Vývin slovenského románu
(výklad)

Na začiatku výkladu o slovenskom románe je dobré položiť si otázku, čo je to román. Podľa PhDr. Márie Ivanovej, autorky knihy Slovenský jazyk a literatúra, román predstavuje „veľký prozaický epický žáner, ktorý zachytáva širokú oblasť udalostí, spoločenských vzťahov a psychologických situácií. Klasický typ románu sa zakladá na deji, na rozvíjaní príbehu, kde okrem hlavného motívu sú vedľajšie motívy a epizódy.” Ako už bolo naznačené, okrem klasického románu, nazývaneho tiež balzacovský, existuje i antiromán (francúzsky nový román), t.j. dielo, ktoré spomenuté znaky románu popiera (absencia omnipotentného rozprávača a epického hrdinu, útržkový a náznakový dej, atď.).

Klasický slovenský román od počiatku svojho vývinu zaostával za románom svetovým. Zatiaľ čo sa tento ako samostatný žáner začal vyvíjať už v období renesancie, prvý slovenský román bol vydaný až v roku 1784. Dovtedy kultúrno-sociálne pomery v habsburgskej monarchii nedovoľovali vývin akejkoľvek národnej literatúry, nieto ešte slovenského románu. Avšak koncom 18. storočia nastáva uvoľnenie tvrdej absolutistickej cenzúry a tým sa otvárajú dvere pokrokovým autorom. Sú to osobnosti národneho života, ktoré pôsobia nielen ako spisovatelia, ale aj ako jazykovedci, pretože na písanie bol potrebný uzákonený spisovný jazyk, ktorý Slováci dovtedy nemali. Najpohotovejšie sa zmobilizoval Jozef Ignác Bajza, ktorý uskutočnil prvý pokus o kodifikáciu slovenčiny. Lenže Bajza nebol natoľko vzdelaný v jazykovede, aby jeho gramatika obstála pred vtedajšou autorskou verejnosťou. Napriek tomu ňou napísal prvý slovenský román a to dvojzväzkový René mláďenca príhodi a skusenosťi. Prvý zväzok je koncipovaný ako cestopisný román a opisuje putovanie Reného spolu s jeho učiteľom Van Stiphoutom po Taliansku a moslimskom svete. Zobrazenými epizódami sa autor snaží zachytiť „nie natoľko vymyslené ako skôr pravdivé obrazy panujúcich mravov”. V súlade so zvykmi klasicizmu Bajza vsunul do rozprávania časomerné verše a odkazy na antickú literatúru, využíva taktiež retrospektívny kompozičný postup. Druhý zväzok, zobrazujúci prekérne pomery na Slovensku, nebolo možné pre osvietenské názory autora publikovať, zachoval sa iba jeho fragment.
Ako už bolo povedané, Bajzova slovenčina nemala nasledovníkov. Takisto sa v období klasicizmu nepokračovalo v románovej tvorbe, čitatelia preferovali osvetovú literatúru a poéziu. Za prechod medzi klasicizmom a nasledujúcim literárnym obdobím, romantizmom, možno pokladať tvorbu Karola Kuzmányho, konkrétne jeho román Ladislav. Dielo reaguje na súveký život a problematiku národného hnutia. Epické jadro je tvorené sentimentálnou a cestopisnou časťou.