referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Konštantín
Štvrtok, 19. septembra 2019
Milo Urban: Rozprávka o Labudovi
Dátum pridania: 08.10.2004 Oznámkuj: 12345
Autor referátu: zuzu13
 
Jazyk: Slovenčina Počet slov: 521
Referát vhodný pre: Gymnázium Počet A4: 1.6
Priemerná známka: 2.86 Rýchle čítanie: 2m 40s
Pomalé čítanie: 4m 0s
 

Milo Urban
Rozprávka o Labudovi

(zbierka poviedok: Výkriky bez ozveny)

Rozprávka o Labudovi je 1 zo 7 noviel z tejto zbierky. Jej hlavnou postavou je Štefan Labuda. Nemal ženu ani deti a jeho najväčšou záľubou bolo opravovanie neustále domu zdedenom ešte po starom otcovi. Ľudia sa mu smiali a vraveli, nech si postaví radšej nový, no on odmietal, lebo nemal pre koho stavať a to i napriek tomu, že jeho diel z obecného dreva ležal v sklade. V prácach okolo domu bol neúnavný, napr. keď sa kôl stále prepadával a mizol v zemi „ vzal kôl, podoprel ho a potom podopieral stále, už akosi zo zvyku každý rok rovnako a neúnavne zabíjal kliny, potil sa, nadával, ale roh zostal len rohom“. No keď zbadal, že sa i škára v strede stále zväčšuje, len hodil rukou a zamudroval : „Keď roh nerastie musí aspoň škára. A bolo to také zrejmé, také prirodzené, že sa Labudovi odrazu rozjasnilo v hlave. Z pŕs ani čo by mu kameň odvalili. Bol presvedčený, že Boh tak chcel.“ „A o roh sa už nestaral.“

Všetky opravy a čas, ktorý tomu venoval robil z veľkej lásky, z lásky „ ktorou objímal svoj pochýlený dom aj vtedy, keď sa mu iný smiali. „Pociťoval obrovskú radosť, keď opravil strechu : „Dom, jeho dom, zdedený po otcovi, má novú strechu, čo bude bezpečne kryť útulné, teplé hniezdočko, páchnuce kožušinou a kyslím mliekom.“ Sklad s jeho dielom z obecného dreva zhorel. Potom začalo pršať. Keď pršalo 3 dni, vyšiel na grúň pozrieť úrodu. „ Žito do, ktorého vkladal toľké nádeje, zvalené ležalo na zemi.“. „ a jemu sa pod tým mŕtvym, chladným dychom chcelo zaplakať.“ Tak isto vyzeral aj jačmeň a „keď zastal nad domom pri ovse, marilo sa mu ,že už nie je Štefan Labuda, majiteľ domu s novo pobitou strechou, ale malý človiečik zlepený z blata, čo náhodou ožil a zatáral sa do poľa.“ „Ovos vyzeral nedotknutý, ale to, čo bolo najdrahšie na ňom- drobné, maličké zrnká- ležalo vbité do zeme a zanesené blatom.“ Vtedy znova len zašomral „ Boh tak chcel“. Zostala mu jediná nádej, chalupa, ktorú však vzal vietor, keď nebol doma. Keď sa vrátil a videl, čo sa stalo, „ zdvihol hlavu k oblohe a vyzývavým hlasom, v ktorom sa chvelo zúfalstvo zvolal : „Prečo ma tresceš, Bože?“ A nakoniec sa Štefan Labuda, ktorý už nedokázal niesť ťarchu osudu rozplakal „a plakal ako dieťa, čo zablúdilo v ukrutnom, nepochopiteľnom lese“

V diele sa vyskytujú aj umelecké prvky ako opisy prírody a perzonifikácie vetra. Autor využíva soc.-psycholog. realizmus. Štefana opisuje ako málo spoločenského, ktorý si príliš nevšíma ľudí, nevadí mu, že sa mu smejú. Protikladom k nemu je Hruška, ktorý mal rád posunky i dlhé reči- „nič sa v nich nepovedalo, boli bez konca, a keďže nemali ani hlavy ani päty, dali sa rozťahovať donekonečna.“ Kladne vykreslená postava tu bol starý Omyliak, ktorý „ hovoril s mravcami práve tak vážne, láskavo, ako s Hruškovým psom al. s Hruškom samým.“

Sociálno-psychologický realizmus sa prejavuje i vtom, že autor kladie Štefana do krajných životných situácií, mu všetko, čo mal. On najskôr prijíma svoj osud so slovami „ Veď Boh tak chcel“ , no keď príde o všetko pociťuje beznádej a neschopnosť bojovať proti svojmu osudu.

 
Copyright © 1999-2019 News and Media Holding, a.s.
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.