V diele Dom v stráni nášho najznámejšieho realistického prozaika Martina Kukučína je cez ľúbostný príbeh odhalený rozpad rodového patriarchálneho života sedliakov a splývanie statkárstva s buržoáziou. Dej je situovaný v Dalmácii. Na opis konfliktu dvoch rodín Kukučín používa tri zobrazovacie metódy- lyrickú (pocity hrdinov, úvahy), epickú (jednota času a miesta deja) a dramatickú (priame rozhovory medzi postavami).

Odvetvím realistickej tvorby je tvorba kritického realizmu, historicky patriaca už do medzivojnového obdobia. Za exemplárny príklad môžeme pokladať dvojdielny román Demokrati od Janka Jesenského. Autor v ňom kriticky zobrazuje rub a líc demokracie v buržoáznej republike a vznik mocenskej oligarchie.

Medzivojnové obdobie poznamenal okrem iných návrat k historickým témam, ako napríklad román Adam Šangala od Ladislava Nadáši-Jégeho alebo Ján Kupecký od Ľuda Zúbeka. Taktiež sa rozvíja sociálno-psychologický román (Živý bič- Milo Urban, Jozef Mak- Jozef Cíger Hronský).

Za ojedinelý zjav v slovenskej literatúre môžeme považovať tvorbu naturistov. Naturisti sa usilujú o lyrickú renesanciu literatúry, píšu o každodennom živote jednoduchého človeka v jeho tragickosti a hrdinstve. Prírodný mýtus je nadradený realite. Najvýraznejším dielom tohto smeru je román Tri gaštanové kone napísaný Margitou Figuli. Autorka verí, že násiliu možno vzdorovať dobrotou srdca, vyzdvihuje kresťanskú etiku pokorného prijímania osudu.

V povojnovom období sa autori snažili priblížiť k modernistickej európskej literatúre. Expresívnosť využíval najmä Gejza Vámoš (Atómy boha). Slovenská literatúra zaznamenáva tiež návrat k dedinskej tematike. Svedčí o tom aj generačný román Františka Hečku Červené víno.

V tomto období sa na Slovensku rozvíja už spomenutý antiromán. Autori ako Rudolf Sloboda či Ján Johanides sa pričinili o doplnenie tohto chýbajúceho článku v slovenskej literatúre. V druhej polovici minulého storočia sa autori tematicky často vracajú k medzníkom v slovenskej histórii, hlavne do obdobia Slovenského štátu a socializmu. K najznámejším autorom patria Dominik Tatarka (Panna zázračnica), Rudolf Jašík (Mŕtvi nespievajú), Vladimír Mináč (trilógia Generácia), Ladislav Mňačko (Smrť sa volá Engelchen). Slovenský román sa vyvíjal v rámci historických a kultúrno-sociálnych možností, vždy však sledujúc svetové tendencie. Z globálneho aspektu možno skonštatovať, že sme v románovej tvorbe vývojovo dobehli zvyšok Európy a špičkové diela našich autorov sú obohatením a neodeliteľnou súčasťou nielen národnej, ale aj európskej literatúry.