Eugène Ionesco: Stoličky

Autor: Francúzsky dramatik rumunského pôvodu. Žil vo Francúzsku. Predstaviteľ absurdnej drámy - grotesky. Groteska – nadsázka, zveličuje až do polohy fantastična, zveličuje rôzne chyby a nedostatky. V groteske sa výrazne zveličujú neprirodzené a zvrátené javy, kt. sa vymkli z urč. spoloč. a mravnej normy,že pri ich vnímaní vzniká až pocit hrôzy. Od grotesky vedie cesta k absurdite, je to znázorňovanie takých situácií a javov, kt. nemajú logický zmysel. Dopracoval sa k život. filozofii absurdna. Privádza možné alebo skutočné javy do absurdity. Metóda- spája reálne potreby s fantastic. výmyslami, iracionálne vízie s absurdnou logikou.

Prvá hra – Plešivá speváčka, ďalej napísal Stoličky, Nosorožec a Kráľ umiera.

Stoličky

Lit.druh : dráma
Lit.žáner : absurdná dráma, tragická fraška
Lit.forma: dráma
Téma: Život dvoch starých ľudí, zmysel ih života
Idea: Absurdnosť života človeka

Stoličky vizuálne vyjadrujú absurdnosť.

Hl.postavy: Starček - 95 ročný
Starenka - 94 ročná (Semiramis)
Rečník - 45 až 50 ročný
A mnoho ďaľších postáv – dáma, krásavica, plukovník, lektor,pani Ica,novinári,mocnár-jeho veličenstvo…

Lokalizácia deja: izba pri mori s mnohými dverami, počuť príchod lodí s hosťami a zvony.

Obsah - starý manželský pár sa chce dobrovoľne rozlúčiť so životom. Rozprávajú sa o svojom živote, starček rozpráva starenke ten istý príbeh už milionty krát, navzájom sa podporujú. Pozvú si hostí i rečníka, kt má tlmočiť ich posolstvo, kt.sa naučili počas svojho života. Keď sú už pripravení, tak čakajú na príchod hostí a prichystajú pre nich stoličky. Hostia prichádzajú, no my ich nevidíme a ani nepočujeme. Starký so starkou neustále pridávajú nové stoličky, ale i napriek ich úsiliu ich potrebujú čoraz viac a viac. Pri príchode hostí ich popredstavujú navzájom. Rozprávaju sa s nimi. Starček spomína na svoju mladosť s krásavicou : “Som veľmi dojatý… Ste to predsa vy, ste to vy…miloval som vás, před sto rokmi… Toľko sa na vás toho zmenilo… Nič sa na vás nezmenilo… miloval som vás, milujem vás…” Starenka zase lichotí lektorovi : “ Vy lichotník! Vy figliar! Ach! Ach! Nevyzerám na svoj vek? Vy ste ale zvodca! Vzrušujete ma.” “Pozerá sa na lektora groteskne, v tomto výjave musí stále smiešnejšia, ukažuje svoje hrubé červené pančuchy, dvíha svoje nespočetné sukne až sa ukáže úplne deravá spodnička, odhalí zoschnutú hruď, potom si oprie ruky o boky, vyvráti hlavu dozadu, eroticky zakričí, vypučí brucho, roztiahne nohy, smeje sa, smeje sa ako stará cunda. Tento výjav je celkom iný, ko všetko, čo sa doteraz dialo i čo sa bude diať a má odhaliť skryté črty starenkinej osobnosti. Starčekove a starenkine rozhovory sú celkom absurdné: “starká (dáme) : Ako sa robia čínske palacinky! Jedno oko z vola, chvíľa masla zdola a žalúdočný cukor.” (Lektorovi) :”Máte zručné prsty,ach… ale-e-e!…” Ďalej rozprávajú hosťom o svojom vzťahu, ako starenka nikdy nepodvieda starčeka, nahradila mu matku, ako mali (starenka) a nemali (starček) syna. Starček vraví, že nikdy nemali deti, no starenka zase tvrdí opak a to, že mali 7 ročného syna, avšak od nich odišiel a už sa nevrátil, čo si vyčíta. Starček si zase vyčíta, že zanechal svoju matku v priekope a šiel za zábavou, no starenka tvrdí, že mu obaja rodičia zomreli v náručí. Neviditeľné postavy medzi sebou rozprávajú aj navzájom. Hostia neustále prichádzajú, je ich čoraz viac a viac. Starček so starenkou začínajú byť roztržití, nezvládajú usádzať všetkých hostí. Nakoniec je sála už úplne “preplnená” a starček so starenkou sa rozdelia a zostávajú na opačných koncoch. Príde mocnár, dôležitá postava, starček je mu podriadený a je veľmi šťastný z toho,že aj on kvôli nemu prišiel, vypočuť si jeho posolstvo. Na koniec prichádza rečník, ktorého už vidíme. Vyzerá ako potulný komediant,vidí sa nám ireálny. Nevšíma si ani starčeka ani starenku. Chcú umrieť v sláve a predať posolstvo svetu, čo má vykonať rečník. Je im ľúto, že zomierajú ďaleko od seba,no zmierujú sa s tým a majú pocit, že prežili svoj život naplno vďaka posolstvu. Vyskočia z okien do vody a spachájú samovraždu. Rečník po tejto dvojitej samovražde začne vydávať neartikulované zvuky pred prázdnymi stoličkami, pretože hostia neprídu (hostia existujú len v predstavách starých a neexistuje ani posolstvo) Dozvedáme sa, že rečník je hluchonemý. Snaží sa ešte niečo vysvetliť “obecenstvu”, ale nedarí sa mu to, tak odchádza.

V stoličkách chcel autor dokázať, že človek nemá čo povedať iným, že celý život je len absurdita a tragédia.

Prvky absurdity: prázdne stoličky s hosťami, kt. nevidíme, hluchonemý rečník, nezmyselné opakujúce sa repliky postáv, posolstvo, kt. sa nikdy nedostane medzi ostatných

Charakteristika postáv:

Starček: opis sa neudáva, bol domovníkom,majorom domu. Chcel získať aj vyššiu pozíciu, no nakoniec sa uspokojil aj s majorom: “Nie som jako ostatní, mám svoj ideál. Možno som nadaný, jako vravíš, mám talent, ale nemám to ľahké. Dobře som vykonával svoj úrad majora domu, vždy som každej situácii obstál čestne, to by mohlo stačiť…” Mal rád svoju ženu Semiramis,bola preňho ako keby matkou: “Ja som tvoja žena, ja som teraz tvoja mama”,”môj chlapček, moja sirôtka…”Snažil sa po sebe zanechať posolstvo, aby jeho život nezostal premárnený. Hádavý, pohádal sa so všetkými svojimi priateľmi, majormi i bratom.
(v tomto diele sa zdôrazňuje vťah matky a syna-margo)

Starenka: opis sa neudáva, starala sa o starčeka, ľúbila ho,obdivovala ho, pobzbudzovala ho:”Je to posvätná úloha. Nemáš právo nechať si svoje posolstvo pre seba, musíš ho odovzdať ľudstvu, ono naň čaká…Svet čaká už len na teba” Niekedy mu však vyčítala, že bol len majordómom: “Mohol si byť šéfmatrózom, šéfstolárom, šéfdirigentom” Bola pracovitá, starala sa o hostí. Nachádza sa u nej zlá povahová črta vo vzťahu k plukovníkovi, keď ho zvádza.

Rečník: mal čierny velúrovaný klobúk so širokou strechou, miesto kravaty široká, do mašle uviazaná stuha, voľná blúza, fúzy a krátko zastrihnutá brada, vyzerá neseriózne, jako potulný komediant. Je nevšímavý, hluchonemý, viacmenej mu bolo všetko jedno.