Antická kultúra ako základ európskeho umenia a trvalý zdroj inšpirácie

Antická literatúra sa delí na grécku literatúru a rímsku literatúru. Rímska literatúra je mladšia a vychádza z gréckej.

Grécka literatúra:
Vytvorila lyriku, epiku aj drámu. Najdôležitejšou pamiatkou sú eposy od HOMÉRa – Illias a Odysea. (Epos je epický žáner, opierajúci sa o mýty. Prelínajú sa tu prvky pozemského a nadpozemského života).

Illias: je to hrdinský epos. Vyznačuje sa veľkou šírkou, dej sa spomaľuje detailami. Človek aj príroda sa podriaďujú bohom. Je písaný hexametrom. Ide o posledných 51 dní desaťročnej Trójskej vojny. Vojnu vyvolal syn Trójskeho kráľa Priama Paris, ktorý uniesol ženu kráľa Menelaa – Helenu. Ústredným motívom je hnev najväčšieho bojovníka Achillea, ktorému mykénsky kráľ Agamemmnon vezme zajatkyňu. Odmieta bojovať a vojská bojujú so striedavými úspechmi. Nakoniec víťazstvo Grékov. ( Trójsky kôň. )

Odysea: je to dobrodružný epos o Itackom kráľovi Odysseovi a jeho ceste do vlasti. Zažíva rôzne dobrodružstvá, stráca svojich priateľov. Po mnohých rokoch sa vracia do vlasti, bojuje ako žobrák proti nápadníkom svojej ženy. Nakoniec v boji zvíťazí a Odysea končí šťastne.

EZOP: Bol pôvodom otrok, písal bájky. (Bájka je vymyslený príbeh, s výchovným zacielením, v ktorom zvieratá, alebo predmety konajú a hovoria ako ľudia.)

Grécka lyrika: témy – vojna, víno, láska, priateľstvo. Najskôr to boli piesne, neskôr básne za sprievodu lýry. Najslávnejší básnici boli: Alkaios, Anakreón a Sapfó. Anakreónska poézia oslavovala víno, ženy, priateľstvo. Sapfó žila na ostrove Lesbos. Jej básne, z ktorých je cítiť nenaplnenú túžbu a smútok, boli spálené.

Obdobie Aténskej demokracie: vzniká grécka dráma, vzniká z ľudových spevov. Bola určená širokým ľudovým vrstvám a preto sa stavali veľké prírodné divadlá. Dráma vznikla z oslavných piesní na počesť boha Dionýza. Spočiatku prevláda spev, lýra, píšťala. Herci sú v maskách a neskôr sa pridáva hovorené slovo. Vyvíjajú sa dialógy. Otcom tragédie je AISCHILOS. Jeho tragédia sa však nekončia vždy tragicky. Čerpal námety z mytológie a perzských vojen. Jeho najznámejšie dielo je Pripútaný Prometheus. Významný dramatici boli aj Sokrates, Platón a Demokrytos.

SOFOKLES: jeho najznámejšie diela: Antigona a Kráľ Oidipus. Hrdinovia v jeho dráme sa búria proti osudu určenému bohmi a záver je tragický.

Antigona: Je to tragédia v piatich dejstvách, má prológ aj epilóg. Hlavné postavy: Antigona – dcéra kráľa Oidipa, Ismene – jej mladšia sestra, Kreón – Tébsky kráľ, Euridyka – jeho žena, Haimón – ich syn. Dej sa odohráva pred kráľovským palácom. Dej: Antigona sa rozhodne pochovať svojho brata Polyneika. Kreón vyzdvihuje Eteokla, ktorý padol ako hrdina v boji za vlasť a prikazuje ho pochovať s náležitou úctou. Polyneika, ktorý napadol Téby, káže nepochovať a nechá ho napospas divej zveri. Neskôr oznamuje strážca, že Polyneika niekto pochoval. Antigona sa k tomu priznáva, pretože neporušila zákony bohov, ale iba zákony ľudské. Haimón aj Isména sa za Antigonu prihovárajú, no márne Kreón ju odsúdi. Antigona má byť zaživa pochovaná. Theirésias varuje Kreóna pred božím trestom. Kreón sa vyľaká a chce rozsudok zmeniť. Je však neskoro. Antigona sa obesí na závoj. Keď sa to dozvie Haimón, prebodne sa mečom. Aj Euridyka spácha samovraždu. Zdrvený Kreón priznáva, že sa mýlil.
Kompozícia: Bohovia tentoraz nezasahujú do medziľudských vzťahov. Sofokles odsudzuje absolútnu moc Kreóna: “Ak štát si niekto prisvojí, je po štáte“.

EURIPIDES: dramatik. Mal realistický pohľad na dobu, kritika bezprávia, sociálnych nerovností. Osud v jeho tragédiách neurčujú bohovia. Bol veľký znalec ženskej psychiky, bral si často ženské postavy do popredia. Napísal diela: Trójanky, Ifigénia v Tauride, Médea. Otcom komédie bol Aristofanes.

Rímska literatúra:
Rozvíja dedičstvo gréckej kultúry. Preberá z gréckej už hotové formy.
1. Dráma. Vznikali najmä komédie. TITUS MACCIUS PLAUTUS bol autorom, hercom aj režisérom. Čerpal zo života
2. Rečníctvo. MARCUS TULIUS CICERO.
3. Históriografia. Dejepisectvo – GAIUS JULIUS CAESAR – Zápisky o vojne v Galii.
4. Filozofia. TITUS LUKRÉCIUS CARUS – zástanca Epikura a jeho filozofie, šťastie človeka je v cnosti a v rozumnom užívaní života.
5. Poézia. VERGÍLIUS – napísal Pastierske idyly: Bucolica a Georgica. Bucolica je zo života pastierov a Georgica sú roľnícke spevy. Napísal aj rímsky národný epos Aeneas: hovorí o hrdinovi Aeneaovi, praotcovi rímskeho národa. Po skončení Trójskej vojny hľadá Aeneas na príkaz bohov novú vlasť. Usadí sa v Laziu a ožení sa s Lavíniou, dcérou kráľa Latinov. Zakladá nový rod, z ktorého vzídu rímski panovníci.
HORÁCIUS – zástanca Epikurovho učenia. Nadväzoval na grécku lyriku a kritizoval rímsku spoločnosť. Napísal tri diela Ódy, Satiry, Listy.
OVÍDIUS – začínal milostnou poéziou. Metamorfózy: je to 250 gréckych a rímskych povestí a bájí, ktoré sa väčšinou zakladajú na premene.
6. Historická próza. PUBLIUS CORNELIUS TACITUS – Letopisy, Dejiny.
7. Satirická tvorby.

Z antickej kultúry a literatúry čerpajú aj niektoré neskoršie literárne obdobia, napríklad klasicizmus.