V roku 1967 na protest proti antiizraelskej kampani čs. vlády emigroval do Izraela a bol zbavený čs. občianstva, o rok neskôr sa vrátil a aktívne zapojil do tzv. procesu. Po okupácii ČSSR vojskami Varšavskej zmluvy odišiel do emigrácie v Rakúsku. V čase normalizácie bol zbavený členstva v zväze slovenských spisovateľov, jeho diela boli vypustené z učebníc a zakázané. V zahraničí naďalej pokračoval v spisovateľskej práci, publikoval prevažne v nemčine. Do slovenského literárneho života sa vrátil po novembri roku 1989. Tvorba: romány- Smrť sa volá Engelchen, Ako chutí moc, Súdruh Münchhausen; eseje- Agresori, Siedma noc a reportáže- Kde končia prašné cesty, Oneskorané report.

Smrť sa volá Engelchen: Vojnnový román s retrospektívnym pohľadom na protifašistický odboj v partizánskej skupine, konkrétne na moravskoslov. pomedzí. Román má autobiografické črty, lebo autor tiež bojoval v partizánskej skupine a bol ranený 5.5.1945 ako jeho hlavný hrdina Voloďa. Autor si z historic. otaz. všíma najmä prechod frontu z východu na západ, oslobodenie, pražské májové povstanie, sabotážne akcie ale aj snahy partizánov znemožniť Nemcom prístuo caz hraničné priesmyky.

Autor opisuje osud židovských obyvateľov cez postavu židovky Marty,ktorej je blízka ale i vzdialená rodina deportovaná, brat emigroval do Ameriky a ona zostáva sama. Preto sa zapojila do protifašistického odboja na najťažšom úseku, stala sa vyzvedačkou nemcov a získala informácie pre partizánsky štáb. Okolie Martu považovalo za prostitútku pre Nemcov, ľudia ňou pohŕdali, musela si veľa vytrpieť, ale najmä po vojne, pretože nemohla všetkým vysvetliť jej spôsob života. Nedokázala zniesť ťažkú situáciu a spáchala samovraždu. Autor zachytáva aj prítomnosť sovietskych veliteľov, ktorí organizovali partizánske skupiny, jedným z najvýznamnejších bol Nikolaj, ktorý bol veľmi racionálne zmýšľajúci a rozvážny. Mal autoritu a najpočetnejšiu partizánsku skupinu. Nikolej si však pri neopatrnom zaobchádzaní so zbraňou ustrelí nohy a prirodzenie a tak sa nakoniec v bolesti zastrelí. Za nového veliteľa zvolia Griška. Z nemeckých postáv si autor vyberá nemca slováka Kubisa, otca partizána Fréda. Po príchode nemeckej armády sa Kubis hlási k Nemcom, okolie ho nenávidí. Kubis zapria svojho syna, tvrdí že zomrel na západnom fronte. Po zrade 2 partizánov Kubisa dobijú a povesia ako výstrahu do Bať. závodov.

Základným znakom kompozície je retrospektíva- prítomnosť: liečenie Voloďu v nemocnici, sa prelína s minulosťou: spomína na čas strávený v partizánskej skupine. Hlavná dejová línia je situovaná na posledný čas vojny a oslobodenie. Voloďa je pri posledných pouličných výstreloch ranený a lieči si v nemocnici poranenú chrbticua nereagujúce končatiny. Je neposlušný pacient. Keď mu dr. Brázda skúša citlivosť končatín, Voloďa je skeptický a ironický. Stará sa o neho zdravotná sestra Eliška, ktorej Voloďa je 1. pacient v oslobodenej vlasti. Dochádza medzi nimi k bližšiemu vzťahu. Voloďovi sa prilepší a túži prežiť s Eliškou viac chvíľ. Za Voloďou prichádza partizánka Marta a oznamuje mu, že údajne odchádza do Ameriky, Kanady. Voloďova láska k Eliške a jeho odchod z nemocnice v snahe nájsť gen. Engelchena, ktorý vypálil dedinu Ploštinu, je prerušený retrospektívou na obdobie vojny v partiz. sk. Partizáni prijali medzi seba 2 nových, ktorí zradili a priviezli nemcov do Ploštiny. Nič netušiaci partizáni opustili Ploštinu, kt. obyv. poskytovali im stravu, prístrešie, odev... a v zápätí prich. nem. komando a dá za živa upáliť 27 chlapcov z dediny. Partizáni cítia nepriamu zodpovednosť za to čo urobili, najmä Voloďa má pocit viny. Ktorý ho neustále prenasleduje. Má stále pred očami dedinu a zhorené telá a preto mus´nájsť gen. Engelchena aby sa pomstil.

23. SLOVENSKÁ POÉZIA PO R. 1945 AKO METAFORA ĽUDSKÝCH OSUDOV A ŽIVOTA ČLOVEKA (KOSTRA, HOROV, RÚFUS, VÁLEK)

1945-1948- najzložitejšie obdobie v dejinách literatúry- týka sa to poézie, prozy a drámy. Celá slovenská literátúra sa doslova ocitla v troskách. Viacerí autori boli väznení, iný žili v ústraní, boli zastrašení alebo emigrovali. Čo sa týka autorov medzivojnovej poézie- Beniaka, Lukáča, Smreka: 1. z nich bol väznený a odsúdení a ďalší sa museli nachvíľu odmlčať, pretože sa nedokázali vzdať svojej duchovnej orientácie. Podobný osud stihol aj Laca Novomeskáho.

Ján Kostra:

Autorovu počiatočnú básnickú tvorbu inšpirovali poetizmus (Nezval, Seifert, Wolker) a v 20. storočí autori Novomeský a Smrek. Výber z básní vyšiel pod názvom Posledné a prvé. Autor postupne od pôvodnej poézie (črty poetizmu a symbolizmu) prechádza k motívom detstva a dospievania, vyjadril lásku k matke a domovine. K jeho prvým zbierkam patria Hviezda a Moje rodná- nesie znaky rodného kraja. Motív domova je u Kostru pokračovaním medzivojnovej poézie a podobne ako Lukáč dáva do protikladu kontrast domov- svet, dedina- mesto. V obd. 2. sv. vojny píše básnické zbierky: Ozubený čas, Puknutá váza, Ave Eva, Presila smútku, Všetko je dobré tak. Kostra bol aj prekladateľom z franc.- Bodlaire- Kvety zla a z nemeckej- Geothe.

Presila smútku: prvá povojnová zbierka, autor sa však vrátil k 2. sv. vojne- hrôzy vojny. Autor sa uzatvára do seba. Donútila ho presila smútku zo sveta, z ktorého prichádza gigantizmus smrti. Nedokáže sa zmieriť s tým, čo dokáže urobiť človek a pýta sa: „Čo sa to deje s nami planéta?“- báseň Planéta Zem. Márne chce uniknúť smútku, nedarí sa mu to- báseň Už smútok preteká. Autor uvažuje nad tým kde by našiel svoj druhý domov lebo tu pre neho miesta niet. Zvažuje či by sa nemal presťahovať na inú planétu, hviezdu, alebo by si nemal vziať na seba inú podobu len nie ľudskú, pretože o človeku má tú najhoršiu predtavu. Priraďuje mu tie najhoršie prívlastky: „Zvrhlí je tento svet, človek dokáže zožrať človeka, človek je horší ako zviera.“ Autor jediné východisko nachádza v poézií. Len báseň je schopná dať mu radosť, vitalitu, rodosť zo života.

Ave Eva: táto básnická zbierka je vrcholom básnikovej tvorby, je to lyrické vyznanie básnika k žene, oslava ženstva ako životodárneho princípu. Zmyselný, erotický lyrizmus skladby sa prelína do básnickej reflexie. Žena je symbolom lásky, prúdom života. Predstava ženy sa mení na mítus ženstva ako podnet pre život. V básni dojíma nielen erotika, ale morálny vzťah k žene, spolucítenie s osudom ženy uprostred hrôz vojny, kedy sa stráca pôvodné poslanie ženy milovať muža a rodiť deti. Skladba vyznieva optimisticky, že sa žene vráti pôvedné poslanie. Táto báseň spolu so Smrekovou- Básnik a žena patrí medzi vrcholné skosty úcty k žene slovenskej lyriky.

Autor sa po 1948 odmlčal (bol ovlyvnený soc. real.). Neskôr znova vstupuje do literatúry zbierkami: Šípky a slnečnice, Báseň, Dielo tvoje a posledné zbierky: Len raz, Každý deň.

Každý deň: Čo je ideou básne Každý deň? Hlavnou myšlienkou je, že človek nemôže existovať sám. Existuje praveká pravda, že človek je tvor spoločenský a nie samotársky. Kostra však presne stanovuje atribúty človeka, ktorého máme stretať každý deň. Máme stretať človeka:

a) obráteného tvarou do dialky (má predstavovať optimistu majúceho svoj cieľ)
b) nie strachoputa (nemá sa báť nepoznaného)
c) človeka, ktorý chce spoznávať nové svety (tým chce povedať, že máme stretať človeka pokrokového a nie spätkujúceho). Na to, aby dosiahol potrebný efekt využil animáciu (racy s ypsilonom sú zvieratá a raci s iotou sú ľudia)
d) každý deň stretnúť jednoduchého človeka, ktorý sa nevzdá, padne, ale zdvihne sa a ide ďalej.

Každý deň stretnúť človeka,
ktorý bremä vláči,
klesá,
a z prachu vzletí.

e) stretať človeka, ktorý s tebou súcití a žije s tvojimi problémami:

Stretať človeka,
ktorého srdce v tebe bije.

Básnik používa na zdôraznenie každej hlavnej myšlienky refrén:

Každý deň stretnúť človeka,
človeka stretnúť každodenne.

Pavol Horov:

Generačný autor s Kostrom, narodil sa na Zemplíne- v Bánovciach nad Ondavou. Debutoval básnickou zbierkou Zradné vody spodné- skladá sa z 2 častí: Mimózá- objavuje sa tu prírodná intímna lyrika; Na sklonku- prejavuje sa tu autorov postoj k aktuálnym spoločenským otázkam.

Nioba matka naša : inšpiroval ho antický motív v ktorom matka Nioba žiali nad mŕtvymi synmi. Matka má viac významov (láska, domov, krajina), Je to reagovanie na sociálne otázky a skončenú vojnu, básnik sa tu dovoláva mieru a hovorí že zbrane by sme mali spoznávať len v múzeách a skončená vojna vyvoláva u neho strašnú spomienku ktorá mu zostal z detstva. Je to spomienka na otca ktorý padol v období prvej svetovej vojny. Vyjadruje to slovnými spojeniami „padol za cisára“. Spomína na utrpenie matky ktorá sa bála tmy a tmou bola vojna. Nachádzame tu baladizmus a tragizmus. Nápisy na hroboch: opísal tu detské zážitky, stratu otca, motív olova, tmy a akýchsi nevypovedaných slov ktoré sú symbolom utrpenia. Základnou myšl. Celej skladby je nešťastie a hrôza.

Návraty: Samotný názov predznačuje myšlienky tejto zbierky ktorú môžeme rozdeliť na dva okruhy prvým je autobiografia samotného autora a druhou je láska k Zemplínu.

Socialistická diela: Moje popoludnie, Slnce nad nami, Vysoké letné nebe: v týchto zbierkach básnik vyjadril postoj k dobe stotožnil sa s budovateľským úsilím, sú to zbierky poznačené schematizmom. Koráby z Janova: sú to jeho dojmy z talianska.

Lacovi Novomeskému venoval- Ponorná rieka.

Okrem vlastnej literárnej tvorby venoval sa aj prekladateľskej tvorbe- bulharskej, ruskej a poľskej lit.

·         Kultúrno- politická situácia na Slovensku v 50. a 60. rokoch nebola priaznivá pre rozvoj poézie. Presadzovala sa socialistic. Realistická a marxistická ideológia. Vdôsledku tejto situácie mnohí autori emigrovali.

·         V 50. rokoch sa publikovali rôzne zbierky ovplyvnené komunistickou ideológiou. Určitú zmenu priniesla aj básnická zbierka M. Rúfusa- Až dozrieme a Váleka- Dotyky. Hoci títo autori tvorili v rovnakom období líšili sa svojim básnickým naturelom: Rúfus bol ovpyvnený ľudskou slovesnosťou, Válkova metafora odrážala dobu. Mali však aj spoločný znak odmietli oslavovať socialistickú cestu a kolektivizáciu.

·         V 58. roku vstupovala do liter. skupina autorov- „Trnaská skupina.“ Odmietala konvenčnosť, tradicionalizmus. Patrí sem Ján Stacho, Ján Ondruš, Ján Šimovič, Jozef Michalkovič, Ľubomír Feldek.

·         V 60. r. vstupovala do literatúry skupina autorov: „Osamelí bežci“ Snažili sa vytvoriť originálnu poéziu. Odmietali zasahovanie politiky do literatúry. Patria sem: Peter Repka, Ivan Laučík, Ivan Štrpka.

·         V r. 61-65 nastáva politické uvoľnenie, uvoľnenie sit. aj v literatúre- rozvoj umenia. Do literatúry vstupujú Mikuláš Kováč, Ján Buzázsy, Kamil Peteraj, Štefan Moravčík, Štefan Strážay, Lýdia Vadkerti- Gavorníková.

·         V r. 68 po obsadení ČSR vojskami Varšavskej zmluvy, prichádza komunistická ideológia, ktorá mala vplyv na literatúru. Mnohí autori boli zakázaní (Osamelí bežci).

Miroslav Válek:

Patril do skupiny konkrétistov- do Trnavskej skupiny. Bol generačným druhom Rúfusa a r. 1969-88 bol ministorom kultúry v slovenskej vláde a zároveň bol členom KSS. Miroslav Válek vo svojom živote pôsobil ako básnik, autor pre deti, publicista a prekladateľ, ale aj ako osobnosť, ktorá výrazne zasiahla do povojnovej politiky a vôbec kultúry slovenského národa.

Debutoval básnickou zb. Dotyky, ktorá vyvolala určitý rozruch pretože autor, podobne ako Rúfus odmietol čierno- biele videnie realityaké predpisoval schématizmu. Centrom pozornosti sa stáva človek so svojimi intímnymi citmi a problémami. Lyrický hrdina prežíva sklamanie a smútok- melancholická poézia. Ľúbostné verše nevyjadrujú radosť z prežívaného citu, ale naopak smútok z jeho nenaplnenia. Vzťah medzi mužom a ženou je naplnený napätím, z čoho pramení odsudzenie a rozchod.

Zbierka Príťažlivosť- autor spája individuálny osud človeka s mnohosťou civilizácie.

    báseň Domov sú ruky, na ktorých smieš plakať: autor odsudzuje zverstvá 2.sv. vojny cez tragédiu jednoho dievčaťa, ktoré bolo odvlečené do koncentračného táboru, kde zomiera.

Zbierka Z vody- autor sa vrátil k intímnej tematike, obsahuje ľúbostné verše, z ktorých pramení nie len radosť, ale aj smútok.

Zbierka Milovanie v husej koži, Nepokoj-

      báseň Zabíjanie králikov: autor už v samotnej zbierke Nepokoj ukazuje nepokoj ukrytý v hĺbke, vo vnútri človeka alebo nesúhlas so spoločenskou dobou. Autor si vybral na zobrazenie človeka bezbranného zajačika. Králik je symbolom obyčajného pokojného človeka, ktorý poslúcha príkazy. Taký je náš svet. Delí sa na figúry a figúrky. Králik- človek je iba figúrka. Za symbolom králika sa ukrývajú osudy ľudí, hrôzy vojny. Úvod básne je situovaný až do melancholického nedeľného rána, kedy všade vládne pokoj a ticho. Tento moment kontrastuje s momentom nevinnej smrti, ktorá je nevyhnutná. Nedeľa a pre ňu príznačný pokoj navodzuje atmosféru ticha pred búrkou. Autor zvíraznil brutálnosť a nezmyselnosť vojny. Využíva motív ruky. Ruku kladie do 2 pozícií: na 1 strane ruka, ktorá dokáže pohladiť, utíšiť, ruka ako nástroj zmierenia; na 2. strane ako nástroj prinášajúci utrpenie. Veršami „viedens. modrý, strakáč...“ symbolizuje človeka a symbolizuje, ktoré národy boli poznačené vojnou. Básnik chce odvrátiť zlo, ktoré číha na ľudí. V záverečných veršok akoby reagoval na históriu celého ľudstva. Na 1. pohľad sa zdá, že opisuje každý deň v týždni, ale zároveň vysvetľuje čo ľudstvo dosiahlo za svoj život. No predovšetkým cez básnický prívlastok „modré oči“ symbolizuje mie, zobrazuje podstatu človeka, jeho existenciu. Oči sú symbolom okolitého sveta. Autor chcel vyjadriť svoj nesúhlas s vojnou, nezmyselné vraždenie a brutalitu.

Milan Rúfus:

má bohatú tvorbu, ktorá bola preložená do mnohých jazykov.

Debutoval zbierkou Až dozrieme, ktorá obsahuje rôzne motívy: rodičia, rodný kraj, 2.sv. vojna, aktuálne spoloč. podmienky. Optimizmus predošlej generácie vystriedal smútkom a tragizmom, ktoré vznikli z obavy o budúcnosť človeka vo svete plnom násilia a krutosti. Prehĺbil pohľad na človeka v celom jeho tragickom rozmere. Zobrazuje motív domova, detstva a lásky. Až dozrieme, to si uvedomíme až vtedy, keď dozrieme. Potom pochopíme zmysel aj tých predtým nepodstatných vecí. Dozrieť znamená pochopiť.

Zbierka Chlapec maľuje dúhu: autor hovorí o najdôležitejšom a najpodstatnejšom- o zrode človeka, o smrti, o potrebe lásky o dare života.

Autor sa predstavil ako tichý človek, ale u Rúfusa byť tichým neznamená byť pasívnym- zmiereným so svojim osudom, ale naopak autor vyzýva ľudí aby sa prebudili zo spánku a bijovali za to čo bude v budúcnosti patriť ich deťom. Rúfus začal tvoriť ako 17 roč. po skončení 2. sv. vojny, ale hrôzy vojny sa mu nestihli premiestniť do jeho tvorby. No dokázal sa vcítiť do utrpenie života ľudí, ktorí vo vojne stratili to najvzácnejšie čo mali- deti.

Zbierky Zvony, Hudba tvarov (zb. spojená s umelcom Ľudovítom Fullom- autor analyzuje podstatu krásy), Stôl chudobných, Kniha rozprávok (ovplyvnená ľudovou slovesnosťou). Pre deti a mládež: Modlidbičky, Lupienky; preklady z nórskej literatúry.

    báseň Materstvo: (zb. Až dozrieme) V úvode autor využíva určitú paralelu: tak ako roľník sa celý rok stará o svoje semiačko zaadené hlboko v zemi, opatruje ho a chráni, aby na konci života zožal svoju úrodu, tak plodom našeho života sú deti. No od zrelého klasu je ešte dlhá cesta k dobre vypečenému chlebíku. Podobne je to s deťmi- narodením sa začína dlhá cesta k dobre vychovanému človeku. Básnik reaguje na ženinu bolesť- „zrod človeka je vykúpený bolesťou“ a s bolesťou a fanfárami plaču prichádza nový život. Autor vyjadruje čím je dieťa pre matku- všetkým. Matka a dieťa tvoria symbiózu- splynutie duši matky a dieťaťa- matka prežíva jeho bolesť, žiaľ, smútok, sklamanie, šťastie. Je tu silná citová spätosť, kontakt, ktorý je užší s matkou ako s otcom. Autor používa oslovenie z biblie-„Mária matka spasiteľova“, ktorá je symbolom všetkého utrpenia, ale aj odpúšťania.

    báseň Modlidba za Slovensko: od začiatku autor prirovnáva Slovensko k hniezdu. Hniezdo je symbolom domova, rodičov, domovom rodín- ľudí, ktorí sú si blízky a majú sa radi. Autor považuje za najväčšiu hodnotu Slov. „deti Slovenska“- otcov, mamy, všetkých žijúcich- deti. Autor vyzýva aby sme sa radovali, že máme zem samým bohom darovanú. Chce v nás vzbudiť spoluzodpovednosť za spoločnosť. V 3. časti autor naznačuje, že Boh dal Zem Slovákom už skôr a my ho teraz máme zveľaďovať pre ďalšiu generáciu. Prosí Boha aby vzhliadol k Slovensku, hoci je malé, ale autor tvrdí, že nezáleží na veľkosti hraníc, ale na veľkosti ľudskej humanity.

    báseň Rozjímanie o detskom smútku: (zb. Nové modlidbičky) Je ukážkou autorovej veľkej lásky k deťom. Prirovnána deti k anjelom ich čistotou a nevinnosťou. Ich život nie je vždy šťastný a bezstarostný. Duša dieťaťa sa môže cítiť osamelá. Deti majú tiež svoje problémy a sny a dospelý ich nechápu. Deti majú svoj vlastný svet, ktorý chráni „záštita Ježišova“, ktorá na deti nenechá dopustiť. Vie, že detská duša je krehká a zraniteľná. Stotožňuje sa s myšlienkou Ježiša Krista.

24. ŠPECIFICKÉ ČRTY SVETOVEJ A SLOVENSKEJ DRAMATICKEJ TVORBY PO R. 1945 (BRECHT, MILLER, DÜRRENMATT, KARVAŠ, KRÁLIK, BUKOVČAN)

·         Dramatická tvorba po r. 1945 bola v slovenskom divadelníctve veľmi významná a nadvezovala na slovenskú madzivojnovú drámu. Dominovali tu existenciálne črty- hrdina sa musí rozhodnúť medzi životom a smrťou, medzi túžbou a povinnosťou, medzi násilím a humanizmom.
·         V 50. r. sa hrávali veselohry a komédie. Mnohým hrám chýbalo umelecké stvárnenie, pretože boli tvorené podľa šablóny schématizmu.
·         Obdobie 60.r. je obdobím kritiky kultu osobnosti. Nastáva čiastočné uvoľnenie. Vzniká množstvo diel, ktoré súvisia s uvoľnenejšou politickou situáciou. Autori si uvedomujú, že sa smú vzdať svojej individuality. Tvoria podľa vlastnej fantázie.
·         V 70.r. nastupuje znova teror- obdobie normalizácie, kultu osobnosti. Mnoho autorov sa prestalo publikovať.
·         V 80.r. vstupuje do popredia satira- Ľubomír Feldek, Stanislav Štepka, začínajú sa rozvíjať avandgardné divadlá.
·         V súč. sa kladie dôraz na autorov, ktorí boli zakázaní- P. Karvaš, I. Bukovčan, Leopold Lahola

Štefan Králik:

Jeho tvorba bola spočiatku ovplyvnená dedinským prostredím, všíma si prostredie dedinského človeka- „ľudový dramatik“. Jeho hry sa hrávali počas vojny v ochotníckych divadlácha po 2.sv. vojne i v profesionálnych divadlách (SND, Divadlo Jonáša Záborského v Prešove).

Mozoľovci- jeho 1. hra, autor nadviazal na realistickú tradíciu Tajovského.

Posledná prekážka- hra nesie v sebe existenciálne črty, hrdina sa musí rozhodnúť medzi túžbou a povinnosťou. Centrom pozornosti je chirurg Jurg Lórenc, ktorý sa snaží nájsť východisko z manžels. uzavretého z vypočítavosti v láske k svojej kolegini Helene, ktorá mu lásku opätuje, ale iba do chvíle, kým sa neobjaví Helenina bývalá láska- chorý Michal, ktorého Helena ošetrovala počas vojny. Helena začína Lorenca odmietať. Michalovi hrozí smrť a zachrániť ho môže iba chirirg Lorenc. Loranc stojí pred dilemou- buď operovať Michala a stratiť Helenu, alebo sa podriadiť svijej túžbe. Zvíťazí v ňom lekáarska etika, hoci jeho utrpenie stále vzrastá. Lorencova žena, ktorá trpí, lebo si uvedomuje, že si ju zobral s vypočítavosti, chce odísť, hoci jej Lorenc sľúbi, že ich manželstvo bude už šťastné. Celá hra je hlbokou úvahou o zmysle života.

Ďalšia hry- Hra bez lásky, Hra o slobode, Buky podpolianske, Margaret zo zámku, Svätá Barbora (dej je situovaný do banníckeho prodtredia Handlovej)

Peter Karvaš:

Počas SNP pôsobí v Slobodnom vysielači v BB. Do r.1974 pôsobí ako docent na VŠMU. R.1968 privítal obrodný proces, pretože bol postihnutý tým, že jeho diela boli zakázané v našich divadlách.

Debutoval súborom poviedok- S nami a proti nám (SNP). Rôzne neduhy spoločnosti spracoval v poviedkach: Maľovať čerta na stenu, Čertovo kopítko, Čert nespí. Debutoval 1. hrou Meteor, Bašta, Polnočná omša (vojnová tematika). Ďalší cyklus hier tvorili hry, ktoré nevyhovovali vtedajšej ideológií. Sú to: Absolútny zákaz, Antigona a tí druhí, Jazva, Veľká parochňa.

Absolútny zákaz: išlo o absurdný zákaz dívať sa z okna, čo je samozrejme obrazne povedané- zákaz povedať to, čo si myslíme. Autor sa zamýšľa nad absurdnými procesmi ľudí. Popreli pravdu, podľahli násiliu a stratili vlastnú tvár (nemohli povedať to čo si myslia).

Polnočná omša: dej sa odohráva na vianoce r. 1944 v istom menšom mestečku. Na štedrý deň tu vyčínajú fašisti a veľmi im pomáhajú členovia Hlinkovej gardy. Veliteľ HG Marián Kubiš strieľa na malé utekajúce dievčatko a v onej strele mu zabráni jeho zajatý partizán, v ktorom Marián spoznáva brata Ďurka. Popravy sú zastavené a Ďurkovi sa podarí újsť. Nemecký veliteľ mesta major Brecker zúri, pretože chce čo najskôr nájsť a chytiť strateného partizána. Zatiaľ však netuší, že partizán patrí ku Kubišovcom, u ktorých je major Brecker častým návševníkom. Major Brecker vie, že Kubišovci majú ešte 1 syna, ale povedali mu, že údajne študuje na Filoz. fakulte v BA. Kubišovci majú ešte 1 dcéru Angelu, ktorej major dvorí a ona k nemu tiež nie je ľahostajná, koketuje. Ďurko je ranený a nachádza útočisko doma. Rodičia ho ukryjú na povale, Angela mu chce pomôcť, ide po lekára, ktorý sa však bojí istého rizika. Napokon sa jej podarí priviesť zdravotnú sestru Katku a starého lekára, ktorí Ďurka ošetrujú. V takomto napätí sa u Kubišovcov pripravuje štedrovečerná večera, na ktorú je pozvaný aj major Brecker. Keď brat Marián zistí prítomnosť partizána Ďurka v dome, trvá na tom aby okamžite dom opustil. Inak rodinu udá. Matka v záchvate strachu uteká za farárom aby Ďurka skryl v kostole, ale ten sa tiež bojí rizika. Vo chvíli, keď ťažko raneného Ďurka ošetrujú sestra a lekár, Kubišovci si s majorom, ktorý nič netuší pripíjajú na sviatky pokoja a mieru. Rozcítený Nemec spomína na svoju rodinu, hrá na klavíri a v tom vtrhnú nemecký vojaci, torý uskutočňujú domové prehliadky. Neprekáža im ani prítomnosť majora Breckera. Major v poslednej chvíli, keď sa už vojaci blížia k povale, zasiahne a Kubišovci si vydýchnu. Major Becker sa snaží dotlačiť farára, aby vyzval veriacich na polnočnej omši k tomu, aby im vydali partizána. Farár nesúhlasí, ale napokon pod nátlakom prezradí Ďurkov úkryt. Kubišovci sa chystajú na polnočnú omšu. Doma zostáva iba Angela, ktorá sa stará o Ďurka. Vojaci spolu s majorom Breckerom si prichádzajú po partizána, ktorí sa snaží ujsť, ale tentoraz bezúspešne. Po polnočnej omši čaká Kubišovcov konfrontácia. Rodičia zaprú svojho syna Ďurka, aby zachránili rodinu pred zastrelením.

Ivan Bukovčan:

Počas štúdia na Právnickej fakulte písal filmové recenzie, bol redaktorom a dramaturgom československého štátneho filmu. Debutoval ľudovou veselohrou Surové drevo; historická hra Diablova nevesta je príbeh o upálení poslednej bosorky. Autor sa na určitý čas odmlčal a potom píše hru Pštrosí večierok: ide o stretnutie maturantov po 25 rokoch, ktorí konfrontujú svoje mladistvé ambície s realitou. Zároveň je tu zachytený vzťah k bývalému triednemu profesorovi, ktorý bol nespravodlivo obvinený a odsúdený. Mnohí zo študentov profesora zapreli a správali sa podľa hesla „Čo ťa nepáli, to nezhasne.“

Tému SNP spracoval v hrách: Kým kohút nezaspieva, Zažeň vlka, Prvý deň karnevalu,

Luigiho srdce alebo poprava tupým mečom: autor odsudzuje mentalitu a morálku konzumnej spoločnosti. Centrom pozornosti je Luigi Lombardy- americký gangster talianskeho pôvodu, 2- násobný vrah, ktorý je odsúdený na trest smrti v elektrickom kresle. Má šikovného advokáta Bennyho, ktorý potrebuje získať čas aby zachránil svojho klienta. Advokát ponúkne Luigiho srdce nemocnici Santa Monica a keďže srdce má byť určené na transplantáciu, nemôže byť Luigi popravený na elektrickom kresle, ale tupým mečom. Luigi sa stáva hrdinom americkej spoločnosti. Ponúka svoje srdce 3 uchádzačom- armáde, ktorá chce srdce získať ako experiment, koľko srdce vydrží; doni Dolorez, ktorá chce získať srdce pre svojho starého manžela a ako protiponuku mu dáva svoju dcéru, ktorá je Miss World a Luigiho žena chce získať srdce pre svojho milenca. Uchádzači sa na Luigiho vrhnú ako hyeny a zlinčujú ho, pretože sa opovážil porušiť konvencie konzumnej spoločnosti. Všetko v tejto spoločnosti ovláda magická sila peňazí, ktoré sú základom moci, blahobytu, ale aj kritériom ľudského šťastia. Za doláre sa dá kúpiť všetko, tak prečo by sa nedalo kúpiť aj srdce človeka.
· V 50. rokoch sa začína šíriť dramatická tvorba, ktorá nesie názov Absurdná dráma. Prvé náznaky zaznamenávame už na konci 1. pol. 20. storočia vo francúzskej a americkej literatúre. Človek v nepriateľskom svete sa pohybuje bezhlavo a uprostred nezmyselných vzťahov s inými ľuďmi nedokáže komunikovať, prestáva byť osobnosťou, stáva sa hračkou akýchsi nepomenovataľných síl. Absurd. dráma bola charakterizovaná mihilistickou (absolútna ničota) koncepciou života človeka a ovplyvnila existencionalistickú filozofiu o nezmyselnosti života a človeka. Predstavitelia absurdnej drámy prerušili štruktúru klasickej drámy- chýbal súvislý dej, zápletka, vyvrcholenie, medziľudská komunik. Postava nie je charakterizovaná, odnikiaľ neprichádza nikam nesmeruje. Ocitne sa v chaotickom svete osamelá, bez možnosti túto situáciu zmeniť.

Friedrich Dürrenmatt:

švajčiarsky spisovateľ píšuci po nemecky, predstaviteľ absurdnej drámy. Odsudzoval filozofiu absurdnej existencie človeka, jeho tvorba bola analyzovaná v prospech ľudí. Narodil sa v rodine evanjelického kňaza vo Švajčiarsku. Študoval teológiu, filozofiu, prírodné vedy a literatúru. Skôr, než sa začal venovať literatúre, prešiel rôznymi povolaniami. Pôsobil ako kreslič, grafik a divadelný kritik. Bol jedným z najlepších po nemecky píšucich spisovateľov. Vplýval na neho existencializmus, absurdné divadlo a neskôr epická dráma. Bol ovplyvnený aj F. Kafkom. Niektoré hry si sám režíroval.

Návšteva starej dámy: hra o moci peňazí, ktoré deformujú ľudskú morálku. Dej začina príchodom starej dámy- miliardárky do istého mesta, ktorú kedysi tehotnú, opustenú milencom Alfredom Illom obyvatelia mesta vyhnali. Dáma Claire Zachanassionová prichádza do masta s istým zámerom, pomstiť sa svojmu bývalému milencovi, zvodcovi. Dáma ponúka radným mestským pánom finančnú čiastku- miliardu, ale má určitú podmienku- smrť Alfreda Illa. Obyvatelia mesta sú spočiatku zaskočení a zdráhajú sa prijať peňažnú ponuku, ale prepadnú predstave blahobytu, žijú na dlh a želajú si smrť Alfreda. Alfred zisťuje nevraživosť obyvateľov, chce ujsť, ale obyvatelia mu v tom zabránia. Dialo končí smrťou Alfreda, polícia vinníka nehľadá a všetci kamuflujú, predstierajú prirodzenú smrť- srdcovú mŕtvicu. Claire splnila svoje poslanie, dala čiastku obyvateľom a spolu s mŕtvolou odchádza z mesta. Autor na základe absurdného príbehu zobrazil vzťah jednotlivca a spoločnosti, davovú psychózu a rozpor medzi blahobytom a humanitou.

Arthur Miller:

Je predstaviteľom drámy, napísal scenár k filmu Mustangy, ktorý venoval svojej manželke Marilin Monroo. Je to významný psychoanalitický dramatik súčasnosti.

Smrť obchodného cestujúceho: psychologická dráma, tragédia v 2 dejstvách. Dielo je analýza života priemerného američana. Centrom pozornosti je obchodný cestujúci Willy Loman, ktorý celý život žije pre materiálne hodnoty. Má 2 deti Biffa a Happy a maželku Lindu. Žije pre rodinu. Je to zostarnutý 60- nik, ktorému sa obchody nedaria, nemôže sa presadiť vo svojej profesii a stráca zamestnanie. Ocitne sa na prahu životnej krízi, svoju situáciu v rodine zatajuje. Uvedomuje si, že jeho celý život bol pretvárkou, odsudzením sa rodine. Pochopí, že vinníkom je on sám a rozhodne sa skončiť so životom. Spácha samovraždu- zinscenuje dopravnú nehodu, aby aspoň po smrti finančne zabezpečil rodinu doživotnou rentou. Po smrti Biff odmieta otcove peniaze a jeho model „úspešného života.“ Syn Happy, ktorý si otca vážil sa rozhodne pokračovať v jeho šľapajách. V dráme autor rozoberá generačné konflikty. Willy Loman je obeťou spol. systému, kt. neumožňuje aby sa jednotlivec sám rozhodol o svojom osude, je bezmocný, bezbranný.

· Nemecká literatúra po 2.sv.vojne sa rozvijala v ťažkých podmienkach a navyše s komlexom pocitu viny z vojny, ktorý nútil autorov vracať sa do minulosti a odhaľovať jej pozostatky aj v prítomnosti. Mnohí autori pociťovali depresie a strach z budúcnosti a preto aj existencionalizmus šíriaci sa z Francúzska, zaznamenal ohlas v radoch inteligencie.

Bertolt Brecht:

nemecký dramatik, režisér a zakladateľ epického divadla v 30.rokoch- začal si uvedomovať, že tradičná dráma nevyhovuje novým podmienkam (príbeh na javisku často prerušuje výkladom, komentovaním rozprávača alebo jednotlivých postáv, využíva songy a neobvyklé inscenačné techniky- film, titulky, avizujúce obsah výstupu alebo deja, predstavovanie scény pred očami diváka a pod., ktoré spomaľujú priebeh deja. Chcel pôsobiť na aktivitu diváka, aby uvažoval nad príčinami a podmienkami činov a reagovaním postáv. Epické divadlo sa nedelilo na dejstvá, ale scény. Tajomstvo pointy stratilo čaro, pretože už v medzititulkoch povie dopred, čo sa bude odohrávať).

V epickej hre Život Galileiho: sa autor zamýšľa nad zmyslom ľudského konania a nad rôznymi ústupkami, ktoré musí človek spraviť pod tlakom okolností- Taliansky fyzik Galileo Galilei pod tlakom inkvizície, musel odvolať svoje učenie o heliocentrickej teórií.

Matka Guráž a jej deti:

25. HLAVNÉ PRÚDY A SMERY VO VÝVINE SVETOVAJ LITERATÚRY PO 1945 (SARTRE, CAMUS, SOLŽENICYN, EXUPÉRY, SALINGER, MORAVIA)

Druhá svetová vojna hlboko zasiahla do života a myslenia ľudí skoro na celom svete. Po víťazstve nad fašizmom sa hlavným cielom stalo nové usporiadanie sveta. Katastrofálne a hrôzostrašné udalosti 2.sv. vojny ovplyvnili tematickú a estetickú podobu umenia a hlavne literatúry. Autori sa snažili pôsobiť na city čitateľov. Rozdelenia Európy po 1945 spôsobilo diferencáciu literatúry. Západná literatúra nadväzovala na predvojnové umelecké avandgardy. Vo východnej literatúre sa presadzoval jediný literárny smer- socialis. realizmus. Určité uvoľnenie nastalo koncom 50-tych a začiatkom 60-tych rokov. Mnohé umelecké smery vznikali v západoeurópskej a americkej literatúre, niektoré trvajú dodnes.

    Amerika je historicky najmladšia krajina, po r.1945 sa stáva krajinou neobmedzených možností, ktorá sa dravo derie dopredu. Jednotlivec nie je schopný ovplyvniť chod udalostí a prežíva pocity smútku a beznádeje. Ostáva mu ibe revolta. Na tieto problémy reagovala aj literatúra.

David Salinger:

Americký autor súčasnej literatúry, ktorý vo svojich románoch a poviedkach sa zaoberá problematikov detí a mládeže.

Kto chytá v žite: román patrí do prúdu ochranárskych diel. Autor v ňom reaguje na stratu ideálov americkej spoločnosti po 2. sv. vojne, ktorá sa orientovala na konzum, výrobu, biznis a devastáciu ľudskej duše a prírody. Ako prví túto desilúziu pocítili frontoví vojaci a neskôr nasledujúca generácia. Autor vidí realitu pesimisticky, ale riešenie vidí v morálnej čistote a nie v neresti a anarchii. Beatnici- skupina mladých ľudí (60.roky), vyžadovali odpor voči zlu, zbraniam, znečisteniu... Uznávali anarchiu „deti slobody“- píšeme pre seba a nie pre iných.

Hlavným predstaviteľom je 16- ročný študent Holden Caulfield, ktorý bojuje, obrazne povedané, proti veterným mlynom, ale chýba mu na konci jeho cesty povestný americký happyend a je tam iba absolútna rezignácia alebo šialenstvo. Holden sa snaží vstúpiť do sveta medzi dospelých, ale zároveň tento ich svet neznáša (hrubosť, surovosť, falošnosť, predstieranie citov) Túži žiť spolu so všetkými ľuďmi a nie izolovane v komunite ako beatnici. Bolestne prijíma svet dospelých, ktorí sa ženú za majetkom. Túži po láske, slobode, sexuálnych skúsenostiach, ale je ešte citovo nezrelý. Záleží mu na stave sveta a spoločnosti hlavne kvôli svojej milovanej sestričke Pheobe, ale aj kvôli všetkým malým ďetom. Nechce byť v spoločnosti zbytočný a chce „nad strmým útesom v žitnom poli zachytávať deti aby nespadli do priepasti.“ Žitné pole je symbolom Ameriky v minulosti, kedy ešte nebola zdevastovaná továrňami a dravosťou za peniazmi. Uvedomuje si, že súčasná Amerika už nie je pokojným žitným poľom, ktoré by bolo útočiskom pre deti, ktoré mal rád. V závere diela sa vzdáva svojho idealizmu (Don Quichot) a rezignuje pred presilou sveta pomocou čierneho humoru, pretože pochopí, že človeka, ktorý nie je schopný vysmiať sa svetu zahubí vlastné zúfalstvo. Holdenove reflexy, skutky predstavujú revoltu americkej mládeže, ktorá sa nedokáže zmieriť so zaužívanými konvenciami. Autor používa na priblíženie jazykové slangy a tiež vulgarizmy.

Holden Caulfield- 16 r. študent strednej školy (v poradí štvrtej) v Pensylvánií, nebol úspešný ani tu, prepadol zo 4 predmetov. Obáva sa prísť domov a preto sa túla po uliciach. Pochádza zo zámožnej rodiny, otec bol úspešný advokát a Holden ho upodozrieva- vyčíta mu, že padol do konzumu ako ostatní Američania- že nepomáha ľuďom lebo sú nevinní, ale aby sa stal slávnym a bohatým. Matka je poznamenaná smrťou 2. syna Alliho, Holden má ešte 1 brata bojujúceho v 2. sv. vojne, po návrate domov je obratý o všetky ilúzie. Najmenšia v rodine je bystré dievčatko Pheobe- 10 r. sestra, ktorá má k Holdenovi blízky vzťah. Kvôli svojej sestričke Holden miluje všetky malé deti, ktoré chce chrániť, pretože súčasná Amerika už nie je pre ne bezpečným úkrytom. Holden sa nedokáže zmieriť so svetom dospelých. Vyčíta im, že keď niekto zomrie, veľmi rýchlo na neho zabúdajú. Sú neúprimní, na cintorín chodia ako na piknik, po 1. kvapkách dažďa odchádzajú. O nič vábnejší nie je ani svet rovesníkov. Na ktorejkoľvek škole stretával tých istých chlapcov, ktorí neustále vedú silácke reči ako obstáť vo svete, o ktorý Holden nemá záujem. Bol romanticky založený, dokázal si predstaviť kľudný život v chalúpke na brehu riečky. Citová kríza ho zastihne práve v najhoršom čase pred Vianocami, keď každý pociťuje blízkosť svojej rodiny, uvedomuje si, že po prázdninách sa už nemôže vrátiť do školy, nemá silu povedať pravdu rodičom, túla sa po meste, ochorie, lieči sa v sanatóriu, kde rozpráva svoj príbeh.

Holdenove úvahy predstavujú revoltu, vzburu americkej dospievajúcej mládeže, ktorá nie je schopná zmieriť sa so zaužívanými spoločenskými konvenciami.

    V Amerike sa rozmáha beat generation, ktorú založol na konci 40-tych rokov X. Keronac a Allen Geisberg. Táto skupina vznikla v San Francisku, kde bolo najlepšie vidieť lesk a biedu Ameriky. Prvé diela vznikli na konci 2.sv.vojny. Autori využívali voľný verš a hovorový jazyk. Táto skupina odštartovala rázne mládežnícke hnutia v Amerike. Anelógiou bolo hnutie Hippies. Mnohí z nich obdivovali sürrealistov, ktorí svojským správaním a tvorbou nesúhlasili so životným štýlom, filozofiou a umením svojej doby. Tvorba beatnikov bola protestom proti americkému pokroku, prosperite a spoločenským konvenciám. Úprimne nenávidia vojnu, zbrane, politickú a sexuálnu diskrimináciu. Odmietajú spoločenský poriadok a zvelebujú anarchizmus. Neznášajú elitárstvo (rozdelenie ľudí podľa pôvodu, postavenia, náboženstva). Ako „deti absolútnej slobody“ odmietajú zaužívané útvary a formy. Nepíšu literárne diela o iných a pre iných, ale o sebe a pre seba. Skúmajú a odhaľujú svoje svedomie. Beatnici zasiahli aj Európu, mladí ľudia protestovali proei spoločnosti, pretože im nevedela poskytnúť nijaký ideál, hľadali útechu v anarchii.

     Vo Francúzsku sa rozvíja existencionalizmus. Podstatu existencionalizmu ako filozofického, ale súčasne aj literárneho smeruje ťažko zachytiť, pretože:

1. má dlhý vývin (siaha od 30-tych až po 70. roky)
2. je zložitý, protirečivý, nesystémový smer
3. jeho predstavitelia Camus a Sartre majú protikl. názory, sú večnými oponent., majú iný pohľad na život.

Existencionalizmus - na konci 30. rokov a počas 2. sv. vojny sa skomplikovali podmienky pre život človeka. Strata pocitu životnej istoty. Ľudí ovládol pesimizmus, strach zo smrti, strácali zmysel života. Odpoveď na mnohé otázky dávali moderní filozofi, ktorí sa hlásili k existencionalizmu. Je to vlastne myšlienkový a umelecký prúd, ktorý skúma otázky existencie, teda jestvovania, z hladiska jeho individuality aj z hladiska spoločenských vzťahov. Je to teda filozofia človeka založená na subjektívnych (osobných) poznatkoch a pocitoch, v určitej konkretnej situácií. Existencionalizmus má niekoľko prúdov.

1. materialistický - predstavuje vo vedeckej a umeleckej tvorbe => J. P. Sartre a jeho manželka S. de Beauvoir, A. Camus.

2. smer existencionalizmu je založený na náboženských predstavách o svete - G. Marcel, C. Jaspers, M. Heidegger. Všetci týto spisovatelia išli v stopách dánskeho myslitela Kirkegaarda. Pre literárneho hrdinu v existencionalistických dielach je charakteristická voľba činu. Hrdina sa neriadi ustáleným mravným systémom, ale vychádza z osobnej morálky. Zodpovednosť človeka za každý skutok. U exist. dominujú témy vojny, utrpenia, ohrozenia života, kedy sa človek prejaví v hraničnej situácií. Zdôrazňuje osobnú slobodu jednotlivca- tým, že sa nepodriaďujú spoloč. konvenciám. Mal veľký vplyv na franc. román, tvorbu amerických beatnikov a absurdné divadlo.

Jean-Paul Sartre:

sa narodil roku 1905 v Paríži. Vyštudoval filozofiu v Berlíne a pôsobil ako stredoškolský profesor. Ku koncu života sa zaoberal politickou činnosťou. Bol existencialistický filozof, dramatik a prozaik. Roku 1964 mu bola udelená Nobelova cena, ktorú však neprevzal. Umrel roku 1980.

Múr: Dej sa odohráva počas španielskej občianskej vojny. Rozprávačom je Pablo Ibbieta, jeden z troch väzňov odsúdených na smrť. Považujú ich za anarchistov, preto im nepošlú farára, ale belgického lekára, ktorý im má uľahčiť posledné hodiny. Pablo ale vôbec nemá pocit že by im nejako pomáhal:
Pablo Ibbieta- hlavná postava, mal svoje sny a plány do budúcnosti, túžby mladého človeka, názory, za ktoré bol ochotný bojovať, to však v tej chvíli nič neznamenalo. Na smrť odsúdený pre podozrenie, že ukrýval revolucionára Romana Grisa, v občianskej vojne bol na strane anarchistov.

Juan Mirbal- ešte chlapec, odsúdili ho, lebo jeho brat je anarch., inak nič nevykonal, hnusil sa Pablovi.

Tom Steinbock- pochádza z Írska, slúžil v Interbrigáde, svojich spoluväzňov sa snaží utešovať, no častokrát nevhodne

Dejové udalosti: Pablo Ibbieta je odsúdený na trest smrti, pretože je podozrivý z ukrývania anarchistu Romana Grisa. Spolu s ním sú tiež odsúdení aj Tom Steinbock a chlapec Juan Mirbal. Všetci sú považovaní za Baskov a preto im nepošlú farára, ale belgického doktora, ktorý im má uľahčiť posledné hodiny života. Ten je však veľmi chladný a väzni ho vnímajú úplne inak, pre nich je „živý“, pričom oni sú odsúdení na smrť. Uvažujú o tom, ako ich zastrelia, majú strach z bolesti i zo smrti. Pablo snaží spomínať na krásne chvíle svojho života, ale jeho myšlienky vždy prerastú v obavu so smrti. Pred popravou myslia na to, aká bude ich posledná chvíľa, „Budem asi ustupovať k múru, budem sa chrbtom zapierať do múru so všetkých síl, a múr nepopustí, ako v zlom sne.“
Ráno si zavolajú Toma Steinbocka a Juana Mirbala na popravu, no Pabla ešte nechajú chvíľu žiť. Po hodine mu dali na výber: buď prezradí, kde sa schováva Roman Grisa a ostane žiť, alebo ho ihneď zastrelia. Oklamal ich, prezradil, že je na cintoríne (myslel, že sa ukrýva u bratrancov). Bol si istý, že ho onedlho zastrelia, no nestalo sa tak. Grisa našli na cintoríne v márnici, lebo sa s bratrancami pohádal. Takto sa z človeka, ktorý sa rozhodol obetovať život za iného, absurdnou hrou náhody stáva zradca. Autor zobrazením človeka v hraničnej situácii poukázal nato, že život jedného človeka
nemá vyššiu cenu ako život iného človeka. Typické existencialistické dielo, sústreďuje sa na osamelosť človeka medzi ľuďmi. Autor kritizuje dehumanizáciu

Albert Camus:

Fr.spisovateľ, publicista a filozof. Blízky ateistickej variante literárneho existencializmu. Účastník hnutia odporu (protifašistickí odbojári). Vynikol ako prozaik, esejista a dramatik. Svojou tvorbou vyjadroval krízovú mravnú atmosféru Západu okolo pol.20stor. Ako existencialisticky orientovaný mysliteľ prešiel cestou od nihilistickej“ filozofickej absurdity“ k humanizmu s výrazne moralistickými akcentami. Stratu viery v tradičné hodnoty, pocit absurdnosti sveta a nezmyselnosti života sa pokúšal prekonať ľahostajnosťou (Cudzinec), neskôr revoltou (Mor) a vzápätí na to filozofiou povinnosti a súcitu, ktoré by mali byť akási „viera v Boha bez Boha“. Zápas medzi absurditou, revoltou, rezignáciou a humanistickou vierou sa odráža taktiež v jeho poviedkach, drámach (Caligula, Nedorozumenie, Spravodliví) a fil.esejách (Mýtus o Sisifovi, L’Home révolté). V Camusových dielach sa preplieta individualizmus a humanizmus. V 1957 získal Nobelovu cenu.

Mor: je vrchol tvorby A. Camusa, jeden z trvalých pamätníkov protifašistického odporu a svedectvo o hodnote a životnosti humanistických ideí. Vynikajúce dielo MOR je dokonalým stvárnením, presne do detailu reportáž o udalosti, ktorá sa v skutočnosti nestala. Autor s precíznosťou kronikára opisuje bez najmenšieho citového zaujatia, bez úplnej odmeranosti, bez jediného znaku prejavenia nejakých emócií vznik a vývoj morovej epidémie i reakcie ľudí na ňu, od neveriacej skepse, cez úzkosť, strach, hrôzu, skleslosť a otupenie až k novej nádeji a konečnej radosti tých, ktorí prežili. V uzavretom, od okolitého sveta úplne odrezanom meste sa pod vplyvom moru obyvateľstvo rozdelí na dve rozdielne skupiny. Kým jedni tŕpne čakajú, až na nich príde rad, druhí sa snažia proti pohrome bojovať všetkými prostriedkami aj keď vyhliadky na víťazstvo sú nanajvýš mizivé. Oba postoje sú však hlboko ľudské. Tieto útrapy sa zarezávajú obyvateľom tohto nešťastím postihnutého mesta akoby ostrým mečom do ich maličkých bolesťou trýznených duší. V boji proti moru sa až s prekvapujúcou samozrejmosťou spoja ľudia najrôznejších názorov a tak sa doba najväčšej hrôzy stáva zároveň príležitosťou pre pomoc, porozumenie a službu druhému. Hrdinovia členia spoločnej katastrofe a možno i preto sa ich súkromný svet- svet osobných problémov objavuje v románe iba sporadicky.

Bernard Rieux - doktor, kt. bez prestávky bojuje proti morovej skaze bez ohľadu na svoje potreby.
Tarrou - prisťahovalec, kt. zápisky o priebehu choroby zapĺňajú veľkú časť knihy. Rieuxov priateľ, rovnako obetavý, ale to sa mu stane osudným.

Rambert - novinár, kt. bol v meste len náhodou a zostal tam uväznený. Spočiatku je jeho jediný problém ako sa dostať z mesta von, ale keď si uvedomí, že utiecť je zbabelstvo, pripája sa k dobrovoľným oddielom.

Joseph Grand- úradník, trochu koktajúci. Popri práci sa taktiež aktívne zúčastňuje na boji.

Cottard- jediná osoba, kt. sa z moru teší. Zastáva sa názoru, že konečne sú si všetci rovní.

Paneloux- kňaz predstavujúci kresťana, kt. prijíma svoj“ osud“ a smrť ľudí je pre neho výzvou k ešte väčšej viere.

V mestečku Oran vo Francúzsku na alžírskom pobreží vypukne v tropickom lete morová epidémia. Zo všetkých kútov začínajú v tisícoch vyliezať krv chrliace potkany a zomierajú v blízkosti ľudí. Po odstránení a domnienkach o vypuknutí nejakej epidémie začínajú chorľavieť občania- vypukla morová epidémia. Jediné v čom môže doktor pomôcť je narezať vredy, aby rýchlejšie dozreli. Obeť i tak zomrie. Boli prijaté opatrenia- mesto sa uzavrelo, veľké budovy sa použili ako provizórne nemocnice, kde chodili ľudia len umierať, cintoríny sa stali masovými hrobmi a keď už nebolo miesta, boli mŕtvoly prevážané električkami do spaľovní. Všetci prepadli depresii, na uliciach sa nik nepohyboval jednak preto, že to bolo zakázané, ale načo, keď zomrieť možno aj doma. Ako sa ale cítili ľudia, kt. sa tu ocitli náhodou, možno názorne vidieť na Rambertovi. Celú dobu sa snažil cez rôznych gangstrov dostať z mesta. Obhajoval sa tým, že on je tu nevinne, ani tu nebýva. Doma má ženu, kt. mu veľmi chýba. Keď už, ale prišlo na lámanie chleba, rozhodol sa inak a zostal. Pridal sa k doktorovi, Tarroovi a Grandovi, kt. pracovali v dobrovoľných oddieloch. Až po roku na jar začína krivka úmrtí klesať. Obyvatelia začínajú byť optimistickí, napĺňajú sa krčmy a ulice. Nakoniec sa otvoria aj brány a všetci čo doteraz trpeli odlúčením od svojich milých ich môžu opäť zovrieť do náruče. Rieux kráča po preplnených uliciach, spomína na mŕtveho priateľa a situáciu nevidí tak optimisticky ako zvyšok. „Lebo tento jasajúci dav nevedel, čo vedel on a čo si možno prečítať v knihách, že bacil moru nikdy neumiera ani navždy nezaniká, že môže celé desaťročia driemať v nábytku a bielizni, že trpezlivo čaká v izbách, v pivniciach, v kufroch a v starých papieroch a že možno príde deň, keď mor, na nešťastie a poučenie ľudí, zobudí svoje potkany a pošle ich umierať do niektorého šťastného mesta.“

Absurdná dráma- v 50.r sa začína šíriť dramatická tvorba. Prvé náznaky zaznamenávame už na konci 1. pol. 20. storočia vo francúzskej a americkej literatúre. Človek v nepriateľskom svete sa pohybuje bezhlavo a uprostred nezmyselných vzťahov s inými ľuďmi nedokáže komunikovať, prestáva byť osobnosťou, stáva sa hračkou akýchsi nepomenovataľných síl. Absurd. dráma bola charakterizovaná mihilistickou (absolútna ničota) koncepciou života človeka a ovplyvnila existencionalistickú filozofiu o nezmyselnosti života a človeka. Predstavitelia absurdnej drámy prerušili štruktúru klasickej drámy- chýbal súvislý dej, zápletka, vyvrcholenie, medziľudská komunik. Postava nie je charakterizovaná, odnikiaľ neprichádza nikam nesmeruje. Ocitne sa v chaotickom svete osamelá, bez možnosti túto situáciu zmeniť.

Antoine de Saint- Exupéry:

francúzsky prozaik a esejista šľachtického pôvodu. Študoval v Paríži. 1921 nastúpil základnú vojenskú službu v letectve. Bol pilotom u rôznych spoločností, od 1934 v službách Air France. Za občianskej vojny bol v Španielsku, odkiaľ písal reportáže pre parížske denníky. V roku 1938 sa pokúsil o let medzi New Yorkom a Ohňovou Zemou. Od roku 1943 slúžil ako vojenský pilot vo francúzskej oslobodzovacej armáde v severnej Afrike a 1944 sa nevrátil z letu nad Korzikou. Písal romány a poviedky s tematikou života letcov a vojny, v ktorých život nechápal ako dobrodružstvo, ale ako hrdinstvo jednotlivca a jeho obetavosť pre iných.

Debutoval novelou Letec. Romány: Pošta na juh, Zem ľudí. Filozofickou rozpravou pre dospelých Malý princ, symbolicky ukazuje, že len priateľstvo a láska vedú k prekonani osamelosti. Táto filozofická rozprávka sa dá chápať v dvoch úrovniach:

detskej úrovni ako epické rozprávanie o Malom princovi,
vo filozofickej úrovni ako hľadanie pravdy a zmyslu života.

Je inšpirovaný autorovými zážitkami, kt. rozpráva príbeh letca, ktorý havaroval v Saharskej púšti. Uprostred nej stretáva Malého princa z ďalekej planéty. Malý princ na svojej návšteve planét, ktorých obyvatelia predstavujú pohnuté ľudské charaktery (businesman, vševládny kráľ, chvastúň), narazí všade na nepochopenie a zostáva preto čoraz viac osamelejším a smutnejším. Posledná planéta, ktorú navštevuje je Zem, kde sa stretáva s líškou, ktorá ho chce zasvetiť do tajov- vidieť iba srdcom, snaží sa ho vystríhať pred nebezpečenstvom samoty. Samotou, ako častým údeľom, trpí nielen malý princ, ale i autor, ktorý tvrdí, že človek bude naozaj šťastný len vtedy ak bude žiť v blízkosti iného človeka, pretože len priateľstvo a láska dávajú zmysel života. Letcovi sa v závere podarí opraviť lietadlo. Malého princa uštipne had. Síce zomiera, ale jeho nehmotná duša putuje späť na svoju planétu za ružou, ku ktorej cíti zodpovednosť. Tento príbeh zdôrazňuje úlohu priateľstva a lásky, citu, ktorá zbavuje človeka osamelosti a dáva mu zmysel života. Autor sa pozerá na realitu detskými očami. Oproti svetu materializmu a realizmu kladie priateľstvo, lásku, družnosť a pochopenie.

Na formovanie talianskej literatúry mal veľký vplyv bol talianskeho ľudu proti Musoliniho fašistickej diktatúre. V Taliansku sa v 50-tych rokoch zformoval nový umelecký smer neorealizmus. Nadviazal na realistické literatúrne tradície, ale tiež analyzoval sociálne problémy povojnového Talianska. Hrdinami sa stávajú jednoduchý ľudia z vidieku a z najbiednejších mestských štvrtí. Autori na priblíženie situácie využívajú ľudový jazyk a jednoduché štylizácie.

Alberto Moravia:

Najvýznamnejšou osobnosťou talianskej literatúry. Do literatúry vstúpil už v 20-tych rokoch románom Ľahostajní. Odkrýva v ňom zvrátenosť istých kruhov vtedajšej talianskej spoločnosti a hlbokú krízu jej morálnych hodnôt. Romány: Rimanka, Vrchárka. Po vykresľovaní morálneho úpadku buržoáznej spoločnosti pokračuje autor svojim dielom Nuda.

Rimanka: vrcholné dielo talianskeho neorealizmu, nesie prvky existencionalizmu (nazáujem, nuda). Román zachytáva obraz jednoduchých ľudových vrstiev v Ríme počas fašistického štátu, s tým súvisí zatýkanie, výsluchy, praktiky fašistickej polície. Centrom pozornosti je psychológia dievčaťa, ktoré sa stáva prostitútkou napriek tomu, že cielom jej života je prežiť život milujúcej matky a manželky. K prostitúcií ju dovedie najchudobnejšia štvrť šičiek a práčok a matka, ktorá túži aby jej dcéra neživorila a využila svoju krásu. Adriana sa v závere diela vzdáva života prostitúdky, kvôli svojmu dieťaťu. Román je výpoveďou hlavnej postavy Adriany a skladá sa z 2 častí.

1. Adriana sa na podnet matky stáva modelkou istého maliara. Stretáva sa s panským šoférom Ginom, ktorý sa do nej aľúbi. Adriana prežíva večer s Ginnom v dome jeho panej. Adrianina priateľka Gizela pozve Adrianu spoločný výlet, aby robila spoločníčku Astantovi (policajnému úradníkovi). Ten sa do nej zaľúbi. Adriana ho spočiatku odmieta, no nakoniec podľahne a získava prvé peniaze. Astan pozýva Adrianu na ministerstvo, kde jej oznámi, že Ginno je ženatý, má svoju rodinu. Adriana je rozčarovaná a rozhodne sa žiť životom prostitútky napriek. Adriana zinscenuje stretnutie s Ginnom a oznámi mu, že vie o jeho rodine a z hnevu ukradne jeho panej pudrenku. V Adrianinom byte sa stretáva množstvo mužov. Jediný, s ktorým sa nechce milistne stýkať je Astanta.

2. Adriana s Gizelou žijú životom „úspešných“ prostitútok. Na ulici majú veľa zákazníkov, medzi ktorými je Giacomo Mino, do ktorého sa Adriana zaľúbi. Ginno rozviaže kontakty s Adrianou, zmieri sa s tým, že je prostitútka a narafiči krádež púdrenky na slúžku, ktorá mu bola nesympatycká. Slúžka sedí vo väzení a Adriane je to ľúto. Preto prichádza za Astantom, ktorý jej poradí aby sa obrátila na kňaza, ktorý púdrenku vráti na polícií. Adriana čoraz viac ľúbi Mina, ktorý jaj prezradí, že je členom protivládnej protifašistickej organizácie. Mino má záporný postoj k životu a k sebe samému. Zo strachu prezradil mená svojich priateľov- členov organizácie. Má výčitky svedomia a spácha samovraždu. Adrianu zachraňuje iba vedomie materstva a chce aby sa jej dieťatko narodilo zdravé a bolo šťastné. V závere pochopí, že najväčšou hodnotou života je čestnosť a poctivosť.
Ruská povojnová literatúra - po vojne sa situácia v ruskej literatúre skomplikovala. Až do polovice 80. rokov existovala oficiálne iba jedna, tzv. mnohonárodná sovietska literatúra, kde dominoval socialistický realizmus: Tento pojem má svoje dejiny. Prvý krát sa uvádza na 1. zjazde sovietskych spisovateľov v roku 1934 - realistická tvorivá metóda. V budúcnosti, čo je pokrokové určoval ÚV KSSZ a stranícke zjazdy. Nie všetci spisovatelia žijúci a píšucí v ZSSR prijali túto metódu. Socialistický realizmus mal svoje špecifické prvky. Riadenie literatúry stranou vrcholí v roku 1946 - rok represálií, mnohých spisovateľov zatkli, mnohí biedili, veľká časť emigrovala alebo sa odmlčala. Zastavila sa činnosť časopisov Hviezda a Leningrad. V 50. rokoch nastáva uvoľnenie, odmäk nastáva po Stalinovej smrti. Liberalizácia nastáva za éry Chruščova. Likvidácia surrealistickej výstavy znamenala koniec uvoľnenia. Za vlády Brežneva bola stagnácia, spisovatelia sa kategorizovali podľa ideológie, procesy s disidentami. Okrem oficiálnej literatúry v Rusku existovalo ešte niekoľko neoficiálnych druhov :

1. oficiálna sovietska literatúra - spisovatelia, ktorí sem patrili sa väčšinou hlásili k princípom socialistického realizmu - A. Fadejev, K. Simonov, I. Erenburk, M. Šolochov, A. Tvardovskij...

2. polooficiálna ruská literatúra - spisovatelia, ktorí po vojne tvorili a sem tam im aj niečo vyšlo. Žili v Rusku. Patrili sem napr. - A. Achmatovová, B. Pasternak, M Prišvin.

3. ruská samizdatová literatúra - cenzúra bola zavedená na všetko, komisie dbali na ideovú čistotu. Autocenzúra - autori dávali čítať svoje rukopisy svojim priateľom, známym. V 70. - 80. rokoch sa samizdatová literatúra dostáva na západ, kde ju vydávali a potom sa pašovala späť do Ruska. Medzi autorov tejto skupiny patrili - A. Šiňavskij, A. Solženicin.

Alexander Solženicyn:

najvýznamnejšia osobnosť súčasnej ruskej literatúry. Bojoval v 2.sv.vojne a po skončení sa dostáva do väzenia za kritiku Stalina. Väzenie bolo jeho hlavným inšpiračným zdrojom pre dielo Všedný deň Ivana Denisoviča. Po vypršaní trestu sa začne uňho prejavovať rakovina žalúdka. To bolo podnetom pre dielo Rakovina. Liečba bola úspešná. V.1974 bol vypovedaný z vlasti a spolu s rodinou odchádza do USA. V r.1994 sa vracia do Ruska a pomáha pri obnove demokracie.

Rakovina: román má symbolický názov- rozklad spoločnosti. Zlá spoločnosť väznice a vyhnanstva je nakazená touto chorobou. Dej je situovaný do onkologického pavilonu č.13 v jednom z hlavných miest Stredne Ázie. Okrem hlavnej dejovej línie P.N. Rusanova sa odvíja množstvo osudov iných pacientov. Na onkológií sa stretávajú ľudia rôznych názorov, myšlienok, politických príslušností, ktorých však spája rovnaká choroba a túžba žiť. Rusanov- kvádrový pracovník žijúci v blahobyte, zaujíma sa len o blaho. Preto mu je nepríjemnejšie, neprirodzenejšie prispôsobiť sa prostrediu obyčajnej nemocnice, ktorá v minulosti niečo znamenala. Autor tu ukazuje na tvrdé podmienky v nemocnici- malé izby a množstvo postelí. Pacientov chorých na nádor posielajú na ožarovanie, ktoré vyvolávalo druhotné pohlavné orgány, neplodnosť i deformáciu orgánov. Pacienti prichádzajúci na oddelenie neverili, že majú túto záakernú chorobu, ale keď vidia umierať spolupacientov začnú mať obavy, ale aj tak veria, že budú žiť. Retrospektívne sa vracajú do minulosti, prehodnocujú svoj život. 26-ročný študent geológie Vadin vie, že sa mu metastázy rozšírili po celom tele, ale napriek tomu sa nevzdáva. Autor tu opisuje vzťah medzi Ďomkom (študentom, ktorý musel kvoli chorobe opustiť školu, čaká na operáciu- verí, že potom školu dokončí) a Asiou (športovkiňa, ktorá si myslí, že ide len na vyšetrenie a neskôr čaká tiež na operáciu- rakovina prsníka). Protikladom Rusanova je Kostoglotov

- muž, ktorý prežil svoj život viacmenej na vyhnanstve v Uštereku a vo väzení. Stáva sa z neho drsný človek neveriaci nikomu a ničomu. Na odd. prichádza polomŕtvy, ale po prvých ožarovaniach sa mu prilepší. Najviac mu pomáhajú lekárky Zoja a Viera, ktoré mu dodávajú optimizmus a nádej do života.

V závere románu prepúšťajú Rusanova a tiež aj Kostoglotova, ktorému nocľah ponúkne aj Zoja aj doktorka Viera. Po odchode z nemocnice sa celý deň potuluje po meste, zájde do zoologickej záhrady lebo to sľúbil Ďomkovi a zabudne, že večer odchádza Viera do práce a keď k nej príde, ona je už preč a tak mu neostáva nič iné len nasadnúť na vlak a vrátiť sa späť do „večného vyhnanstva.“

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Maturitné otázky zo slovenčiny