Victor Maria Hugo: Chrám Matky Božej v Paríži
lit. druh: epika
Kompozícia:
Prvý diel – 6 kníh
Druhý diel – 5 kníh
Anotácia:
Victor Hugo, Chrám Matky Božej v Paríži, vydavateľstvo Zväzu slovenských spisovateľov, Bratislava, 1965, počet strán 507
Postavy:
Quasimodo: škaredé, ryšavé, krivonohé, hrbaté stvorenie, ktorého sa ujal arcidiakon Claude Frollo, stal sa z neho zvonár v chráme Matky Božej, pri zvonení prišiel o sluch
Claude Frollo: arcidiakon z Josas, veľmi učený, zaoberal sa dokonca i alchýmiou
Esmeralda: cigánska tanečnica, uchvacujúco krásna
Phoebus Cháteaupers: urastený kapitán kráľovských oddielov, milovník žien
Jehan Frollo: arcidiakonov brat, drzý študent, výsmeškár
Rozprávač: sám autor
Pierre Gringoire: chudobný básnik, neskôr Esmeraldin manžel
Miesto deja:
Paríž, rok 1482
Dej
Prvý diel:
Autor v úvode detailne opisuje Paríž v plnom prúde osláv. Vo veľkej sieni Súdneho paláca sa má konať veľké mystérium napísané Pierrom Gringoireom. V paláci, i pred ním je veľa ľudí a už i tak napätú situáciu ešte horší drzý študent Jehan Frollo so svojimi kamarátmi, ktorí kritizujú všetkých, na ktorých len dovidia. Mystérium sa teda musí neodvratne končiť fraškou, nie pre jeho umeleckú hodnotu, ktorá bola mimochodom celkom dobrá, ale pre to, že okolitý dav vždy, keď už sa zdalo, že vnímajú dej mystéria upútalo niečo iné. Úbohý Gringoire celý zničený opúšťa palác plný hanby, sebaľútosti a smútku. Stretáva veselý zástup ľudí, ktorí si zvolili za svojho kráľa bláznov Quasimoda, ktorý nepotrebuje ani masku, aby vyzeral odstrašujúco. Stretáva taktiež i krásnu cigánku, ktorá na námestí tancuje a robí „čarovné“ kúsky so svojou kozičkou Džali. Tak ho uchváti jej krása, že ju sleduje až do tmavej uličky, kde však už na ňu čaká kňaz Frollo, starší brat výsmeškára Jehana, a spolu s Quasimodom ju chce uniesť. Gringoire sa stane obeťou Quasimodovej sily a v bezvedomí padá do parížskeho blata (tak vznešené pomenovanie a najviac smrdí). Esmeraldu, krásnu mladučkú cigánku, zachráni kapitán Phoebus, ale šikovná dievčina aj jemu ľahko ujde. Phoebus však cigánke učaroval, je unesená jeho uniformou a vznešenosťou.
Keď sa Gringoire preberie, dá sa hľadať cestu späť na námestie, ale dostane sa na námestie profesionálnych žobrákov a zlodejov. Ich kráľ ho chce dať obesiť, chudáka umelca môže zachrániť už len ženba s nejakou našinkou. Iba Esmeralda sa nad ním zľutuje. Podľa rozbitého krčaha majú ostať manželmi na 4 roky. Na druhý deň pomôže tiež Quasimodovi, ktorého trestajú za to, že chcel Esmeralde ublížiť, a dá mu napiť vody na popravisku, kde ho zbičovali.
Claude Frollo pochádzal z jednej z tých stredných rodín, ktorým sa hovorilo vysoká buržoázia alebo drobná šľachta. Rodičia dali Clauda študovať a ten sa do učenia zamiloval, myslel si, že už nič iné nepotrebuje. Tiež už od detstva bol učený duchovnému stavu: čítať po latinsky, klopiť oči a hovoriť potichu. Bol neobyčajne učenlivý a za vedomosťami priam prahol. V osemnástich rokoch mal za sebou už štyri fakulty. Asi v tom čase mu zomreli rodičia na mor, čo ho veľmi zasiahlo, i keď ich skoro nepoznal, lebo od mladého veku bol zavretý v kláštore. Zanechali mu iba maličkého brata. Zrazu mal svet pre Clauda už aj iný zmysel než len vedieť. Obľúbil si svojho brata natoľko, že by mu zniesol aj modré z neba, stal sa pre neho viac ako bratom, stal sa mu matkou. Rozhodol sa , že mu dá len to najlepšie a dal ho do tej istej školy, do akej chodil aj on. V tej dobe, čo sa začal starať o svojho mladšieho brata, v nedeľu Quasimodo (meno tej nedele) položil niekto do jaslí zapustených do dlažby v predchrámí malé dieťa, neuveriteľne škaredé. Všetci naokolo sa od hnusu odvracali, iba Frollo, obmäkčený nevinnosťou svojho maličkého brata, si ho zobral pod svoju ochranu.
Tak sa stal Quasimodo zvonárom chrámu Matky božej. Arcidiakon ho naučil rozprávať, ale pri zvonení Quasimodo ohluchol, takže tak stratil i to najmenšie spojenie s okolitým svetom. A keďže iba Frollo sa k nemu nezachoval macošsky ako celý okolitý svet, slúžil mu slepo a oddane ako pes pánovi. Z mladšieho Frolla vyrástol postupne študent, neustále rozmaznávaný svojim bratom. Stal sa z neho výsmeškár a kritizoval všetko, čo sa mu dostalo pod ruku. Žil bohémskym životom, veď peniaze mali nevyčerpateľné dno, pochádzali z mešca jeho brata.
Na námestí bola malá cela, niečo ako väzenie, kde prebývala stará kajúcnica, pomätená zo straty svojej dcéry, ktorú ako sa nazdávala uniesli cigáni a počas sabatu ju zjedli. Takže nadávala na všetkých cigánov a hlavne na Esmeraldu, keď ju videla tancovať cez oblôčik svojej cely, lebo bola približne vo veku dcéry, ktorú by mala dnes, keby jej ju tí cigáni nezjedli.
Druhý diel:
Phoebus bol v dome svojej sesternice – snúbenice a zabával sa tam i s ostatnými dámami, keď začuli, ako niekto na námestí spieva a tancuje. Vyšli na balkón: to Esmeralda tancovala a bubnovala na tamburínu. Z roztopaše zavolali dámy Esmeraldu k nim do domu. Tam sa zoznámila s Phoebusom, ktorý dával jasne najavo, že sa mu maličká cigánka páči. Dohodol si s ňou stretnutie.
Jehan Frollo je zase u svojho staršieho brata, aby mu dal peniaze, lebo zase všetko preflákal. Ako ide von z chrámu stretne Phoebusa vracajúceho sa z návštevy svojej snúbenice. Spolu odídu do krčmy pod pozorným dohľadom arcidiakona, ktorý ich sledoval. Cestou z krčmy si už podnapitý Phoebus všimol, že ho sleduje nejaký čierny tieň. V tom čase kolovala po Paríži povesť o mníchovi, čo sa túla po nociach a Phoebus si na ňu nejasne spomenie. Arcidiakon v podobe mnícha žiadal od Phoebusa, aby s ním mohol ísť tam, kde sa mal kapitán stretnúť s Esmeraldou, Phoebusovi to bolo jedno a naviac mu mních požičal aj peniaze na zaplatenie izby, kde chcel s Esmeraldou potom ísť, takže privolil. Keď prišli do domu, v ktorom sa mohli izby prenajímať, zaplatil Phoebus starej žene mincou od mnícha, ta peniaz dala do zásuvky, ale jej nezbedný vnuk rýchlo zlatku vybral a na miesto nej dal do zásuvky suchý list. Arcidiakon sa schoval v izbe a kapitán šiel čakať Esmeraldu na most. O chvíľku už bol späť i s cigánkou. Vyznávali si navzájom lásku, Esmeralda úprimne, Phoebus naučený odrapotal milé, zaľúbené frázy a hneď začal Esmeraldu vášnivo bozkávať. Kňaz až dovtedy schovaný vo svojom úkryte z neho teraz šialene vybehol a prebodol Phoebusa. Esmeralda odpadla, posledné, čo cítila bol horúci bozk na perách.
Esmeralda sa dostane pred súd obvinená z čarodejníctva (naučila svoju kozičku trikom, takže bola určite posadnutá diablom), a z vraždy Phoebusa (toho odniesli vojaci k ránhojičovi, u ktorého sa vyliečil). Esmeralda sa ani k jednému z obvinení nepriznala, odviedli ju teda do mučiarne, že tam im všetko povie. Začali ju mučiť španielskou čižmou, chuderka dievčina nebola zvyknutá na bolesť, preto sa hneď ku všetkému priznala. Odsúdili ju na trest obesením a uvrhli ju dočasne do žalára. Tam za ňou prišiel arcidiakon, vyznal sa ako veľmi ju miluje a dal jej návrh, podľa ktorého ho bude milovať a on ju vyslobodí od istej smrti. Esmeralda návrh odmietla a kňaz odišiel so slovami, že keď ju nemôže mať on, nebude ju mať nik. Esmeraldu na druhý deň odvážajú na popravisko, ale Quasimodo ju unesie rovno pred nosom jej strážcom a skryje ju na posvätnej pôde chrámu, kde jej nemôže nikto ublížiť.
Phoebus celý tento výjav videl, ale ešte nedávno „svojej milej“ teraz nepomohol, Esmeralda ho však stihla zazrieť.
Quasimodo sa o Esmeraldu staral ako vedel, ona mu bola vďačná, ale nemohla skryť svoj odpor voči jeho škaredosti. Quasimodo ju veľmi miloval, preto nechcel, aby ju jeho vonkajšia stránka privádzala do pomykova, preto sa jej na oči ukazoval iba minimálne.
Medzitým sa arcidiakon dozvedel ako zázračne sa Esmeralda zachránila a raz v noci za ňou prišiel. Bol ako posadnutý a Esmeralda sa nemala ako brániť, na pomoc jej pribehol Quasimodo, ten v tme nevidel kňazovu tvár, našťastie zasvietil mesiac a vtedy zvonár zbadal tvár svojho pána, tak sa situácia vymenila: nie Quasimodo bil kňaza, ale kňaz bil Quasimoda, Esmeralda celá šokovaná na rozdiel od Quasimoda neváhala a na kňaza vytasila nôž. Ten, nevidiac inú možnosť, ušiel.
V druhej časti mesta sa zatiaľ konali prípravy na vyslobodenie Esmeraldy. Zástup mužov šiel k chrámu a chcel sa dostať dnu. Quasimodo si myslel, že chcú ublížiť Esmeralde, preto im maril prácu ako sa len dalo. Mimo iných zabil i kňazovho brata Jehana, ktorý sa i v posledných chvíľach svojho života smial Quasimodovi rovno do tváre.
V Paríži bol na návšteve kráľ, práve sa modlil v chráme, keď ho prerušila správa o útoku tulákov. Hliadka mu doviedla dvoch, že vraj zapletených do vzbury, jeden z nich bol Gringoire, ktorý sa tiež skoro ocitol na šibenici, ale zase jej nejako ušiel. Taktiež zistil heslo tulákov a potom s arcidiakonom mohol bezpečne prejsť medzi zástupom tulákov.
Zachránili Esmeraldu, previezli ju cez rieku, kde Gringoire odišiel s kozičkou a Esmeraldu nechal samú s kňazom. Ten ju odvliekol na námestie k šibenici, ale ani tam sa mu cigánka neoddala, teda ju dal kajúcnici, aby ju podržala, kým on zavolá hliadku.
Tam zúfalá žena zistí, že Esmeralda je jej stratená dcéra, ale už je neskoro, lebo hliadka došla až na námestie. Tak Esmeraldu odnesie kat na šibenicu. Matka svoju dcéru bráni ako levica, ale veľmi ju to vyčerpá a zomiera.
Arcidiakon zatiaľ stojí na veži a pozerá sa na celý výjav, za ním stojí Quasimodo. Vo chvíli, keď Esmeraldu obesia sa začne kňaz smiať smiechom, akým sa smejú iba blázni. Quasimodo plný nenávisti voči kňazovi, za to, čo urobil Esmeralde ho zhodí dole z veže. Quasimodo stratil všetkých, ktorých miloval. Vzápätí sa zvonár stratí.
Neskôr v pivnici obesencov vidno dve kostry, z ktorých jedna čudne objímala druhú. Jedna z nich bola kostra ženy, mala dosiaľ na sebe zdrapy šiat a čudné vrecúško na krku, druhá, čo objímala prvú , bola kostra muža. Mala pokrivenú chrbtovú kosť, hlavu zaseknutú medzi lopatky a jednu nohu kratšiu.
Ukážky z diela:
Nepokúsime sa čitateľovi podrobne opísať ten štvorhranný nos, tie podkovité ústa, to maličké ľavé oko, prekryté chlpatou ryšavou obrvou, zatiaľ čo sa pravé oko celkom strácalo pod obrovskou bradavicou; tie neusporiadané zuby, miestami vylámané ako cimburie na pevnosti; tú odutú hľúzavú peru, cez ktorú prevísal jeden zub ako sloní kel; tú rázsochatú bradu a predovšetkým celý ten výraz, čo zo všetkého vyžaroval; tú zmes zlomyseľnosti, údivu a smútku. Kto môže, nech si všetko dokopy predstaví.
Súhlas bol jednomyseľný, všetci sa hrnuli ku kaplnke. Odtiaľ víťazoslávne viedli šťastného pápeža bláznov. Ale iba teraz vyvrcholilo prekvapenie a úžas: úškľabok bol jeho skutočnou tvárou.
Alebo skôr celá jeho osoba bola úškľabkom. Obrovská hlava, na ktorej sa ježili ryšavé vlasy, medzi plecami obrovský hrb, ktorého náprotivník sa črtal aj vpredu; stehná a nohy tak čudne pokrútené, že sa mohli dotýkať iba kolenami, a pri pohľade spredu sa podobali dvom kosákom, dotýkajúcimi sa rukoväťami; chodidlá široké, ruky obludné; a pri všetkej tej obludnosti bola v ňom akási hrozná sila, šikovnosť a odvaha: ozaj zvláštna výnimka z večne platného pravidla, podľa ktorého sila tak ako krása vyplývajú z harmónie. Taký bol pápež, ktorého si blázni práve zvolili.
Ťažko opísať, aký stupeň nesmierne pyšnej a blaženej radosti dosiahla Quasimodova smutná a ošklivá tvár na ceste z paláca na námestie de Grěve. Bola to prvá slasť zo samoľúbosti, akú kedy pocítil. Dosiaľ poznal iba ponižovanie a pohŕdanie nad svojím údelom, odpor k svojej osobe. A tak teraz i napriek svojej hluchote vychutnával ako skutočný pápež oslavný jasot tohto davu, ktorý nenávidel, lebo cítil, že dav nenávidí jeho. Čo mu záležalo na tom, že jeho národ bol iba zberbou kalík, zlodejov a žobrákov! Bol to predsa len národ a on bol jeho vladárom. Preto bral vážne všetok ten ironický potlesk, všetky tie posmešné poklony davu, do ktorých sa však – to musíme povedať – predsa len miešalo trochu skutočného strachu. Veď tento hrbáč bol silák, tento kriváň bol šikovný, tento hlucháň bol zlý. Tieto tri vlastnosti zmierňujú smiešnosť.
„Ako sa voláte, pán veliteľ?“
„Kapitán Pheobus de Châteaupers, váš sluha, krásavica moja!“ odpovedal dôstojník a vypäl sa.
„Ďakujem,“ povedala.
A kým si pán Pheobus po burgundsky vykrúcal fúzy, skĺzla z koňa ako šíp padajúci na zem a ufrkla. Blesk by nebol tak rýchlo mihol.
„Pri pupku pápežovom,“ zaklial kapitán, keď rozkazoval, aby Quasimodovi pritiahli putá, „radšej by som si bol nechal tú kur***ku!“
„Čo chcete, pán kapitán?“ poznamenal jeden z jazdcov. „Pinka uletela, netopier ostal.“
Úbohý básnik sa obzrel okolo seba. Bol naozaj na onom hroznom Dvore divov, kam poctivý človek v túto hodinu ešte nikdy nevkročil; v čarodejnom kruhu, v ktorom sa ako muchy prepadávali súdni úradníci a mestskí strážnici, ak sa tam opovážili; v meste zlodejov, ohyzdnej bradavici na tvári Paríža; v stoke, z ktorej každé ráno vytekal a do ktorej sa každý večer ako do kloaky vracal potok neresti, žobroty a tuláctva, neprestajne sa rozlievajúci po uliciach hlavých miest; v obludnom úli, do ktorého sa večer vracali s korisťou všetky prúdy spoločenského zriadenia; vo falošnom špitáli, v ktorom cigán, vyskočený mních, zbehnutý študent, ničomníci všetkých národov: Španieli, Taliani, Nemci; všetkých náboženstiev: židia, kresťania, mohamedáni i pohania, pokrytí namaľovanými ranami, vo dne žobrali a v noci sa premieňali zo žobrákov na lupičov; slovom, v obrovskej šatni, v ktorej sa v tej dobe obliekali a vyzliekali všetci herci tej večnej komédie, ktorú na parížskej dlažbe hrá krádež, prostitúcia a vražda.
„Vy ma teda nechcete za manžela?“
Dievčina sa naňho uprene zadívala a povedala „Nie!“
„Ani za milenca?“ naliehal Gringorie.
„Nie.“
„Za priateľa?“ opýtal sa.
Znova sa naňho uprene zadívala a po chvíli uvažovania povedala „Možno.“
Toto možno, slovko filozofom také drahé, Gringoira posmelilo.
„Viete, čo je priateľstvo?“ opýtal sa.
„Áno,“ odpovedala cigánka, „to je ako byť si bratom a sestrou; dve duše, ktoré sa dotýkajú, ale nesplynú, dva prsty jednej ruky.“
„A láska?“ pokračoval Gringoire.
„Ach láska?“ zvolala a hlas sa jej chvel a oko žiarilo. „To je ako dve bytosti, ktoré sú bytosťou jednou. Muž a žena, ktorí splynuli v anjela. To je nebo.“
Quasimodovi oko zaiskrilo. Bola to cigánka, ktorú sa včera v noci pokúsil uniesť, a za toto prepadnutie, ako nejasne cítil, ho práve teraz trestali; ostatne, toto bol ten najposlednejší dôvod, lebo ho trestali iba preto, že je hluchý a že ho súdil tiež hluchý. Nepochyboval, že i ona sa mu prišla pomstiť a udrieť ho ako všetci ostatní.
Videl ako rýchlo vystupuje po rebríku. Dusil ho hnev a zloba. Najradšej by bol zrútil pranier, a keby blesk z jeho oka mohol zabíjať, cigánka by bola bývala rozdrvená na prach, prv než by bola vyšla na plošinu.
Mlčky pristúpila k odsúdencovi, ktorý sa márne zvíjal, aby jej unikol, odviazala si od pása čutoru a priložila ju jemne k úbožiakovým vyprahnutým perám.
A tu bolo vidieť, ako sa z toho dosiaľ suchého a blčiaceho oka vykotúľala veľká slza a pomaly stekala po tej obludnej a zúfalstvom tak dlho zhužvanej tvári. Bola to možno prvá slza, ktorú nešťastník kedy vyronil.
„Phoebus, keď už nebudem hodná toho, aby som vás milovala, dovolíte mi, milostivý pane, aby som vám aspoň slúžila. Iné vám budú vyšívať stužky, ja, vaša slúžka, sa budem o ne starať. Dovolíte mi leštiť ostrohy, kefovať plášť, čistiť jazdecké čižmy. Však budete, Phoebus, taký láskavý? A teraz si ma vezmi! Phoebus, to všetko je tvoje, len ma miluj! My cigánky potrebujeme iba vzduch a lásku.“
Pri týchto slovách objala dôstojníka okolo krku, hľadela na neho prosebne a s krásnym úsmevom, plným sĺz, jej hebké prsia sa mu otierali o súkenný kabátec a drapľavé výšivky. Jej krásne polonahé telo sa mu zvíjalo v lone. Kapitán, opitý vášňou, pritláčal horúce pery na krásne hnedé plecia. Prechýlená dozadu, s očami obrátenými k povale, pod týmto bozkom sa prudko zachvela.
Odrazu videla nad Phoebovou hlavou inú hlavu, fialovú, zelenú, kŕčovitú tvár s pohľadom šialenca. Pri tejto tvári bola ruka držiaca dýku. Bola to tvár a ruka kňazova. Vylomil dvere a bol tu. Phoebus ho nemohol vidieť. Pred týmto hrozným zjavom ostala ako meravá, nemá ako holubica, ktorá zodvihla hlavu práve vo chvíli, keď sa morský orol díva guľatými očami do jej hniezda.
Nemohla ani skríknuť. Videla, ako dýka padá na Phoeba a ako sa pariaca zasa dvíha. „Lucifer!“ zvolal kapitán a padol na zem. Zamdlela.
Odrazu vo chvíli, keď sa katovi paholci chystali vykonať Charmoluov chladnokrvný rozkaz, preskočil zábradlie galérie, zachytil sa povrazu nohami, kolenami a rukami, potom ho videli , ako sa kĺže po priečelí ako dažďová kvapka po obločnej table, ako rýchlo beží k obidvom paholkom ako mačka dolu strechou, ako ich zhodí na zem dvoma údermi obrovských pästí, ako jednou rukou zdvíha cigánku ako dieťa bábiku a ako sa jedným skokom dostane zase do chrámu s dievčinou nad hlavou a volá strašným hlasom „Azyl!“
Zdvihla viečka a zazrela nad svojou hlavou holé rameno kamennej šibenice. Striasla sa a vykríkla silným srdcervúcim hlasom: „Nie, nie, nechcem!“ Matka, ktorej hlava bola celkom zahalená v dcériných šatách, mlčala; bolo vidieť, ako sa jej celé telo trasie, a bolo počuť, ako si dieťa ešte vrúcnejšie bozkáva.
Kat využil túto chvíľu na to, aby jej rýchlo odtrhol ruky, ktorými zvierala odsúdenú. Nebránila sa buď z vyčerpania alebo zo zúfalstva. Tu si prehodil dievča cez plece, popri veľkej hlave a táto rozkošná bytosť tam pôvabne visela zlomená v páse. Potom položil nohu na rebrík a chcel vystupovať.
V tej chvíli odrazu otvorila matka, schúlená na dlažbe, oči. Vzpriamila sa bez jediného výkriku, s hrozným výrazom na tvári; potom sa ako šelma vrhla na katovu ruku a uhryzla ho. Bolo to ako blesk. Kat zreval od bolesti. Vojaci pribehli. S námahou mu vytiahli krvácajúcu ruku z matkiných zubov. Zatíchla. Odstrčili ju dosť surovo a všimli si, že padla ťažko na dlažbu. Zdvihli ju a ona zase bezvládne padla na zem. Bola mŕtva.
Vo chvíli, keď to bolo najhroznejšie, vybuchol na sinavej tvári kňazovej diabolský smiech, smiech, akým sa môže smiať ten, čo už nie je človekom. Quasimodo nepočul ten smiech, ale ho videl. Zvonár cúvol niekoľko krokov za arcidiakona a odrazu sa na neho zúrivo vrhol, udrel ho svojimi veľkými rukami zozadu a strčil ho do priepasti, nad ktorou sa don Claude vykláňal.
Kňaz vykríkol: „Do pekla!“ a spadol.
Chrlič, nad ktorým prv stál, ho pri páde zadržal. Zachytil sa na ňom zúfalými rukami, a keď chcel otvoriť ústa, aby vykríkol po druhý raz, zazrel nad svojou hlavou na okraji zábradlia strašnú a pomstychtivú Quasimodovu tvár. Zmĺkol.
Pod ním bola priepasť.
Keď asi o dva roky alebo o osemnásť mesiacov po udalostiach, ktorými sa končí tento príbeh, prišli do pivnice na Mountfaucone vyhľadať mŕtvolu Oliviera Daniela, obeseného pred dvoma dňami , ktorému Karol VIII. po smrti milostivo dovolil, aby bol pochovaný v lepšej spoločnosti, u svätého Vavrinca, našli medzi všetkými tými ohavnými kostlivcami dve kostry, z ktorých jedna čudne objímala druhú. Jedna z nich bola kostra ženy, mala dosiaľ na sebe niekoľko zdrapov šiat z látky kedysi bielej a na krku náhrdelník z adrezarachových zrniek s hodvábnym vrecúškom, ozdobeným zelenými sklenými korálkami, ktoré bolo otvorené a prázdne. Tie predmety mali takú cenu, že si ich kat iste nechcel vziať. Druhá kostra, ktorá prvú pevne objímala, bola kostra muža. Všimli si, že mal pokrivenú chrbtovú kosť, hlavu zaseknutú medzi lopatky a jednu nohu kratšiu. Nemala zlomené väzy a bolo jasné, že nejde o obesenca. Muž, ktorého kostra to bola, prišiel sem teda umrieť. Keď ho chceli odtrhnúť od kostry, ktorú objímal, rozpadol sa na prach.
Charakteristika:
Quasimodo: je kontrastná osobnosť, ohyzdný vzhľad a zároveň čistá duša, fyzicky veľmi silný, ale veľmi plachý, nenávistný a podozrievavý voči posmeškárskemu okoliu, i keď ľudí naokolo nepočul, ale vycítil, že sa mu vysmievajú, citlivý, veľmi trpí pre svoju odpudivosť a hluchotu, ktorá mu uzavrela už aj tak malú spojitosť s okolitým svetom, slepo oddaný arcidiakonovi Frollovi, milujúci Esmeraldu, pre neho je šťastie milovať, nežiada byť milovaný.
„Máte zo mňa strach? Som veľmi mrzký, však? Nepozerajte sa na mňa, len ma poslúchajte.“
„…a katedrála mu nebola iba spoločnosťou, ale i celým svetom, celou prírodou…“
Esmeralda: je protipól Quasimoda, nekontrastná bytosť, očarujúco krásna, naivná, mravná, prostá, veľmi mladá a dôverčivá, ľahkomyseľná, cení si svoju slobodu nadovšetko, súcitná, slepo zamilovaná do Phoebusa, jej smrť je tragická, je obeťou obmedzeného systému vtedajšej cirkevnej moci.
„…často si robila výčitky, že nie je vďačná, keď zatvára oči, ale nemohla si zvyknúť na
úbohého zvonára. Bol strašne ošklivý…“
„…láska to je ako dve bytosti, ktoré sú bytosťou jednou. Muž a žena, ktorí splynuli v anjela. To je nebo…“
„…Phoebus, to všetko je len tvoje, len ma miluj!…“
Claude Frollo: najrozpornejšia postava, je osobnosť, ktorú vášeň k žene pretvorí na morálneho netvora, veľmi vzdelaný, vážený, sám si uvedomuje svoju zmenu, sám hovorí, že pľuje svojmu Bohu do tváre, nechce byť pastierom duší, ochutnáva i zakázané ovocie alchýmie a astrológie, rozmýšľajúci o živote, milujúci, ale žiarlivý, neuvedomujúci si city iných a ich konanie.
„…Keď ťa nemôžem mať ja, nebude ťa mať nik…“
„…Pohľad na teba je slastnejší ako pohľad na boha…“
Znaky obdobia:
Romantizmus vytvoril nového hrdinu, ktorý bol v ustavičnom rozpore so skutočnosťou. Je to človek túžiaci po plnosti života a lásky, ktorý v zápase o uskutočnenie svojho ideálu hynie. Konflikt romantizmu spočíva v rozpore medzi snom a skutočnosťou a uplatňuje sa „harmónia kontrastov“(zločinnosť a nevinnosť, ohyzdnosť a krása).
Diela sú typické svojim romantickým napätím, protikladmi, údesnými scénami, výnimočnými postavami i filozofickými úvahami. Victor Hugo sa svojou rozsiahlou tvorbou zaslúžil o uplatnenie princípov romantizmu a humanistických tradícií vo francúzskej próze a dráme.
Názor na dielo:
Osud. Toto slovo bolo, ako napísal sám autor, podnetom na napísanie celej knihy. Je veľmi smiešne, ako veľmi sa človek snaží žiť, nájsť si uplatnenie a úctu vo svojom krátkom živote a zrazu príde niečo neočakávané a zmení všetko, o čo ste sa snažili a čomu ste verili celý život. Toto sa stalo aj Claudovi Frollovi, ktorý dospel veľmi skoro a žil len pre vedu, nedokázal sa zmieriť s neopätovanou láskou „svojej“ Esmeraldy, a tak zničil život nielen sebe, ale i cigánke, jej matke, svojmu bratovi a tiež Quasimodovi. Kniha bola veľmi pekná, ale siahodlhé pasáže opisujúce bohatú minulosť historických pamiatok Paríža, ako i podrobné opisovanie scenérií, síce podporovali čitateľovu fantáziu, aby som si utvoril obraz o mieste deja, ale zároveň trhali celkovú dejovú líniu, dokonca jedna celá kniha bola len o opisovaní histórie samotného chrámu. Ale myslím si, že to boli typické znaky obdobia, takže sa to dielu nedá vyčítať.
Samotná kniha bola plná rozporov: napr. Quasimodo chcel Esmeraldu naviesť na to, aby sa nedívala iba na vonkajšiu schránku človeka, teda Phoebusa, ale aby sa radšej sústredila na vnútro, v prípade kapitána naozaj veľmi biedne. Ale sám Quasimodo sa díval tiež iba na vonkajšiu schránku Esmeraldy, lebo keby sa lepšie prizrel, ona tiež nerozmýšľala v takej rovine ako Quasimodo, ktorý si mohol svet uvedomiť vďaka svojmu postihnutiu. Najviac ma zaujala postava arcidiakona Frolla, ktorý bol zmesou dobra a zla, v ktorom sa miešal cit s rozumom , v ktorom sa spájala láska s nenávisťou a žiarlivosťou, ale i veda a cirkev. No a nakoniec Phoebus, tak nezodpovedný voči tým, ktorých si zaviazal láskou.